Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  náboženstvo  téma
kategórie:  

O Áriovej domienke o Božom Synovi

19
reakcií
1164
prečítaní
Tému 9. apríla 2017, 17:03 založil Astax1.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

Astax1 muž
   9. 4. 2017, 17:03 avatar
Po názore Photinusa a Sabellia sa vyskytli ďalšie názory o božskom plodení, ktoré uvádza Písmo, že Boží Syn existoval pred tajomstvom Vtelenia ako i pred ustanovením sveta. Keďže sa tento Syn líši od Boha Otca, domnievali sa, že nemá rovnakú prirodzenosť ako Boh Otec; nemohli totiž pochopiť, ani nechceli uveriť, že by dvaja, čo do osoby odlišní, mali rovnakú bytnosť a prirodzenosť. A pretože sa podľa náuky viery verí vo večnú jedinú prirodzenosť Boha Otca, tvrdili, že prirodzenosť Syna nepovstala od večnosti, hoci Syn bol skôr, než ostatné tvory.
Keďže ale všetko, čo nie je večné, je vytvorené z ničoho a stvorené Bohom, teda hlásali, že Boží Syn je stvorený z ničoho, a že je tvorom.
Napriek tomu boli ale vedení autoritou Písma k tomu, aby nazývali tiež Syna Bohom, tvrdili, že on je jeden s Bohom Otcom, ale nie prirodzene ale skrze akúsi jednotu súhlasu a účasti na Božej podobnosti pred ostatnými tvormi; preto, keď najvyšší tvorovia, ktorých nazývame anjeli, sú uvádzaní v Písme tiež ako bohovia a synovia Boha podľa tohto: „kde si vtedy bol... keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4-7) a „Vstáva Boh v zhromaždení Božom, uprostred bohov koná súd.“ (Ž 82,1), teda bolo potrebné, aby tento Boží Syn bol taktiež pred inými nazývaný Bohom, ako vznešenejší, než ostatné tvory tak, že Boh Otec skrze neho ustanovil všetko ostatné tvorstvo.

Toto tvrdenie sa snažili doložiť autoritou Svätého Písma.
1. Syn predsa v reči o Otcovi hovorí „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17,3). Teda jedine Otec je pravý Boh. Pokiaľ teda Syn nie je Otec, potom Syn nemôže byť pravým Bohom.
2. Taktiež: Apoštol hovorí : „Zachovaj prikázanie bez poškvrny a bez úhony až do príchodu nášho Pána Ježiša Krista, ktorého v pravom čase ukáže blahoslavený a jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže. Jemu česť a večná vláda. Amen.“ (1 Tim 6, 14-16). V týchto slovách sa preukazuje odlíšenie Boha Otca poukazujúceho ku Kristovi preukazovanému. Teda jedine Boh Otec poukazujúci je mocný, Král kráľov a Pán pánov a len on má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle. Teda jedine Otec je pravý Boh a nie Syn.
3. Mimo to: Pán hovorí „lebo Otec je väčší ako ja“ (Jn 14, 28); a Apoštol hovorí, že Syn podlieha Otcovi: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom.“ (1 Kor 15,28). Pokiaľ by ale bola rovnaká prirodzenosť Otca a Syna, teda by bola taktiež rovnaká veľkosť a rovnaká vznešenosť; potom by Syn nebol menší než Otec, ani Otcovi podrobený. Ostáva teda z Písma, že Syn nemá rovnakú prirodzenosť ako Otec, ako sa domnievali.
4. Ďalej: Prirodzenosť Otca netrpí žiadnu potrebu. U Syna sa však nachádza potreba; Z Písma sa predsa preukazuje, že obdržal od Otca; avšak prijímať je vlastné tomu, kto potrebuje prijímať; hovorí sa totiž „Môj Otec mi odovzdal všetko“ (Mt 11,27) a „Otec miluje Syna a všetko mu dal do ruky“ (Jn 3,35). Zdá sa teda, že Syn nie je rovnakej prirodzenosti s Otcom.
5. Obšírnejšie: byť poučovaný a podporovaný je vlastné potrebujúcemu. Avšak Syn je poučovaný a podporovaný Otcom; hovorí sa totiž: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca“ (Jn 5, 19); a taktiež: „Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí“ (Jn 5, 20); a Syn hovorí učeníkom „Oznámil som vám všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). Nezdá sa teda, že Syn má rovnakú prirodzenosť ako Otec.
6. Mimo to: prijímať rozkaz, poslúchať, modliť sa a byť posielaný sa zdá, že patrí nižšiemu. No o Synovi sa číta toto: „ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31) a „stal sa poslušným Otcovi až na smrť“ (Flp 2,8) a „Ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa“ (Jn 14, 16); a „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4). Syn je teda menší, než Otec a je mu podrobený.
7. Taktiež: Syn je oslavovaný Otcom, ako sám hovorí „Otče osláv svoje meno“, a nasleduje „Oslávil som a ešte oslávim“ (Jn 12, 28). Apoštol taktiež hovorí, že Boh „vzkriesil Ježiša z mŕtvych“ (Rim 8, 11); a Peter hovorí, že je „Povýšený pravicou Božou“ (Sk 2, 33). Z toho sa zdá, akoby bol menší, než Otec.
8. Mimo to: V prirodzenosti Otca nemôže byť žiadna slabosť. No u Syna sa pozoruje nedostatok moci; hovorí sa predsa : „dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mt 20, 23); - a ďalej nedostatok poznania: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 13, 32). Rovnako sa v ňom pozoruje nedostatok pokojnej rozvahy, keď o ňom Písmo dosvedčuje, že mal zármutok a hnev a iné podobné vášne. – Teda sa nezdá, že by Syn mal rovnakú prirodzenosť s Otcom.
9. Ďalej sa v Písme vyslovene nachádza, že Boží Syn je tvorom; hovorí sa predsa: „Stvoriteľ vesmíru mi rozkázal a ustanovil - lebo môj Stvoriteľ spočinul v mojom stánku“ (Sír 24, 12), a ďalej: „Od počiatku a pred vekmi stvoril ma (Boh)“ (Sír 24, 14). Syn akoby bol tvorom.
10. Mimo to: Syn sa počíta k tvorom: hovorí sa predsa z osoby Múdrosti: „Ja som vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom.“ (Sír 24, 5); a Apoštol uvádza o Synovi, že je „prvorodený nad všetkým tvorstvom“ (Kol 1, 15). Zdá sa, že Syn usporadúva tvory, akoby stál na prvom stupni medzi nimi.
11. Obšírnejšie: Syn hovorí pri modlitbe k Bohu za učeníkov „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.“ (Jn 17, 11). Teda tak, ako Syn a Otec sú jedno, tak chcel, aby tiež učeníci boli jedno. Nechcel však, aby učeníci boli jedna bytnosť. Z toho sa zdá, že plynie, že Syn je tvorom a Otcovi podrobený.

Takto sa teda Ariáni domnievali ohľadom Božieho Syna, akoby bol nejakým tvorom, vynikajúcim nad všetky ostatné tvory, ktorého prostredníctvom Boh stvoril všetko.


2.
označiť príspevok

Astax1 muž
   9. 4. 2017, 17:04 avatar
Vyvrátenie Áriovej domienky o Božom Synovi

Kto však bedlivo uváži výroky Svätého Písma, môže jasne poznať, že toto tvrdenie odporuje Svätému Písmu.
Pokiaľ totižto Sväté Písmo označuje Krista Synom Božím a anjelov Božími synmi, predsa tak koná zakaždým iným spôsobom; preto Apoštol hovorí „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“ (Hebr 1, 5), čo uvádza, že to bolo povedané o Kristovi.
Avšak podľa uvedeného tvrdenia: z rovnakého dôvodu sú nazývaní anjeli Božími synmi, tak aj Kristus; obidvom predsa prislúcha označenie synovstva podľa akejsi vznešenosti prirodzenosti, v ktorých boli Bohom stvorení.
Taktiež: pokiaľ je z dôvodu stvorenia mnohým príchodné označenie Božieho synovstva, totižto všetkým anjelom a svätým, potom, ak by z rovnakého dôvodu bol označovaný aj Kristus Synom nebol by „jednorodený“ a „splodený“, mohol by tak byť výnimočnosťou svojej prirodzenosti nazývaný „prvorodeným“ medzi ostanými. Písmo však uvádza, že on je jednorodený: „A my sme uvideli jeho...ako.... jednorodeného Syna od Otca“ (Jn 1, 14).
Nie je teda nazývaný Božím Synom z dôvodu stvorenia.
Obšírnejšie: označenie synovstva sleduje vlastné a skutočné zrodenie žijúcich, v ktorých zrodenie pochádza z podstaty plodiaceho; inak by sa totiž označenie synovstva neprijímalo podľa pravdy, ale skôr podľa podobnosti, keď nazývame synmi buď učeníkov, alebo tých, o ktorých sa staráme. Ak by teda Kristus nebol nazývaný synom inak, než z dôvodu stvorenia, potom - pokiaľ to, čo je stvorené, sa odvodzuje od Boha, nie však z Božej podstaty – Kristus by sa nemohol nazývam skutočným synom. Nazýva sa však pravým Synom: „aby sme“ boli „v pravom jeho Synovi, Ježišovi Kristovi“ (1 Jn 5, 20). Nenazýva sa teda Božím Synom akoby od Boha stvorený v akejkoľvek vznešenosti prirodzenosti, ale ako zrodený z Božej podstaty.
Ďalej: medzi inými, ktorí boli obdarení Božou milosťou, mal ju v hojnosti Mojžiš; hovorí sa o ňom: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom.“ (Ex 33, 11). Keby teda Ježiš Kristus nebol nazývaný Božím Synom inak, než len pre milosť prijatia za Syna, ako iní svätí, teda by sa z rovnakého dôvodu Mojžiš, tak ako Kristus, nazýval (Božím) Synom. Aj ak je Kristus naplňovaný väčšou milosťou; veď taktiež medzi inými svätými je jeden naplňovaný väčšou milosťou, než druhý, a predsa sú z rovnakého dôvodu nazývaní Božími synmi. Mojžiš sa však nenazýva synom z rovnakého dôvodu, ako Kristus. Apoštol totiž odlišuje Krista od Mojžiša, ako Syna od služobníka; hovorí sa predsa: „Mojžiš bol verný v celom Božom dome, ale len ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad celým Božím domom“ (Hebr 3, 5). Je teda jasné, že Kristus sa nenazýva Božím Synom skrze milosť prijatia za syna, ako iní svätí, ani z dôvodu stvorenia, ako anjeli.
Mimo to: ak sa Kristus nazýva Synom z dôvodu stvorenia, nebude ani pravým Bohom. Veď nič stvorené nemôže byť nazývané Bohom, iba ak skrze nejakú podobnosť k Bohu. Avšak samotný Ježiš Kristus je pravý Boh; Ján predsa povedal „On je pravý Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20). Ježiš Kristus sa teda nenazýva Synom Božím z dôvodu stvorenia.
Obšírnejšie: Apoštol hovorí: „z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“ (Rim 9, 5) a „ očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tit 2, 13) a „Dávidovi vzbudím výhonok spravodlivý“, a potom sa dodáva: „ a nazvú ho týmto menom: Hospodin – naša spravodlivosť“ (Jer 23, 5-6), kde je v hebrejčine slovo, označujúce číslovku štyri (z hebr. Arba, štvorka zastupuje nevysloviteľné Božie meno – JHVH), čo je isté, že sa hovorí jedine o Bohu samom, z čoho vychádza najavo, že Syn Boží je skutočný Boh.
Mimo to: ak je Kristus skutočný Syn, teda nutne nasleduje, že je pravý Boh; inak by nemohol byť pravdivo nazývaný synom, keby bol splodený od iného, ako i pokiaľ sa rodí z podstaty rodiaceho, ibaže postupuje podobný vzhľad rodiaceho: je totiž potrebné, aby syn človeka bol človekom. Ak je teda Kristus pravý Syn Boží, je potrebné, aby bol pravý Boh; Kristus teda nie niekto stvorený.
Taktiež: žiadny tvor neprijíma celú plnosť božskej dobroty, keďže je zjavné, že dokonalosti postupujú na tvorov od Boha na spôsob akéhosi zostupovania. Ale Kristus má v sebe všetku plnosť božskej dobroty: Apoštol predsa hovorí: „V ňom prebýva všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9). Kristus teda nie je tvorom.
Ďalej: i keď intelekt anjela má poznanie dokonalejšie, než intelekt človeka, napriek tomu je príliš vzdialený Božiemu intelektu; Apoštol predsa hovorí, že v Kristovi „sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3). Čo je vlastné jedine pravému Bohu. Kristus teda nie je tvorom.
Obšírnejšie: čokoľvek má Boh v samom sebe, je jeho bytnosť. Avšak všetko, čo má Otec je Synove; samotný Syn predsa hovorí: „Všetko čo má Otec, je moje“ (Jn 16, 15) a k Otcovi hovorí: „Všetko, čo je tvoje, je moje“ (Jn 17, 10). Otcovi a Synovi teda patrí rovnaká bytnosť aj prirodzenosť. Syn totižto nie je tvorom.
Mimo to: Apoštol hovorí, že Syn, skôr než sa „zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“, bol v „božskej prirodzenosti“ (Flp 2, 6-7). No božskou prirodzenosťou sa nerozumie nič iného, ako pravá božská prirodzenosť. Syn Boží je teda v Božej prirodzenosti. Nie je teda tvorom.
Taktiež: nič stvorené sa nemôže vyrovnať Bohu. Avšak Syn je rovný Otcovi; hovorí sa predsa: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.“ (Jn 5, 18). Toto je teda podanie evanjelistu, ktorého „svedectvo je pravdivé“ (Jn 19, 35; 21, 24), že Kristus sa nazýval Božím Synom a rovným Bohu, a preto ho Židia prenasledovali; žiadny kresťan takisto nepochybuje, že to, čo o sebe Kristus povedal, nebolo by pravdivé, keď Apoštol hovorí, že sa „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6). Syn je teda rovný Otcovi. Nie je teda tvorom.
Obšírnejšie: v žalme sa číta, že nie je žiadnej podobnosti k Bohu taktiež medzi anjelmi, ktorí sú nazývaní Božími synmi: „Kto...“ hovorí žalmista, „sa z Božích synov podobá Pánovi“ (Ž 89, 7) a inde „Hospodin, kto je podobný tebe?“ (Ž 35, 10). Čo je potrebné, aby bolo prijaté o dokonalej podobnosti. Avšak Kristus preukazuje svoju dokonalú podobnosť Otcovi taktiež životom: hovorí sa predsa „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5, 26). Kristus sa teda nemá počítať medzi stvorených Božích Synov.
Ďalej: žiadna stvorená podstata nepredstavuje Boha, čo sa týka jeho podstaty. Čokoľvek sa totiž objavuje z dokonalosti akéhokoľvek tvora, je menej, než to, čo je Boh; preto sa nedá skrze žiadneho tvora dozvedieť o Bohu, čo je. Avšak Syn predstavuje Otca; Apoštol totižto o ňom hovorí, že „je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15); a aby sa niekto nedomnieval, že je obrazom chybným, nepredstavujúcim Božiu bytnosť, takže by nemohlo byť poznanie o Bohu, čo je, ako muž sa nazýva obrazom Božím (1 Kor 11, 7); preukazuje sa, že je dokonalým Božím obrazom, predstavujúcim samotnú Božskú podstatu, ako hovorí Apoštol: „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). Boží Syn teda nie je tvorom.
Mimo to: nič, čo je v nejakom rode, nie je všeobecnou príčinou tých, čo sú v danom rode; ako všeobecnou príčinou ľudí nie je nejaký človek, lebo nič nie je príčinou sebe samému. Avšak Syn je všeobecnou príčinou tvorstva; hovorí sa totiž: „Všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1, 3) a zrodená Múdrosť hovorí: „s ním som bola všetko ustanovujúc“ (Pr 8, 30); a Apoštol hovorí: „v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi“ (Kol 1, 16). On sám teda nie je z rodu tvorstva.
Taktiež: z preukázaného je jasné, že netelesné podstaty, ktoré nazývame anjelmi, nemôžu povstať inak, než stvorením; a taktiež bolo preukázané, že žiadna z podstát nemôže stvoriť, iba jediný Boh. Avšak Syn Boží, Ježiš Kristus, je príčina anjelov, uvádzajúci ich do bytia. Apoštol totiž hovorí: „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1, 16). Samotný Syn teda nie je tvorom.
Mimo to: pretože vlastný úkon ktorejkoľvek cnosti sleduje jej prirodzenosť, žiadnemu neprislúcha vlastný úkon nejakej veci, ktorému neprislúcha prirodzenosť danej veci; čo totiž nemá ľudský rod, nemôže mať ani ľudský úkon. No vlastné Božie úkony sú charakteristické Synovi, ako stvoriť, ako už bolo preukázané, obsiahnuť a zachovávať v bytí a hriechy odpúšťať; čo je vlastné samotnému Bohu, ako je jasné z vyššie uvedeného; hovorí sa však o Synovi, že „všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17); a hovorí sa „udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto vykonal očistenie od hriechov“ (Hebr 1, 6) Syn má teda božskú prirodzenosť a nie je tvorom.
Keďže Jehovista a Arián by mohol povedať, že Syn toto koná nie ako hlavný pôsobiaci, ale ako nástroj hlavého pôsobiaceho, toto tvrdenie Pán vyvracia, keď hovorí: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5, 19). Ako teda Otec pôsobí skrze seba samého svojou vlastnou silou, tak koná aj Syn.
Ďalej: taktiež sa z tohto slova vyvodzuje, že sila a moc Syna a Otca je rovnaká. Lebo, ak Syn koná podobne, potom je potrebné, aby sa schádzali v jednej sile; táto sila sleduje prirodzenosť veci, je potrebné, aby prirodzenosť i bytnosť Otca a Syna bola čo to počtu rovnaká. Čo môže byť vyvodené aj z predchádzajúceho; veď ak je v Synovi božská prirodzenosť, ako bolo mnoho krát preukázané a božská prirodzenosť sa nemôže zmnohonásobiť, nutne z toho plynie, že prirodzenosť i bytnosť v Otcovi a Synovi je čo do počtu rovnaká.
Taktiež: naša najvyššia blaženosť je v samotnom Bohu, do ktorého samotného musí byť vkladaná nádej človeka a jemu samotnému sa má preukazovať bohopocta. Avšak naša blaženosť je v Synovi Božom; hovorí sa predsa: „večný život je v tom, aby poznali teba“, totiž Otca, „a toho, ktorého si poslal, Ježiša“ (Jn 17, 3); a o Synovi sa hovorí, že je „pravý Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20). Je však isté, že názvom života večného je v Svätom Písme označovaná najvyššia blaženosť; Izaiáš predsa hovorí o Synovi, ako uvádza Apoštol: „Bude koreň Jesseho a ten, čo povstane vládnuť nad národmi: v neho budú dúfať národy.“ (Rim 15, 12); a hovorí sa tiež: „Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy.“ (Ž 72, 11); a hovorí sa „aby si všetci ctili Syna, ako si ctia Otca“ (Jn 5, 23); a opäť sa hovorí: „klaňajú sa mu všetci jeho anjeli“ (Ž 97, 7), čo uvádza Apoštol o Synovi (Hebr 1, 6). Je teda jasné, že Boží Syn je pravý Boh


8.
označiť príspevok

Shagara muž
   9. 4. 2017, 23:56 avatar
2,....teraz neviem,či máme plakať,alebo sa smiať? To čo bolo za nezmysli? Takto dokazovať trojicu,je totálny nezmysel! Zober si príklad: Arius používal logické a biblické dôkazy,a to čo používajú trinitári si nezrozumiteľné filozofická a nezrozumiteľné frázy!
To,ako poukazuješ,že Ježiš je stvoriteľ,lebo "skrze neho povstali iné veci,i anjeli" ,je ukážkou neúcty k Božiemu slovu, a neberieš v úvahu,že Otec je stvoriteľ, a Ježiša použil na tvorenie iných vecí! A nie že Ježiš sám bez Otca tvoril, a teda je tiež Boh! Vynechal si zo zreteľa,že Ježiš pri stvorení bol tiež len "prostredník".
Kol.1:15 uvádza...." jeho prostredníctvom boli stvorené všetky iné veci....". A to je zásadný rozdiel!
Tiež opäť používaš na podporu trojice ,biblické texty ,v ktorých údajne bol syn nazvaný "pravý Boh",....ale to nie je pravda. To sú len trinitárske podvrhy a prekrútenie textov,kde sa slovom "Boh" vníma vždy Otec Ježiša Krista!
A opakujem sa už stý krát,...aj keby bol niekde nazvaný Ježiš ako "pravý Boh",....alebo aj...."Jahve",....aj tak by to neznamenalo ,že Ježiš je Všemohúci Boh! Tak boli nazvaní aj anjeli na mnohých miestach v Písme!
A už vôbec nechápem tú abnormálnu citovú otrlosť,ked cituješ texty/je odlesk slávy Otca,/,ktoré poukazujú jasne ,že Kristus je menší,....a potom to priklincuješ tvrdením,že teda "on/Ježiš/ nie je tvorom"!
Tiež tvoje slová......." sila a moc Syna a Otca je rovnaká",......nemajú žiaden biblický,ani logický základ, ale práve naopak,Biblia tvrdí opak. Po smrti na zemi a po vzkriesení Ježiš povedal: ...„Dostal som všetku moc v nebi a na zemi.“ (Matúš 28:18)
A od koho ju dostal? Od Otca,jediného Všemohúceho Boha! Ak by bol Ježiš Všemohúci Boh,tak by mu nikto nemusel nič dávať! Čítaš niekde,že syn dáva moc Otcovi? NIE!
Tiež ,ak poukazujeme na "klaňanie Ježišovi"/iní králi/,tak je to úplne prirodzené,lebo on bude vládnuť tisíc rokov,ale potom ,kde bude ľudstvo privedené k dokonalosti a aj zem,tak....."Potom koniec, keď odovzdá kráľovstvo svojmu Bohu a Otcovi, keď zničí každú vládu a každú vrchnosť a moc. 25 Lebo musí vládnuť ako kráľ, dokiaľ mu [Boh] nepoloží všetkých nepriateľov pod jeho nohy. 26 Ako posledný nepriateľ má byť zničená smrť. 27 Lebo [Boh] „podrobil všetko pod jeho nohy“. Ale keď hovorí, že „všetko bolo podrobené“, je zrejmé, že s výnimkou toho, ktorý mu všetko podrobil. 28 Ale keď mu bude všetko podrobené, potom sa aj sám Syn podrobí Tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh každému všetkým".
Rozumieš tomu? Vtedy,keď Kristova ,tisícročná vláda splní svoj účel......Kristus všetko odovzdá svojmu Otcovi,jedinému Všemohúcemu Bohu a ON bude "každému všetkým"!
Astax,to čo si predviedol je niečo komické, nelogické,nebiblické,nechutné a hrubo prekrúcaš Písma a urážaš Boha pravdy!
Je to len kompilát filozofických hatlanín! Stratil si úplne súdnosť a úctu k Božiemu slovu,k pravde!
-----------------------------------------------------------
H .Heine hovorí, "že od chvíle v ktorej náboženstvo žiada o pomoc filozofie ,je jeho zánik neodvratný. Snaží sa obhajovať a vždy hlbšie sa vnára do skazy."


3.
označiť príspevok

Astax1 muž
   9. 4. 2017, 17:05 avatar
Riešenie k autoritám, ktoré uvádzal Arius vo svoj prospech

Keďže ale pravda nemôže odporovať pravde, je jasné, že to, čo bolo uvádzané od Ariánov a neskôr prebraté Jehovistami z pravdivého Písma na potvrdenie ich bludu, neprospieva ich názoru. Pretože totiž bolo z Písma preukázané, že Otec a Syn majú čo do počtu rovnakú bytnosť aj prirodzenosť božskú, podľa ktorej sú obidvaja nazývaní pravým Bohom, teda je potrebné, aby Otec a Syn neboli dvaja bohovia ale len jediný Boh. Keby totiž bolo viacej bohov, bolo by následne potrebné, aby božská bytnosť bola rozdelená v oboch, ako vo dvoch ľuďoch je čo do počtu zakaždým iné človečenstvo; a najmä vtedy, ak sa Božia prirodzenosť nelíši od samotného Boha, ako bolo vyššie preukázané. Z toho nutne plynie, že ak existuje v Otcovi a v Synovi rovnaká božská prirodzenosť, je Otec a Syn jediným Bohom. I keď vyznávame, že Otec je Boh a Syn je Boh, predsa neustupujeme od názoru, ktorým sa tvrdí, že je jeden jediný Boh, čo sme preukázali dôvodmi, tak autoritami; preto, napriek tomu, že je jediný pravý Boh, predsa vyznávame, že sa to musí hlásať o Otcovi, tak o Synovi.

1. – Keď teda Pán v reči o Otcovi hovorí: „aby poznali teba, jediného pravého Boha“ (Jn 17, 3), nemá sa to chápať tak, že by jediný Otec bol pravý Boh, kdežto Syn by bol nepravým Bohom, ale (ako sa jasne dokazuje svedectvom Písma), že to, čo jediné je pravé božstvo, je príchodné Otcovi ale tak, že sa odtiaľ nevylučuje ani Syn. Pán predsa dôrazne povedal „aby poznali teba, jediného pravého Boha“ a nie tak, že on sám jediný by bol Boh, ale povedal: „aby poznali teba“ a dodal: „jediného pravého Boha“, aby preukázal, že Otec, za ktorého Syna sa vydával, je Bohom, v ktorom sa nachádza to, čo jediné je pravé božstvo. A akože je potrebné, aby pravý Syn bol rovnakej prirodzenosti s Otcom, teda nasleduje skôr, že to, čo jediné je pravé božstvo je príchodné Synovi, než aby bol Syn od toho vylučovaný. Preto taktiež Ján, akoby vykladal tieto slová Pána, prisúdil pravému Synovi oboje z toho, čo tu Pán hovorí o Otcovi a to, že je pravý Boh, a že je v ňom život večný, hovorí: „aby sme poznali pravého Boha; a my sme v pravom jeho Synovi, to je pravý Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20). Teda čokoľvek sa hovorí z charakteru božstva o Otcovi, je rovnaké, akoby sa hovorilo o Synovi, a naopak. Totiž kvôli tomu, že Pán hovorí „Nikto nepozná Syna, len Otec a nikto nepozná Otca, len Syn“ (Mt 11, 27), sa nerozumie to, že buď Otec je vylučovaný z poznania samého seba, alebo Syn.
2. – Z toho je taktiež jasné, že pravé božstvo Syna sa nevyvracia slovami Apoštola, ktorý hovorí „ktorého v pravom čase ukáže blahoslavený a jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (1 Tim 6, 15) V týchto slovách predsa nie je menovaný Otec, ale to, čo je spoločné Otcovi a Synovi. Veď to, že taktiež Syn je Kráľ kráľov a Pán pánov, sa jasne dokazuje tam, kde sa hovorí: „Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie Slovo.“ (Zjv 19, 13), a potom sa pridáva: „Na plášti a na bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (Zjv 19, 16). Ani z toho, čo sa pridáva: „On jediný má nesmrteľnosť“ (1 Tim 6, 16), nie je vylučovaný Syn, keď tým, kto v neho veria, udeľuje nesmrteľnosť; preto sa hovorí: „Kto vo mňa verí, neumrie na veky“ (Jn 11, 26). Ale aj to, čo sa pridáva: „jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ (1 Tim 6, 16), je isté, že je príchodné pre Syna, pretože Pán hovorí: „Nikto nepozná Syna, len Otec“ (Mt 11, 27). Tomuto neprekáža, že sa objavil viditeľný; to sa predsa udialo podľa tela, zatiaľ čo do božstva je neviditeľný tak, ako Otec. Preto Apoštol v rovnakom liste hovorí: „V pravde veľkej je tajomstvo zbožnosti: Zjavil sa v tele“ (1 Tim 3, 16). Rovnako nevzniká nutnosť, žeby sme tomu museli rozumieť, že je to povedaná o samotnom Otcovi. Lebo Syn prišiel, aby zjavil Otca. No nie je potrebné, aby jeden bol ukazujúci a iný ukazovaný; veď taktiež Syn zjavuje samého seba; sám predsa hovorí: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14, 21); preto tiež jeho prosíme: „Zjav svoju tvár, a budeme spasení“ (Ž 80, 20)
3. – Apoštol nás poučuje, ako sa má rozumieť tomu, keď Pán hovorí: „Otec je väčší ako som ja“ (Jn 14, 28). Pokiaľ sa totiž väčší vzťahuje k menšiemu, máme tomu rozumieť tak, že je to povedané o Synovi, pokiaľ je umenšený. Avšak Apoštol preukazuje, že on je umenšený tým, že na seba vzal služobný tvar, zatiaľ čo po stránke božského tvaru existuje rovný Bohu Otcovi; hovorí sa totiž: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ (Flp 2, 6). A nie je podivné, že sa označuje Otec väčším než on, pretože Apoštol hovorí, že on je taktiež ponížený od anjelov: „Toho“, hovorí: „ktorý bol nakrátko ponížený pod anjelov, na Ježiša, ktorý pre utrpenie a svoju smrť bol ovenčený slávou a cťou“ (Hebr 2, 9). Z toho je tiež jasné, že podľa rovnakého charakteru hovorí, že Syn je podrobený Otcovi, totiž podľa ľudskej prirodzenosti; to sa objavuje tiež zo samotných okolností Písma. Apoštol predsa predostrel: „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie.“ (1 Kor 15, 21); a preto pripojil, že každý povstane vo svojom poriadku, prvý Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi; a potom dodáva: „A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo“ (1 Kor 15, 24); a na preukázanie, aké je toto kráľovstvo, že totiž je potrebné, aby mu bolo všetko podrobené, dôsledne pripojuje: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil“ (1 Kor 15, 28). Teda samotná súvislosť Písma preukazuje, že sa to má rozumieť o Kristovi, pokiaľ je človekom; takto totiž zomrel a vstal z mŕtvych; pretože, ak Syn čo do božstva koná všetko, čo koná Otec, ako bolo preukázané, taktiež si všetko sám podrobuje; preto Apoštol hovorí: „Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko“ (Flp 3, 20).
4. – Avšak z toho, čo sa hovorí vo Svätom Písme, že Otec dáva Synovi, z čoho skrze Písmo nasleduje, že on prijíma, nejde dokázať, že by v ňom bola nejaká potreba; ale sa to vyžaduje k tomu, že je Synom; nemohol by predsa byť nazývaný Synom, keby nebol od Otca splodený. No všetko splodené prijíma prirodzenosť od plodiaceho. Teda tým, že sa hovorí, že Otec dáva Synovi, sa nerozumie nič iné, než splodenie Syna, podľa čoho Otec dal Synovi svoju prirodzenosť. A rovnako možno rozumieť z toho, čo sa dáva, Pán totiž hovorí: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30); Keďže z rúk Otca nemôže nik (nič) vytrhnúť a prirodzenosť a sila Syna je rovnaká Otcovej, tak potom ani z rúk Syna. Píše sa predsa: „nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Jn 10, 28). Podobne uvádza Apoštol: „dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 9-10); Avšak meno, vyššie nad každé iné meno, ktoré uctievajú všetci tvorovia, nie je iné, než meno Božie. Udelením zrodenia sa teda rozumie samo zrodenie, podľa ktorého Otec dal Synovi pravé božstvo. To isté sa ďalej preukazuje tým, že sa hovorí, že je „mu všetko dané od Otca“ (Jn 3, 35); avšak nebolo by mu všetko dané, keby nebola v Synovi „všetka plnosť božstva“ (Kol 2, 9), ktorá je v Otcovi. Takto teda uznaním, že mu Otec dal, vyznáva proti Sabelliovi, že je pravým Synom; avšak z veľkosti toho, čo sa dáva, vyznáva, že je rovný Otcovi, aby bol zahanbený Arius. Teda je jasné, že takéto obdarovanie neznamená u Syna potrebu. Syn predsa nebol skôr, než sa mu dalo, pretože samo jeho zrodenie je darovaním; ani plnosť daru nestrpí to, aby mohol potrebovať niečo, o čom je jasné, že mu bolo dané.
Uvedenému neodporuje ani to, že sa číta v Písme, že Otec dal Synovi (niečo) behom doby: ako po Zmŕtvychvstaní hovorí Pán učeníkom: „Daná mi je všetka moč na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18) a Apoštol hovorí: „preto ho Boh povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“, pretože bol „poslušný až na smrť“ (Flp 2, 8-9); akoby toto meno nemal od večnosti. V Písme je totižto obvyklé, že sa hovorí, že niečo je, či sa stáva (vtedy), keď sa stáva známym. Avšak toto, že Syn prijal od večnosti všeobecnú moc a božské označenie, bolo po Zmŕtvychvstaní zjavené pri kázaní učeníkov svetu, a toto preukazujú aj slová Božie: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ (Jn 17, 5). Žiada totiž, aby jeho sláva, ktorú od večnosti obdržal od Otca ako Boh, sa ozrejmila, že je na ňom, ktorý je už učinený človekom.
5. – Z toho je však jasné, ako je Syn poučovaný, hoci nie je nepoznajúci. Bolo predsa preukázané, že rozumieť a byť v Bohu je rovnaké. Preto obdržanie božskej prirodzenosti je tiež obdržaním inteligencie. Takže tým, že Syn prijal svojím zrodením od Otca božskú prirodzenosť, sa hovorí, že buď počul od Otca, alebo, že mu Otec preukázal, alebo pokiaľ sa v Písme číta niečo iné podobné: nie, že najprv by bol Syn nepoznajúci či nevedomí, a potom by ho Otec poučil; Apoštol predsa hovorí: „Kristus je Božia moc a Božia múdrosť“ (1 Kor 1, 24). Avšak nie je možné, aby Božia múdrosť bola nepoznajúca, alebo, aby sila zoslabla.
Preto taktiež výrok: „Syn nemôže nič robiť sám od seba“ (Jn 5, 19) nepreukazuje žiadnu slabosť pôsobenia v Synovi, ale sa hovorí, že Syn nemôže pôsobiť zo seba, ale pôsobí z Otca, tak, ako že nemôže byť od seba, ale iba od Otca. Keby totiž bol sám od seba, tak už by nebol Synom. Ako teda Syn nemôže nebyť Synom, tak nemôže sám od seba konať. Kdežto ale Syn prijíma rovnakú prirodzenosť, akú ma Otec, a následkom toho rovnakú silu, teda hoci Syn nie je sám od seba, ani nekoná sám od seba, predsa je skrze seba a skrze seba koná; veď ako je skrze vlastnú prirodzenosť, ktorú prijal od Otca, tak pôsobí skrze vlastnú prirodzenosť, ktorú prijal od Otca. Preto, keď Pán hovorí: „Syn nemôže nič robiť sám od seba“, aby preukázal, že Syn pôsobí skrze seba (hoci nie od seba), dodáva: „Čokoľvek totiž koná On“, totiž Otec, „to koná podobne aj Syn“ (Jn 5, 19).


9.
označiť príspevok

Shagara muž
   10. 4. 2017, 00:16 avatar
3,...nikde v Písme nie je Ježiš nazvaný "pravý Boh"! Nikde!
Teda,nikdy nemôžu mať rovnakú podstatu. Ježiš bol stvorený,Otec nie! Ježiš zomrel,Otec nemôže zomrieť,lebo je nesmrteľný!
Otec je neviditeľný a nikto ho nemôže vidieť,ale Ježiš bol viditeľný!
Otec vie všetko,syn nevie! Otec nemôže byť pokúšaný,syn bol pokúšaný! Otec sa nemusí učiť poslušnosti, syn sa jej učil!
Otec sa nikdy nepodriaďuje a nemusí nikoho poslúchať, syn sa stále podriaďuje a poslúcha!
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Z histórie a prác teológov vyplýva,že keď pohania,ktorí konvertovali na kresťanstvo včlenili do biblického učenia svoje filozofické ,pohanské náuky.......,tak neskôr museli dodatočne hľadať podporu týmto pohanským náukám, aby dostali punc biblickosti! Samotní trinitári poukazujú na tento fakt. Trebárs aj Augustín a iní!
O ňom trinitárska beletria píše:...."Zjednotil spoločné znaky gréckej filozofie a židovsko-kresťanského náboženstva"!.....a...."Pretvoril múdrosť pohanského sveta do rozmeru vnútorného kresťanského ducha"!
On v Miláne spoznal dobre novoplatónsku filozofiu a nikdy ani neopustil manichejské myšlienky!
Kto len trošku pozná vývoj dogiem a týchto "pseudoučiteľov",tak vie kto je za trojicou,nesmrteľnou dušou,peklom,Matkou Božou,...atď?
Aj keby som nič nevedel z Biblie,....aj tak neuverím daným/citovaným/ náukám,lebo je úplne isté ako vznikli a aké sú to náuky?!
Súhlasí milky945


4.
označiť príspevok

Astax1 muž
   9. 4. 2017, 17:06 avatar
6. – Z uvedeného vychádza tiež najavo, ako Otec nariaďuje Synovi a Syn poslúcha Otca, alebo sa k Otcovi modlí, či je od Otca posielaný.
To všetko je totiž príchodné Synovi, pokiaľ je podrobený Otcovi, čo je iba podľa na seba vzatého človečenstva, ako bolo preukázané. Otec teda nariaďuje Synovi ako sebe podrobenému čo do ľudskej prirodzenosti. A to tiež vyjavujú slová Pána. Vtedy, keď povedal „aby svet poznal, že milujem Otca, a tak konám, ako Otec prikázal“, teda to, čo tento príkaz znamená, preukazuje skrze dodatok „Vstaňte a poďme“ (Jn 14, 34). Hovorí predsa vtedy, keď pristupuje k utrpeniu. Je však jasné, že príkaz k utrpeniu, nenáleží Synovi inak, než čo do ľudskej prirodzenosti. Podobne tam, kde sa hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“, je jasné, že tieto príkazy patria Synovi, pokiaľ bol od Otca milovaný ako človek, ako on sám miloval učeníkov ako ľudí. A to, že príkazy Otca k Synovi sa majú prijímať podľa ľudskej prirodzenosti, ktorú Syn prijal na sebe, preukazuje Apoštol; učí, že Syn bol poslušný Otcovi v tom, čo patrí k ľudskej prirodzenosti; hovorí predsa: „Stal sa poslušným Otcovi až k smrti“ (Flp 2, 8). – Apoštol rovnako preukazuje, že modliť sa je príchodné Synovi čo do ľudskej prirodzenosti; hovorí predsa, že: „Ježiš za svojho pozemského života priniesol s bolestným volaním a slzami obeť modlitieb a úpenlivých prosieb Bohu, ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou; a Boh ho pre jeho pokoru počul“ (Hebr 5, 7), - Apoštol tiež preukazuje, podľa čoho sa hovorí, že bol poslaný od Otca, keď hovorí: „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy“ (Gal 4, 4); poslaný sa teda hovorí tým, čím je vytvorený zo ženy; čo mu samozrejme bez pochyby náleží, podľa tela, ktoré na seba prijal. Je teda jasné, že tým všetkým sa nedá preukázať, že Syn je Otcovi podrobený inak, než čo do ľudskej prirodzenosti.
7. – Podobne je tiež jasné, že tým, že Syn je Otcom oslavovaný, alebo vzkriesený z mŕtvych, alebo povyšovaný, sa nedá preukázať, že Syn je menší než Otec, len čo do ľudskej prirodzenosti. Syn predsa nepotrebuje oslávenie, akoby znovu prijímal slávu, keď vyznáva, že ju mal „pred svetom“ (Jn 17, 5); ale bolo potrebné, aby jeho slávam, ktorá bola skrytá pod krehkosťou tela, bola v oslávenom tele a konaním zázrakov zjavená vo viere Božieho ľudu. Preto sa o jeho skrytosti hovorí , že ho pozná iba Otec. Podobne ďalej, keď ide o utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista, týka sa to tela; hovorí sa predsa: „Keď teda Kristus za nás vytrpel podľa tela, aj vy sa vyzbrojte touto myšlienkou“ (1 Pt 4, 1). Rovnako bolo potrebné, aby bol povýšený v tom, v čom bol ponížený; lebo Apoštol hovorí: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť... Preto ho Boh nad všetko“ (Flp 2, 9).
Takto teda tým, že Otec oslavuje Syna, vzkriesi z mŕtvych a povyšuje, sa nepreukazuje, že Syn je menší, než Otec, ale len čo do ľudskej prirodzenosti. Veď čo do božskej prirodzenosti, ktorá je rovná Otcovi je rovnaká sila u Otca, ako u Syna a rovnaká činnosť. Preto sa takisto Syn povyšuje vlastnou silou, podľa žalmistu „Zdvihni sa, Hospodin, vo svojej moci“ (Ž 21,14); sám seba kriesi z mŕtvych, čo o sebe hovorí: „ ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem.“; a dodáva: „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10, 18). On sám tiež neoslavuje iba seba ale aj Otca; hovorí totiž: „Osláv svojho Syna, aby tvoj Syn oslávil teba“ (Jn 17, 1); nie že by Otec bol skrytý závojom na seba vzatého tela, ale neviditeľnosťou svojej prirodzenosti. Rovnakým spôsobom je tiež Syn skrytý, čo do božskej prirodzenosti. Veď Otcovi aj Synovi je spoločné to, čo sa hovorí: „Ty si naozaj skrytý Boh, Boh Izraela, spasiteľ!“ (Iz 45, 15). Ježiš Kristus je Spasiteľ sveta, podľa tohto: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2, 11). A apoštol hovorí rovnako: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom“ (1 Tim 2, 3). Avšak Syn oslavuje Otca nie len jeho oslavovaním ale aj jeho zjavovaním svetu; lebo i on sám hovorí: „Zjavil som tvoje meno ľuďom“ (Jn 17, 6).
8. – Nemusí sa však myslieť, že u Syna Božieho je nejaký nedostatok moci, keď on sám hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28, 18). Ak sám hovorí: „dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec“ (Mt 20, 23), nepreukazuje sa, že by Syn nemal moc k rozdeľovaniu miest v nebi, keď sa podobným sedením rozumie účasť na živote večnom, ktorého udelenie prináleží jemu, ako sa preukazuje, keď hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja im dávam večný život.“ (Jn 10, 27-28); hovorí sa tiež, že „Otec všetok sú odovzdal Synovi“ (Jn 5, 22). K súdu samozrejme prináleží, aby niektorí boli po zásluhe umiestnení v nebeskej sláve; preto sa tiež vraví, že Syn človeka: „Ovce si postaví sprava a capov zľava“ (Mt 25, 33); prináleží teda do právomoci Syna umiestňovať niekoho buď po pravici, alebo po lavici. Je teda potrebné, aby zmysel uvedeného bol vzatý z predchádzajúceho. Píše sa predsa, že matka Zebedeových synov pristúpila k Ježišovi s požiadavkou, aby jeden z jej synov sedel na jeho pravici a druhý na lavici; zdalo sa, že bola pohnutá k tejto požiadavke z akejsi dôvery v telesné príbuzenstvo, ktoré mala voči človeku Kristovi. Pán teda svojou odpoveďou netvrdí, že by k jeho moci neprináležalo dať požadované, ale že mu neprináleží dať to tým, pre ktorých sa to žiadalo. Nehovorí predsa: „V mojej moci nie je dať vám sedieť po pravici, alebo po mojej lavici“, ale sa skôr dokazuje, že je to jeho vec dať to tým, ktorým je to „pripravené od“ jeho „Otca“. Veď toto dávanie mu neprináležalo ako človeku, ale ako Synovi Božiemu, a preto nebolo jeho vecou dať to niektorým preto, že by mu to náležalo ako synovi Panny, čo do telesného príbuzenstva ale mu to prináležalo, ako Bohu, aby to dal tým, ktorým to bolo pripravené Otcom vo večnom predurčení. – Avšak to, že toto pripravenie prináleží k právomoci Božieho Syna vyznáva sám Pán: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!“ (Jn 14, 2). No mnohé príbytky sú rôzne stupne účasti na blaženosti, ktoré sú Bohom pripravené v predurčení. Pokiaľ teda Pán hovorí: „keby to tak nebolo“, keby totiž chýbali pripravené príbytky pre ľudí, ktorí majú byť uvedení do blaženosti, a dodáva: „bol by som vám to povedal, idem vám pripraviť miesto“, teda preukazuje, že podobná príprava náleží do jeho právomoci.
Rovnako sa nemôže myslieť, že Syn nepozná hodinu svojho príchodu, keď sú v ňom všetky: „poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3), a keď dokonale poznáva to, čo je väčšie, totiž Otca, máme tomu rozumieť tak, že Syn, človek ustanovený medzi ľuďmi, choval sa ako neznalý, keď to učeníkom nezjavil. V Písme Svätom je predsa obvyklý spôsob podania, že sa hovorí, že Boh niečo poznáva, keď to dáva poznať; ako sa uvádza: „Teraz poznávam, že sa bojíš Boha“ (Gn 22, 12), čiže teraz som dal poznať; a takto naopak Syn hovorí, že nevie, lebo nedáva nám poznať.
Avšak u zármutku, strachu a iných podobných, je jasné, že prináležia Kristovi ako človeku, preto tým nemôže byť videné žiadne umenšenie v Synovom božstve.
9. – Pokiaľ sa však hovorí, že múdrosť je stvorená, najskôr to môže byť chápané nie o múdrosti, ktorou je Boží Syn, ale o múdrosti, ktorú dal Boh tvorom. Hovorí sa predsa: „On ju stvoril (totiž múdrosť) Duchom Svätým... vylial ju na všetky svoje diela a na všetkých ľudí podľa svojho daru, lebo ju udeľuje tým, ktorí ho milujú.“ (Sír 1, 9-10). Môže to byť tiež vzťahované na prevzatú stvorenú prirodzenosť od Syna, ako sa uvádza: „Od počiatku a pred vekmi stvoril ma (Boh)“ (Sír 24, 14), čiže som presvedčená, že sa spojím s tvorom. Alebo tým, že múdrosť je nazývaná tak stvorenou, ako zrodenou. „Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriediel obťažených vodami.“ (Prís 8, 24) a taktiež: „Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila“ (Prís 8, 25). A taktiež, ak vzťahujeme každú zmienku o múdrosti k Slovu, potom sa dokazuje, že Syn je od večnosti: „Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho (a je pred vekmi)“ (Sír 1, 1). Tým sa nám naznačuje spôsob božského plodenia. Totiž v plodení to, čo je plodené, prijíma prirodzenosť plodiaceho, čo je dokonalosťou; avšak pri plodení, aké sa deje u nás, plodiaci je sám premeňovaný, čo je nedokonalosťou; stvoriteľ sa totiž vo stvorení nemení; kdežto stvorené neprijíma prirodzenosť stvoriteľa. Syn sa teda súčasne nazýva tak stvorený, ako zrodený, aby sa zo stvorenia prijala nepremennosť Otca, - zo zrodenia jednota prirodzenosti v Otcovi i Synovi.
10. – To, že Syn je nazývaný prvorodený tvorstva, nie je z toho, že Syn je v usporiadaní tvorov, ale z toho, že Syn je od Otca a prijíma od Otca, od ktorého pochádzajú a prijímajú tvorovia. Syn však prijíma od Otca rovnakú prirodzenosť, nie však tvorovia. Preto sa Syn nazýva nie len prvorodeným, ale tiež jednorodeným (Jn 1, 18), kvôli ojedinelému spôsobu prijímania.
11. – Avšak tým, že Pán hovorí k Otcovi o učeníkoch: „aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 22), sa preukazuje, že Otec i Syn sú jedno rovnakým spôsobom, akým je potrebné, aby učeníci boli jedno a to láskou. No tento spôsob zjednotenia nevylučuje jednotu bytosťou, ale ju skôr dokazuje. Hovorí sa predsa: „Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko“ (Jn 3, 35). Tým sa preukazuje, že v Synovi je plnosť božstva, ako bolo uvedené.

Takto je teda jasné, že svedectvá Svätého Písma, na ktoré sa odvolávali Ariáni, neodporujú pravde, ktorú vyznáva náuka katolíckej viery.
"Kto môže pochopiť, nech pochopí."


5.
označiť príspevok

J.Tull
   9. 4. 2017, 17:44 avatar
Astax, historicky sa „zdrojmi zla“ RKC „stala svetská moc“ – keď sa v mnohom podriaďovala túžbe po nej a neskôr slúžila tým, ktorí si ju uchvátili - a uzurpovanie pravdy - „Boha zavrela do zlatej klietky“... privlastnila si „jedinú“ pravdu... Viera vo vlastný "vyšší" stupeň viery, ako majú ostatní, viedla k rozdeľovania a odmietaniu, k fanatizmu, k neznášanlivosti, k násilnému prinucovaniu prijať nimi privlastnenú pravdu, ktorej priradila „absolútnosť“...
Pravda nie je osoba. Keď Ježiš hovorí: „Ja som pravda... „ je to myslené obrazne. Je pravdou tak, ako je cestou (životom...). Je predsa „osoba“ a nie asfaltovým chodníkom, diaľnicou, či nejakou prťou... po ktorých chodíme, beháme, či jazdíme, šliapeme svojimi nohami... „cestou“ je v spôsobe, príklade v tom, ako žiť... Pravdou je vo výpovediach, ktoré dosvedčuje svojim životom... Pravda je výpoveď (... o skutočnosti). Výpoveď sa nestáva pravdou jej vyhlásením za pravdu (dogmu... ). Pravdu s veľkým „P“ ako výpoveď o celej skutočnosti, o každom jej detaile, každej podrobnosti a zároveň o nej ako celku, dokáže vysloviť iba Boh... človek ju získava, keď ju získava, len po častiach, ale nie priamym zjavením... možno s Božou inšpiráciou, ale nie ako hotovú vec, bez súvislostí s tým, čo už pozná... pravda nepadá z neba, ale človek, nech aj s pomocou Boha, ju tvorí svojím bádaním, skúmaním, myslením... často neľahky, krvopotne...vtedy jej i dokáže porozumieť, pochopiť svojim srdcom a rozumom, stáva sa pravdou, ktorej rozumie... Kristus neprišiel v dobe minojskej civilizácie, či v dobe exodu... ani sa nenarodil pod pyramídami, či v gréckej akropole... ale prišiel tam a vtedy, keď mu človek, na základe už poznaného, dokázal porozumieť srdcom i rozumom...
Pravda nie je mŕtvym systémom (na aký ju RKC, možno nevdojak, prerába). Nie je jednoznačnou, hmatateľnou vecou... je historická... „Jediná“ pravda, Pravda s veľkým „P“, je pravdou, ktorú dokáže vysloviť len Boh... je cieľom, ktorý sa človek pokúša dosiahnuť... existuje len ako ideál, nie reálna neomylná výpoveď o skutočnosti... mnohí veriaci, i RKC, si zamieňajú ľudské myslenie s Božským poznaním... katolíci chápu historickú podmienenosť právd (SZ...) všeobecne... a predsa tvrdia „Dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravda viery.“ Považujem to za účelovú lož. Údajnú „pravdu viery“ nezjavil Boh, ale postupne ju vytvoril človek svojím myslením, svojim subjektívnym rozumom, citom, na základe už poznaného... tak ako vytvára i ostatné „svetské pravdy“, len na rozdiel od nich, vypovedá o „inej časti skutočnosti“, ktorú je možné prijať temer iba vierou... Ak by obsah dogmy bol zjavený Bohom, nemal by svoju históriu vzniku, nebol by historicky podmienený, nevznikol by na základe rozvažovania kresťanských filozofov – cirkevných otcov, rozvažovaní „tímu pápežových poradcov“...
Nie je len jedna, viditeľná Cirkev, ale mnoho cirkví... ani jedna nie je dokonalá, tak ako nie je dokonalý človek... všetky majú svoje hriechy, lebo ju tvoria hriešni ľudia... každá ma svoju „nemoc“ ... RKC je „starším bratom“ (ktorý tým, že sa vyvyšuje, dokladuje, že sa nedokázala poučiť z hriechov minulosti... ), môže byť „trupom“, ale nie celým telom a už vôbec nie hlavou, ktorou je Kristus... Vysvetlite mi to


6.
označiť príspevok

Astax1 muž
   9. 4. 2017, 19:49 avatar
J.Tull
Nejdem sa baviť ohľadom „jednej viery“ a následne „jednej pravej Cirkvi“, lebo ako bolo mnoho krát preukázané, keďže existuje len „jedna pravda“ a podľa tejto pravdy máme normovať svoj akt viery, je nevyhnutne potrebné, aby sme túto pravdu poznali. Pravda sa nám odkrýva v tajomstve viery. Boh vo svojej moci zjavil celú Pravdu. No uviesť do pravdy je úlohou Ducha Svätého. Aby sme na ceste poznania a hľadania pravdy neupadli do bludov, a potom, aby by sme následne (ne)normovali svoj akt viery na základe neporozumenia prvej pravdy, Ježiš nám ale zanechal oporu pravdy. Touto oporou je Cirkev podľa Apoštolovho: „Cirkev je stĺp a opora pravdy“. Keďže každý jednotlivec nedostal záruku, že porozumie pravde, má sa pridŕžať Cirkvi, ktorá túto záruku dostala. Veď je príslušné človeku, že jeden na pravdu nazerá do väčšej miery, ako ten druhý. Toto „nazeranie“ priamo závisí od stupňa viery, ktorú obdržal, tak ako nám to hovorí Apoštol. Keďže aj stupeň viery nie je pre všetkých ľudí rovnaký – pretože jeden dostáva viac, ako druhý – tak potom ani pravda, nemôže byť u každého jednotlivca rovnako prijatá.
Ako Boh je len jeden, tak aj pravda je len jedna.
Veď pohyb, ktorým sme milosťou riadení k poslednému cieľu, je dobrovoľný, nenásilný. Avšak dobrovoľný pohyb nemôže byť k niečomu, iba ak k tomu čo poznáme. Je teda potrebné, aby sa v nás skrze milosť poskytovalo dobrovoľné poznanie najvyššieho cieľa k tomu, aby sme sa k nemu zariadovali dobrovolne.
Spôsob poznania u ktoréhokoľvek poznávajúceho tvora odpovedá spôsobu vlastnej prirodzenosti; totiž je iný spôsob poznávania anjela, človeka, živočícha podľa toho, ako sa ich prirodzenosť líši. Človeku sa ale k dosiahnutiu posledného cieľa pridáva nejaká dokonalosť presahujúca vlastnú prirodzenosť, a to milosť. Je teda potrebné, aby sa pridávalo nad prirodzené poznanie nejaké poznanie, ktoré presahuje prirodzený rozum a to je poznávanie viery, ktoré sa týka tých právd, ktoré sa nepoznávajú prirodzeným rozumom. Keďže milosť nás usporadúva k cieľu a tento pohyb je dobrovoľný je nutné, aby sme poznali najvyšší cieľ – Prvú pravdu. Ale ako už bolo preukázané milosť neobdŕža každý rovnako. Preto je potrebné, aby bola poznateľná pravda.
Keď je niekto vyučovaný učiteľom, je potrebné, aby od počiatku prijal učiteľove pojmy, nie že by im o sebe rozumel, ale skôr na spôsob uveriteľnosti, akoby existujúci nad jeho schopnosti; avšak na konci, potom, čo už bol vyučený, bude im môcť porozumieť.
Ale ako bolo povedané, za pomoci Božej milosti sme riadení k poslednému cieľu, avšak najvyšší cieľ je jasné nazeranie na Prvú Pravdu v nej samej. Je teda potrebné, aby skôr než by sa dospelo k tomuto cieľu, bol intelekt človeka podrobený Bohu na spôsob uveriteľnosti, keď to spôsobila Božia milosť. Na začiatku bola uvedená užitočnosť, kvôli ktorej bolo nutné, aby ľuďom bola predložená Božia pravda na spôsob uveriteľnosti.

No táto téma je venovaná Áriovej domienke o Božom Synovi a následne jej vyvrátenie. Aby bolo predložená Božia pravda, ktorá smeruje k Najvyššiemu cieľu, ako bolo uvedené vyššie.


10.
označiť príspevok

Shagara muž
   10. 4. 2017, 00:19 avatar
6,...nič si o Ariovi a jeho viere v jediného Boha nevyvrátil. Určite nie Písmom a logikou! Filozofické frázy nemajú žiadnu váhu!


11.
označiť príspevok

Shagara muž
   10. 4. 2017, 00:32 avatar
5,...nech vysvetlí,ako mohla byť štátna,mocenská cirkev pravou cirkvou,keď tu Boh od odpadnutia v 2 storočí ,až do času konca nemal žiadnu organizovanú cirkev?
Hovoria o tom mnohé podobenstvá s tvrdením,že až v čase konca si vyvolí ostatok a zhromaždí kresťanov!
/burina,pšenica,....pochabé a rozvážne panny,......Mat.24:31,.....Ef.1:9-10...atď/


7.
označiť príspevok

Krištof
   9. 4. 2017, 20:08 avatar
5. J.Tull
"...historicky sa „zdrojmi zla“ RKC „stala svetská moc“..."

Čiastočne súhlasím, len by som dodal, že treba rozlišovať aj tú svetskú moc. Je totiž nemalý rozdiel medzi starými systémami ako bola napr. určitá monarchia a novšou demokraciou. Aj politik môže byť kresťanom (budhistom, ateistom...), pokiaľ svoju vieru "nenúti" z pozície "moci" ostatným. Pokiaľ rešpektuje demokratické princípy, jeho osobný svetonázor je v poriadku. Dokonca môže byť ľudský, kresťanský, "moc" (v demokracii) ho nemusí pokaziť. Každopádne cirkev nie je politická organizácia (hoci ani apolitická nie).

"...Viera vo vlastný "vyšší" stupeň viery, ako majú ostatní, viedla k rozdeľovania a odmietaniu, k fanatizmu, k neznášanlivosti, k násilnému prinucovaniu..."

Asi každý - aj ten najmúdrejší a najtolerantnejší verí, že práve jeho viera má najbližšie k pravde. Dokonca aj ten, kto by veril, že "všetky viery sú na rovnakej úrovni, rovnako pravdivé" a pod. Bola by to jeho viera, ktorú by "povyšoval" nad iné. Avšak to je otázka tej pravdy alebo "pravdy", ktorej človek verí. Nie je to otázka nadraďovania jednej - "veriacej" osoby nad druhú - "neveriacu". Medzi osobami rôznych "názorov" je rovnocennosť. Lásku môže mať človek aj k inovercovi, môže ho tolerovať alebo tolerovať jeho iný názor. Hoci práve to býva občas problém. Mimochodom v niektorých bodoch svojich rôznych "názorov" sa môžu i zhodnúť. Asi sa však nedá očakávať, že každý jednotlivec bude vždy tolerantný, veľkorysý a pod.

"Keď Ježiš hovorí: „Ja som pravda... „ je to myslené obrazne. Je pravdou tak, ako je cestou (životom...)."

To je jeden pohľad. Iný je taký, že Ježiš môže byť cestou - spôsobom, ako sa dostať k Bohu, Sprostredkovateľom. Životom zas môže byť tak, že je zdrojom určitého duchovného života alebo že vedie k zdroju toho duchovného života. A je v tom pravdivý, je zdrojom určitej duchovnej pravdy. Nie všetkej pravdy, nie aj napr. toho, že dva a dva sú štyri, len určitej. Nejde o personifikáciu pravdy, pretože sa netvrdí, že pravda, akákoľvek pravda je Boh (Ježiš). To, že napr. Francúzsko je v Európe, je síce pravda, ale nie je to Boh (hoci to s Ním ani nie je v rozpore).

"...pravda nepadá z neba..."

Ako ktorá; zjavenie, vnuknutie môže prísť ako určitá pravda aj z neba.

"...ale prišiel tam a vtedy, keď mu človek, na základe už poznaného, dokázal porozumieť srdcom i rozumom..."

Áno, v židovskom národe už mohli mať určité poznanie od predošlých prorokov ako bol napr. Izaiáš. Avšak aj tak aby uverili, potrebovali aj ďalšie "poznanie". Asi okrem toho potrebovali mať na to aj to srdce - ochotu, záujem, odvahu a pod.

"Pravda s veľkým „P“, je pravdou, ktorú dokáže vysloviť len Boh..."

Úplnú Pravdu asi poznať na tomto svete nemôžeme. Do istej miery zostáva Tajomstvom. Ale zas môžeme poznať z nej dosť veľa, to čo potrebujeme.

"Údajnú „pravdu viery“ nezjavil Boh, ale postupne ju vytvoril človek svojím myslením, svojim subjektívnym rozumom, citom, na základe už poznaného..."

Toto je asi tiež ten druh viery (názoru), ktorý sa môže "povyšovať" nad iné poňatia. Ale pritom nemusí byť celkom pomýlený, niečo na ňom môže byť v poriadku. Ja som schopný ho tolerovať.

"RKC je „starším bratom“... môže byť „trupom“, ale nie celým telom a už vôbec nie hlavou, ktorou je Kristus..."

Aj viaceré iné cirkvi majú niečo podstatné spoločné s kresťanskou pravdou atď. Mne je najbližšia katolícka, niekomu inému zas iná


12.
označiť príspevok

milky945 muž
   10. 4. 2017, 00:38 avatar
Astax, čítal som len úvod článku. Odradilo ma od ďalšieho čítania najmä jedna vec: používaš pojmy ako bytnosť, prirodzenosť, božia prirodzenosť bez vysvetlenia. Uvedom si, že to nie sú bežné biblické pojmy, aspoň myslím a teda ja ich nepoužívam a nepovažujem za dôležité.

Dovoľ mi reagovať na dve vety z úvodu:

RE “Keďže ale všetko, čo nie je večné, je vytvorené z ničoho a stvorené Bohom, teda hlásali, že Boží Syn je stvorený z ničoho, a že je tvorom.“:
A to je nepravda? Je nepravda,že Boží syn je stvorený? Vo všeobecnosti každé dieťa božie sa narodilo / narodí z Boha. Prečo by mal byť Ježiš výnimkou, keď nám má byť podobný vo všetkom okrem hriechu? Presnejšie povedané, má byť podobný deťom božím. Napríklad Peter a ďalší apoštoli boli narodení ako deti Adama, lovili ryby, mali svoje rodiny, starosti tohto sveta. Až potom sa stali deti božie, narodili sa z ducha / z Boha, až potom boli obrátení, podobne ako kresťania dnes.

RE "... tvrdili, že on je jeden s Bohom Otcom, ale nie prirodzene ale skrze akúsi jednotu súhlasu a účasti na Božej podobnosti pred ostatnými tvormi ...":
Čo je to byť jedno / jeden s Bohom Otcom prirodzene? Ak nie je jedno s Otcom prirodzene, aký je ten druhý spôsob jednoty? Vy stále vnímate jednotu Otca a Syna cez akúsi magickú prirodzenosť, cez akúsi vrstvu / mediátora. Pre mňa je to zavádzajúce a rušivé. Mne stačí vedieť, že sú Otec a Syn, že Syn má schopnosť milovať Otca a naopak, teda majú niečo spoločné, čo ich spája, čo človek nemá, kým nie je božie dieťa.


14.
označiť príspevok

Shagara muž
   10. 4. 2017, 01:36 avatar
12,...úvod je trefný,...a aj s tým ostatným sa dá súhlasiť! Až na to, že Boží syn Ježiš je naozaj stvorený,...teda ,že bol čas keď neexistoval! Adam bol Božím dieťaťom,synom a to platí aj na Ježiša,...a tak by som tam nejak nepolemizoval o "Božom dieťati",...lebo to nemá súvis s trojicou,a s tým ,či Ježiš bol stvorený,alebo nie?! A tá "podobnosť s nami okrem hriechu" sa týka len jeho ľudskej prirodzenosti,života!
Inak ,Astax používa také pojmy, že asi ani on sám im nerozumie,hotová hatlanina!


16.
označiť príspevok

Astax1 muž
   10. 4. 2017, 10:04 avatar
milky
Rozumiem tomu, že si to nečítal, nakoľko je to dosť ťažký text a málo kto pochopí. Bytnosť a prirodzenosť je v skutku to isté.
Keďže má ale Syn rovnakú prirodzenosť, ako Otec, tak potom aj jednu bytnosť a silu.
Všetko je vysvetlené v ďalších komentároch, ak máš milosť pochopíš.

K tvojim námietkam, skopírujem len to, čo by si sa dočítal ďalej.
"A to je nepravda? Je nepravda,že Boží syn je stvorený?"
Syn nemôže byť stvorený z viacerých dôvodov a ani nie je stvorený.

Avšak podľa uvedeného tvrdenia: z rovnakého dôvodu sú nazývaní anjeli Božími synmi, tak aj Kristus; obidvom predsa prislúcha označenie synovstva podľa akejsi vznešenosti prirodzenosti, v ktorých boli Bohom stvorení.
Taktiež: pokiaľ je z dôvodu stvorenia mnohým príchodné označenie Božieho synovstva, totižto všetkým anjelom a svätým, potom, ak by z rovnakého dôvodu bol označovaný aj Kristus Synom nebol by „jednorodený“ a „splodený“, mohol by tak byť výnimočnosťou svojej prirodzenosti nazývaný „prvorodeným“ medzi ostanými. Písmo však uvádza, že on je jednorodený: „A my sme uvideli jeho...ako.... jednorodeného Syna od Otca“ (Jn 1, 14).
Nie je teda nazývaný Božím Synom z dôvodu stvorenia.
Obšírnejšie: označenie synovstva sleduje vlastné a skutočné zrodenie žijúcich, v ktorých zrodenie pochádza z podstaty plodiaceho; inak by sa totiž označenie synovstva neprijímalo podľa pravdy, ale skôr podľa podobnosti, keď nazývame synmi buď učeníkov, alebo tých, o ktorých sa staráme. Ak by teda Kristus nebol nazývaný synom inak, než z dôvodu stvorenia, potom - pokiaľ to, čo je stvorené, sa odvodzuje od Boha, nie však z Božej podstaty – Kristus by sa nemohol nazývam skutočným synom. Nazýva sa však pravým Synom: „aby sme“ boli „v pravom jeho Synovi, Ježišovi Kristovi“ (1 Jn 5, 20). Nenazýva sa teda Božím Synom akoby od Boha stvorený v akejkoľvek vznešenosti prirodzenosti, ale ako zrodený z Božej podstaty.
Ďalej: medzi inými, ktorí boli obdarení Božou milosťou, mal ju v hojnosti Mojžiš; hovorí sa o ňom: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom.“ (Ex 33, 11). Keby teda Ježiš Kristus nebol nazývaný Božím Synom inak, než len pre milosť prijatia za Syna, ako iní svätí, teda by sa z rovnakého dôvodu Mojžiš, tak ako Kristus, nazýval (Božím) Synom. Aj ak je Kristus naplňovaný väčšou milosťou; veď taktiež medzi inými svätými je jeden naplňovaný väčšou milosťou, než druhý, a predsa sú z rovnakého dôvodu nazývaní Božími synmi. Mojžiš sa však nenazýva synom z rovnakého dôvodu, ako Kristus. Apoštol totiž odlišuje Krista od Mojžiša, ako Syna od služobníka; hovorí sa predsa: „Mojžiš bol verný v celom Božom dome, ale len ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. Ale Kristus ako Syn je nad celým Božím domom“ (Hebr 3, 5). Je teda jasné, že Kristus sa nenazýva Božím Synom skrze milosť prijatia za syna, ako iní svätí, ani z dôvodu stvorenia, ako anjeli.

Celý text odkazuje na pravdu o Božom Synovi, teda nie je možné, aby som skopíroval každý argument.

"Čo je to byť jedno / jeden s Bohom Otcom prirodzene?"
Znamená to zdielať jednu spoločnú prirodzenosť. Táto prirodzenosť je skutočná božská prirodzenosť. O nikom inom sa nepíše, že má "božskú prirodzenosť", okrem Syna. Ale keďže má Kristus rovnakú prirodzenosť, tak potom koná to, čo koná Otec.

pretože vlastný úkon ktorejkoľvek cnosti sleduje jej prirodzenosť, žiadnemu neprislúcha vlastný úkon nejakej veci, ktorému neprislúcha prirodzenosť danej veci; čo totiž nemá ľudský rod, nemôže mať ani ľudský úkon. No vlastné Božie úkony sú charakteristické Synovi, ako stvoriť, ako už bolo preukázané, obsiahnuť a zachovávať v bytí a hriechy odpúšťať; čo je vlastné samotnému Bohu, ako je jasné z vyššie uvedeného; hovorí sa však o Synovi, že „všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17); a hovorí sa „udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto vykonal očistenie od hriechov“ (Hebr 1, 6) Syn má teda božskú prirodzenosť a nie je tvorom.
Keďže Jehovista a Arián by mohol povedať, že Syn toto koná nie ako hlavný pôsobiaci, ale ako nástroj hlavého pôsobiaceho, toto tvrdenie Pán vyvracia, keď hovorí: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5, 19). Ako teda Otec pôsobí skrze seba samého svojou vlastnou silou, tak koná aj Syn.
Ďalej: taktiež sa z tohto slova vyvodzuje, že sila a moc Syna a Otca je rovnaká. Lebo, ak Syn koná podobne, potom je potrebné, aby sa schádzali v jednej sile; táto sila sleduje prirodzenosť veci, je potrebné, aby prirodzenosť i bytnosť Otca a Syna bola čo to počtu rovnaká. Čo môže byť vyvodené aj z predchádzajúceho; veď ak je v Synovi božská prirodzenosť, ako bolo mnoho krát preukázané a božská prirodzenosť sa nemôže zmnohonásobiť, nutne z toho plynie, že prirodzenosť i bytnosť v Otcovi a Synovi je čo do počtu rovnaká.
Taktiež: naša najvyššia blaženosť je v samotnom Bohu, do ktorého samotného musí byť vkladaná nádej človeka a jemu samotnému sa má preukazovať bohopocta. Avšak naša blaženosť je v Synovi Božom; hovorí sa predsa: „večný život je v tom, aby poznali teba“, totiž Otca, „a toho, ktorého si poslal, Ježiša“ (Jn 17, 3); a o Synovi sa hovorí, že je „pravý Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20). Je však isté, že názvom života večného je v Svätom Písme označovaná najvyššia blaženosť; Izaiáš predsa hovorí o Synovi, ako uvádza Apoštol: „Bude koreň Jesseho a ten, čo povstane vládnuť nad národmi: v neho budú dúfať národy.“ (Rim 15, 12); a hovorí sa tiež: „Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy.“ (Ž 72, 11); a hovorí sa „aby si všetci ctili Syna, ako si ctia Otca“ (Jn 5, 23); a opäť sa hovorí: „klaňajú sa mu všetci jeho anjeli“ (Ž 97, 7), čo uvádza Apoštol o Synovi (Hebr 1, 6). Je teda jasné, že Boží Syn je pravý Boh

Skutočne by som bol rád, ak by si si prečítal všetky moje komentáre, lebo jedny naväzujú na druhé.


13.
označiť príspevok

Shagara muž
   10. 4. 2017, 01:19 avatar
6,...7,.....Podotýkam,že dlho po Ariovi bolo kresťanstvo Ariovské, a dlho bola trojica neznámym pojmom aj po štvrtom storočí!
-----------------------------------------------
K tej pravde Krištof.......ak "je pravde nepoznateľná",....tak nechápem prečo RKC prenasledovala a zabíjala tých,čo sa odvážili svojim rozumom vykladať pravdu inak,ako RKC?
Ak ju nevieme definovať v objektívnych dôkazoch pravdivosti,.....tak potom Písma sú nadbytočné, a aj smrť Krista!
Ak Ježiš povedal ,že "máme spoznať pravdu",...tak o akej pravde to hovoril? O pravde s malým "p"? Delí sa pravda na Pravdu s veľkým "P",a pravdu s malým "p"? Kde to čítaš?
Niekedy mám pocit,že byť katolík,znamená nemyslieť triezvo,rozumne,logicky!
A ak máme chápať slová "ja som pravda" obrazne,tak potom tak musíme vnímať aj slová "ja som život"!
Samozrejme,je to tak,lebo Ježiš je osoba a pravda,cesta je vec,jav,,aj život. Ale nikto by to nemal chápať tak,že to znamená,že daná pravda je len nejaký subjektívny pocit. Tak ako život,aj pravda je objektívna veličina!
Alebo povieme,že aj život sa delí na dve kategórie, s malým ž a s veľkým Ž?
Úplne jednoducho....vo svete platia presné,objektívne fyzikálne a duchovné pravdy!
A tie sa nedelia tak,ako si to niekto myslí! Ak by sa čo len trochu zmenila nejaká fyzická veličina,zákonitosť ,tak hneď pocítime dôsledky. Teda,vesmír je presne nastavený a nikto nespochybňuje ,že tu ide o objektívne pravdy! A to platí i na duchovné pravdy. Aj preto Písmo poukazuje ,že musíme byť dôsledný aj v malých veciach! Dalej,...ak aj tu nejak pozmeníme dané pravdy,zákony,...tak tie pocítime dôsledky. A to dnes pekne vidíme na svete a jeho stave!
Tiež je hlúposťou,že mi ako nedokonalí ľudia musíme vedieť celú pravdu o nás,vesmíre,o duchovných veciach ,....lebo potom nemôžeme tvrdiť,že poznáme pravdu s veľkým "P"!
To Písmo netvrdí,a je to aj proti zdravému rozumu! Nám plne postačuje dnes vedieť s obmedzenými schopnosťami to,čo potrebujeme vedieť dnes ,pre našu záchranu! A to nám Písmo zjavuje a je to pravda s veľkým "P"! Pretože má moc zachrániť,oddeliť nás od nepravdy/ľudských náuk/,a poskytuje nám objektívne fakty,pravdy Písma!
Ak to vnímame v konfrontácií s nepravdou/falošnou pravdou/,tak vieme naisto,že tu nemôže ísť o nejakú subjektívnu pravdu! Písmo poukazuje na oba tieto protipóly, a tak polemika o pravde,čo sa nedá spoznať si odporuje už v pojmoch. Načo potom to slovo-Pravda,keď vlastne pravdu nemôžeme spoznať?! Niekto si len pletie relativitu s morálnym relativizmom! Ale to bol už problém v edene!
A pravda nie je -katolícka,protestantská,pravda JS,...atď,...ale mi poznáme iba biblickú Pravdu!


15.
označiť príspevok

Krištof
   10. 4. 2017, 08:19 avatar
13. Shagara, tu došlo z tvojej strany zrejme k omylu. Reaguješ domnelo na môj príspevok, ale ja som skoro nič z toho, na čo ty akože reaguješ, nenapísal. Takže vyčítaš mi tu aj to, čo som nehovoril. A niečo iné z toho si si zas zrejme vysvetlil po svojom, neprimerane a nepriateľsky. Inak dúfam, že si si všimol, že svojím príspevkom som reagoval na J.Tulla v 5. A robil som to tak, ako sa to občas robieva, že jeho slová som citoval tak, že som ich dal do úvodzoviek a potom som k nim napísal svoju reakciu. Teda určite nie všetko v tom príspevku sú moje slová.

K tomu záveru. Tvoj názor pôsobí zaujato, netolerantne, sektársky resp. fanaticky. Aj katolícka cirkev síce tvrdí, že - jednoducho povedané - má najbližšie ku kresťanskej a biblickej pravde, ale uznáva, že aj v niektorých iných kresťanských cirkvách majú k tejto pravde pomerne blízko. Napr. v Pravoslávnej, Evanjelickej a iných cirkvách. A podobne aj tie niektoré iné cirkvi zas v rámci ekumenizmu uznávajú, že nielen ich cirkev je pri pravde, lež aspoň čiastočne aj iné. Napokon je to vo všetkých tých cirkvách o Biblii, o Bohu, Kristovi, o Desatoro atď. Ja dokonca pripúšťam, že ani svedkovia Jehovovi nie sú úplne ďaleko od všetkej pravdy a biblickej morálky, hoci sú od tej pravdy ďalej než spomínané cirkvi
Súhlasí Johny Pravda


17.
označiť príspevok

Astax1 muž
   10. 4. 2017, 10:25 avatar
Shagara
Samozrejme, nič plnohodnotné som od teba nemohol čakať. Tak si začal zahovárať a dokazovať niečo, čo ale bolo vyvrátené.

"nikde v Písme nie je Ježiš nazvaný "pravý Boh"! Nikde!" Ale áno je, možno nie vo vašom upravenom písme. Ale píše sa: „On je pravý Boh a večný život“ (1 Jn 5, 20) a taktiež Apoštol hovorí: „z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.“ (Rim 9, 5) a „ očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tit 2, 13)

Kristus je nad "všetkým Boh", on je "Pravý Boh" a "veľký Boh". Všetky tieto atribúty spadajú na najvyššieho Boha, ale je nimi titulovaný aj Ježiš Kristus. Teda Syn je rovný Otcovi.

"Ježiš bol stvorený,Otec"
Syn nie je stvorený, ako bolo dokázané, lebo Taktiež: nič stvorené sa nemôže vyrovnať Bohu. Avšak Syn je rovný Otcovi; hovorí sa predsa: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.“ (Jn 5, 18). Toto je teda podanie evanjelistu, ktorého „svedectvo je pravdivé“ (Jn 19, 35; 21, 24), že Kristus sa nazýval Božím Synom a rovným Bohu, a preto ho Židia prenasledovali; žiadny kresťan takisto nepochybuje, že to, čo o sebe Kristus povedal, nebolo by pravdivé, keď Apoštol hovorí, že sa „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6). Syn je teda rovný Otcovi. Nie je teda tvorom.
Obšírnejšie: v žalme sa číta, že nie je žiadnej podobnosti k Bohu taktiež medzi anjelmi, ktorí sú nazývaní Božími synmi: „Kto...“ hovorí žalmista, „sa z Božích synov podobá Pánovi“ (Ž 89, 7) a inde „Hospodin, kto je podobný tebe?“ (Ž 35, 10). Čo je potrebné, aby bolo prijaté o dokonalej podobnosti. Avšak Kristus preukazuje svoju dokonalú podobnosť Otcovi taktiež životom: hovorí sa predsa „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe.“ (Jn 5, 26). Kristus sa teda nemá počítať medzi stvorených Božích Synov.
Ďalej: žiadna stvorená podstata nepredstavuje Boha, čo sa týka jeho podstaty. Čokoľvek sa totiž objavuje z dokonalosti akéhokoľvek tvora, je menej, než to, čo je Boh; preto sa nedá skrze žiadneho tvora dozvedieť o Bohu, čo je. Avšak Syn predstavuje Otca; Apoštol totižto o ňom hovorí, že „je obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15); a aby sa niekto nedomnieval, že je obrazom chybným, nepredstavujúcim Božiu bytnosť, takže by nemohlo byť poznanie o Bohu, čo je, ako muž sa nazýva obrazom Božím (1 Kor 11, 7); preukazuje sa, že je dokonalým Božím obrazom, predstavujúcim samotnú Božskú podstatu, ako hovorí Apoštol: „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). Boží Syn teda nie je tvorom.
Mimo to: nič, čo je v nejakom rode, nie je všeobecnou príčinou tých, čo sú v danom rode; ako všeobecnou príčinou ľudí nie je nejaký človek, lebo nič nie je príčinou sebe samému. Avšak Syn je všeobecnou príčinou tvorstva; hovorí sa totiž: „Všetko povstalo skrze neho“ (Jn 1, 3) a zrodená Múdrosť hovorí: „s ním som bola všetko ustanovujúc“ (Pr 8, 30); a Apoštol hovorí: „v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi“ (Kol 1, 16). On sám teda nie je z rodu tvorstva.
Taktiež: z preukázaného je jasné, že netelesné podstaty, ktoré nazývame anjelmi, nemôžu povstať inak, než stvorením; a taktiež bolo preukázané, že žiadna z podstát nemôže stvoriť, iba jediný Boh. Avšak Syn Boží, Ježiš Kristus, je príčina anjelov, uvádzajúci ich do bytia. Apoštol totiž hovorí: „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.“ (Kol 1, 16). Samotný Syn teda nie je tvorom.
Mimo to: pretože vlastný úkon ktorejkoľvek cnosti sleduje jej prirodzenosť, žiadnemu neprislúcha vlastný úkon nejakej veci, ktorému neprislúcha prirodzenosť danej veci; čo totiž nemá ľudský rod, nemôže mať ani ľudský úkon. No vlastné Božie úkony sú charakteristické Synovi, ako stvoriť, ako už bolo preukázané, obsiahnuť a zachovávať v bytí a hriechy odpúšťať; čo je vlastné samotnému Bohu, ako je jasné z vyššie uvedeného; hovorí sa však o Synovi, že „všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 17); a hovorí sa „udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto vykonal očistenie od hriechov“ (Hebr 1, 6) Syn má teda božskú prirodzenosť a nie je tvorom.
Keďže Jehovista a Arián by mohol povedať, že Syn toto koná nie ako hlavný pôsobiaci, ale ako nástroj hlavého pôsobiaceho, toto tvrdenie Pán vyvracia, keď hovorí: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5, 19). Ako teda Otec pôsobí skrze seba samého svojou vlastnou silou, tak koná aj Syn.

"Otec je neviditeľný a nikto ho nemôže vidieť,ale Ježiš bol viditeľný!" Ježiš je viditeľný, čo do tela, ale čo do božstva je neviditeľný.
Z toho je taktiež jasné, že pravé božstvo Syna sa nevyvracia slovami Apoštola, ktorý hovorí „ktorého v pravom čase ukáže blahoslavený a jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (1 Tim 6, 15) V týchto slovách predsa nie je menovaný Otec, ale to, čo je spoločné Otcovi a Synovi. Veď to, že taktiež Syn je Kráľ kráľov a Pán pánov, sa jasne dokazuje tam, kde sa hovorí: „Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie Slovo.“ (Zjv 19, 13), a potom sa pridáva: „Na plášti a na bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (Zjv 19, 16). Ani z toho, čo sa pridáva: „On jediný má nesmrteľnosť“ (1 Tim 6, 16), nie je vylučovaný Syn, keď tým, kto v neho veria, udeľuje nesmrteľnosť; preto sa hovorí: „Kto vo mňa verí, neumrie na veky“ (Jn 11, 26). Ale aj to, čo sa pridáva: „jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ (1 Tim 6, 16), je isté, že je príchodné pre Syna, pretože Pán hovorí: „Nikto nepozná Syna, len Otec“ (Mt 11, 27). Tomuto neprekáža, že sa objavil viditeľný; to sa predsa udialo podľa tela, zatiaľ čo do božstva je neviditeľný tak, ako Otec. Preto Apoštol v rovnakom liste hovorí: „V pravde veľkej je tajomstvo zbožnosti: Zjavil sa v tele“ (1 Tim 3, 16). Rovnako nevzniká nutnosť, žeby sme tomu museli rozumieť, že je to povedaná o samotnom Otcovi. Lebo Syn prišiel, aby zjavil Otca. No nie je potrebné, aby jeden bol ukazujúci a iný ukazovaný; veď taktiež Syn zjavuje samého seba; sám predsa hovorí: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14, 21); preto tiež jeho prosíme: „Zjav svoju tvár, a budeme spasení“ (Ž 80, 20)

" Ježiš zomrel" Ježiš zomrel podľa tela. Podobne ďalej, keď ide o utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista, týka sa to tela; hovorí sa predsa: „Keď teda Kristus za nás vytrpel podľa tela, aj vy sa vyzbrojte touto myšlienkou“ (1 Pt 4, 1). Rovnako bolo potrebné, aby bol povýšený v tom, v čom bol ponížený; lebo Apoštol hovorí: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť... Preto ho Boh nad všetko“ (Flp 2, 9).
Takto teda tým, že Otec oslavuje Syna, vzkriesi z mŕtvych a povyšuje, sa nepreukazuje, že Syn je menší, než Otec, ale len čo do ľudskej prirodzenosti. Veď čo do božskej prirodzenosti, ktorá je rovná Otcovi je rovnaká sila u Otca, ako u Syna a rovnaká činnosť. Preto sa takisto Syn povyšuje vlastnou silou, podľa žalmistu „Zdvihni sa, Hospodin, vo svojej moci“ (Ž 21,14); sám seba kriesi z mŕtvych, čo o sebe hovorí: „ ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem.“; a dodáva: „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10, 18).

"Otec vie všetko,syn nevie! Otec nemôže byť pokúšaný,syn bol pokúšaný! Otec sa nemusí učiť poslušnosti, syn sa jej učil!"

O poslušnosti.
Z uvedeného vychádza tiež najavo, ako Otec nariaďuje Synovi a Syn poslúcha Otca, alebo sa k Otcovi modlí, či je od Otca posielaný.
To všetko je totiž príchodné Synovi, pokiaľ je podrobený Otcovi, čo je iba podľa na seba vzatého človečenstva, ako bolo preukázané. Otec teda nariaďuje Synovi ako sebe podrobenému čo do ľudskej prirodzenosti. A to tiež vyjavujú slová Pána. Vtedy, keď povedal „aby svet poznal, že milujem Otca, a tak konám, ako Otec prikázal“, teda to, čo tento príkaz znamená, preukazuje skrze dodatok „Vstaňte a poďme“ (Jn 14, 34). Hovorí predsa vtedy, keď pristupuje k utrpeniu. Je však jasné, že príkaz k utrpeniu, nenáleží Synovi inak, než čo do ľudskej prirodzenosti. Podobne tam, kde sa hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“, je jasné, že tieto príkazy patria Synovi, pokiaľ bol od Otca milovaný ako človek, ako on sám miloval učeníkov ako ľudí. A to, že príkazy Otca k Synovi sa majú prijímať podľa ľudskej prirodzenosti, ktorú Syn prijal na sebe, preukazuje Apoštol; učí, že Syn bol poslušný Otcovi v tom, čo patrí k ľudskej prirodzenosti; hovorí predsa: „Stal sa poslušným Otcovi až k smrti“ (Flp 2, 8). – Apoštol rovnako preukazuje, že modliť sa je príchodné Synovi čo do ľudskej prirodzenosti; hovorí predsa, že: „Ježiš za svojho pozemského života priniesol s bolestným volaním a slzami obeť modlitieb a úpenlivých prosieb Bohu, ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou; a Boh ho pre jeho pokoru počul“ (Hebr 5, 7), - Apoštol tiež preukazuje, podľa čoho sa hovorí, že bol poslaný od Otca, keď hovorí: „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy“ (Gal 4, 4); poslaný sa teda hovorí tým, čím je vytvorený zo ženy; čo mu samozrejme bez pochyby náleží, podľa tela, ktoré na seba prijal. Je teda jasné, že tým všetkým sa nedá preukázať, že Syn je Otcovi podrobený inak, než čo do ľudskej prirodzenosti.

O tom, že aj Syn vie všetko.
Rovnako sa nemôže myslieť, že Syn nepozná hodinu svojho príchodu, keď sú v ňom všetky: „poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2, 3), a keď dokonale poznáva to, čo je väčšie, totiž Otca, máme tomu rozumieť tak, že Syn, človek ustanovený medzi ľuďmi, choval sa ako neznalý, keď to učeníkom nezjavil. V Písme Svätom je predsa obvyklý spôsob podania, že sa hovorí, že Boh niečo poznáva, keď to dáva poznať; ako sa uvádza: „Teraz poznávam, že sa bojíš Boha“ (Gn 22, 12), čiže teraz som dal poznať; a takto naopak Syn hovorí, že nevie, lebo nedáva nám poznať.
Avšak u zármutku, strachu a iných podobných, je jasné, že prináležia Kristovi ako človeku, preto tým nemôže byť videné žiadne umenšenie v Synovom božstve.

"Otec sa nikdy nepodriaďuje"
Apoštol nás poučuje, ako sa má rozumieť tomu, keď Pán hovorí: „Otec je väčší ako som ja“ (Jn 14, 28). Pokiaľ sa totiž väčší vzťahuje k menšiemu, máme tomu rozumieť tak, že je to povedané o Synovi, pokiaľ je umenšený. Avšak Apoštol preukazuje, že on je umenšený tým, že na seba vzal služobný tvar, zatiaľ čo po stránke božského tvaru existuje rovný Bohu Otcovi; hovorí sa totiž: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ (Flp 2, 6). A nie je podivné, že sa označuje Otec väčším než on, pretože Apoštol hovorí, že on je taktiež ponížený od anjelov: „Toho“, hovorí: „ktorý bol nakrátko ponížený pod anjelov, na Ježiša, ktorý pre utrpenie a svoju smrť bol ovenčený slávou a cťou“ (Hebr 2, 9). Z toho je tiež jasné, že podľa rovnakého charakteru hovorí, že Syn je podrobený Otcovi, totiž podľa ľudskej prirodzenosti; to sa objavuje tiež zo samotných okolností Písma. Apoštol predsa predostrel: „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie.“ (1 Kor 15, 21); a preto pripojil, že každý povstane vo svojom poriadku, prvý Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi; a potom dodáva: „A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo“ (1 Kor 15, 24); a na preukázanie, aké je toto kráľovstvo, že totiž je potrebné, aby mu bolo všetko podrobené, dôsledne pripojuje: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil“ (1 Kor 15, 28). Teda samotná súvislosť Písma preukazuje, že sa to má rozumieť o Kristovi, pokiaľ je človekom; takto totiž zomrel a vstal z mŕtvych; pretože, ak Syn čo do božstva koná všetko, čo koná Otec, ako bolo preukázané, taktiež si všetko sám podrobuje; preto Apoštol hovorí: „Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko“ (Flp 3, 20).

Preto shagara, lepšie čítaj a nepíš znova tie isté "argumenty", ktoré boli vyvrátené.
V to, čo veríš, je blud. Ako bolo teraz dokázaná, tak dôvodmi, ako autoritami.


18.
označiť príspevok

J.Tull
   12. 4. 2017, 11:38 avatar
Astax1, Shagara, pre nedostatok času budem reagovať len krátko. Tu sú rôzne výpovede:

O = 2?r

Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach, pričom Slnko sa nachádza v ich spoločnom ohnisku.

A povedal im: "Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Božie kráľovstvo prichádzať s mocou."

...neurobíš žiadnu sochu, ani podobu ničoho, čo je hore na nebi, alebo dolu na zemi, alebo vo vodách pod zemou...
...ak dôjde k úrazu, dáš život za život, oko za oko, zub za zub, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, modrinu za modrinu, ranu za ranu...

Cnostný človek* dobrým činí dobro a nedobrým tiež činí dobro - lebo takej sily je dobro! (Lao-c´ /cca 604 pred Kr. – 517 pred Kr./)

F = G . m1.m2/r.r („Newtonova gravitácia“)
Rik - (1/2) gikR - L.gik = (8pG/c4)Tik („Einsteinova gravitácia“)

Napíšte, ak môžete, ktoré z nich je pravda?
 


19.
označiť príspevok

J.Tull
   12. 4. 2017, 11:39 avatar
oprava, O = 2?r je obvod kruhu pričom mi nezobrazilo "pí"...


20.
označiť príspevok

J.Tull
   22. 4. 2017, 14:05 avatar
Shagara; Astax1, nedokážete určiť, ktoré z uvedených výpovedí sú pravdivé? Nereagujete, lebo by sa Váš mýtus o jedinej pravde zrútil ako domček z karát... 
Ale dosť bolo tvrdých džezov, teraz vážne...   nemôže byť len jedna pravda. Napríklad ak by jedinou pravdou bolo:
„Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach, pričom Slnko sa nachádza v ich spoločnom ohnisku.“ (prvý Keplerov zákon), potom všetky ostatné výpovede by pravdivé byť nemohli, keďže je len jediná pravda. Nemohlo by byť pravdou, že O = 2?r... nebolo by pravdivé ani „milovať blížneho svojho ako seba samého“... ak by bolo jedinou pravdou „milovať blížneho svojho ako seba samého“ potom by nemohlo byť pravdou O = 2?r ...
Skutočnosť je mnohostranná. Človek ju nedokáže obsiahnuť v celku. Môže ju však spoznávať v jej jednotlivých stránkach, spoznávať v častiach... pričom nielen samotná skutočnosť, ale každá jedna jej časť je tak rozsiahla, že i tú spoznáva postupne v priebehu svojej histórie... ani nie ako jednotlivec, ale dnes už celé tímy špecializovaných odborníkov... som presvedčený, že skutočnosť je len jedna a preto si viem predstaviť aj pravdu, ktorá by vypovedala o nej ako celku, Pravdu s veľkým „P“, v ktorej by boli obsiahnuté všetky „čiastkové pravdy“...

Sú výpovede, ktoré si protirečia. Napríklad:
„SLNKO OBIEHA OKOLO ZEME“
(tak ako je to naznačené i v Písme... /...zemekruh, ktorého základy, stĺpy, sú ukotvené v moriach a ako stan sa nad ním rozprestiera nebeská klenba, na ktorej Slnko vyjde a zapadá na druhej, aby znovu vyšlo na tom istom mieste... /)
„ZEM OBIEHA OKOLO SLNKA“
Nemôžu byť pravdou obe. Iný príklad:
„BOH STVORIL VŠETKY ZVIERATÁ A AŽ POTOM ADAMA“
(ako je to v prvom príbehu Genezis)
„BOH STVORIL ADAMA A AŽ POTOM VŠETKY ZVIERATÁ“
(ako je to v druhom príbehu Genezis)
Nemôžu byť pravdivé obidve výpovede. Dám ešte jeden príklad
Buď
„NENÁVIĎ SVOJHO NEPRIATEĽA“
alebo
„MILUJ SVOJICH NEPRIATEĽOV“

Nie vždy je to tak, že z protirečiacich si výpovedí musí byť jedna pravdivá. Ak tuhé telesá nepadajú dolu, pretože ich miesto je na Zemi (v strede sveta... ), to neznamená, že ich postrkujú anjeli... nemusia byť ani priťahované silou gravitácie... nemusí platiť ani Einsteinov skrivený časopriestor, hoci najlepšie opisuje „padanie telies“... môžu byť mylné, ako aj v niečom pravdivé všetky... Ak sa človek vo svojej výpovedi mýli, neznamená, že sa mýli vo všetkom a naopak, ak je jeho výpoveď pravdivá, neznamená, že všetky jeho výpovede musia byť pravdivé. Možno je jeden Boh, možno je jedna Pravda, Pravda, ktorá obsahuje všetky pravdy... ale z toho nijako nevyplýva, že musí byť len jedna ľudská inštitúcia, ktorá ako jediná k nej speje, či ju dokonca vlastní...
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 05:50,  U vas nieje nuda? Foton?
dnes, 04:10,  Fotónko, už trepkáš hlúposti? *21
dnes, 00:33,  Harabin je padouch - a tiež jeden z nich. Ak by nie, musel tieto spojitosti vidieť i on. Nikdy...
dnes, 00:30,  Trochu ma mrzí, že Kiska o týchto veciach takto otvorene nehovoril, keď bol prezident.
dnes, 00:26,  Vážené dámy, vážení páni, to, čo sa za posledné dni z médií dozvedám, presiahlo...
dnes, 00:16,  Ty sa radšej vráť do televízie a hraj tam slepca. :)
dnes, 00:06,  Môžu si za to sami. *38
dnes, 00:01,  Akonáhle má niekto iný názor ako naši milí neoliberálni sionfašisti, začnú na neho...
dnes, 00:00,  Potrebujú niečim zamestnávať myseľ ovečiek, aby nebola nuda. :)
včera, 23:59,  tých svatých je už tam nejako hodne*03*03*03....ta to brany pekelne nepremôžu....
včera, 23:58,  Kasafran, radšej sa ešte raz zamysli, prípadne prečítaj, čo som napísal v príspevku 22. A...
včera, 23:55,  a,... ktosi ma predbehol *29 (29)
včera, 23:54,  Tebe to prasklo v hlave. *19
včera, 23:53,  Divadlo menom katolícka cirkev. :)
včera, 23:51,  Boris si za to môže sám. :)
včera, 23:45,  J.Tull, nesnaž sa dôkazné bremeno prenášať na oponenta. Ty si tvrdil, že sú hento dôkazy...
včera, 23:44,  Nech žije Boris, vivat Boris, Boris na hrad !!!!!!!!!!!! *03*03
včera, 23:42,  Dávam návrh vítať všetkých nových diskutérov pozdravom "Ave Boris". Je to tu...
včera, 23:35,  J.Tull evolucná teória nie je poznanie, ale fantázia. Stále si však na to ešte neprišiel a...
včera, 23:32,  nič nevidíš....Dakujme naším milovaným ruským bratom, ktorí jaksi nedobudovali tie...
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Staroba je smutná, ale je to zatiaľ jediná známa možnosť, ako sa dožiť vysokého veku.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(169 033 bytes in 0,409 seconds)