Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  náboženstvo  téma
kategórie:  

Nové pokolenie - dlhý článok, ale stojí za to

22
reakcií
1895
prečítaní
Tému 22. januára 2011, 23:43 založil postoy-lea.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:43 avatar
Kto bude patriť k novému pokoleniu a čím sa budú jeho predstavitelia vyznačovať? Treba vedieť, že ho bude tvoriť predovšetkým dnešná generácia, a to zo všetkých vekových kategórií, teda aj z tých najstarších. Možno niektorí očakávajú, že nové pokolenie bude mať nové náboženstvo, úplne odlišné od doterajších. Kto pozorne čítal túto knihu, príde na to, že Imanuel nepriniesol nové náboženstvo. Je synom toho istého Boha ako Ježiš, preto nemôže hovoriť, ani učiť niečo iné. Skutočnosť, že očistil Kristovo poslanie od chýb a omylov, vôbec neznamená, že ho popiera, ale naopak, že ho potvrdzuje. Tak, ako kedysi prišiel Ježiš doplniť Mojžišovo poslanie, tak aj Duch Pravdy – Abd-ru-shin prišiel doplniť Ježišovo a Imanuel ho dovŕši.

Zopakujme si, prečo sa Ježiš nazýva Boží Syn a Imanuel Syn človeka, keď majú obaja spoločný pôvod.

Ježiš pôsobí a žije iba v bezbytostnej a božskej ríši. Podobne ako Boh – Otec nikdy neprekračuje božskú ríšu, v ktorej je v mene svojho Otca kráľom. V dôsledku neustáleho pobytu iba v blízkosti Boha a jeho najbližšieho vyžarovania sa nazýva Božím Synom.

Syn človeka – Imanuel pochádza rovnako ako Ježiš z bezbytostnej Božej Trojice, lebo je Božou vôľou a Svätým duchom Boha – Otca. Časť z neho je stále vonku, za božskou ríšou v praduchovnom hrade. Aby sa tak ďaleko udržal, musí byť jeho bezbytostná časť dostatočne obalená, zhmotnená. Ďalšia časť Imanuela sa nachádza aj v božskej ríši, v božskom hrade grálu. Hoci obaja Boží synovia majú v božskej ríši rovnaké obaly, predsa vyzerajú odlišne, lebo stelesňujú úplne iné vlastnosti. Majú nepredstaviteľne krásnu ľudskú podobu. Sú najkrajšími bytosťami v božskej ríši, i keď všetko v nej je krásne. Ich vyššia bezbytostná podstata ich robí výnimočnými a dominantnými.

Keďže všetky úrovne za božskou ríšou vznikli pod vplyvom Imanuelovho – Parsifalovho vyžarovania, sú akoby jeho svetmi. Preto je aj ich kráľom. Nakoľko sú najmä duchovné, z ktorých pochádza aj ľudský duch, teda človek, nazýva sa Synom človeka. Stará sa o svoje svety a vychováva ich obyvateľov, aby tam vládol harmonický vývoj a dokonalosť. To on posiela na Zem prorokov a vyšších duchov v mene svojho Otca – Boha a diktuje im proroctvá.

I keď je veľká časť z neho väčšinou činná v hmotnejšom svete – v praduchovnej ríši, môže sa jeho bytostná časť kedykoľvek vrátiť do bezbytostnej ríše k Otcovi a osobne s ním komunikovať. Je akoby riaditeľom pobočky, ktorá patrí jeho Otcovi. I keď sú v neustálo duchovnom, akoby telefonickom spojení, stretávajú sa aj osobne. Je to nevyhnutné, lebo je priamym prostredníkom medzi Stvoriteľom a stvorením.

Syn človeka preputoval celé stvorenie, aby dobre poznal všetky „svoje“ svety a úrovne a mohol očistiť hmotnosť od jej škodcov – Lucifera a padlých anjelov. Na vlastnom tele chcel zažiť pôsobenie temna vo všetkých úrovniach hmotnosti a jemnohmotnosti. Preto sa aj stal vykonávateľom súdu v mene Otca – Stvoriteľa. V praduchovnom hrade grálu stelesňuje v mene Boha Spravodlivosť.

Ježiš aj Imanuel sú teda rovnocennými synmi Stvoriteľa, len majú rozdielne úlohy i miesta pôsobenia. Preto uznávaním existencie Syna človeka sa nepopiera existencia ani úloha Ježiša a rovnako to platí aj naopak.

Kto chce napriek novému poznaniu naďalej zotrvávať na svojich doterajších omyloch, sám si spečatí svoj osud a podľa zákona rovnorodosti dostane aj podľa toho v súde odmenu. Nech sa potom necíti podvedený Bohom alebo Ježišom, keď nebude patriť medzi vyvolených. Nimi sa môžu stať iba tí, čo sa „narovnali“ z náboženských alebo iných pokrivenín.

Prečo vlastne pochádza kresťanstvo zo židovského národa a čím si jeho príslušníci získali výsadu národa vyvoleného Bohom? Vráťme sa k jeho predhistórii. Keď ľudia na Zemi nebrali prorokov dostatočne vážne v boji proti temnu, Stvoriteľ mal v pláne vyslať im Ježiša na pomoc. Aby jeho pôsobenie bolo účinné a dlhotrvajúce, musela sa naň vopred pripraviť „vhodná pôda“. Veď aj v záhrade sa pred sadením alebo siatím pripravuje pôda, aby sa sadenice či osivo lepšie ujali.

Stvoriteľ mal v úmysle vychovať národ, ktorý prijme Ježišovo učenie ako prvý a potom ho rozšíri do celého sveta. Ešte skôr ako sa sformoval židovský národ, hľadal duchovne najčistejšieho človeka na Zemi, ktorý mal najviac vyvinutého ducha vďaka svojim životným skúsenostiam, vlastnostiam a charakteru. Tohto výnimočného jedinca našiel v Abrahámovi, ktorý pochádzal z potomstva Noemovho syna Sema. Žil v oblasti starovekej Mezopotámie, táto časť dnes patrí Iraku. Neskôr sa na Boží pokyn Abrahám presťahoval do Kanaánu – dnešného Izraela. Odtiaľ sa v čase hladomoru jeho potomkovia vysťahovali do Egypta. Tu žili približne 400 rokov ako oddelený národ, ktorý sa nechcel prispôsobiť egyptským náboženským zvykom a uctievaniu viacerých bohov. Držal sa v duchovnej čistote a oddanosti svojmu jedinému Bohu.

Izraelský národ niesol meno Izraela, jedného z Abrahámových potomkov. Celý národ však nebol rovnako vyspelý. Keďže sa jeho príslušníci nechceli podľa pokynov prorokov dobrovoľne a primerane zdokonaľovať, pripustil Stvoriteľ aj ich utrpenie vo forme zajatia, vojny či pohromy, ktoré bolo spôsobené ich karmickými vinami. Napomáhalo to ich vývoj a očisťovanie od nesprávnych názorov a činov. Napriek tomu, že Židia vedeli, že sú vyvoleným národom, vo všetkých etapách vývoja často zlyhávali, lebo ako sme už spomínali, najväčšie dobro sprevádza zámerne aj najväčšie a čo najhojnejšie zlo. Keďže tento fakt nebrali dostatočne vážne, ľahko sa stávali jeho obeťou.

Do tohto národa sa odjakživa až dodnes popri vyvolených vteľovalo najviac temných duchov, aby svojimi negatívnymi vlastnosťami a charakterom kazili povesť a čistotu národa. Zároveň ho každým možným spôsobom odvádzali od duchovného vývoja, a keď sa nedal zviesť, aj ho ničili. Stačí si len spomenúť na poslednú svetovú vojnu, keď temný predstaviteľ sfanatizoval nemecký národ, v ktorom bolo vtedy vtelených mnoho z pôvodných, starovekých Židov.

Hitler upozornil na to, že Židia majú v rukách politickú aj hospodársku moc, a preto im ju treba vziať. O tom, že spomínaní židovskí boháči a prominenti a napokon aj on pochádzali z radov temných, svedčí skutočnosť, že do koncentračných táborov nešli oni, lebo včas emigrovali. Obeťami sa stali práve najduchovnejší Židia. A to bolo aj úmyslom temna. Vedome vyvolalo nenávisť voči bohatým Židom, ale dôsledky neniesli tí, čo ju rozsievali, lež nevinní. Takto šikovne a ľstivo neniesli tí, čo ju rozsievali, lež nevinní. Takto šikovne a ľstivo pôsobil hlavný predstaviteľ temných. Nemecký národ mu naletel, lebo súhlasil s tým, aby židovskí chamtivci a podvodníci boli potrestaní. Napokon padol do nastavenej pasce nevinný ľud.

Pretože bol židovský národ vyvolený, vychovával ho priamo Stvoriteľ, jeho synovia a proroci. Boh vyslal na Zem ešte v dávnych dobách svojich vyslancov aj do iných národov, aby im tiež priniesli Božiu pravdu. Tá sa u nich zachovala, v porovnaní s kresťanstvom, omnoho viac pokrivená alebo prísne utajovaná, takže neprenikla medzi ľud.

Pôvodný židovský národ preputoval počas mnohých životov národy celej Zeme podobne, ako duch každého človeka preputuje všetky úrovne hmotnosti. V každom národe získal niečo iné, čo bolo potrebné pre jeho vývoj.

V súčasnosti je jeho najväčšia časť vtelená v slovenskom národe, lebo v ňom dostane, ako prvý národ vo svete, vyššie duchovné vedenie a poznanie. Rasy, náboženstvá a národnosti nie sú pre duchovný vývoj človeka podstatné, ovplyvňujú ho iba čiastočne.

Vyvolení ľudia nemusia byť, a ani nie sú všetci vtelení medzi dnešných skutočných Židov. Ich pravá vnútorná podstata nesúvisí s pozemským židovstvom, ale s pôvodným židovským národom – duchovne najvyspelejším.

Duchovný vývoj človeka by sme mohli prirovnať ku škole. Ako v nej prebieha vzdelávanie? Základnú školu absolvuje duchovný zárodok v jemnohmotnosti. V nej vyvíja duševné obaly od dieťaťa až do obdobia mladosti. Schádzaním dolu cez vyššie úrovne hrubohmotnosti dozrieva jeho duša do dospelosti. Kým príde na Zem, na najnižšiu a najhmotnejšiu planétu, absolvuje strednú školu, ale len do troch štvrtín. To najťažšie, posledný ročník a maturitu, musí zdolať po viacerých životoch na nej. Až potom sa stáva duchovný zárodok dospelým, lebo tu prekonal najväčšie ťažkosti a naj zložitejšie úlohy.

Po každom živote na Zemi dostával po smrti počas malého súdu akoby vysvedčenie za to, ako prežil svoj život a čo v ňom dosiahol. Dozvedel sa, či môže pokračovať ďalej vo vyššom ročníku, alebo či bude niečo opakovať. Kto sa počas tejto strednej školy dobre a poctivo učil, zvládol ľahko maturitu a odišiel ako zrelý duch do duchovnej ríše. (Obrázok č.7 - Príloha)

Tých, čo nedokázali tak rýchlo ukončiť strednú školu a niektoré ročníky si museli aj zopakovať, zastihne „očista“ školy. Počas nej budú žiaci nútení sa viac telesne, duševne aj duchovne namáhať, ba i trpieť, a tým mnohí rýchlejšie dozrejú a lepšie „zmaturujú“.

Zákon pohybu a slobodná vôľa pôsobia na vývoj ducha dvojako:
buď
miernym pohybom – pravidelným vzdelávaním
alebo
násilným pohybom – utrpením a ťažkosťami, ktoré sú spätnými účinkami povrchnosti a nedostatku času na duchovný vývoj.

Avšak utrpenie a násilná smrť má na ducha človeka iba vtedy pozitívny vplyv, keď sa z nich poučí a nepovažuje to za krivdu alebo dokonca nespravodlivosť. Ak človeka umiera v stave hnevu, nenávisti, zúfalstva alebo krivdy, jeho obaly okamžite oťažievajú a duša umierajúceho zostupuje do nižších úrovní, ako je Zem.

Od pozitívnych pocitov v stave smrti, napr. uvedomenia si vlastných chýb v živote, nesprávnej cesty, povrchnosti a zmierenia sa so svojím osudom ako so spravodlivou odmenou, sa spaľujú hmotné obaly a duch sa stáva ľahším. Človeku, ktorý verí v Božiu spravodlivosť, prídu na pomoc duchovné bytosti, ktoré zmiernia alebo skrátia utrpenie a po smrti ho odvedú do vyšších svetov.

Nenapraviteľní temní, ktorí sú už na Zemi odsúdení na duchovný rozklad pre veľké viny, nie sú už trestaní utrpením, aby sa ich duch už nevyvíjal, aby ostal zakrpatený, neschopný odísť z rozkladu Zeme.

Podobne ako sa telesná a duševná hygiena stali pravidelnou súčasťou nášho života, mala by sa ňou stať aj duchovná hygiena. Vieme, že
telesná hygiena zabraňuje infekciám a chorobám,
duševná hygiena zas pomáha lepšiemu a rýchlejšiemu pochopeniu a riešeniu problémov.

Avšak duchovná hygiena môže od základu zmeniť osud človeka, ak sa preorientuje na správny smer. I keď v niektorých prípadoch neuchráni človeka pred pozemskou smrťou, môže ho uchrániť pred odchodom na temné planéty. Táto zmena osudu sa bude diať v rámci večných zákonov. Zrýchlený duchovný vývoj, spôsobený slobodnou vôľou, umožní presvetlenie a zjemnenie ťažkých obalov a zákon rovnorodosti a tiaže dovedie dušu na lepšie miesto, ako bolo pôvodne určené. Slobodná vôľa je naozaj darom, keď ju človek správne pochopí a použije. Ešte v poslednej chvíli, pred smrťou, môže veľa získať, alebo aj stratiť.

Ako má vlastne človek vyvíjať, vzdelávať a cvičiť svojho ducha? Vieme, že telo treba cvičiť pohybom, dušu zase rozumom, ale ducha nevieme správne cvičiť, lebo nás to nikto neučil. Aj tu je dôležité vedieť, že zákon rovnorodosti je naším pomocníkom. Keďže duch, ako základná podstata človeka, pochádza z vyžarovania Boha, môže ducha zdokonaľovať len to, čo je mu rovnorodé, a to je Božie slovo.

Kde ho však máme hľadať? Len tam, kde je Boh jeho pôvodcom. V kresťanstve ho nájdeme v Biblii a v Posolstve grálu. Kým doteraz poskytovala najväčšiu pomoc v duchovnom vývoji človeka Biblia, v súde je užitočnejšie Posolstvo, lebo pripravuje človeka na súd a tisícročnú ríšu. V Zjavení Jána, v 19. kapitole, 13. verši sa Syn človeka Imanuel nazýva Božie Slovo. V 15. verši sa o ňom upresňuje: Z jeho úst vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy, teda slovom bude „biť“, prebúdzať ľudí a on bude nad nimi panovať žezlom železným..., čo takisto dokazuje, že je to Imanuel.

Posolstvo je úmyselne písané tak, aby pravidelným čítaním v malých množstvách duch človeka dozrieval a postupne rástol. Najlepšie sa číta v posteli. Po celodennej práci a strese býva človek nesústredený, má rozháranú myseľ a je neschopný sa koncentrovať. Posteľ je ideálnym miestom, aj v sede poskytuje telu oddych a teplo, ktoré zabraňuje úniku duchovnej energie v dôsledku silnej koncentrácie. Duchovné vzdelávanie pred spaním umožňuje jeho lepšie zapamätanie si počas spánku.

Kto si nevie nájsť čas na každodenné 15-minútové duchovné vzdelávanie, mal by mu venovať aspoň časť víkendu. Duchovná literatúra sa nedá čítať rýchlo, ani naraz vo veľkom množstve. Jednotlivé vety treba pomaly a sústredene „tráviť“, aby prešli do ducha a nepremietali sa len do mozgu, do pominuteľnej duše.

Teoretické duchovné poznanie by malo prejsť čo najskôr do praxe, lebo podľa výrokov Božích synov Stvoriteľ si najviac cení skutky. Posolstvo grálu bude pozorného čitateľa inšpirovať, po čom by mal túžiť, čoho sa zbavovať a čo narovnávať. Aj tie najnemožnejšie situácie a zmeny sa pri dobrej vôli ukážu ako reálne. Posolstvo aj Biblia sú knihy na celý život. Na rozdiel od iných duchovných kníh sa opakovaním čítaním stávajú zaujímavejšie a podnetnejšie, keďže v tých istých vetách človek objaví pri ďalšom čítaní nový zmysel. Spôsobuje to vývoj ducha, preto prvé čítanie dá len veľmi málo. Pravidelné vnímanie Božieho slova napája človeka automaticky na Boha, dokonca lepšie než opakované modlitby, lebo čítajúci sa postupne stáva tým, čo číta – dokonalejším, duchovne bohatším.

Kto však získané poznanie nepoužije v praxi a ostáva stále len teoretikom, podobá sa človeku, ktorý o telesnej hygiene síce číta a veľa vie, ale chodí špinavý a neupravený. Nikto mu nebude veriť, že pozná zmysel čistoty, keď ju nevie prakticky dokázať.

Nie je nutné, aby každý v rodine prečítal celú Bibliu aj Posolstvo. Stačí, keď jeden člen bude čítať jedno, iný druhé a ostatným bude o tom vhodnou formou a vo vhodnom čase rozprávať. Aby sa mal o čo oprieť, môže si podčiarknuť dôležité body; duchovné slovo sa nedá len tak ľahko opakovať, najmä nie po jednom čítaní.

Čo má robiť taký človek, v ktorého rodine všetci odmietajú nové duchovné poznanie? Nie je to žiadna katastrofa. Dotyčný by sa mal vzdelávať a meniť sám. Život v jeho okolí môže prebiehať naďalej ako predtým a možno sa bude meniť spolu s ním i bez vzdelávania ostatných.

Prečo je súčasné pokolenie skazené a neschopné pravého duchovného vývoja? Čo je to vlastne skazenosť? Väčšinou každého hneď napadne morálny úpadok – teda sexuálna zvrátenosť, a tým sa mnohí automaticky vylúčia z kategórie skazených. Samozrejme, tento pojem sa týka najmä tejto oblasti, no nielen jej. Úpadok sa prejavuje aj v prevrátených a prekrútených názoroch a hodnotách v bežnom živote, či si to človek uvedomuje alebo nie. Celková skazenosť spôsobuje, že už nevieme rozlišovať pravé poznanie od nepravého, extrémy od prirodzenosti. Takmer v ničom už nevieme rozpoznať pravú strednú cestu.

Zoberme si len ako príklad jeden ľudský orgán a skúsme si uvedomiť, ako sme pokrivili jeho účel. Všetci dobre vieme, na čo máme ústa – na jedenie a na rozprávanie. Napriek tomu dokážeme aj takúto jednoznačnosť prekrútiť nielen teoreticky, ale aj prakticky.

Pre mnohých sa jedenie stalo zmyslom života, povýšili ho na labužníctvo až prejedanie. Príprava jedla im zaberá toľko času, že okrem práce a minimálneho oddychu im už na ostatné aktivity ani pri najlepšej vôli neostáva čas ani energia. Opačným extrémom sa stalo hladovanie alebo diéta. Myseľ takéhoto človeka je takisto zamestnaná len jedlom, i keď jedáva veľmi málo. V oboch prípadoch je jedlo problémom číslo jeden, ktorý človeka oberá o iné životné hodnoty.

A čo rozprávanie? Tu sa takisto pohybujeme v dvoch extrémoch. V prvom venujeme všetok čas a energiu „dobrej diskusii“. Využívame je aj tam, kde nemá opodstatnenie, napr. v pracovnom čase, a domov prídeme unavení, aj keď sme žiadny pracovný výkon nepodali. Rozprávanie sa stalo pre mnohých jediným spôsobom vzdelávania a realizovania sa mimo zamestnania. Keď už niet o čom rozprávať a vzájomne sa obohacovať, začne sa klebetiť o známych alebo o politike či šéfoch.

Ako málo ľudí si vyberie za cieľ rozhovoru oboznámiť priateľov s dobrou knihou, alebo novými podnetnými myšlienkami a názormi!

Na druhej strane sa objavil opačný extrém. Tí, čo vedia o škodlivosti prílišného rozprávania, začali odsudzovať túto činnosť úplne. Mlčanie alebo meditácia im nahradili potrebnú komunikáciu. Temperamentné podanie a radosť z inšpirujúcej diskusie vášnivého milovníka literatúry alebo istej činnosti je v očiach mlčiaceho rúhaním proti rozprávaniu.

Človek, ktorý si neurobil problém z jedenia, nevidí v druhých ani žráčov, ani askétov. Podobne kto neodsudzuje rozprávanie ani mlčanie, neprichádza do styku s tárajmi ani so suchármi, pretože im on sám na tento prejav neposkytuje možnosť tým, že by ich vnútorne odsúdil. Čiže ten, čo vôbec „neje“ a „nerozpráva“, nie je vôbec dokonalejší, lebo využíva svoj orgán na to, na čo bol stvorený.

Podobne odsudzujeme ohováranie a klebety, aj keď týmto prehreškom stále prepadávame. Niekedy však majú aj pozitívny zmysel, ak sa požijú správne, nie s úmyslom poškodiť povesť iného.

Ak pri nedorozumení s kýmkoľvek nedôjde k otvorenej diskusii, v ktorej si každý „vyleje srdce“, ostáva na oboch stranách alebo len na jednej pocit krivdy, či odporu. Tieto negatívne dôsledky sa dajú „vyliečiť“ len ich pochopením a prijatím objektívneho stanoviska. Buď človek sám príde na to, prečo a ako vznikol problém, alebo sa musí o tom poradiť s niekým, kto dokáže byť objektívny a komu dôveruje. Ak ukrivdený pravdivo opíše konflikt nestrannej osobe a toto sťažovanie sa nezvrhne na kydanie špiny na hlavu druhého, má uzdravujúci účinok. Buď sa nešťastník rozhodne skoncovať s priateľstvom alebo vzťahom, keď pochopí, že partner mu ubližuje zámerne, z nedostatku úcty a lásky, alebo naopak, odpustí mu, i keď je jeho priateľ v správaní nedokonalý, lebo si uvedomí, že on je na tom takisto ako priateľ.

Aj v dobrých vzťahoch sa vyskytujú problémy, kým v zlých nie sú navonok žiadne. Krízy v citových alebo pracovných vzťahoch nie sú nebezpečné, ak sa nepotláčajú nepochopením. Keď nedôjde k vyrovnaniu rozdielov vo forme porozumenia, prípadne ústupkov, vzťah je chorý, neužitočný.

Skazenosť sa u ľudí prejavuje aj v tom, že hodnotia iných podľa správania, než podľa vnútornej hodnoty. Povahové vlastnosti nebudú nikdy dokonalé, lebo sú iba vonkajším prejavom duše, ktorá je hmotná, pominuteľná, a preto nedokonalá. Temno naviedlo ľudí, aby si práve to, čo je nedokonalé, vzali za morálny základ hodnotenia iných. Vždy je naporúdzi dôvod kritizovať partnerov, rodičov, detí, priateľov, známych, šéfov a autority. Jedine charakter človeka, ktorý pochádza z ducha, je stály, dokonalý a navonok často nepostrehnuteľný.

Ľudia si pojmy povahové vlastnosti a charakter často zamieňajú. Odsudzujú človeka často len preto, že sa sústredili iba na jeho pominuteľný, nedokonalý obal – dušu. Neuvedomujú si, že ten druhý býva často len odrazom ich samých, najmä vtedy, keď dotyčný nedokáže u seba akceptovať svoje povahové nedostatky ako niečo prirodzené a normálne. Tým chtiac-nechtiac vlastné chyby prebúdza u iných. Zákon rovnováhy spôsobuje, že v prítomnosti človeka, ktorý nie je vyrovnaný so svojou povahou, sa prejavujú iní ľudia zväčša negatívne, práve tými chybami, ktoré si on nepriznáva.

Každý človek, ktorý potláča svoje chyby, je vlastne neslobodný, neúprimný a nepravdivý. Tým, že nechce pripustiť a prijať svoju nedokonalosť, podľa zákona rovnováhy, ju prenáša na iných, a tak im škodí.

Preto úprimní a duchovne slobodní ľudia, ktorí vedia o svojich nedostatkoch a prijímajú ich ako prirodzenú súčasť svojej povahy, by sa mali vyhýbať tým, ktorí nie sú takí istí. V opačnom prípade sa podvedome stávajú ich „obeťami“.

Človek, ktorý si prizná, že je niekedy aj panovačný, lebo jednoducho nevie byť iný, je lepší ako ten, ktorý sa to snaží utajiť ako niečo negatívne, no vnútorne aj navonok zraňuje iných odsudzovaním tejto vlastnosti.

Odkiaľ sa vzal panovačnosť, dnes tak veľmi odsudzovaná? Najviac ju kritizujeme u vedúcich a verejných činiteľov, a to jedine preto, že nepoznáme jej čistý pôvod. Každý nadpriemerný človek vyniká, či chce, alebo nechce. Do tejto úlohy do dostane okolie, ktoré mu vedome alebo aj podvedome verí a uznáva ho. Ale temno, ktoré neznáša dokonalosť ani dobro, prekrútilo pojem dominantnosť v panovačnosť. A tak miesto úcty a vážnosti, ktorú si dominantní ľudia zasluhujú, sa stávajú terčom ohovárania a kritizovania, až sa napokon stanú takými, akými ich napádajúci vidia.

Nenávisť voči dominantným autoritám je vlastne prejavom ich potlačeného obdivu. Tým, že podriadení prestanú svojho nadriadeného rešpektovať, prevrátia v ňom to pozitívne v negatívne. Ako inak než panovačnosťou môže potom šéf presadzovať svoje názory a plnenie úloh, keď ho podriadení neberú vážne a stále naňho len útočia a odsudzujú ho? Keby nebol dominantný, teda schopný, nedokázal by sa po vyprovokovaní správať tak panovačne.

Samozrejme, v súvislosti s týmito i ďalej spomínanými vlastnosťami, hovoríme o ľuďoch primerane duševne zdravých a nie zlomyseľných a deštruktívnych.

Výnimočnosť v určitej oblasti sa teda prejavuje ako prevaha, ktorá je prirodzenou vlastnosťou vyššieho ducha. Prejavuje sa samočinne aj bez jeho vedomia. Pokrivením tejto duchovnej schopnosti sme znehodnotili jej pravý význam.

Veď aj v duchovných svetoch sa stávajú tí najdokonalejší vládcami – dominantnými. Tam nikoho ani len nenapadne kritizovať nadriadeného, lebo rešpektujú túto zákonitosť. V duchovných svetoch nie je dôležité, ako sa duch navonok prejavuje, ale čo dokáže. Dokonalosť a dominantnosť idú teda ruka v ruke, prečo by sa mala potom dominantnosť potláčať?

Človek, ktorý vie, že má nedostatky a prijíma ich ako súčasť seba, nebojuje s nimi. Tak, ako nemôžeme byť všetci telesne krásni, tak nie sme všetci obdarení len dokonalými duševnými, teda povahovými vlastnosťami. Preto svoje nedostatky máme prijímať ako prirodzenú súčasť svojej osobnosti. Kto sa dokáže mať rád aj s chybami, kto v sebe nič nezatajuje, tomu nikto neprekáža, nikoho neodsudzuje, pokiaľ mu niekto zámerne neublíži. Keďže je pravdivý a úprimný, pred sebou, ani pred inými, nemusí nič skrývať. Druhého človeka vidí takého, aký skutočne je, lebo aj seba vidí pravdivo. Pretože sa má rád aj s nedostatkami, dokáže milovať tiež iných aj s chybami. Na partnerský život si samozrejme vyberá rovnorodého partnera, ktorého chyby znesie aj dlhodobo.

Ten však, čo sa nedokáže mať rád so svojimi nedostatkami, nemiluje ani iných, lebo ho ruší ich nedokonalosť. Už vieme, že povahové vlastnosti nemôžu byť nikdy dokonalé, pretože sa prejavujú na úrovni tela a duše, ktoré sú nedokonalou hmotou.

Ako sa má človek zmieriť so svojimi negatívami? Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Prijatiu nedostatkov a chýb musí predchádzať ich poznanie, čo sadá dosiahnuť len poctivým sledovaním seba v každodenných situáciách. Nestačí si len pomyslieť, že mám také a onaké chyby a prijímam ich. Keď príde človek s niekým do konfliktu, alebo trpí určitými vlastnosťami iných, má v prvom rade hľadať chybu u seba, teda či on sám svojím vnútorným odsudzovaním ( v mysli ) alebo vonkajším ( nahlas ) nevyvolal konflikt. Až potom môže seba vylučovať ako pôvodcu.

Dostatočné poznanie a prijatie vlastných záporných vlastností býva dlhodobým procesom, nielen chvíľkovým myšlienkovým pochodom. Spoznávať seba si vyžaduje neustály záujem, hľadanie, skúmanie a objektivitu. Sebapoznávanie a poznávanie iných nie je nikdy ukončený proces, ale naopak neustále živý, menlivý a prispôsobivý, inak by uviazol.

Kto sa teda dokáže úprimne a pokorne zmieriť so svojou nedokonalosťou, ktorú musí aj s jej prejavmi najprv spoznať, bude tolerovať všetky negatívne prejavy aj u iného. Bude sa vystríhať potláčaniu – odmietaniu svojich nedostatkov a rôznych druhov strachu, lebo, podľa zákona rovnováhy, by ich tým prebudil k životu u iných.

Všetci máme rovnaké povahové vlastnosti, ktoré sa líšia od iných iba intenzitou a zafarbením. Preto existuje možnosť ich vzájomného prenosu na základe zákona rovnorodosti.

Negatívnych vlastností sa človek nemá zbavovať ich odstraňovaním a potláčaním. Má ich iba poznať a akceptovať. I keď sa to zdá nelogické, ale prijímaním vlastných chýb stráca človek nepriateľa, ktorého si urobil zo seba samého a ktorého nechtiac „hucká“ aj proti iným.

Ovládať môžeme len to, čo vidíme, teda čo nezakrývame a netajíme. Preto iba prijatím negatív ich človek dokáže ovládať a meniť.

Zbavovaním sa zlých vlastností sa človek ochudobňuje aj o ich dobré stránky. Všetci máme mať v sebe všetky vlastnosti, lebo sú užitočné, preto ich máme akceptovať, poznať a iba usmerňovať, nie ničiť. Kto sa stále snaží potlačiť svoju panovačnosť, stratí tým svoju prirodzenú dominantnosť a nikto ho potom nebude brať vážne. Človek totiž prejavuje panovačnosť väčšinou v spoločnosti tých, ktorí sú buď príliš slabí prejaviť svoj názor a požiadavky, alebo ho odsudzovaním a znevažovaním provokujú k takémuto prejavu.

Pozrime sa, ako sme večné a dokonalé charakterové schopnosti, obsiahnuté v každom duchu, obrátili na negatívne povahové vlastnosti.

Duchovné D u š e v n é v l a s t n o s t i
vlastnosti
p o z i t í v a n e g a t í v a
dominantnosť nadpriemernosť panovačnosť
prevaha utiahnutosť
zakomplexovanosť

skromnosť pokora lakomstvo
šetrnosť rozhadzovačnosť

úprimnosť čistota diplomacia
naivita pokrytectvo

pravdivosť čestnosť nezdvorilosť
podvádzanie
pretvárka

vernosť zodpovednosť fanatizmus
nestálosť
povrchnosť

• Dominantnosť je prirodzeným dôsledkom nadpriemerných duchovných schopností, ktoré sa nemusia prejavovať vo všetkých oblastiach života. Väčšinou nadpriemerní ľudia bývajú podpriemerní v iných schopnostiach a vlastnostiach, čo je normálnym prejavom rovnováhy, preto sa v živote dopĺňajú partneri s opačnými vlohami.

Avšak aj rovnaké vlastnosti sa priťahujú. Napr. muž s vodcovskými kvalitami v práci môže byť doma poslušný manžel, lebo domácim prácam vôbec nerozumie. Svoju manželku, tiež dominantnú, ktorá ich ovláda lepšie, uznáva ako vedúcu osobnosť. Teda nie je pravda, že rovnakí sa neznášajú; zladia sa, ak sa tolerujú a priznávajú si vzájomne klady a zápory. V tomto prípade zákon doplnenia celku spojil podľa zákona rovnorodosti dvoch dominantných, ale v odlišných oblastiach.

K neznášanlivosti ľudí pri rovnakých vlastnostiach dochádza len vtedy, ak ich niektorý potláča.

Nadpriemerní ľudia väčšinou vzbudzujú závisť okolia, preto nebývajú takí obľúbení ako priemerní ľudia, pri ktorých sa nikto necíti byť zakomplexovaný alebo neschopný. Všetky tieto negatívne pocity si však ľudia vsugerúvajú sami, lebo sa boja alebo hanbia priznať si svoju nedokonalosť, resp. neschopnosť v určitej oblasti.

• Skromnosť je duchovná vlastnosť, ktorá vychádza z pokory – z poznania svojej malosti. Odzrkadľuje sa prirodzenou úctou k lepším a schopnejším. Títo veľkí ľudia, ktorí sa oprávnene cítia v určitých oblastiach malí, majú väčšinou skromné potreby, zbytočne nerozhadzujú. Ich hospodárnosť a šetrnosť si mnohí „potlačení“ vysvetľujú ako lakomstvo. Šetrnosť vyvoláva často závisť aj u tých, čo nevedia dobre hospodáriť, sú rozhadzovační. Tak nikdy nič nemajú a závidia iným.

Lakomstvo súvisí aj s prirodzeným pudom sebazáchovy, ktorý sa výraznejšie prejavuje u materialistických ľudí. Keďže poznajú len hmotné bohatstvo a iné nie, lipnú na ňom a vôbec si neuvedomujú, že smrťou ho aj tak stratia.

• Úprimnosť je čistota ducha, ktorú radi nazývame pekným, ale zároveň aj podceňujúcim výrazom naivita. Človek, ktorý sa nehanbí za to, čo nevie, a úprimne sa spytuje, je v očiach iných ľudí hlúpy alebo naivný. Práve tí, čo ho považujú za hlúpeho, by si za žiadnu cenu verejne nepriznali, že niečomu nerozumejú. Preto oni ostávajú hlúpi stále, kým ten, čo sa pýta, za ten čas aspoň zmúdrie.

Pod temným vplyvom si vymysleli ľudia morálne a spoločenské pravidlá, aby vniesli od vzťahov rozum a vylúčili z nich cit – dobrosrdečnosť, spontánnosť a úprimnosť. Prejav sklamania, rozhorčenia alebo aj hnevu či zvýšenej radosti a skákania do reči považujeme za nedostatok sebaovládania. Áno, sebaovládanie, teda práca rozumu, sa od ľudí požaduje všade. Už niet oblasti, kde by rozum nebol pánom. Prečo sa ľudia ospravedlňujú, keď si skáču do reči? Veď je to prirodzená reakcia, ktorá obohatí diskusiu, je prejavom bezprostrednosti a duchovnej živosti. Zvýšenie hlasu v rozhovore už považujeme vopred za niečo záporné a neuvedomujeme si, že problém vznikne odsúdením. Nedorozumenie teda nie je spôsobené tým, že sa niekto rozhorčil, ale tým, že ho za to niekto znevážil a odsúdil.

Diplomatické správanie, pokrytectvo, sa stalo ideálom, o ktorý sa každý usiluje, aby bol obľúbený a vážený. Keďže spoločenské pravidlá sú ovládané rozumom, teda hmotou, aj ich spätné účinky sú len na úrovni hmoty – dočasné. Úcta, ktorú nimi človek získa, je len fasáda, ktorá sa pri každom nekontrolovanom prejave zrúti. Nedá sa predsa žiť v nepretržitom sebaovládaní, napätí a pokrytectve. Človek našich čias si už neuvedomuje svoju neúprimnosť: hovorí iné, než si o istej veci myslí, a ešte aj úplne inak v nej koná.

Úprimný človek má vo svojom okolí najviac problémov. Dnes sa otvorenosť považuje za naivitu a hlúposť alebo dokonca drzosť, pretože väčšina sa prejavuje neúprimne. Kto sa z tejto etikety vymyká, toho považujú za najhoršieho. Dokonca sa už za takého pokladá aj on sám, lebo nechápe, že v nerovnorodom prostredí ani iné nemôže očakávať. V lepšom prípade ho nazvú nezdvorilým alebo netolerantným, ak neprijme všeobecnú pretvárku. Svojou odvahou a čistotou vytŕča z priemeru, preto ho ľudia „tlčú po hlave“, kým sa ten rozdiel nevyrovná.

V duchovných svetoch sa neprejavuje neúprimnosť, lebo tam neexistuje rozum, ktorý ju vedome pestuje na sebecké ciele. Mnohí ľudia nemajú radi úprimné prejavy len preto, že sa boja, aby nevynikli ich chyby. A to zas len preto, že si ich nechcú priznať, lebo sú zbabelí a povrchní.

• Pravdivosť a úprimnosť sú spojené nádoby. Preto pravdivý človek býva úprimný a platí to aj naopak. Ak vás urazí čestný človek, tak to určite neurobil z nezdvorilosti, ale nechtiac, lebo nazýva pojmy pravými slovami a má rád pravdu. Prečo sa vlastne ľudia zvyknú uraziť? I keď dôvodov býva veľa, má to zväčša len dve príčiny:
buď nás ten druhý upozorní na to, čo sami nechceme vidieť, čo skrývame, i keď nevedome,
alebo ten druhý vidí naše pohnútky a prejavy úplne ináč, ako sme to my mysleli, a nedá sa presvedčiť o opaku.

V oboch prípadoch je urazenosť opodstatnená a prirodzená. Nikto nemá právo naschvál odhaľovať u druhých to, čo nechcú odkryť. Výnimka platí iba v tom prípade, ak sa chce dotyčnému úprimne pomôcť a on to prijíma alebo sa aspoň usiluje o objektivitu a porozumenie.

Ak nám však niekto pripisuje svoje úmysly, ktoré my nemáme, je to dôvod na hlbšie zamyslenie sa, či je vôbec tento človek hoden byť naším priateľom, keď nás vidí v takom svetle, v akom sa necítime byť. Zákon rovnorodosti časom takýto nerovný vzťah, v ktorom sa nevidia partneri v pravom svetle, vylúči. Podľa tohto zákona dokážu spolu žiť iba úprimní alebo pokrytci. Ak je jeden z nich iný, či už to navonok vidno alebo nie, takí spolu dlho nevydržia, iba ak s veľkým sebazaprením a utrpením.

Nerovnorodé vzťahy sú najväčšou prekážkou duchovného rastu, lebo zdržujú človeka od napredovania a zaťažujú ho aj karmicky aj duchovne. V takýchto vzťahoch sa ten lepší stáva horším, než v skutočnosti je, lebo ho k tomu provokuje buď nepochopenie, alebo prenášanie partnerových chýb na neho.

• Vernosť takisto pochádza z ducha, preto je dokonalá a prejavuje sa v duševnej vlastnosti ako zodpovednosť, spoľahlivosť. Ak však vernosť znetvoríme, zmení sa vo fanatizmus alebo opak – povrchnosť. Fanatický človek nedokáže byť verný, lebo je obmedzený, neslobodný, nedokáže prijať žiadnu zmenu. Bojí sa, že by tým svoju vernosť stratil, lebo ju získal bez pochopenia – iba slepou vierou. Preto sa ju snaží aj slepo udržiavať.

Verný človek sa nebojí ničoho nového, podnetného; jeho vernosť ideálu alebo človeku je slobodná a otvorená, schopná ďalšieho obohacovania, prípadne zmien.

Povrchný, obmedzený človek nemôže byť verný, pretože si nenájde čas a nemá ani túžbu zistiť pravú hodnotu nejakého ideálu alebo človeka. Uprednostňuje množstvo na úkor kvality. Nevie, že dôkladným spoznaním jedného získa viac ako povrchným spoznaním mnohého. To nepravo si priťahuje do cesty podľa zákona rovnorodosti len preto, lebo sám je nepravý, skazený.

Ako spoznáme duchovne čistého človeka? Už sme snáď pochopili, že to nebude človek bez problémov a bez chýb. Keďže úprimnosť a pravdivosť sú jeho priateľmi, neusiluje sa nič skrývať – ani svoje povahové nedostatky, ani svoju nevedomosť. Býva terčom závisti alebo nenávisti, lebo má odvahu, ktorá chýba neúprimným a neslobodným ľuďom.

Pravdivý človek nechce podvádzať seba, ani zákazníka, ani štát, ani podnik, ani dopravný podnik. Takáto pravdivosť a čestnosť je predsa neznesiteľná, „nenormálna“, a už to je dôvodom na označenie čestného človeka, že je „na hlavu padnutý“. Ostatní nechápu, že kto je pravdivý k sebe, nedokáže klamať a podvádzať ani inštitúcie, ani zákony, ani ľudí. On vo svojej pravdivosti nerozmýšľa a nerozlišuje, kedy má klamať a kedy môže hovoriť pravdu. Táto schopnosť nie je totiž obsiahnutá v rozume, ktorý kalkuluje, zvažuje, ale v duchu – teda v cite, ktorý je ku každému a ku všetkému rovnako objektívny.

Prevláda všeobecný názor, že duchovne čistý môže byť len ten človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, alebo sa aspoň doma modlí. Tzv. veriaci si myslia, že si ich Boh cení viac než tých, ktorí sa vôbec nemodlia.

Avšak denne odrapkaná rovnaká modlitba ostáva len na úrovni duše, preto prechádza do zvyku, ktorý môže stvrdnúť v železnú košeľu. Tá človeka zviera a obmedzuje. Chráni ho iba zdanlivo. Svojou pevnosťou skôr bráni duchovnému pohybu – rozletu, skutočnému spojeniu s Bohom a jeho pomocníkmi, lebo neprejde duchom, ale iba ústami.

Pravidelné modlitby otupujú ducha a zbavujú ho silných citov, ktoré jediné môžu prenikať do duchovných výšok. Silné city nemôže predsa človek zažívať denne. Preto raz začas precítená prosba, totálna beznádej alebo naopak úprimná vďaka spájajú človeka s výšinami lepšie a s dlhodobejším účinkom, než pravidelne odriekaný Otčenáš.

Najlepšou modlitbou je Božie slovo, lebo je stále iné, a teda nové, inšpirujúce. Jeho pravidelným čítaním sa človek neustále obohacuje, očisťuje a zdokonaľuje priamo v duchu
zdroj:www.spiritualdecision.com Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
Inšpirovala ma webová stránka čo uviedla Scarlett a toto som sem musela dať.
Súhlasí Sloven


6.
označiť príspevok

Vlado muž
   22. 1. 2011, 23:53 avatar
A to kto bude čítať? Skráť to do jednej vety.
Súhlasí Petrana, scirocco


8.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:55 avatar
www.spiritualdecision.com Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
PS: Tento link má zhruba dĺžku či počet znakov jednej vety.
Súhlasí Sloven


22.
označiť príspevok

scirocco muž
   28. 1. 2011, 12:46 avatar
to ako keby Supa napísal. To nestojí za prečítanie.


23.
označiť príspevok

Sloven muž
   24. 7. 2015, 10:42 avatar
Super, poznám, plne súhlasím....


2.
označiť príspevok

ranexil muž
   22. 1. 2011, 23:44 avatar
A co si ty Lea myslís o tom, kto Immanuela poslal na svet?


3.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:45 avatar
Neviem a ty vieš?


4.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:48 avatar
pokračovanie:
Aj v dobrých vzťahoch sa vyskytujú problémy, kým v zlých nie sú navonok žiadne. Krízy v citových alebo pracovných vzťahoch nie sú nebezpečné, ak sa nepotláčajú nepochopením. Keď nedôjde k vyrovnaniu rozdielov vo forme porozumenia, prípadne ústupkov, vzťah je chorý, neužitočný.

Skazenosť sa u ľudí prejavuje aj v tom, že hodnotia iných podľa správania, než podľa vnútornej hodnoty. Povahové vlastnosti nebudú nikdy dokonalé, lebo sú iba vonkajším prejavom duše, ktorá je hmotná, pominuteľná, a preto nedokonalá. Temno naviedlo ľudí, aby si práve to, čo je nedokonalé, vzali za morálny základ hodnotenia iných. Vždy je naporúdzi dôvod kritizovať partnerov, rodičov, detí, priateľov, známych, šéfov a autority. Jedine charakter človeka, ktorý pochádza z ducha, je stály, dokonalý a navonok často nepostrehnuteľný.

Ľudia si pojmy povahové vlastnosti a charakter často zamieňajú. Odsudzujú človeka často len preto, že sa sústredili iba na jeho pominuteľný, nedokonalý obal – dušu. Neuvedomujú si, že ten druhý býva často len odrazom ich samých, najmä vtedy, keď dotyčný nedokáže u seba akceptovať svoje povahové nedostatky ako niečo prirodzené a normálne. Tým chtiac-nechtiac vlastné chyby prebúdza u iných. Zákon rovnováhy spôsobuje, že v prítomnosti človeka, ktorý nie je vyrovnaný so svojou povahou, sa prejavujú iní ľudia zväčša negatívne, práve tými chybami, ktoré si on nepriznáva.

Každý človek, ktorý potláča svoje chyby, je vlastne neslobodný, neúprimný a nepravdivý. Tým, že nechce pripustiť a prijať svoju nedokonalosť, podľa zákona rovnováhy, ju prenáša na iných, a tak im škodí.

Preto úprimní a duchovne slobodní ľudia, ktorí vedia o svojich nedostatkoch a prijímajú ich ako prirodzenú súčasť svojej povahy, by sa mali vyhýbať tým, ktorí nie sú takí istí. V opačnom prípade sa podvedome stávajú ich „obeťami“.

Človek, ktorý si prizná, že je niekedy aj panovačný, lebo jednoducho nevie byť iný, je lepší ako ten, ktorý sa to snaží utajiť ako niečo negatívne, no vnútorne aj navonok zraňuje iných odsudzovaním tejto vlastnosti.

Odkiaľ sa vzal panovačnosť, dnes tak veľmi odsudzovaná? Najviac ju kritizujeme u vedúcich a verejných činiteľov, a to jedine preto, že nepoznáme jej čistý pôvod. Každý nadpriemerný človek vyniká, či chce, alebo nechce. Do tejto úlohy do dostane okolie, ktoré mu vedome alebo aj podvedome verí a uznáva ho. Ale temno, ktoré neznáša dokonalosť ani dobro, prekrútilo pojem dominantnosť v panovačnosť. A tak miesto úcty a vážnosti, ktorú si dominantní ľudia zasluhujú, sa stávajú terčom ohovárania a kritizovania, až sa napokon stanú takými, akými ich napádajúci vidia.

Nenávisť voči dominantným autoritám je vlastne prejavom ich potlačeného obdivu. Tým, že podriadení prestanú svojho nadriadeného rešpektovať, prevrátia v ňom to pozitívne v negatívne. Ako inak než panovačnosťou môže potom šéf presadzovať svoje názory a plnenie úloh, keď ho podriadení neberú vážne a stále naňho len útočia a odsudzujú ho? Keby nebol dominantný, teda schopný, nedokázal by sa po vyprovokovaní správať tak panovačne.

Samozrejme, v súvislosti s týmito i ďalej spomínanými vlastnosťami, hovoríme o ľuďoch primerane duševne zdravých a nie zlomyseľných a deštruktívnych.

Výnimočnosť v určitej oblasti sa teda prejavuje ako prevaha, ktorá je prirodzenou vlastnosťou vyššieho ducha. Prejavuje sa samočinne aj bez jeho vedomia. Pokrivením tejto duchovnej schopnosti sme znehodnotili jej pravý význam.

Veď aj v duchovných svetoch sa stávajú tí najdokonalejší vládcami – dominantnými. Tam nikoho ani len nenapadne kritizovať nadriadeného, lebo rešpektujú túto zákonitosť. V duchovných svetoch nie je dôležité, ako sa duch navonok prejavuje, ale čo dokáže. Dokonalosť a dominantnosť idú teda ruka v ruke, prečo by sa mala potom dominantnosť potláčať?

Človek, ktorý vie, že má nedostatky a prijíma ich ako súčasť seba, nebojuje s nimi. Tak, ako nemôžeme byť všetci telesne krásni, tak nie sme všetci obdarení len dokonalými duševnými, teda povahovými vlastnosťami. Preto svoje nedostatky máme prijímať ako prirodzenú súčasť svojej osobnosti. Kto sa dokáže mať rád aj s chybami, kto v sebe nič nezatajuje, tomu nikto neprekáža, nikoho neodsudzuje, pokiaľ mu niekto zámerne neublíži. Keďže je pravdivý a úprimný, pred sebou, ani pred inými, nemusí nič skrývať. Druhého človeka vidí takého, aký skutočne je, lebo aj seba vidí pravdivo. Pretože sa má rád aj s nedostatkami, dokáže milovať tiež iných aj s chybami. Na partnerský život si samozrejme vyberá rovnorodého partnera, ktorého chyby znesie aj dlhodobo.

Ten však, čo sa nedokáže mať rád so svojimi nedostatkami, nemiluje ani iných, lebo ho ruší ich nedokonalosť. Už vieme, že povahové vlastnosti nemôžu byť nikdy dokonalé, pretože sa prejavujú na úrovni tela a duše, ktoré sú nedokonalou hmotou.

Ako sa má človek zmieriť so svojimi negatívami? Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Prijatiu nedostatkov a chýb musí predchádzať ich poznanie, čo sadá dosiahnuť len poctivým sledovaním seba v každodenných situáciách. Nestačí si len pomyslieť, že mám také a onaké chyby a prijímam ich. Keď príde človek s niekým do konfliktu, alebo trpí určitými vlastnosťami iných, má v prvom rade hľadať chybu u seba, teda či on sám svojím vnútorným odsudzovaním ( v mysli ) alebo vonkajším ( nahlas ) nevyvolal konflikt. Až potom môže seba vylučovať ako pôvodcu.

Dostatočné poznanie a prijatie vlastných záporných vlastností býva dlhodobým procesom, nielen chvíľkovým myšlienkovým pochodom. Spoznávať seba si vyžaduje neustály záujem, hľadanie, skúmanie a objektivitu. Sebapoznávanie a poznávanie iných nie je nikdy ukončený proces, ale naopak neustále živý, menlivý a prispôsobivý, inak by uviazol.

Kto sa teda dokáže úprimne a pokorne zmieriť so svojou nedokonalosťou, ktorú musí aj s jej prejavmi najprv spoznať, bude tolerovať všetky negatívne prejavy aj u iného. Bude sa vystríhať potláčaniu – odmietaniu svojich nedostatkov a rôznych druhov strachu, lebo, podľa zákona rovnováhy, by ich tým prebudil k životu u iných.

Všetci máme rovnaké povahové vlastnosti, ktoré sa líšia od iných iba intenzitou a zafarbením. Preto existuje možnosť ich vzájomného prenosu na základe zákona rovnorodosti.

Negatívnych vlastností sa človek nemá zbavovať ich odstraňovaním a potláčaním. Má ich iba poznať a akceptovať. I keď sa to zdá nelogické, ale prijímaním vlastných chýb stráca človek nepriateľa, ktorého si urobil zo seba samého a ktorého nechtiac „hucká“ aj proti iným.

Ovládať môžeme len to, čo vidíme, teda čo nezakrývame a netajíme. Preto iba prijatím negatív ich človek dokáže ovládať a meniť.

Zbavovaním sa zlých vlastností sa človek ochudobňuje aj o ich dobré stránky. Všetci máme mať v sebe všetky vlastnosti, lebo sú užitočné, preto ich máme akceptovať, poznať a iba usmerňovať, nie ničiť. Kto sa stále snaží potlačiť svoju panovačnosť, stratí tým svoju prirodzenú dominantnosť a nikto ho potom nebude brať vážne. Človek totiž prejavuje panovačnosť väčšinou v spoločnosti tých, ktorí sú buď príliš slabí prejaviť svoj názor a požiadavky, alebo ho odsudzovaním a znevažovaním provokujú k takémuto prejavu.

Pozrime sa, ako sme večné a dokonalé charakterové schopnosti, obsiahnuté v každom duchu, obrátili na negatívne povahové vlastnosti.

Duchovné D u š e v n é v l a s t n o s t i
vlastnosti
p o z i t í v a n e g a t í v a
dominantnosť nadpriemernosť panovačnosť
prevaha utiahnutosť
zakomplexovanosť

skromnosť pokora lakomstvo
šetrnosť rozhadzovačnosť

úprimnosť čistota diplomacia
naivita pokrytectvo

pravdivosť čestnosť nezdvorilosť
podvádzanie
pretvárka

vernosť zodpovednosť fanatizmus
nestálosť
povrchnosť

• Dominantnosť je prirodzeným dôsledkom nadpriemerných duchovných schopností, ktoré sa nemusia prejavovať vo všetkých oblastiach života. Väčšinou nadpriemerní ľudia bývajú podpriemerní v iných schopnostiach a vlastnostiach, čo je normálnym prejavom rovnováhy, preto sa v živote dopĺňajú partneri s opačnými vlohami.

Avšak aj rovnaké vlastnosti sa priťahujú. Napr. muž s vodcovskými kvalitami v práci môže byť doma poslušný manžel, lebo domácim prácam vôbec nerozumie. Svoju manželku, tiež dominantnú, ktorá ich ovláda lepšie, uznáva ako vedúcu osobnosť. Teda nie je pravda, že rovnakí sa neznášajú; zladia sa, ak sa tolerujú a priznávajú si vzájomne klady a zápory. V tomto prípade zákon doplnenia celku spojil podľa zákona rovnorodosti dvoch dominantných, ale v odlišných oblastiach.

K neznášanlivosti ľudí pri rovnakých vlastnostiach dochádza len vtedy, ak ich niektorý potláča.

Nadpriemerní ľudia väčšinou vzbudzujú závisť okolia, preto nebývajú takí obľúbení ako priemerní ľudia, pri ktorých sa nikto necíti byť zakomplexovaný alebo neschopný. Všetky tieto negatívne pocity si však ľudia vsugerúvajú sami, lebo sa boja alebo hanbia priznať si svoju nedokonalosť, resp. neschopnosť v určitej oblasti.

• Skromnosť je duchovná vlastnosť, ktorá vychádza z pokory – z poznania svojej malosti. Odzrkadľuje sa prirodzenou úctou k lepším a schopnejším. Títo veľkí ľudia, ktorí sa oprávnene cítia v určitých oblastiach malí, majú väčšinou skromné potreby, zbytočne nerozhadzujú. Ich hospodárnosť a šetrnosť si mnohí „potlačení“ vysvetľujú ako lakomstvo. Šetrnosť vyvoláva často závisť aj u tých, čo nevedia dobre hospodáriť, sú rozhadzovační. Tak nikdy nič nemajú a závidia iným.

Lakomstvo súvisí aj s prirodzeným pudom sebazáchovy, ktorý sa výraznejšie prejavuje u materialistických ľudí. Keďže poznajú len hmotné bohatstvo a iné nie, lipnú na ňom a vôbec si neuvedomujú, že smrťou ho aj tak stratia.

• Úprimnosť je čistota ducha, ktorú radi nazývame pekným, ale zároveň aj podceňujúcim výrazom naivita. Človek, ktorý sa nehanbí za to, čo nevie, a úprimne sa spytuje, je v očiach iných ľudí hlúpy alebo naivný. Práve tí, čo ho považujú za hlúpeho, by si za žiadnu cenu verejne nepriznali, že niečomu nerozumejú. Preto oni ostávajú hlúpi stále, kým ten, čo sa pýta, za ten čas aspoň zmúdrie.

Pod temným vplyvom si vymysleli ľudia morálne a spoločenské pravidlá, aby vniesli od vzťahov rozum a vylúčili z nich cit – dobrosrdečnosť, spontánnosť a úprimnosť. Prejav sklamania, rozhorčenia alebo aj hnevu či zvýšenej radosti a skákania do reči považujeme za nedostatok sebaovládania. Áno, sebaovládanie, teda práca rozumu, sa od ľudí požaduje všade. Už niet oblasti, kde by rozum nebol pánom. Prečo sa ľudia ospravedlňujú, keď si skáču do reči? Veď je to prirodzená reakcia, ktorá obohatí diskusiu, je prejavom bezprostrednosti a duchovnej živosti. Zvýšenie hlasu v rozhovore už považujeme vopred za niečo záporné a neuvedomujeme si, že problém vznikne odsúdením. Nedorozumenie teda nie je spôsobené tým, že sa niekto rozhorčil, ale tým, že ho za to niekto znevážil a odsúdil.

Diplomatické správanie, pokrytectvo, sa stalo ideálom, o ktorý sa každý usiluje, aby bol obľúbený a vážený. Keďže spoločenské pravidlá sú ovládané rozumom, teda hmotou, aj ich spätné účinky sú len na úrovni hmoty – dočasné. Úcta, ktorú nimi človek získa, je len fasáda, ktorá sa pri každom nekontrolovanom prejave zrúti. Nedá sa predsa žiť v nepretržitom sebaovládaní, napätí a pokrytectve. Človek našich čias si už neuvedomuje svoju neúprimnosť: hovorí iné, než si o istej veci myslí, a ešte aj úplne inak v nej koná.

Úprimný človek má vo svojom okolí najviac problémov. Dnes sa otvorenosť považuje za naivitu a hlúposť alebo dokonca drzosť, pretože väčšina sa prejavuje neúprimne. Kto sa z tejto etikety vymyká, toho považujú za najhoršieho. Dokonca sa už za takého pokladá aj on sám, lebo nechápe, že v nerovnorodom prostredí ani iné nemôže očakávať. V lepšom prípade ho nazvú nezdvorilým alebo netolerantným, ak neprijme všeobecnú pretvárku. Svojou odvahou a čistotou vytŕča z priemeru, preto ho ľudia „tlčú po hlave“, kým sa ten rozdiel nevyrovná.

V duchovných svetoch sa neprejavuje neúprimnosť, lebo tam neexistuje rozum, ktorý ju vedome pestuje na sebecké ciele. Mnohí ľudia nemajú radi úprimné prejavy len preto, že sa boja, aby nevynikli ich chyby. A to zas len preto, že si ich nechcú priznať, lebo sú zbabelí a povrchní.

• Pravdivosť a úprimnosť sú spojené nádoby. Preto pravdivý človek býva úprimný a platí to aj naopak. Ak vás urazí čestný človek, tak to určite neurobil z nezdvorilosti, ale nechtiac, lebo nazýva pojmy pravými slovami a má rád pravdu. Prečo sa vlastne ľudia zvyknú uraziť? I keď dôvodov býva veľa, má to zväčša len dve príčiny:
buď nás ten druhý upozorní na to, čo sami nechceme vidieť, čo skrývame, i keď nevedome,
alebo ten druhý vidí naše pohnútky a prejavy úplne ináč, ako sme to my mysleli, a nedá sa presvedčiť o opaku.

V oboch prípadoch je urazenosť opodstatnená a prirodzená. Nikto nemá právo naschvál odhaľovať u druhých to, čo nechcú odkryť. Výnimka platí iba v tom prípade, ak sa chce dotyčnému úprimne pomôcť a on to prijíma alebo sa aspoň usiluje o objektivitu a porozumenie.

Ak nám však niekto pripisuje svoje úmysly, ktoré my nemáme, je to dôvod na hlbšie zamyslenie sa, či je vôbec tento človek hoden byť naším priateľom, keď nás vidí v takom svetle, v akom sa necítime byť. Zákon rovnorodosti časom takýto nerovný vzťah, v ktorom sa nevidia partneri v pravom svetle, vylúči. Podľa tohto zákona dokážu spolu žiť iba úprimní alebo pokrytci. Ak je jeden z nich iný, či už to navonok vidno alebo nie, takí spolu dlho nevydržia, iba ak s veľkým sebazaprením a utrpením.

Nerovnorodé vzťahy sú najväčšou prekážkou duchovného rastu, lebo zdržujú človeka od napredovania a zaťažujú ho aj karmicky aj duchovne. V takýchto vzťahoch sa ten lepší stáva horším, než v skutočnosti je, lebo ho k tomu provokuje buď nepochopenie, alebo prenášanie partnerových chýb na neho.

• Vernosť takisto pochádza z ducha, preto je dokonalá a prejavuje sa v duševnej vlastnosti ako zodpovednosť, spoľahlivosť. Ak však vernosť znetvoríme, zmení sa vo fanatizmus alebo opak – povrchnosť. Fanatický človek nedokáže byť verný, lebo je obmedzený, neslobodný, nedokáže prijať žiadnu zmenu. Bojí sa, že by tým svoju vernosť stratil, lebo ju získal bez pochopenia – iba slepou vierou. Preto sa ju snaží aj slepo udržiavať.

Verný človek sa nebojí ničoho nového, podnetného; jeho vernosť ideálu alebo človeku je slobodná a otvorená, schopná ďalšieho obohacovania, prípadne zmien.

Povrchný, obmedzený človek nemôže byť verný, pretože si nenájde čas a nemá ani túžbu zistiť pravú hodnotu nejakého ideálu alebo človeka. Uprednostňuje množstvo na úkor kvality. Nevie, že dôkladným spoznaním jedného získa viac ako povrchným spoznaním mnohého. To nepravo si priťahuje do cesty podľa zákona rovnorodosti len preto, lebo sám je nepravý, skazený.

Ako spoznáme duchovne čistého človeka? Už sme snáď pochopili, že to nebude človek bez problémov a bez chýb. Keďže úprimnosť a pravdivosť sú jeho priateľmi, neusiluje sa nič skrývať – ani svoje povahové nedostatky, ani svoju nevedomosť. Býva terčom závisti alebo nenávisti, lebo má odvahu, ktorá chýba neúprimným a neslobodným ľuďom.

Pravdivý človek nechce podvádzať seba, ani zákazníka, ani štát, ani podnik, ani dopravný podnik. Takáto pravdivosť a čestnosť je predsa neznesiteľná, „nenormálna“, a už to je dôvodom na označenie čestného človeka, že je „na hlavu padnutý“. Ostatní nechápu, že kto je pravdivý k sebe, nedokáže klamať a podvádzať ani inštitúcie, ani zákony, ani ľudí. On vo svojej pravdivosti nerozmýšľa a nerozlišuje, kedy má klamať a kedy môže hovoriť pravdu. Táto schopnosť nie je totiž obsiahnutá v rozume, ktorý kalkuluje, zvažuje, ale v duchu – teda v cite, ktorý je ku každému a ku všetkému rovnako objektívny.

Prevláda všeobecný názor, že duchovne čistý môže byť len ten človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, alebo sa aspoň doma modlí. Tzv. veriaci si myslia, že si ich Boh cení viac než tých, ktorí sa vôbec nemodlia.

Avšak denne odrapkaná rovnaká modlitba ostáva len na úrovni duše, preto prechádza do zvyku, ktorý môže stvrdnúť v železnú košeľu. Tá človeka zviera a obmedzuje. Chráni ho iba zdanlivo. Svojou pevnosťou skôr bráni duchovnému pohybu – rozletu, skutočnému spojeniu s Bohom a jeho pomocníkmi, lebo neprejde duchom, ale iba ústami.

Pravidelné modlitby otupujú ducha a zbavujú ho silných citov, ktoré jediné môžu prenikať do duchovných výšok. Silné city nemôže predsa človek zažívať denne. Preto raz začas precítená prosba, totálna beznádej alebo naopak úprimná vďaka spájajú človeka s výšinami lepšie a s dlhodobejším účinkom, než pravidelne odriekaný Otčenáš.

Najlepšou modlitbou je Božie slovo, lebo je stále iné, a teda nové, inšpirujúce. Jeho pravidelným čítaním sa človek neustále obohacuje, očisťuje a zdokonaľuje priamo v duchu
zdroj:www.spiritualdecision.com Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
PS: Inšpirovala ma webová stránka čo sme dala Scarlett, s tými všelijakými malými bytosťami som veľmi nesúhlasila a nechápala, ale niektoré vecí má fakt oslovili.
Súhlasí Sloven


5.
označiť príspevok

Scarlett žena
   22. 1. 2011, 23:51

Príspevok bol vymazaný administrátorom.



7.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:54 avatar
Ako to myslíš?


10.
označiť príspevok

Scarlett žena
   23. 1. 2011, 00:00

Príspevok bol vymazaný administrátorom.



9.
označiť príspevok

postoy-lea
   22. 1. 2011, 23:58 avatar
Jáj o chvíľu je tu polnoc, dobrú noc, treba ísť spať si myslím.
Súhlasí Petrana


11.
označiť príspevok

mamaleone muž
   23. 1. 2011, 07:28 avatar
Skoro ako v kostole, bol som raz na pólnočnú omšu a tam farár rozprával pól hodinu o ničom :
,,pastieri sa išli pozrieť do Jeruzalema kto sa to narodil, a tak sa išli pastieri pozrieť ktože sa to narodil v maštali, išli sa požrieť... takto kázal farár, o ničom, aj tento článok je podobný ... nečítal som ho je dlhý
ale link som si pozrel a zistil som nasledovné: duchovné vlastnosti tie ma zaujali , pozitívne a negatívne tam by som vymenil negatívne za pozitívne, nie sú včetci veriaci fanatický?


15.
označiť príspevok

postoy-lea
   23. 1. 2011, 11:55 avatar
Mamaleone jasne, že všetci veriaci nei sú fantaci, zovšeobecňuješ a to nie je na mieste. Aj mňa zaujali tie vlastnosti.
Súhlasí Sloven


12.
označiť príspevok

fajer
   23. 1. 2011, 09:41 avatar
ešte keby mal človek ,dušu,ešte ju nikdy nikto nevidel...


13.
označiť príspevok

Vlado muž
   23. 1. 2011, 10:09 avatar
Ja som napríklad ešte nevidel ani rozum. To sú predsa slová, ktoré nevyjadrujú niečo, čo máme nutne vidieť. Duša, rozum, myseľ, pocity, uvažovanie, alebo taká snaha, chcenie, žiadostivosť, to vari vidíme? Len zo správania a konania sme si to odvodili. Z toho, čo človek hovorí, počuje, robí... vidíme mozog tiež až pri pitve, alebo keď ho vlak prejde... ale viem si predstaviť mozog, dá sa vidieť... ale rozum? Ešte ho nikto nikdy nevidel. Však slovo duša vyjadruje nejaký opis niečoho, čo súvisí s človekom. Napríklad tou dušou môžu byť bližšie nešpecifikované elektrochemické impulzy prebiehajúce v tele, kdesi medzi mozgom a nervovou sústavou. Kedysi predsa ľudia nemali také poznatky o ľudskom tele ako my dnes, a to ešte ani my dnes toho veľa nevieme, vieme len o trošku viac ako v staroveku, ale dosť, aby sme už vedeli niečo o tých elektrochemických impulzoch povedať, teraz nedôležité... čo je dôležité, že vieme ako tak rozumieť, čo asi môže znamenať slovo duša v bežnej reči. Všeobecne ešte stále pod rôznymi duševnými schopnosťami si vieme predstaviť nejaké nadanie, a iné. Lekári dokonca dodnes liečia duševné poruchy, aj keď dodnes nikto nikdy dušu nevidel.
Súhlasí postoy-lea, Petrana


17.
označiť príspevok

Martinekk muž
   26. 1. 2011, 19:55 avatar
že sa ti chce, odpovedať na nič trinastimi riadkami  


19.
označiť príspevok

Vlado muž
   26. 1. 2011, 20:18 avatar
To je ešte nič, na teba budem reagovať aj 14 riadkami, len vyčkaj… (Vieš, nepamätám, lebo také detaily si nevšímam, koľkými riadkami som už dávnejšie na teba reagoval, a mimochodom, cením si Fajera, hlavne jeho vytrvalosť, v tejto reči mi akurát išlo o to, že slovo duša má rôzne významy, a tak som niečo k tomu povedal.) 
Súhlasí postoy-lea


21.
označiť príspevok

Petrana žena
   26. 1. 2011, 20:31 avatar
...no, Fajer je tvrdý oriešok, ale učí nás nestrácať nervy! 


18.
označiť príspevok

Petrana žena
   26. 1. 2011, 20:07 avatar
...Fajer, ani ja som ťa ešte nikdy nevidela, a verím, že existuješ. 
Súhlasí postoy-lea, Sloven


14.
označiť príspevok

mamaleone muž
   23. 1. 2011, 11:50 avatar
na svojom bicykli som videl dušu- 
nehovor že dodnes nikto nikdy dušu nevidel 
Súhlasí postoy-lea


16.
označiť príspevok

dorota
   24. 1. 2011, 10:25 avatar
zaujimave.
Súhlasí postoy-lea


20.
označiť príspevok

Petrana žena
   26. 1. 2011, 20:23 avatar
...takle: berme čas vážne, šetrime ním, máme ho presne vymeraný...ale ani "ťahaním za uši" neporastieme, aj na to potrebujeme čas. 
Súhlasí postoy-lea
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 02:21,  No, nepredbiehajme udalosti, ja verím Harabinovi. Zákon má totiž dve fázy, písomnú a...
dnes, 01:48,  Netreba mu to závidieť. Ani veriť nafúknutým bulvárnym žvástom. Tie analytické odhady...
dnes, 01:43,  https://www.youtube.com/watch?v=bBTwx2xm06o
dnes, 01:43,  https://openiazoch.zoznam.sk/cl/194129/Skromny-clovek-Putinov-majetok-podla-Kremla
dnes, 01:32,  Putinov svet: O čom sa miliardárom ani nesníva Ruský prezident Vladimir Putin je možno...
dnes, 01:29,  To je pech keď si proletar a predáš hodinky za Hodinky se zárukou na Putinovo jméno se...
dnes, 01:26,  Ale to že ceruše sú miliardárky ani vocca netají to len on je chudáčisko proletár...
dnes, 01:23,  Samozrejme všetko je to vymyslené ako u Janukoviča ....
dnes, 01:20,  https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/71569566_3301685146524638_8363955828318797824_n.j...
dnes, 01:11,  Poslanci národnej rady prelomili veto prezidentky Zuzany Čaputovej a schválili novelu zákona...
dnes, 01:08,  Len Harabin môže byť i sudca i politik *13*13*13 ešte aj prezident a podnikatel so Sadiki
dnes, 01:07,  DRUHÁ HLAVA ZÁKLADNÉ POVINNOSTI SUDCU A ZÁKLADNÉ PRÁVA SUDCU § 30 Základné povinnosti...
dnes, 01:04,  Sudca nesmie ďalej popri výkone funkcie sudcu zastávať žiadnu inú platenú funkciu,...
dnes, 01:04,  Šiesty diel Nezlučiteľnosť a prerušenie výkonu funkcie sudcu § 23 Nezlučiteľnosť...
dnes, 01:01,  https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/385/20010101.html 385 ZÁKON z 5....
dnes, 00:54,  Ano samozrejme hlavne na to sa prijal aby ho i Harabin pochopil . Platil samozrejme vždy ....
dnes, 00:46,  Tak prieskum nebol tajný ani pri volbe prezidenta len ty si vyblakoval ako Čaputova nemôže...
dnes, 00:43,  To je sranda že ten socializmus to mal tým zlatom kryté *13*13*13*13*13*13 Preto zrazu...
dnes, 00:40,  Číra závisť. A samozrejme, že to je hoax. *21
dnes, 00:37,  Osvietený, ešte veľa halušiek budeš musieť popapať, kým pochopíš, ako funguje zákon....
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Ak v živote nájdeš cestu bez prekážok, tak pravdepodobne nevedie nikam.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(161 708 bytes in 0,514 seconds)