Nedeľná chvíľka prózy

Inovať je najnádhernejší závoj.
Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatych kráľovských palácov. Ani príroda-panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda-panna rada sa parádi celý rok, truhla zo šatami akoby nemala dna. Azda i nemá dna naozaj, a čo si namyslí to je hneď na vrchu ...
... Ale každá parádna panna najkrajšia je pod svadobným závojom.
A mnohí si myslia, že táto panna zasnubuje sa na jar. Nie. Svadba je v prvé dni zimné, na jar začne už rodiť. Svadba je vtedy, keď opadnú listy-šaty, keď vietor skrčí trávu, keď ostane panna nahá. Veď to sama najlepšie vie, kedy je hora priezračná, kedy sa ukáže všetko, čo sa v lete vidieť nedalo. Vtedy sa musia zhŕknuť všetci majstri-tkáči a utkať zázrak, pokým trvá polnoc.
Na svitaní panna chce byť v závoji zo zlatého prachu, zo strieborných pavučín.
I je.
Hanblivá panna je zavitá.

Ale ak chceš vidieť, kde ja ružová, nedotkni sa, iba sa pozri na brezový prút a budeš vidieť ako preteká ružovosť. Ak chceš vidieť oči, nazri do vôd a budeš vidieť, aký má panna zasnený zrak pred svadobnou nocou. Pozri na jedličie, i zbadáš, že tkáči museli myslieť aj na zelené vence, hoc ich diskrétne prikryli i závojom, aby si nevidel, aby nevidel hocikto, že vence nekorunujú len hlavu, ale ovíjajú i plecia, i prsníky, driek a päty.
Vieš, lebo ľudské oči sú pažravé.
Keby nebolo diskrétnosti, zožrali by všetko.
Ba vôbec celý človek je pažravý. Striebro a zlato zato sú tvrdé, aby ich človek nezožral. Keby sa krása dala jesť, už by jej nebolo.
Aj inovať je zato chladná, aby ju ľudia nepohltali.
Hej.
Ináč pohltali by ju ľudia skôr, akoby prišiel mladoženích, slnečný lúč. Lenže mladucha je pre ženícha, ubráni sa, aby ho dočkala, a potom – nech sa závoj roztrhá. Nech padá, zlato, drahokam, nech sa roztopí striebro, nech sa stane čokoľvek.
Hej, taký div je závoj-inovať, taký má osud.
Ale vidieť ho neporušený – stojí za slovo.

Ale ak chceš vidieť, kde ja ružová, nedotkni sa, iba sa pozri na brezový prút a budeš vidieť ako preteká ružovosť. Ak chceš vidieť oči, nazri do vôd a budeš vidieť, aký má panna zasnený zrak pred svadobnou nocou. Pozri na jedličie, i zbadáš, že tkáči museli myslieť aj na zelené vence, hoc ich diskrétne prikryli i závojom, aby si nevidel, aby nevidel hocikto, že vence nekorunujú len hlavu, ale ovíjajú i plecia, i prsníky, driek a päty.
Vieš, lebo ľudské oči sú pažravé.
Keby nebolo diskrétnosti, zožrali by všetko.
Ba vôbec celý človek je pažravý. Striebro a zlato zato sú tvrdé, aby ich človek nezožral. Keby sa krása dala jesť, už by jej nebolo.
Aj inovať je zato chladná, aby ju ľudia nepohltali.
Hej.
Ináč pohltali by ju ľudia skôr, akoby prišiel mladoženích, slnečný lúč. Lenže mladucha je pre ženícha, ubráni sa, aby ho dočkala, a potom – nech sa závoj roztrhá. Nech padá, zlato, drahokam, nech sa roztopí striebro, nech sa stane čokoľvek.
Hej, taký div je závoj-inovať, taký má osud.
Ale vidieť ho neporušený – stojí za slovo.

Jozef Cíger Hronský Jozef Mak

Voľaký úspech ci s Jozefom Makom nezožal???

farmakum prepáč.. v jednej téme si ma požiadala, aby som si iróniu voči tebe inokedy odpustila. Rešpektujem. Ale, ked niečo očakávam a žiadam od iných, sama idem príkladom - pekné porekadlo

F. M. Dostojevskij Bratia Karamazovovci

„Počúvaj ma: vybral som si iba deti preto, aby to bolo presvedčivejšie. O ostatných ľudských slzách, ktorými je presiaknutá zem od kôry až po stred, sa ani slovkom nezmieňujem, náročky som si zúžil tému. Som mizerný hmyz a s hlbokým ponížením sa priznávam, že vôbec nerozumiem, prečo je všetko také, aké je. Ľudia si to teda zavinili sami: dostali raj, zachcelo sa im slobody a ukradli nebesám oheň, hoci dobre vedeli, že budú nešťastní; preto ich netreba ľutovať. Och, podľa mňa, podľa môjho úbohého pozemského rozumu viem len to, že utrpenie jestvuje, že vinníkov niet, že všetko vychádza jedno z druhého priamo a prosto, že všetko plynie a vyrovnáva sa – ale veď to sú len euklidovské táračky, veď ja to viem a nemôžem pristať na to, aby som žil podľa nich! Čo mám z toho, že vinníkov niet a ja to viem – ja potrebujem odplatu, lebo inak sa skántrim. A odplatu nie voľakde a voľakedy v nekonečne, ale už tu, na zemi, aby som ju videl na vlastné oči. Veril som a chcem to vidieť, a ak v tom čase už budem mŕtvy, nech ma vzkriesia, lebo by bolo veľmi nespravodlivé, keby sa to všetko odohralo bezo mňa. Veď som netrpel preto, aby som sebou, svojimi zločinmi a utrpením pohnojil dakomu pôdu pre budúcu harmóniu. Chcem vidieť na vlastné oči, ako si laň ľahne vedľa leva a ako zavraždený vstane a objíme sa so svojim vrahom. Chcem byť pri tom, keď sa zrazu všetci dozvedia, prečo bolo všetko práve tak a nie inak. Táto túžba je základom všetkých náboženstiev na svete, a ja som veriaci človek. Lenže sú tu deti, a čo si v tomto prípade počať s nimi? To je problém, ktorý nie som schopný vyriešiť.

Opakujem po stý raz – otázok je veľmi veľa, ale ja som si vybral iba deti, lebo u nich je nevyvrátiteľne jasné to, čo chcem povedať. Počúvaj: ak všetci musia trpieť, aby utrpením vykúpili večnú harmóniu, povedz mi, prosím ťa, čo s tým majú spoločné deti? Je naskrze nepochopiteľné, prečo museli trpieť aj ony a prečo by mali utrpením vykupovať harmóniu. Prečo sa aj deti dostali medzi materiál, aby pohnojili čiusi budúcu harmóniu? Chápem solidaritu ľudí v hriechu, chápem aj solidaritu v odplate, ale naskrze nie solidaritu v hriechu, vzťahujúcu sa aj na deti; a ak je naozaj pravda, že deti sú solidárne so svojimi otcami vo všetkých ich zločinoch, potom to už nie je pravda z tohto sveta a je pre mňa nepochopiteľná. Dajaký vtipkár by mohol povedať, že dieťa aj tak vyrastie a ešte veľa hriechov napácha, ale ten chlapec predsa nevyrástol, lebo keď mal osem rokov, dali ho roztrhať psom. Och, Aľoša, ja sa nerúham! Chápem, ako to musí otriasť svetom, keď všetko na nebi i pod zemou splynie v jediný chválospev a všetko živé i to čo kedy žilo, zvolá: „Si spravodlivý Pane, lebo zjavili sa tvoje cesty!“ Potom, keď sa matka objíme s katanom, čo dal jej syna roztrhať psom, a všetci traja zvolajú so slzami: „Si spravodlivý, Pane“, to už bude, pravdaže, koruna poznania a všetko sa vysvetlí. Lenže práve v tom je háčik, že ja toto nemôžem akceptovať. A kým som na zemi, ponáhľam sa podniknúť vlastné kroky. Vieš, Aľoša, možno sa naozaj stane, že ak sa dožijem tej chvíle, alebo vstanem z mŕtvych, aby som bol jej svedkom, že aj sám nebodaj zvolám spolu so všetkými pri pohľade na matku, objímajúcu sa s katanom svojho dieťaťa: „Si spravodlivý, Pane!“; lenže ja to nechcem v tej chvíli zvolať. Usilujem sa zabezpečiť proti tomu, kým je čas, a preto sa úplne zriekam najvyššej harmónie. Nie je hodna kvapky sĺz čo aj len toho jediného utýraného dieťatka, ktoré sa bilo pästičkou do pŕs a v smradľavej diere prelievalo svoje nevykúpené slzičky v modlitbe k „pánbožkovi“! Nie je hodna preto, lebo jeho slzičky zostali nevykúpené. Ale musia byť vykúpené, inak nemôže byť ani harmónia.

Lenže ako, čím ich chceš vykúpiť? Je to vôbec možné? Vari tým, že vinníkov stihne pomsta? No načo je pomsta, načo mi je peklo pre trýzniteľov, čo tu môže napraviť peklo, keď deti sú už umučené? A akáže harmónia, keď je peklo? Ja chcem odpustiť, chcem objať, ale nechcem, aby ďalej trpeli. A ak sa utrpením detí má doplniť suma utrpení, ktorá je potrebná na zaplatenie za pravdu, nuž vopred tvrdím, že celá pravda nestojí za to. Napokon ani nechcem, aby sa matka objímala s katanom, ktorý dal jej syna roztrhať psom! Nesmie mu odpustiť! Ak chce, môže odpustiť za seba, môže trýzniteľovi odpustiť svoje nesmierne materinské utrpenie; ale utrpenie svojho roztrhaného dieťaťa nemá právo odpustiť, nesmie odpustiť trýzniteľovi, aj keby mu odpustilo samo dieťa! A ak je tak, ak nesmú odpustiť, kde je tu harmónia? Jesto na celom svete bytosť, ktorá by mohla a mala právo odpustiť? Nechcem harmóniu, z lásky k ľudstvu ju nechcem. Radšej chcem, aby utrpenia zostali nepomstené. Radšej zotrvám pri svojom nepomstenom utrpení a neuspokojenom rozhorčení, aj keby som nemal pravdu. A privysokú cenu stanovili za harmóniu, vôbec nám nestačí mešec na také vstupné. Preto sa ponáhľam svoju vstupenku vrátiť. A ak mám v sebe dáku česť, som povinný vrátiť ju čo najskôr. To aj robím: Ja neodmietam Boha, Aľoša, ja mu len čo najúctivejšie vraciam vstupenku.“
„To je vzbura,“ ticho so sklopenými očami prehovoril Aľoša.
„Vzbura? Nerád počujem od teba to slovo,“ s úprimným pohnutím povedal Ivan. Vari sa dá žiť vo vzbure, a ja chcem žiť. Povedz mi dorovna, vyzývam ťa – odpovedz mi: predstav si, že ty sám by si staval budovu ľudského údelu s konečným cieľom urobiť ľudí šťastnými, dať im napokon mier a pokoj, ale v záujme toho by bolo nevyhnutné a bezpodmienečne potrebné umučiť iba jedno jediné drobné stvoreniatko, práve to dieťatko, čo sa bilo pästičkou do pŕs, a na jeho nepomstených slzičkách položiť základy tej budovy – bol by si ochotný za týchto podmienok byť jej staviteľom? Odpovedz ale neklam!“
„Nie, nebol by som ochotný,“ ticho preriekol Aľoša.
„A môžeš pripustiť myšlienku, že ľudia, pre ktorých by si staval, by sami boli ochotní prijať šťastie, založené na bezdôvodne preliatej krvi malého mučeníka, a s týmto vedomím by zostali naveky šťastný?“

Lenže ako, čím ich chceš vykúpiť? Je to vôbec možné? Vari tým, že vinníkov stihne pomsta? No načo je pomsta, načo mi je peklo pre trýzniteľov, čo tu môže napraviť peklo, keď deti sú už umučené? A akáže harmónia, keď je peklo? Ja chcem odpustiť, chcem objať, ale nechcem, aby ďalej trpeli. A ak sa utrpením detí má doplniť suma utrpení, ktorá je potrebná na zaplatenie za pravdu, nuž vopred tvrdím, že celá pravda nestojí za to. Napokon ani nechcem, aby sa matka objímala s katanom, ktorý dal jej syna roztrhať psom! Nesmie mu odpustiť! Ak chce, môže odpustiť za seba, môže trýzniteľovi odpustiť svoje nesmierne materinské utrpenie; ale utrpenie svojho roztrhaného dieťaťa nemá právo odpustiť, nesmie odpustiť trýzniteľovi, aj keby mu odpustilo samo dieťa! A ak je tak, ak nesmú odpustiť, kde je tu harmónia? Jesto na celom svete bytosť, ktorá by mohla a mala právo odpustiť? Nechcem harmóniu, z lásky k ľudstvu ju nechcem. Radšej chcem, aby utrpenia zostali nepomstené. Radšej zotrvám pri svojom nepomstenom utrpení a neuspokojenom rozhorčení, aj keby som nemal pravdu. A privysokú cenu stanovili za harmóniu, vôbec nám nestačí mešec na také vstupné. Preto sa ponáhľam svoju vstupenku vrátiť. A ak mám v sebe dáku česť, som povinný vrátiť ju čo najskôr. To aj robím: Ja neodmietam Boha, Aľoša, ja mu len čo najúctivejšie vraciam vstupenku.“
„To je vzbura,“ ticho so sklopenými očami prehovoril Aľoša.
„Vzbura? Nerád počujem od teba to slovo,“ s úprimným pohnutím povedal Ivan. Vari sa dá žiť vo vzbure, a ja chcem žiť. Povedz mi dorovna, vyzývam ťa – odpovedz mi: predstav si, že ty sám by si staval budovu ľudského údelu s konečným cieľom urobiť ľudí šťastnými, dať im napokon mier a pokoj, ale v záujme toho by bolo nevyhnutné a bezpodmienečne potrebné umučiť iba jedno jediné drobné stvoreniatko, práve to dieťatko, čo sa bilo pästičkou do pŕs, a na jeho nepomstených slzičkách položiť základy tej budovy – bol by si ochotný za týchto podmienok byť jej staviteľom? Odpovedz ale neklam!“
„Nie, nebol by som ochotný,“ ticho preriekol Aľoša.
„A môžeš pripustiť myšlienku, že ľudia, pre ktorých by si staval, by sami boli ochotní prijať šťastie, založené na bezdôvodne preliatej krvi malého mučeníka, a s týmto vedomím by zostali naveky šťastní?“