Nedostatkové boli aj iné tovary, nielen potraviny. Na pultoch však boli vždy ležiaky. Za povšimnutie stojí, ako sa občania dokázali so "spôsobom" nakupovania vysporiadať, prispôsobiť sa situácii.
Úplne na tú dobu bežný príbeh sa stal približne v roku 1987. Ako mladá rodina sme nemali auto a tak som zatúžil po bicykli a to dokonca v tom čase obľúbenom - po skladacom. Na rozbité ulice mladej Petržalky a neupravené terény blízkeho okolia sa zdal ideálny. Dokonca som mal smelú víziu zaobstarania si detskej sedačky, ktorá sa dala upevniť na rám za riadidlami. V tom čase čosi silne pokrokové v spôsobe trávenia voľného času. Super, zostávalo už len ten plán uskutočniť.
Prvým krokom bola návšteva v tom čase asi najväčšieho bicyklového špecializovaného obchodu, na rohu Mickiewiczovej ulice. V obchode boli trvale vystavené bežne dostupné bicykle typu „ukrajina“ dokonca v pánskom a dámskom prevedení. Jedno deluxe prevedenie pre dámy bolo dokonca s akousi vypletanou záclonkou na zadnom kolese. Pre Bratislavčanov nepredajné. Ak sa ich aj občas podarilo predať, putovali kdesi ďaleko na vidiek. Tam svojou mohutnou konštrukciou dokonale spĺňali požiadavky. Na viac boli skoro bezporuchové, nenáročné na údržbu. To všetko vďaka absencii akýchkoľvek prehadzovačiek alebo iných čo len trochu zložitých mechanizmov. Skrátka na „ukrajine“ sa nedalo nič pokaziť.
Lenže presne taký som nechcel. Predavačky som sa nenápadne spýtal či nemávajú „skladačky“. Predavačka, ochotná dievčina, mi poradila aby som prišiel v utorok a to hneď ráno. Majú dostať tovar a dokonca „skladačky“. „Ale príďte skoro ráno, inak sa Vám neujde.“ - upozornila ma pri odchode. Otvárali myslím, že o ôsmej a skoro ráno znamenalo problém nie so včasným vstávaním. No uznajte, nevstali by ste aj o druhej uprostred noci s vidinou zakúpenia skladačky? Problém bol pracovný. Chcelo to dlhšiu prípravu. Starostlivo som sa pripravoval ako prísnemu vedúcemu poviem, že idem kúpiť bicykel a „potrebujem si odskočiť.“ Nebolo zvykom, že by sme si na oddelení vymýšľali klamstvá. Žiadne mimoriadne situácie ako to bolo bežné v okruhu mojich známych. Vymyslené choroby, pravidelné náhle úmrtia sme medzi nami nepoužívali. Skrátka, v tomto panovala dôvera.
Nakoniec „ísť si odskočiť“, nebolo v tom čase až tak neobvyklé. Ak ste potrebovali kúpiť niečo trochu kvalitnejšie - nový typ farebného televízora TESLA, nový typ automatickej pračky TATRAMAT, veľkoobjemovú chladničku CALEX,... o zahraničných výrobkoch alebo kúpe automobilu ani nehovorím, potrebovali ste si vždy „odskočiť“. Ale nedialo sa to často. Bicykel však nepatril do sféry nevyhnutných pre domácnosť. Tak som mal obavu ako to vedúci príjme. Keď nastal najvhodnejší čas, vedúci mal dobrú náladu, odhodlal som sa. „Edo, potrebujem si odskočiť,...“ S tichým súhlasom Eda som prekonal poslednú prekážku. Edo sa bude tváriť, že o ničom nevie a ja si budem musieť švihnúť. Len sa mi nesmie nič stať.
Prišiel utorok a ja som sa zavčas rána ponáhľa do práce. Mali sme kĺzavú pracovnú dobu. Dokonca pred 6:00 som cvakol dochádzkovú kartu a miesto do kancelárie som sa ponáhľal na Mickiewiczovú. V napätí som dobehol pred obchod, pred ktorým už stála rada. Bol som zhrozený, stál som až osemnásty v poradí. Že by dostali až toľko bicyklov, na zúfanie. Rad sa však zväčšoval a o ôsmej mohol mať aj 40 čakajúcich. Neviem na čo tam tí tam vzadu čakali. Obchod otvorili ale bicykle ešte nedostali. Nastali chvíle napätého čakania.
Čakanie nám spestril rómsky spoluobčan. Začal sa obšmietať okolo stojacich v rade. Postarší, silnejší, silne dobromyseľný akých určite poznáte. Nasladlým, vtieravým hlasom začal stojacich v rade presviedčať aby sme mu prepustili miesto. Ponúkal dokonca 1300 korún. Skladačka pritom stála 960. Zisk cez 300 korún za možno dve hodiny státia v rade sa rovnal asi desatine môjho mesačného zárobku. Postupne sa prepracoval až ku mne. Odolal som výhodnej ponuke a vtieravému chlapovi. Odolali aj všetci ostatní, nikto ani na moment nezaváhal.
Až asi po pól hodine sa objavila dodávka. Nastal šum, napätie vrcholilo. Z dodávky začali vykladať rozmerné škatule. Všetci v rade sme ich vedúcej pomáhali počítať. S každou vyloženou škatuľou vzrastal počet rozradostených čakajúcich. Neviete si predstaviť tú radosť čo aj mňa zaplavila pri vykladaní tej osemnástej. Len aby v tom nebol nejaký zádrheľ, čo v čase socializmu sa pravidelne stávalo. Čo ak má vedúca príkaz odložiť jeden-dva bicykle pre nejakého známeho? Nakoniec vyložili 20 bicyklov. Tí čo stáli vzadu sa začali postupne rozchádzať. Aj tak zo traja zostali, verili v nejaký zázrak. Museli sme si trochu počkať, kým si vedúca tovar zaevidovala, vybavila preberacie doklady pre posádku dodávky.
Onedlho sme sa dočkali. Vpúšťali nás po jednom dnu, do obchodu. Tak ako boli škatule naukladané sme si ich postupne preberali. Nedalo sa vyberať či chcem modrý, červený, mne sa ušiel zelený. Tých bola nakoniec väčšina čo som vídal. Bicykle sme dostali poctivo všetci dvadsiati. Predavačky predali bicykle a nemali čo robiť, obchod sa vyprázdnil. Za zvyšok dňa predali možno zopár ventilčekov a nejakú skrutku.
Rozmernú škatuľu som zaniesol mame. Tá bývala neďaleko. Potom som sa už ponáhľal do zamestnania. Radostný som vbehol do kancelárie kde ma privítali uprené pohľady všetkých kolegov. „Dostal si?“ A už som uprostred polkruhu poslucháčov rozprával čerstvo prežitý príbeh, rozdával rady „ako na to“. Nezabudol som premúdrelo pridať – „Určite choďte do radu pred šiestou.“
Onedlho som kúpil aj detskú sedačku na rám. No uznajte, nebolo v časoch socializmu dobre žiť?
odkaz
Niekto kto by umýval nohy bezdomovcom ...