Náhrobný kameň s anjelom (rozprávka)

Zo štítu rozborenej krypty viseli kostnaté prsty brečtanu. Posledný výhonok sa spustil až k zemi a zatônil čelo anjelovi, ktorého len nedávno osadili nad žulovým náhrobkom.
- Brečtanom sa zdobia iba božské hlavy, - pomyslel si anjel. - Som božský. Škoda len, že ma nekorunovali verejne.

Jediným svedkom korunovácie bol ťažkopádny mlčanlivý náhrobok. Nebol zaujímavý ničím, iba ak nápisom, ktorý bol na ňom vytesaný: „Viem, že ten, kto ma vykúpi zo smrti, žije a v posledný deň sa postaví nad prachom.“

- Dnes ste neobyčajne krásny, - ozval sa náhrobok.
- Máte zrejme na mysli božskú hodnosť, ktorá mi pred chvíľou bola udelená, - opravil ho anjel.
- Božskú hodnosť? - zadivil sa kameň.
- Vari ste si to nevšimli? - znervóznel anjel (pomyslel si: nebyť mojej skromnej povahy, ani sa mu neozvem).
- Pozrite sa, - dodal už pokojnejšie. - Som popredné umelecké dielo. Keby o mne vedeli, určite by ma odfotografovali a tlačili vo všetkých knihách o svetovom sochárstve. Okrem toho, práve ma ovenčili brečtanovým vencom. Ak neviete, čo to znamená, je to vaša chyba. Kvôli čomu ste tu vy? Veď nebyť mňa, ľudia sem ani neprídu.

- Moja hodnota nie je v umení, - odpovedal náhrobok. - Je v mene a tvári, ktorá je do mňa vytesaná. Chodievajú sem ľudia, aby sa stretávali so starými spomienkami. Sadnú si a ticho čakajú.
Najprv sa zjavia spomienky. Potom spod zeme vystúpia dávne krajiny, krajinám spomienky pričaria stratené vône, do vôní primaľujú vyblednuté farby a napokon do všetkého vdýchnu obraz milovanej tváre. A tak hoci mlčím, predsa ma počujú rozprávať.
Dôležitejší ako to všetko je však nápis. Často si predstavujem, čo sa stane v ten posledný deň.

- Čo sa má stať? - prerušil ho anjel a nastolil víťazné ticho, lebo kameň sa rozpačito odmlčal.

Jedného večera, keď sa už žltí vtáci jesene zahniezdili v korunách cintorínskych stromov, vyrojilo sa do snežiacej tmy tisíce bielych plamienkov. Zahalené postavy ticho niesli cestičkami pomedzi náhrobky sviecu na hrob svojho blízkeho.

- Žeby to bol ten posledný deň? - napadlo anjelovi a zmocnil sa ho nepokoj.

Nad náhrobným kameňom sa sklonila tvár priesvitná a biela ako lupeň šípovej ruže. Spod šatky vykĺzli dve strieborné stužky vlasov a mierny vánok ich roztrúsil po tvári, v ktorej už vyhasli plamene mladosti. Kameň nemal ako ukryť kropaje, ktoré padali do žliabkov písmen, a tak sa na ňom ligotali ako morské perly.
- Viem... - zašepkali bledé pery a do tváre ženy sa znova vrátil pokoj.
Sviece sa zrkadlili v dvoch veľkých očiach a na nočné nebo nad kryptou, medzi listy platana, vystúpili dve veľké hviezdy, lebo veci na nebi a veci na zemi od nepamäti neodlučiteľne súvisia.

Žena odišla a sviece zostali. Ich zlaté krídelká sa trepotali nad voskovým telom a odrážali sa v lesku kameňa.
- Prosím vás, čo sa to tu robí? - opýtal sa anjel. Osloviť cudziu osobu mu pripadalo menej ponižujúce. - Je to vari ten posledný deň? - dodal. Vzápätí sa však zahanbil, že rečiam náhrobku tak naivne naletel.
- Aký deň? - opýtala sa jedna z nich nechápavo a zablikala.
- Najväčší deň už bol, - zašomral anjel sám pre seba a pohrúžil sa do mlčania. Napokon, sviece mu pripadali príliš namyslené. Po celú noc pozorovali vlastný obraz, odrazený na náhrobnom kameni.

A tak čas plynul. Vek kameňov je iný ako vek ľudí. Preto videli plynúť celé desaťročia.
Starý múr zbúrali a za ním narastali nové hroby. Nespočetné karavány dažďov rok čo rok tiahli po nebi nad cintorínom. Kováči slnka každé leto bili do kameňa zlatými kladivami. Tvár aj nápis vyhladili. Zostali po nich len tajomné nečitateľné znaky.

Cintorín vysťahovali. Nechali tu len hroby, na ktoré nik nechodieva. Z pohrebiska sa stal park a namiesto trúchlivých sprievodov prichádzali cudzinci z celého sveta, aby si prezreli vzácne krypty a starodávne náhrobky.

- V čom je vaša cena dnes? - pokračoval anjel v desaťročiami plynúcom rozhovore. - Veď čas z vás zmyl aj tvár, aj nápis.
- Existujú cintoríny, - odvetil náhrobok, - kde na kamennú bránu ľudia vytesali nápis v reči starobylého národa - MEMENTO MORI. Vtedy vedeli, že hoci žijú, mali by myslieť na smrť. Dnes sú iné časy. Ľudia žijú ako na úteku, nemajú čas vypočuť si ani vlastné myšlienky. Ak tvár, ktorá sa stratila, a meno, ktoré už nie je, nepovie viac, než že smrť je skutočná, moja prítomnosť tu má pre nich cenu pravdy.

A potom prišla vojna. Po vojne povodeň. Časť mesta sa stratila pod vodou a cintorín sa načisto rozpadol. Tam, kde stál múr, rástli stromy a bujnelo divé krovie. Nik by teraz neobjavil ani náhrobný kameň, ani anjela. Boli schovaní hlboko uprostred bazového krovia. Šero a vlhkosť dokonali dielo skazy. Z anjelovej hlavy ostala len neforemná guľa a náhrobný kameň stratil tvar aj lesk. Anjel si však nebol vedomý zmien, ktoré čas spôsobil na jeho božskom tele.

- Ja sa o svoju budúcnosť nemusím obávať, - povedal. - Už v starom Grécku venčili božských víťazov korunami z brečtanu. Je teda len otázkou času, kedy ma vyhľadajú. Napokon, značnú časť môjho príbuzenstva už presťahovali do depozitu svetových múzeí. Čo však bude s vami?
- Môj čas sa tu skončil, - priznal kameň. - Zostáva len čakanie.
- Čakanie, čakanie, - rozčúlil sa anjel, - ale na čo? Ten deň nikdy nepríde! Najväčší deň už predsa bol! (Anjel tým prirodzene myslel deň, v ktorý ho vyhlásili za boha. O tri dni nato pukol.)

A veky plynuli ďalej, lode stáročí sa plavili oceánom času, až napokon dosiahli druhý breh.
Hoci náhrobok po celý čas čakal, predsa len bol tým dňom trochu zaskočený.

Uprostred poludnia srdce slnka náhle prasklo, sfarbilo sa do krvava a ako ranený vták sa zrútilo do priepasti rastúcej tmy. Keď slnko úplne vyhaslo, bezrozmerná tma a bezrozmerné ticho pochovali zem. Všetka energia sveta vyhorela, nastala smrť vesmíru. Zdesený náhrobok cítil, ako sa zastavil hmýrivý pohyb atómov v jeho kamennom tele. Všetky hmotné formy naokolo sa strácali, až sa úplne prepadli do ničoty. Napokon zostala len tá tma a to ticho.

Vtedy ako bezhlasé tóny hoboja tmu prežiarilo svetlo. To svetlo nebolo podobné svetlu slnka (aspoň tak to náhrobok vnímal); bolo to svetlo, ktoré videlo, vnímalo, vedelo a milovalo. Jeho oko sa dívalo zovšadiaľ, jeho bytosť prichádzala z každej strany.

Náhrobok, ktorý si stále nebol istý, či je alebo nie je, pocítil nával neovládateľnej túžby. Chcel vzlietnuť, stúpať hore v ústrety tomu svetlu, rozpadnúť sa v ňom, zhorieť a navždy s ním splynúť.

Vzápätí si uvedomil, že sa skutočne dvíha. Ťažké telo sa odlepilo od miesta, kde donedávna bola zem. To isté sa odohrávalo so všetkými náhrobkami naokolo. Z otvorených hrobov vystupovali sivé prúžky dymu, tmavé na pozadí všadeprítomného svetla. Prúžky dymu sa vznášali hore a pomaly sa menili na svetelné telá. Mužovia a ženy sa stretávali (hoci už neboli ani mužmi a ženami) a v objatí leteli priestorom prežiareným svetlom. Nastalo vzkriesenie vesmíru.

Svet si obliekal svoje nové rúcho, úplne iné, neprirovnateľné k tomu zošúverenému, ktoré zložil do hrobu tmy a ticha.

Toto všetko videl náhrobok. Anjel však nevidel nič.
Zostal zabudnutý v tme a tichu so všetkým, čo bolo len z prachu.
Zapísaný do matriky smrti, medzi mená tých, v ktorých pyšnom srdci sa nenašlo ani celkom malé miesto pre nádej.


(úryvok z knihy "Damianova rieka")

krasne dakujem

odkaz

👍: rastos

a nieco vesele nemas?
:(
poucna rozpravka, ale luto mi je anjela..

..zaslúžil si..

pycha si zasluzi samotu? A dokedy?

pýcha býva potrestaná... 🙂

preco?

...málo hodnotná vlastnosť.., pyšní ľudia musia pocítiť na vlastnej koži pád, kedže sami na to neprídu - aby sa pred tým ochránili

vrchol si musí človek asi zaslúžiť aby sa tam stále udržal, ..bo inak vždy znamená pád.

ahoj, ako sa máš?

Ahoj, ak to bolo myslené na mňa, tak ďakujem, dobre. V poslednej dobe viac-menej bezproblémovo.

to je dobré. si dobrý človek, ty jediný si mi ponúkol ozajstnú pomoc. som ti vdačná aj za to.

Je fajn vidieť, že sa teraz máš lepšie. Aspoň to tak pôsobí, oveľa lepšie ako kedysi. Dokázala si sa pozbierať, tak držím palce ďalej.

tak sa ti to zdá? to je dobre. príjemný zvyšok týždňa ti prajem.

👍: rastos