Na druhej strane múru...

...hlas vás láka...

Vietor dul od severu. Studený a chladný. Rozfúkaval steblá tráv, vlnil ich v rytme vlastnej hudby, hral sa s nimi tak, ako on chcel. Začalo pršať. Presne na pol ceste od ničoho k niečomu. Na zastávke, kde mali počkať, ale nepočkali. Dážď zmyl všetko... smútok, radosť, zlobu, hriech. Zmyl aj maskeru z tváre, pomaly lež v silných prúdoch. Zhora, nadol. Rozmazal ju, rozhádzal po okolí, iba malé stopy ostali na zemi. Na tej, po ktorej chodili. Bytosti z iného sveta, z toho, kde nie je dobré vstúpiť. Bytosti s očami jasnými a chladnými ako vietor, ktorý ich unášal stále bližšie k vám. Keď ste zablúdili, čakali na vás za prvým stromom. Skrčené pri najspodnejšej vetve, číhajúc, kedy sa podknete. A spadnete. Na pôdu mäkkú, vystlatú jemným machom a opadaným lístím. Necháte sa zmámiť pomysleným pohodlím.

Vietor dul od severu. Vlasy sa zaplietli do jemnej pavučiny, iba pozostatok tkanivy pavúčej ostal na ich koncoch. Tvár zahalená kvapôčkami rannej rosy. Tej, ktorá zaútočila, keď vyšli z dverí. Rafinovane, rýchlo, neoblomne. Každý nádych pichal, silno udieral do tela vystretého k pochmúrnej oblohe. Bolo ich tak veľa. Vzájomne sa držali za ruky, aby nezabudli, že stoja jeden vedľa druhého. Pozerali dopredu, hrdo a nebojácne. Kráčali tam, kam by sa iní báli. Nevšímali si výstražné sirény lesných víl. Chceli ich varovať, splniť si svoju úlohu. Prečo nepočúvali? Prčo boli takí tvrdohlaví? Prečo šli proti múru s hlavou celkom odhalenou? Prečo si vôbec nechránili srdce? Aspoň malým kúskom brnenia...

Vietor dul od severu. Silno narážal do kamenného plotu. Stará bránka s vŕzgotom trieskala o kovový zámok. Vydávala pravidelné tóny, hrala tú známu polku, ktorú každý poznal. Vedeli, čo po nej prichádza. A neobrátili sa. Ruky sa im na chvíľu oddelili, na tak dlho, aby mohli ochutnať jej príchuť. Horkú aj mierne nasládlú, ako keď vložíte do úst brazílsky zázvor. Lákalo ich to. Ten hlas spoza plota, nástojčivý...

Vietor dul od severu a všetko sa celkom zmenilo. Nádej zhasla, oheň dohorel. Šťastie vyhynulo, smiech sa stratil. Láska opadla, zdravie odišlo. Všetko sa zmenilo pre ten zástup ľudí. Ľudí, ktorí nepočúvali a išli hnaní zaslepenými túžbami. Dostali sa na druhú stranu, aby videli to, čo dovtedy nepoznali. Štverali sa po tom klzkom múre za vidinou lepšieho života. Drali si končeky prstov, olamovali nechty, vybíjali zuby, udierali svojich priateľov lakťami, aby konečne prekĺzli na druhú stranu. A čo ich tam čakalo?

Vietor dul od severu... V lese zaznel hlasný výkrik a po ňom ďalší. Už ich majú...

kiss kiss

V takom vetre by sa ani mne nechcelo čakať na zástavke.