1
|
Úbohé stvorenia!
Ak je nesprávne ich milovať, zaiste ich môžeme aspoň ľutovať. Ľutujeme slepca, ktorý nikdy nevidel svetlo dňa, hluchého, ktorý nikdy nepočul zvuky prírody, nemého, ktorý nikdy nemohol dať prehovoriť svojej duši,
ale falošne predstierajúc cudnosť,
nechcete ľutovať zaslepenosť srdca, hluchotu duše, nemotu svedomia, ktoré privádzajú úbohú, chorobou postihnutú bytosť k šialenstvu a pre ktoré proti svojej vôli nie je schopná vidieť dobro, počut Boha a hovoriť čistým hlasom lásky a vernosti.
...
Celkom úprimne som presvedčený o tejto zásade: žene, ktorej výchova nevštepila dobro, Boh takmer vždy otvára dve cesty, ktoré ju k nemu vedú: bolesť a lásku. Tie cesty sú ťažké; a ženy, ktoré sa po nich pustia, dokrvavia si nohy, doráňajú ruky, ale súčasne zanechajú na prekážkach tej cesty všetky okrasy hriechu a dôjdu na jej koniec v takej nahote, za akú sa pred Bohom nik nečervená.
...
Neopovrhujme ženou, čo nie je ani matkou, ani sestrou, ani dcérou, ani manželkou.
Neobmedzujme úctu len na rodinu, nebuďme zhovievaví iba voči sebectvu.
Dajme na svojej ceste almužnu odpustenia tým, ktorých zahubili pozemné žiadosti, ktorých možno zachráni nejaká božská útecha,
a ako hovoria dobré staré ženičky, keď radia nejaký svojský liek
- ak to neprospeje, uškodiť to nemôže.
Alexandre Dumas ml.
|
|
|
2
|
Kríž sa dvíha,
tichá chvíľa večnosti.
Neviestka líha,
s pocitom mladosti.
Kristové roky začali,
úprimná ľútosť v popole.
Dušu vinou spútali,
keď diabol cikal na zore.
Bod zlomu sa nekoná,
nič nové neprišlo.
Napnutie žalúdka prekoná,
vzkriesenie, čo nadišlo.
Na lúke sám leží,
mravce po tvári behajú.
U prostred leta sneží,
a slzy po tvári stekajú.
Pár klincov vo dreve,
neviestka rany oblíza.
krvavé potoky po tele,
samota dušu rozhrýza.
Tri dni na vzkriesenie,
presýpacie hodiny.
Duša ti skamenie,
uprostred planiny.
Náhodné pokusy života,
osa padá jedom skrútená.
Do rieky vnára sa nahota,
život tá neviestka bez mena.
Obrazy vcelku nemilé,
životom ľahko tvorené.
Myšlienky nežne spanilé,
sú v ohni spálené.
Kríž dvíhajú hriešnici,
z rán mu krv vyteká.
Horí na jeho hranici,
a život cez prsty preteká.
|
|
|
3
|
Život je často nespravodlivý. Niekomu dá všetko, inému takmer nič. Esmeralde síce doprial nevídanú krásu, ale odoprel jej vidieť všetko krásne okolo seba. Bola už od narodenia slepá a ešte k tomu prišla o rodičov a dostala sa pod opateru chudobnej pôrodnej baby Domingy. Všetko sa začalo pred rokmi, keď sa jednej daždivej noci narodili dve deti. Silný a zdravý chlapec bol na svete sám ako prst, lebo jeho otec sa zabil pri páde z koňa a matka umrela pri pôrode. Neostal mu nik, kto by sa o neho postaral. Dievčatko, ktoré prišlo na svet v dome bohatých Peňarealovcov, bolo také slabé, až sa zdalo, že je mŕtve. Aká tragédia! Jedno dieťa ostalo bez matky a jedna matka bez dieťaťa. Pôrodnej babe Dominge, ktorá bola svedkom oboch nešťastí, zišla na um osudná myšlienka: vymeniť deti! Matka dievčatka, utrápená a ubolená, súhlasila, lebo sa bála reakcie svojho manžela, ktorý túžil po synovi - dedičovi. A tak deti vymenili. Dominga odniesla dievča, aby ho pochovala a vtom sa stal zázrak. Dieťa otvorilo očká, nebolo mŕtve! "Ale čo teraz?" rozmýšľala Dominga. Má ísť späť do domu bohatej rodiny a prezradiť pravdu? Nie je už na to neskoro? Nakoniec sa rozhodla, že si dievčatko ponechá a postará sa oň. A tak sa stalo, že chlapec, ktorý nemal nič, mal odrazu všetko: peniaze, domov, starostlivosť a lásku milujúcich rodičov a dievčatko, ktoré malo mať toto všetko, nemalo nič. Len svoje dobré, láskavé srdce a čistú, nepoškvrenú dušu...
|
|
|
4
|
Aj keď je život mnohokrát na hovbi oplatí sa pre tých pár kvapiek radosti a šťastia žiť.Aspoň v ďaka ním môžme vedieť,že je aj fajn.
|
|
|
|