Musí naozaj dôjsť až k najhoršiemu?
Vo vnútri každého vnímavého človeka, ktorý sa bdelo rozhliada okolo seba, musí pri pozorovaní jednania väčšiny dnešných ľudí vzniknúť jeden veľký a zásadný rozpor.
Na jednej strane si totiž zo srdca želá, aby relatívny pokoj, mier, blahobyt a dostatok vydržal čo najdlhšie. Želá si, aby bolo čo najmenej chudoby, hladu a ožobračovania. Aby nebolo kríz, utrpenia, biedy, či rôznych prírodných katastrof, ako sú zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.
Na druhej strane však s nesmiernou bolesťou v srdci vníma všadeprítomnosť neuveriteľnej povrchnosti, plytkosti a ignorovania poznania základných Zákonov vo stvorení. Vníma až akúsi aroganciu v ich prekračovaní a vidí, že takmer všetko, čo ľudia robia, robia v ostrom nesúlade s týmito Zákonitosťami, čoho nevyhnutným dôsledkom nemôže byť nič iného, ako chudoba, hlad, ožobračovanie, krízy, bieda, epidémie, zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.
Koľko už odznelo slov a rôznych výstrah, upozorňujúcich, že ignorovanie Zákonov stvorenia nemôže zostať natrvalo bez katastrofálnych dôsledkov? Koľko prednášok, koľko článkov, koľko literatúry, koľko rôzneho iného úsilia bolo vynaložené za posledné roky na to, aby ľudia pochopili nesmiernu vážnosť situácie a aby na základe toho zmenili svoje myslenie a jednanie.
A všetko akoby bolo márne! Ľudia zostávajú aj naďalej slepými a hluchými! Vôbec ich to nezaujíma a žijú si iba po svojom. Vo svojej povrchnosti a zaslepenosti tým však kráčajú v ústrety katastrofálnemu zrúteniu celého súčasného systému usporiadania ľudských vecí. Kráčajú v ústrety kolapsu, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.
Ak totiž k ich dušiam a srdciam nedokážu preniknúť varujúce slová, či už písanou, alebo hovorenou formou, ak už naozaj ľudské slovo nie je schopné prelomiť pancier všeobecnej plytkosti a povrchnosti, ak slová nie sú schopné vniknúť do najhlbšieho vnútra ľudí a prinútiť ich k zamysleniu a zmene postojov, potom žiaľ, príde celkom zákonite niečo iného.
Niečo omnoho tvrdšieho a prieraznejšieho, čomu sa už nebude dať vyhnúť zaužívanou ľahostajnosťou a čo zasiahne každého jednotlivého človeka bez výnimky. Bude to utrpenie nevídaných rozmerov, ktoré svojou krutosťou a drsnosťou nakoniec predsa len zlomí navyknutú povrchnosť ľudstva. Ľudstva, ktoré vlastným, dlhodobým ignorovaním účinkov Zákonov stvorenia zrazí samo seba na kolená a tak dokonale a až do samého dna prežije malosť, nedostatočnosť a úbohosť všetkého, čomu doteraz verilo.
Priblížme si to na príklade človeka, ktorý si žije v relatívnom zdraví a všetko sa mu darí. Niet ničoho, čo by nejako výraznejšie narušovalo vcelku uspokojivý ráz jeho každodenného života, takže nemá potrebu zaujímať sa o nejaké pomyselné Zákony stvorenia, alebo o nejaký hlbší, duchovný rozmer vlastného života. Veľmi rýchlo by vysmial každého, kto by mu chcel hovoriť o niečom podobnom. Až raz ...
Až raz jedného dňa príde vážna choroba a tomuto človeku sa zrazu zrúti všetko to, čo pre neho malo nejaký význam a čo považoval za potrebné a dôležité. Avšak vo chvíli, keď sa celý jeho predošlý život zrazu rozpadne v trosky, práve v tejto chvíli si onen človek začne klásť otázky, ktoré by si pred tým nikdy nebol býval položil. Zrazu sa začne sa pýtať a hľadať odpovede na to, aký má ľudský život v skutočnosti zmysel, aké sú pravé životné hodnoty a čo vlastne nasleduje po našej smrti.
Ako je teda vidieť, ťažká choroba môže byť niekedy pre človeka doslova darom, pretože ho dokáže vytrhnúť z tupého ošiaľu povrchnosti a materializmu a je schopná nasmerovať ho na cestu skúmania pravého zmyslu ľudského života. Na cestu hľadania pravých životných hodnôt a skutočnej pravdy o živote.
Choroba teda neraz dokáže to, čo je u mnohých ľudí v ich plnom zdraví a aktivite absolútne nepriechodné. Ťažká choroba im teda dá neraz duchovne omnoho viac, ako ich celý predchádzajúci aktívny život v plnom zdraví, strávený v plytkosti myslenia a honbe za pseudohodnotami. Takí sú už ľudia.
No a žiaľ, úplne rovnaké to bude aj v globálnom, celosvetovom meradle. Presne takto sa to prihodí celému ľudstvu, ak ... Ak výzvy o životnej nevyhnutnosti poznania a podriadenia sa Zákonom stvorenia konečne nezoberieme naozaj vážne a nezačneme sa nimi zaoberať.
Nie, nemusia prísť zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody, nemusí prísť hlad, utrpenie, krízy a epidémie, ak pochopíme hlbokú vážnosť nevyhnutnosti poznania skutočného zmyslu ľudského bytia vo stvorení a jeho naplnenia. Ak pochopíme nevyhnutnosť hľadania Pravdy a bezpodmienečnú nutnosť vradenia sa do fungovania Zákonov stvorenia.
Prečo toho nie sme schopní bezbolestne a bez zbytočného utrpenia? Dnes by sa snáď ešte bolo možné takéhoto utrpenia vyvarovať, alebo ho svojim pozitívnym prístupom aspoň výrazne obmedziť. Ak však tento čas správne nevyužijeme, v blízkej budúcnosti bude musieť naozaj dôjsť k tomu najhoršiemu, pretože žiaľ, nič iného už nedokázalo preraziť pancier ľudskej ľahostajnosti a tupej nevedomosti.
Potom však v nijakom prípade neobviňujme Boha! Skutočným vinníkom a skutočnou príčinou všetkých hrôz budeme iba my sami! Bude ním naša vlastná, súčasná ľahostajnosť voči tým najzásadnejším otázkam ľudského bytia.
M.Š., blog „Cesta k Pravde“
odkaz
