moja poviedka 2

Štvrť, ktorou prechádzame pripomína väčšiu dedinu. Už dlhšiu dobu bol taxík jediným dopravným prostriedkom v okolí. Po oboch stranách cesty sú záhradky a ovocné sady. Len staré nemoderné, predsa však zachovalé vilky, poukazujú na mesto. Čím ďalej je ich však menej a o to viac pribúda ovocných sadov. Na konci, ako čudesná bodka za mestom, stála neskutočná budova. Lepším výrazom ju pomenovať asi nemožno. Podľa vyčačkanej kudrlinkovej výzdoby som ju tipoval na obdobie vrcholiaceho rokoka. V porovnaní s obdobnými stavbami bola malá, ale nie svojou vyčačkanosťou, ktorá až kričala. Zlý dojem umocňoval necitlivo, narýchlo zostrojený strešiak elektrického vedenia a telefónna prípojka. Bola to vila z Hitchcockovho filmu a perníková chalúpka zároveň. Na tmavomodrom vývesnom štíte sa skvel oranžový nápis „Bistro Hypatia“. Reklamná tabuľa informovala, že sa tu podáva horúca čokoláda i čapované pivo. Cesta pokračovala otvoreným priestranstvom, ktoré zakrátko vystriedala bučina, tvoriaca prirodzenú hranicu, ako ma informoval šofér, sídla Eddingtonových. Bol to však len malý lesík, ktorý prechádzal do lesoparku, nenásilne ukončeného, so zmyslom pre prirodzenosť, roztrúsenými kvetinovými záhonmi. Nikde žiadny plot, alebo nejaká výstraha, že sme na súkromnom pozemku. Len chodníky, ktoré lákali k prechádzkam. Taxík zastal pred domom, ktorý označiť sídlom bolo trochu prehnané a vilou nedostačujúce. Bol presným opakom bistra Hypatia. Dominovala praktičnosť, bez zbytočných príkras. Pôvodne, pravdepodobne renesančnú budovu, citlivo upravili pre dnešné účely. Manželia Eddingtonoví využívali len jej nepatrnú časť. Budova slúžila hlavne ako útulok pre obete vojny, najmä pre osirelé deti. Prichýlili však každého, kto bol na to odkázaný. Čo sa architektúry týka, zarážajúco sa v nej snúbila renesancia s moderným poňatím dvadsiateho prvého storočia. Jedno mala s bistrom Hypatia spoločné. Bola podobne neskutočná. Už ma toto slovo začína štvať ...

Zaplatil som taxík. Šofér, potešiac sa vysokému sprepitnému, mi dal svoju vizitku s telefónnym číslom. Bude rád, keď mu zavolám a opätovne využijem jeho služby. Pomaly som vykročil k dverám a zazvonil ...
Pani Eddingtonová neskrývala radosť nad mojím príchodom. Mala dlhé štíhle prsty, nakrátko ostrihané nechty. Boli to ruky určené pre láskavé, rovnako materinské, ako manželské pohladkania. Ruky pre lásku, v širšom význame tohto pojmu ... Jej jemný priateľský stisk, pri uvítaní, to len potvrdzoval. S vďačným úsmevom prijala krabicu s cukríkmi a kytičku fialových kvetov. Vždy sa cítim v podobných situáciách trochu trápne, teraz mi to však pripadalo úplne prirodzené, akoby som nikdy nič iné nerobil, len rozdával skromné darčeky pekným kvakerkám.
"Poďte ďalej" - viedla ma do priestornej haly, ktorá slúžila ako obývačka, knihovňa i jedáleň zároveň. Napriek mnohofunkčnosti pôsobila ukľudňujúco. Masívny nábytok bol rozmiestnený účelne, prakticky. Celej miestnosti dominoval priestor. Vyžarovala skromnou o to však pôsobivejšou eleganciou.
"Môj manžel tu bude každú chvíľu. Zdržali ho naliehavé povinnosti v meste. Odkedy sa nevenuje vede profesionálne ... ale už prichádza ..."
Otočil som sa. Pomaly, plachým krokom, temer nečujne, sa k nám blížil vysoký, štíhly muž.
"Arthur Eddington" predstavil sa. "Manželka mi už o vás rozprávala ..."
Stisk jeho ruky bol pevný a priateľský. Protirečil plachosti, ktorú inak prejavoval. Sklá jednoduchých okuliarov nezakryli neurčitú, neprirodzenú, záhadne nadobudnutú previnilosť v sivomodrých očiach, ktorá však nemohla premôcť pokojnú energiu, ešte mocnejšiu ako tá, ktorou disponovala pani Eddingtonová.
Čaj, ktorý ponúkala, bol na moje prekvapenie, bylinkový, príjemne horkastej chuti. Práve som sa načahoval za perníkovým koláčom, plneným domácim džemom z červených ríbezlí, keď k nám pricupkalo asi štvorročné dievčatko. Šibalsky sa na mňa usmialo. "Servus, Master. Poď sa so mnou hrať." Slovo Master vyslovila s čudným ruským prízvukom ...

"To je naše Sonnentierchen" predstavila ju pani Eddingtonová. Tá prezývka dievčatku náramne pristala. Mala dlhé ohnivo ryšavé vlásky, po stranách spletené do copu a okrúhlu tváričku. "Heidi poď si vziať koláčik."
"Danke ... ďakujem" rýchle sa opravila. Nadvihla obočie, doširoka otvorila svoje detské očká, keď slastne zahryzla do perníka. V tom momente sa umazala džemom a čokoládovou polevou. Bola stelesnením detskej blaženosti.
"Poumývame sa a potom sa pôjdeme pozrieť na nášho Jeremiáša, či už nebudú zrieť tie letné jabĺčka, ktoré máš tak rada. Necháme tu uja Arthura s pánom Pilgrimom, aby sa mohli nerušene porozprávať" "Musíte nás ospravedlniť" dodala s úsmevom.
"Dobre" súhlasila s roztomilou, dospelou vážnosťou. "Čus" odzdravila sa a držiac, svojou drobnou rúčkou - v druhej opatrne, vysoko ho vyzdvihujúc, si niesla už tretí koláčik - prst pani Eddingtonovej.
"Je to sirôtka" informoval ma sir Eddignton, keď sme osameli. "Jej rodičia, nemecký komunisti, boli medzi prvými, ktorých neľudsky umučili pri výsluchoch. Ujal sa jej strýko, ktorému sa ju podarilo zachrániť, pomocou mne neznámej ruskej rodiny, tesne pred tým, ako jeho samého zavraždili pri takzvaných vedeckých pokusoch ... Moji priatelia ju dopravili zo Švajčiarska až k nám ... Máme tu viac detí s podobnými, aj s horšími, traumatizujúcimi zážitkami, najmä tie z koncentračných táborov ... Spolupracujem zo známymi odborníkmi, psychológmi ... to bola príčina môjho neskoršieho príchodu, ale vy ste prišli asi kvôli niečomu inému ..."
Stratil som reč a chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätal.

Intermezzo na vaše spamätanie, revolúcia pokračuje, aj keď o tom neviete
odkaz

hm prisiel si v sebe konfrontovat svoju ortodoxiu s Eddingtonom ..ked uz si prisiel vychutnat ten caj horkasty..

J.Tull, nie je to zlé. Trochu sa mi to zdá idealizované, skoro všetko je tam takmer ružové, napriek druhej svetovej vojne a jej okolnostiam. Také možno komunisticky optimistické, svetlé. Možno je to tak aj lepšie než opačný extrém pesimizmu a pod., to nemám rád. Chýba mi tam však zápletka či spor, ktorý treba riešiť. Či už sa len buduje?
Zrejme takto vytváraš o "sebe" - o rozprávačovi obraz intelektuála, ktorý sa stretáva so slávnym vedcom, má príslušné spôsoby, počúva primeranú hudbu a pod. Zároveň to má ten sociálny a socialistický rozmer. Miešajú sa mi tam veci, keď ten Billy P. odrazu hovorí, že "Hoci, spomínam si, neviem ktorého komunistického papaláša to vtedy napadlo, zorganizoval vystúpenie opery SND v našom amfiteátri. S kamarátmi - v texaskách a vyťahaných svetroch, popíjajúc pivo - sme sa zabávali na snoboch mesta"... Čo ten Billy P. robí v SND, hádam aj v "budúcnosti" atď.? A inak nejako veľa ten Billy konzumuje, tuším je to nejaký jedák. A ešte neviem či je to poviedka, možno skor novela.
Ale tak v rámci df.sk môže byť ;-)

...už budem dobrá. Zlatko Tulli, časopreistorom sa môžeme slobodne pohybovať v mysli, nemusíš byť ani Pilgrimom, ale minulosť nemôžeš zmeniť, vymýšľať - domýšľať bez následkov...Arthur Eddington zomrel v 1944...ty si ho navštívil počas II.svetovej vojny??? Tá atmosféra tomu nezodpovedá...ale už mlčím.

...ale prekonala som prvotnú čitateľskú krízu a už sa teším na pokračovanie.