hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Metódy bývalej ŠtB ako som ich poznal

príspevkov
10
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 11.12.2018 19:37 Scarllete
posledná zmena 17.12.2018 16:08
1
11.12.2018, 19:37
autor:
Anton Srholec


Anton Srholec

Ústav pamäti národa (ÚPN) sa snaží z dokumentov, ktoré vyrábala a zhromažďovala ŠtB, vyťažiť pravdu o nás. Podľa mojich vlastných skúseností obete prenasledovanej komunistickým režimom, je pohľad ŠtB pohľadom oka, z ktorého trčia brvná, na pravdu odrazenú v krivom zrkadle. Cítim potrebu očistiť svoje meno, lebo len tak je možné vyjaviť celú pravdu a zachovať ju pre nasledujúce generácie. Dúfam, že ÚPN okrem formálneho zhromažďovania dokumentov vytvára aj priestor pre takéto snahy a ja to chcem využiť. Pre začiatok Vás žiadam, aby ste tento list priložili k môjmu spisu v archíve ÚPN. Pokiaľ sa bude niekto zaujímať o moju osobu a dokumentáciu ŠtB o mne, tak Vás žiadam, abyste mu v prvom rade odovzdali kópiu tohto listu.

V päťdesiatych rokoch, keď prišli komunisti k moci, do bezpečnosti povolali robotnícke kádre a bývalých partizánov. Boli to väčšinou jednoduchí mladí muži, so skromným vzdelaním, oddaní strane a vláde, niektorí mali "maslo na hlave", zločiny páchali počas vojny, niektorí aj ako gardisti -"tvrdá päsť robotníckej triedy".

Do "Starého mlyna" v Leopoldove som sa dostal r. 1951 ako člen dvadsaťčlennej skupiny väčšinou duchovných a študentov teológie, ktorých pochytali pri pokuse preplávať Moravu. Odmietal som podpísať, že som vatikánsky špión. Prokurátor pred súdom vôbec nereagoval na moju poznámku, že som zápisnicu podpísal pod nátlakom a ukázal som mu aj dieru po vybitom zube. Najviac týrali vedúcich našej skupiny Dp. Zemana a pána Totku. Keď z nich vytĺkli, že útek organizoval p. Fero Buzek, saleziánsky spolupracovník z Bratislavy, týchto troch najviac bili. Jeden z nich bol na vedľajšej cele. Počul som, ako buchli dvere, odviedli ho a po dlhom čase som počul, ako ho vlečú v deke po zemi, otvorili dvere, šúchanie sa tam skončilo a zabuchli sa dvere. Pán Buzek bol dobitý niekoľko razy a zničili mu tam aj nervy. Na celý život bol tým poznačený. Mal pocit stáleho prenasledovania a svoj život ukončil tým, že vyskočil z okna. Mnohí sa domnievajú, že mu niekto z okna "pomohol".

Zápisnice, urážky a poníženia, ktorých sa mi dostalo počas môjho desaťročného väzenia sa do mojich spisov vôbec nedostali. Vyšetrovanie na tábore Rovnosť, kde som celé mesiace pracoval bez voľného dňa, som opísal vo svojej knižke "Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov" (s. 94 a nasl.).

Na táboroch boli spolupracovníci, tzv. bonzáci, často mužovia pochybných mravov, s malým trestom v nádeji na odpustenie druhej polovice trestu. Podmienečné prepustenie bolo často príčinou spolupráce. Udávali nás, že sme sa stretali, modlili, že sme čítali tajne prinesenú literatúru, študovali nemčinu alebo angličtinu, kto sa s kým stretol a podľa možnosti aj o čom sme hovorili. Hoci som mal odpykanú polovicu trestu, potom dve tretiny, ani som sa len neopovážil požiadať o podmienečné prepustenie. Napokon ma prepustili po 10 rokoch väzenia v rámci generálnej amnestie v roku 1960.

V zúfalej situácii počas výkonu trestu som sa skoro potešil, keď ma odviezli do Nitry na vyšetrovanie a vyšetrovateľovi, ktorý predo mnou urazil Krista som drzo sťažoval prácu, ako je opísané v citovanej knihe (s. 146 a nasl.). Vtedy už vyšetrovatelia nesmeli biť vyšetrovancov. Celých desať rokov väzenia som niesol biľag, alebo hrdý titul "farár", hoci som od kňazstva bol ešte ďaleko. Nikdy ma nevyzvali k spolupráci.

Hovorilo sa, že majú aj "likvidačné čaty". Niektorý trestný čin sa dá vysvetliť aj ako priestupok alebo nešťastie, napr. ak niekto pri autonehode zabil človeka. Za to mohol byť dosť vysoký trest alebo nebol ani súd a vinníka "uvarili", pustili na slobodu s podpisom, že v pravý čas urobí požadovanú vec. Podobní ľudia iste vraždili kňazov a aj mňa fyzicky napadli na fare v Perneku.

Zásada, ktorú som si osvojil "dvaja sú rada, traja zrada" znamenala aj imperatív nikdy nespomínať mená. Ak som sa odvážil pred podozrivými rozprávať, vždy skôr v teoretickej rovine, kde som obhajoval kresťanstvo ako nádhernú ľudskú vec. V porovnaní s marxizmom a s vtedy bežným "vedeckým svetovým názorom" oni boli diletanti a ja, hoci som málo vedel, mal som v diskusii prevahu. Nemali argumenty.

Keď som bol v manuálnej práci, rovno pri lopate, zdalo sa mi, že o mňa nemajú záujem.

Podobne aj keď som odišiel do Ostravy, kde som pracoval pri vysokých peciach. Čudujem sa, že sú o mojej činnosti desiatky stránok hlásenia. Svoje názory som zastával a o nich rozprával slobodne, vhod aj nevhod. Našli sa ľudia, čo referovali.

Do Bratislavy som prišiel so štátnymi skúškami z jazyka nemeckého aj anglického. Zdalo sa mi, že "stopy sú pozametané". Pracoval som vo Výskumnom ústave opracovania hydiny a neskoršie za polovičný plat ako vychovávateľ v Bratislavskom stavebnom podniku. To boli roky 1968-69, dubčekovská doba, odmäk. Stretal som sa s mladými ľuďmi, zúčastňoval som sa všetkých manifestácií, zdanlivo bolo všetko v poriadku. Až teraz zisťujem, ako prísne ma sledovali. Veriaci priatelia mi pomohli získať pas, po prvý raz v živote!, zariadili mi aj možnosť vycestovať do Talianska, potrebné víza vybavili v Prahe. Veľa kvôli mne riskovali. V mojich spisoch si to odrazu pripisuje ŠtB, že vraj "oni" ma poslali do Talianska! "Oni" to len vedeli, evidovali a dodatočne ma chceli diskreditovať tým, že si bez môjho vedomia pripísali zásluhu!

Keďže som bol svedkom krvavých kúpeľov, utýraných, postrieľaných a popravených a aj z Ríma som sa v čase normalizácie vrátil dobrovoľne len z lásky k tomuto národu, boli presvedčení, že mi vo Vatikáne zverili mimoriadne poslanie. Pôsobil som ako kostolník v Blumentáli. Prijal ma na žiadosť môjho provinciála Dp. Dermeka pán kanonik Mogiorossi. Tu začali, po 20 rokov žalárovania a sliedenia, ďalšie aktivity ŠtB zamerané na moju osobu. Keď ma telefonicky pozvali na Februárku "podať vysvetlenie", tak som sa podľa vlastných predstáv snažil viesť dialóg a po jednomich "lámať". Radikálne som odmietol počúvať informácie a dezinformácie, ktoré na mňa nasypali a zaujal som postoj náboženského svedka. Rozhovor som smeroval k teologickým problémom. Tak som sa cítil sebaistejšie a oni tomu málo rozumeli (a marxizmu ešte menej). Veril som, že trochu potrápim aj ja ich, tušil som, že v nich rastú pochybnosti.

K spolupráci ma ústne ani písomne nikdy nevyzvali. Zaujímali sa o saleziánov, s ktorými som prerušil všetky kontakty okrem najzákladnejších. Nebolo čo prezradiť. Preložili ma na malé farnosti: Pernek kde ma aj fyzicky prepadli, Zálužie, Záhorská ves, Vysoká. Prísne sledovaný. Prestal som chodiťaj na kňazské schôdze. Občas ma navštevovali tajomníci aj referenti. Bolo to v dobe, keď zavraždili Poláka, Šmistra a Coufala. Zatajil som, že som ich poznal a že som o tom vedel. Dokázal som mlčať ako hrob o osobách a v živote som nikoho neudal. Tie roky som žil v samote, v napätí medzi veľkým strachom a zodpovednosťou za veriaci ľud, ktorý bolo treba chrániť. Mal som kontakty s mnohými ľuďmi v náboženskom aj občianskom odboji (Lehký, Čarnogurský), s chartistami (D. Němcová, V. Malý, R. Gombík, M.Zajíček...). Distribuoval som náboženskú literatúru a biblie, prekladal som knižky, písal do samizdatových časopisov a stretal sa s malými skupinami. Neverili mi. Hovorili mi, že ak sa dačo zomelie, vždy tam figuruje moje meno. Odmenu mi neponúkali, ani by som neprijal. Kávu a víno sme pili vždy z môjho. Vedel som, že by som dostal aj faru v niektorom meste, ponúkali mi, aby som si urobil doktorát alebo aby som išiel na dovolenku do zahraničia. Všetko som odmietal. Nepokladal som sa za "veľkú rybu", ktorú sa usilovali uloviť, oni mali iný názor. Nechceli uveriť, že som sa vrátil do vlasti bez osobitného poslania "vatikánskeho špióna".

V pastorácii som nepreháňal poslušnosť cirkevným predpisom. Voči cirkvi som bol ako aj dnesveľmi súcitný a solidárny, ale aj kritický. Veľa som čítal a malsom odvahu experimentovať. Často aj z núdze. Napr. aby miništrovali aj dievčatá, veriaci aby si viedli farské financie, v škole som nepoužíval katechizmus, pre kostol som skladal a presadzoval aj rytmické piesne, chcel som osloviť a zapojiť hlavne mladých a to sa nepáčilo ani "im", ani pánom v Trnave. Vedel som si predstaviť ako kňazov aj ženatých mužov. "Oni" len tušili, možno aj vedeli, že mám kontakt s tajne svätenými mužmi, s chartistami a s disentom na rozličných úrovniach. To boli prebdeté a precestované noci. Prešla im trpezlivosť. Keď už nedokázali nič nového zo mňa vylúpiť, tak hlavne za aktívnu účasť na Velehrade v júli 1985 sa rozhodli, že mi zoberú štátny súhlas. Na začiatku školského roka kriminálna polícia v škole bez prítomnosti rodičov alebo učiteľa vyšetrovala deti, čo chodili na náboženstvo, alebo do kostola, či som s nimi bol niekde sám a ako a za čo som sa ich dotýkal. Nezistili nič podozrivého a opäť bolo ticho. Koncom októbra ma zastavil na ulici rómsky občan Jozef Demeter, ktorý mal sedem detí, všetky chodili do kostola, býval s starej, mokrej chalupe a často som im dal "poľnohospodárske prebytky" - "Pán farár, ponúkajú mi voľný byt po výpravcovi na stanici na prvom poschodí" - "Výborne, blahoželám ti, zaslúžiš si to". - "Ale oni chcú, aby moja najstaršia dcéra Iveta na vás podpísala, však viete, čo." Povedal som mu, že ja mám rád všetky deti aj jeho a on musí vedieť, čo je pravda. "Pán farár, ja by som jej ruku usekol, keby to na vás podpísala." To ma zachránilo. Súhlas mi odňali, ale za to, že moja činnosť sa nezhoduje s tým, načo mi bol udelený súhlas. Ešte štyri roky som bol skladníkom v nemocnici. Potom som odišiel do dôchodku. To ostatné, čo vyfabrikovali v mojich spisoch cez priame, alebo nasadené osoby, boli len reči a výmysly.

Kto neprežil strach, úzkosti a nekonečné samoty bez opory a záujmu nadriadených, zraniteľnosť strateného osamoteného vojaka v poli, úlisnosť Judášov z vlastných radov, lavínu dezinformácií ako kompromitovali a likvidovali svojich protivníkov a bezohľadnosť komunistov, ťažko pochopí celú pravdu o dobe a o nás, ktorí sme tú dobu žili. Ja nemôžem pripustiť, aby ma niekto posudzoval podľa krivého svedectva ŠtB! Hodnotiť by sme mali ľudí "podľa ovocia". Ja som do eštebáckeho zelovocu nič nepriniesol, naopak rozdal som hromady zdravého ovocia svojim blížnym. Mnohokrát aj v zápase s ŠtB, často na vlastný úkor, ale dnes som povzbudený, keď vidím druhú a tretiu úrodu sprostredkovanú mojimi statočnými žiakmi.
none
2
11.12.2018, 20:08
najlepsie ze byvali estebaci, este aj na tomto fore si v klude otvaraju svoju spinavu hubu tfuj
👍: Osvietený
none
4
11.12.2018, 22:59
Celý problem kto bol a nebol estebak je komplikovanejší .

Eštebaci boli svine a dobrovolne sa k svinstvu hlásili

Boli však i eštebaci z donutenie a vydierania

Srholec vzácny človek týraný zločineckým režimom
👍: Scarllete
none

najnovšie príspevky :

prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 93 462 B vygenerované za : 0.087 s unikátne zobrazenia tém : 36 500 unikátne zobrazenia blogov : 545 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz Šialené zhony alebo pokoj, stromček, pod stromčekom darčeky a ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom k sebe viazaní spolu pokope v strese či radosti... A ešte narodeniny... Pre niekoho skut...

citát dňa :

Kto ubližuje druhým lžami, tomu príde ublížiť pravda.