Melanchólia jesene

milujem jeseň - padanie listov a očakávanie zimy s prvými snehovými vločkami

odkaz

Mne sa to páči.

Lady ja sa tiez tesim na jesen a zimu, jedine vtedy zijem a ozivam naplno. Uplne ma deprimuje jar a v lete sa mi tazko dycha a potim sa. Zato niet nad krasnu jesen a zimu, milujem ked pada dazd alebo snezi...

si úplne, ako ja - patríme k menšine, lebo väčšina má rada leto

Dážď steká po oknách, ten istý pocit má moja tvár,
Dážď je ale studený a moje slzy zohrieva emócia,
Och, melanchólia, darkyňa stratených snov,
Prečo si sa stala tak častou milenkou umelcov?

Spájaš sa v mojom vnútri s trpkým etanolom,
Keď si myslím, že sa stávam svojím bohom,
Zalievam problémy, v nádeji že sa nevynoria,
Aj keď viem, že práve vtedy najviac bolia.

Dážď steká po oknách, ten istý pocit má moja tvár,
Keď sa s mojim srdcom miluje melanchólia,
Keď rany roztváram aj keď šťastie klope na dvere,
Keď pozerám do prázdna a všetko je len čierno-biele.

...konečne pani Poézia! Básne by mali byť krásne.

. . . plačlivé poobedie, spomienky sa ako jesenné listy neúprosne topia v hlave a ostáva len pár myšlienok, čo bolestne popichujú sebaľútosť . . .

Jesenné návraty

Bolo krásne jesenné počasie, príroda sfarbená do teplých farieb lákala k sebe všetkých, ktorí majú radi toto ročné obdobie.
Vo vzduchu bolo cítiť arómu zrelého hrozna z neďalekých vinohradov.Ťažké strapce svietili pomedzi husté lístie viniča a nenásytné osy lietali pomedzi ne, prilákané ich sladkou voňou. Bola tá ráavá chvíľa, keď národ vojde do víníc - oberačková.
V chotári bolo rušnejšie, ako býva zvykom cez horúce leto. I pod horou a pomedzi široké lány polí dozrievali šípky. Už z diaľky bolo vidieť na ktorom kríku je bohatá úroda a či je už ten pravý okamih, aby sa moja mama s krstnou vybrali na ich oberačku - šípkovú.
Tak teda, poďme na to, nech vieme, ako sa nám urodilo, keď sme nesadili, nekoapli a ani nestriekali - povedali naše dve "Šípkové Ruženky" a vybrali sa ruka v ruke do chotára. Pridali sa k ním obe sesternice, aby bolo veselšie a bolo dosť šípok na lekvár. Ako sa tak motali hore - dole chotárom, nikto si nevšimol, ktorá sa vybrala na akú stranu a spoliehali sa na to, že stačí zaujúkať, zapískať alebo zavolať a znovu sa zídu.A že sa toho roku dobre urodilo, bolo čo zbierať, červené bobule lákali čím ďalej tým viac, vrava medzi ženami ustala a každá z nich sa zahĺbila do svojích myšlienok. Čas stratil svoju hodnotu, akoby sa zastavil, nebolo včera ani dnes, bol iba krásny deň, slniečko teplom hrialo a šípok bolo toľko, že nechať ich na kríkoch, to by bol priam hriech.
Prešla dobrá hodinka - hádam i dve, keď sa všetky tri šípkové ružeky zišli, iba mojej mamy nebolo. Ženičky si posadali a pustili sa do jedenia a čakali spoza ktorého kríku moja mama vyjde. Ale tej nebolo, tak sa rozhodli,že ju budú hľadať. Ani po hodine sa moja mama nevracala, a žená v hlave skrsli zlé myšlienky.
-Bože, čo keď niekde spadla do zrázu pod horou...
- a čo keď je celá dolámaná..
- kriste Ježiši, čo keď ju niekto prepadol, a teraz...
- ozaj, všimli ste si toho chlapa, čo prešiel okolo nás a išiel v tú stranu, kde išla aj Vilma, čo keď...
Situácia sa natoľko vyhrocovala, až ženy usúdili jedno jediné riešenie" Ide sa na políciu!"
Za krátky čas sa chotárom premávalo biele policajné auto so zelenými pruhmi okolo , mladí policajti sa rozišli a prehľadávali široké okolie a chotárom sa ozývalo hlasné volanie:" Teeeeeeeetaaaaa Vilmááááááá, kde steeeee...... halooooo... ozvite saaa."
keď pátracia akcia bola neúspešná, policajti nasadli do auta, vzali jednu zo sesterníc so sebou a pekne krásne zazvonili na maminých dverách. Dvere sa otvorili, stála medzi nimi moja mama s cigaretkou v ruke... stresovaná sesternica sa chytila za srdce a s úžasom v hlase plačlivo povedala:"Teta Vilma, vy žijete? My vás už dve hodiny hľadáme po chotári, už sme si mysleli, že vás niekto ...."
Mama sa zasmiala, potiahla si z cigaretky a povedala:" Ale icte, šak já sem už dávno doma. Keď sem any jednu nevydzela, nygdo sa mi neozýval, pobrala som sa het domov.."
Odvtedy prešlo niekoľko rokov, krstná je už na pravde božej, ale vždy si na túto príhodu spomenieme, keď chystáme koše s jelenicovými rukavicami a naša výprava za šípkami sa začína.

ešte že do tejto témy nezabrdla svätička Anettka