Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  politika  téma
kategórie:  

List prezdenta Kuby Fidela Castra redakcii Okrúhleho stola

4
reakcií
4672
prečítaní
Tému 21. decembra 2007, 18:43 založil Kasafran.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

Kasafran
   21. 12. 2007, 18:43 avatar
Milý Randy,
veľmi ma zaujal dokumentárny film argentínskej producentky Caroliny Silvestre, v ktorom krok za krokom odhaľuje klamstvá o demokracii a dodržiavaní ľudských práv v kapitalistickom globalizovanom svete.
Už od venezuelského referenda – 2. decembra – som sa snažil rozpamätať na jedno zo stoviek mojich vyhlásení vychádzajúcich z úlohy, ktorú mi dala Revolúcia, v ktorom som konkrétne definoval našu pozíciu v súvislosti s medzinárodnými záväzkami Kuby.
Požiadal som o kópie z viacerých materiálov týkajúcich sa tejto témy. Náhoda chcela, že jedno z najdôležitejších sa udialo práve v televíznom programe Okrúhly stôl pred necelými siedmymi rokmi.
Teraz sme vo volebnom kolotoči. Postoje, ktoré prezentujem v predmetnom materiáli, zodpovedajú môjmu politickému životu. Posielam Ti ho v originálnej verzii a nazval by som ho tak ako znie jeho posledná veta: „ Dejiny povedia kto má pravdu“.
Chcem Ťa ešte požiadať, aby bol, podľa možností, vysielaný už zajtra. Bol motivovaný vtedajším kanadským premiérom Jeanom Chrétienom na 3. Iberoamerickom summite.
Moje vtedajšie vyhlásenia sa môžu zdať nadčasové.

Fidel Castro Ruz
Havana 12. decembra 2007

Príloha:
Odpovede najvyššieho veliteľa Fidela Castra Ruza na vyhlásenia kanadského premiéra Jeana Chrétiena na III. Iberoamerickom summite; vysielané v kubánskom televíznom informatívnom programe Okrúhly stôl dňa 25. apríla 2001.
Komandant:
Dobre, tento materiál je zaujímavý, ...ak mi dáš slovo. Zdá sa mi, že stojí za to. Budeš hovoriť o mieste konania?
Randy Alonso:
Aj o mieste konania III. Summitu, aj o premiérových vyhláseniach...urobil ich viacero, hovoril aj minister zahraničia.
Komandant:
Áno, vybral som premiérove, pretože toho poznám najlepšie. Dobre teda, aby národ vedel, o čo sa jedná.

„Quebec (Kanada), 19 apríl (EFE). Predseda vlády Kanady Jean Chrétien dnes ospravedlňoval vylúčenie Kuby z III. Summitu Amerík, a to z dôvodov, že „Kuba neurobila potrebné gestá v otázke ľudských práv, a to aj napriek tomu, že som sa hodiny snažil presvedčiť Fidela Castra, aby zmenil túto politiku“, vyhlásil Chrétien.
Pri príchode Chrétiena do budovy, kde sa konal summit, mu bola položená otázka, či v poslednom čase zmenil svoj názor ohľadne vylúčenia Kuby zo summitu, od toho, ktorý prezentoval na predchádzajúcich schôdzkach v Miami a Santiagu, kde požadoval účasť Kuby.
„Nezmenil som názor“, odpovedal Chrétien.
Kanadský premiér sa tváril nedostupne, keď sa ho opýtali, či požiadavka na neúčasť na summite v Kanade nevyšla z Washinghtonu. Keď sa ho opýtali, ktorý ďaľší štát nástojil na neúčasti Fidela Castra na III. summite, odpovedal: „Ich sa opýtajte“.
Kanadský premiér povedal, že sa snažil dlhé hodiny presvedčiť Castra, aby podpísal niektoré konvencie ohľadne ľudských práv, ale že od havanského režimu neprišlo žiadne gesto.
„Bol som s Fidelom hodiny, aby som ho presvedčil, aby podpísal niektoré rezolúcie OSN“, zopakoval Chrétien.
Veľa som meditoval o tomto Chrétienovom vyhlásení. Nemal prečo zverejňovať a bez rozmyslu hodnotiť obsah našich rozhovorov.
Venoval som dosť času hľadaniu objektívnej rekonštrukcie tak našich rozhovorov, ako aj atmosféry, v ktorej sa konali. Priniesol som niektoré reflexie, aby som verne zreprodukoval rozhovor a témy.
Hneď na začiatku našej schôdzky, dosť neotesane, položil na stôl malý zoznam mien, ktoré, ako bolo vidieť, dostal v poslednom momente. Hneď som uhádol, o čo sa jedná. Bolo už zvykom, že vždy, keď nás navštívil vysokopostavený politik krajiny, ktorá je spojencom USA, alebo priamo z nich, Štátny department USA im pripravil zoznam osôb zadržaných alebo väznených za protitrevolučné činy. Na začiatku zoznamu boli mená, o ktoré sa najviac zaujímala CIA alebo vláda USA. Žiadali ich beztrestnosť alebo prepustenie z väzenia. Bola to nemeniaca sa taktika vlády Spojených štátov, ktorú vnucovali svojim spojencom pri návšteve Kuby. Ale keďže v našom štáte praktizujeme čo možno najväčšiu toleranciu, len v ojedinelých a vážnych prípadoch dochádza k zatknutiu; to znamená vtedy, ak ide o veľmi závažné a neprípustné porušenia zákonov.
Kanadský premiér mi pripomenul, že pri pápežovej návšteve boli prepustení niektorí väzni, odsúdení za protirevolučné činy, a preto sa aj on pokúsil predložiť takú žiadosť.
V skutočnosti pápež nikdy neotvoril túto tému. Urobil to prostredníctvom svojho štátneho tajomníka na stretnutí s ministrom zahraničia.
Bezprostredne potom Chrétien predložil požiadavku, aby Kuba podpísala Dohodu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, keďže Kuba v tejto oblasti urobila toľko alebo viac, ako iné štáty. Bola to z jeho strany pochvalná formulácia, ktorou chcel ľahšie dosiahnuť svoj zámer.
Pamätám sa, že hneď nato hovoril o dohode o voľnom obchode, ktorú uzavreli medzi sebou Kanada, Mexiko a USA s plánom zapojiť do nej aj ostatnú Latinskú Ameriku a že Kuba by v nej hrala významnú úlohu.
A nakoniec otvoril tému nášľapných mín a ľutoval, že Kuba nepodpísala ani túto dohodu a snažil sa ma presvedčiť, aby sme to urobili. Toto boli štyri body, ktoré otvoril na začiatku nášho rozhovoru. Aj keď sa zdali jednoduché, v skutočnosti boli veľmi zložité.
Opýtal som sa ho, či kanadskí politici zvyknú začínať rozhovory s najťažšími témami a žartom som dodal, že ak sa nedohodneme hneď na začiatku, návšteva sa bude pokladať za nevydarenú.
Pamätám si, že schôdzka trvala okolo dvoch hodín a že prebiehala v srdečnom a úctivom tóne, a pritom veľmi otvorenom. Musím sa priznať, že väčšinu času som využil ja, pretože som musel dôkladne argumentovať naše pozície, a to hlavne tie, ktoré sa týkali prvých troch bodov.

Uvediem ich len v skratke:

Povedal som mu, že nemôžem sám a ihneď rozhodnúť o predložených bodoch; okrem toho, že sa nemôžem zaviazať, že Kuba ich splní. Že najviac zverejňovaná téma tzv. väzňov svedomia je stará približne 40 rokov a patrí medzi ostatné zločiny páchané USA proti Kube. Zoširoka som mu ich vymenoval spolu s hrdinským a etickým postojom našej Revolúcie, ako odpovede na ne. Hovoril som o dvojitom metri politiky vlády USA voči Kube a o okolnostiach, ktoré nás donútili mať niektorých ľudí vo väzení. Len ako príklad: iba počas Girónu sme zajali 1 200 vojenských votrelcov, ktorých samotná revolúcia postupne prepúšťala aj napriek tomu, že sa ju pokúšali zničiť v službách cudzej veľmoci nielen vtedy, ale aj počas uplynulých 40 rokov. Dnes tí, ktorí sú vo väzení, sú tam z tých istých príčin; sú využívaní na aktivity proti Kube, proti krajine, ktorá trpí pre neustálu zahraničnú nevraživosť a agresie. Ešte aj dnes musíme čeliť teroristickým aktom organizovaným a plateným Spojenými štátmi americkými.
V jednom momente mi povedal, že jeho snahou je zlepšiť túto situáciu, a to do takej miery, aby sme sa znovu vrátili do rodiny. Odpovedal som mu, že my sme Latinoameričania a že nie je jasné, či by sme sa my mali vrátiť do rodiny alebo či tá veľká radina by sa nemala vrátiť k nám. Túto tému som ukončil konštatovaním, že doniesol zoznam ľudí, ktorí sú vlastne žoldnieri platení Spojenými štátmi a že spolu s USA sa snažili o zničenie Revolúcie; a že ako priateľovi mu musím povedať, že ten zoznam je pre Kubu ponižujúci. Snažil sa ma presvedčiť, že to nebol jeho zámer a že ho zrejme predložil veľmi skoro.
V rozhovore nebolo všetko také dramatické. Boli dokonca aj žarty a vtipy. Prvá, vážnejšia časť, trvala približne jednu hodinu.
V súvislosti s jeho záujmom o zjednotenú hemisférickú rodinu som mu povedal, že ma to veľmi teší, ale že ja myslím aj na celosvetovú rodinu, v ktorej bude tiež Európa, Ázia a Afrika.

V súvislosti s druhým bodom – Dohodou OSN o ľudských sociálnych a kultúrnych právach - som mu promptne odpovedal, že by sme sa mohli podpísať pod všetky články s výnimkou dvoch – 8. a 13. Že ten prvý z nich sa hodí pre také krajiny ako Kanada, USA a niektoré z Latinskej Ameriky, pretože v jedných vládnu podnikatelia a oligarchovia a v druhých, veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré rozdeľujú, trieštia, a keď je to možné, korumpujú a znemožňujú pracujúcich tak, aby sa nepostavili proti vládnucej politike svojich zamestnávateľov. Jedná sa o hospodárske systémy odlišné od nášho.
V súvislosti s článkom Dohody, v ktorom sa hovorí, že každý pracujúci má právo založiť odbory alebo rozhodnúť, do ktorých chce patriť a riadiť sa ich štatútmi, aby čo najlepšie boli chránené jeho hospodárske a sociálne záujmy. V socialistickom štáte, akým je Kuba, kde sú všetci - tak duševne, ako aj telesne pracujúci - organizovaní vo svojich odboroch, ktoré sú jednotné a predstavujú revolučnú triedu podieľajúcu sa na vedení štátu spolu s ostatným obyvateľstvom včítane študentov, je to deštruktívne. Takýto príkaz by bol zámienkou, ktorú by imperializmus zneužil na drobenie odborov, na vytváranie umelých odborov, na oklieštenie ich sily, na ich skorumpovanie, dokonca na dosiahnutie toho, aby sa ich vodcovia stali pasívni voči zamestnávateľom. Konkrétne na Kube by tento príkaz mal podvratnícky a destabilizačný charakter namierený proti politickej moci a snažiaci sa o oslabenie sily a vplyvu našich pracujúcich a o podlomenie rozhodného odporu, ktorý tento jediný socialistický štát na Západe kladie hegemonickej superveľmoci.

Ani ďaľší príkaz by sme nemohli podpísať, pretože by otvoril dvere privatizácii školstva, ktorá v minulosti spôsobila veľa bolestných a pohoršujúcich rozdielov, včítane rasovej diskriminácie; a to sa už nikdy nesmie stať našim deťom! Štát, ktorý sa dokázal za jeden rok zbaviť analfabetizmu, ktorý dosiahol vzdelanostný priemer - deviaty ročník ZŠ a ktorý má mimoriadny a masívny kontingent učiteľov a pedagógov a najzdravší a najtransparentnejší školský systém, nepotrebuje sa zaviazať žiadnemu príkazu.

Chréteinovi som povedal, že Latinská Amerika sa už dvesto rokov pokúša zbaviť analfabetizmu, ale doteraz to nedokázala.
Chrétien navrhol, aby sme podpísali Dohodu s rezervou týkajúcou sa týchto dvoch článkov. Povedal som mu, že by nás kritizovali za neplnenie dohody ako celku, pretože nik by si nepamätal na rezervy. A s tým sa hrať nedá!

Ohľadne nášľapných mín sa na tejto schôdzi veľa nehovorilo. Len som mu povedal, že nepodpíšeme ani túto dohodu; že máme na našom území americkú vojenskú základňu Guantánmamo a že na hranici medzi ňou a ostatným naším územím je jediné miesto, kde sú položené; že tieto míny sú pre nás obrannými prostriedkami, a že by to bola chyba, keby sme sa ich vzdali; že nemáme žiadne nukleárne zbrane, inteligentné strely alebo bomby, ani žiadne iné top zbrane, aké majú k dispozícii USA. Že náš štát je pod stálou reálnou hrozbou, a preto nemienime podpísať spomínanú dohodu.

Konštatoval, na moje prekvapenie, že je spokojný s priebehom schôdze, a že diskusia bola vynikajúca. Aj napriek tomu, že prvý polčas našej debaty sa v dôsledku predložených tém môže zdať tvrdý, celková atmosféra bola srdečná a priateľská.
Z obsahu Chrétienových slov som pochopil, aj keď to nepovedal otvorene, že vzhľadom na 8 644 kilometrovú hranicu s USA má vážne obavy o budúcnosť svojej krajiny. Vedomý si obidvoch rozdielnych, ale silných kultúr a tradícií je tu hrozba, že hocijaký vplyv a pokus zo strany veľkého suseda môže narušiť stabilitu štátu. Zdá sa, že pre túto, územím veľkú a bohatú krajinu, ale len s 32 miliónmi obyvateľov, ktorá, ako mi povedal, okrem iných zdrojov vlastní štvrtinu svetových zásob vody, sú Spojené štáty veľkou boleťou hlavy; dokonca väčšou ako pre Kubu.
Možno najzaujímavejším momentom rozhovoru, v ktorom Chrétien vyslovil inteligentnú myšlienku schopnú aj u človeka vzdialeného tejto ideológii vyprovokovať solidárne cítenie, bolo, keď sa priznal, že bol rozhodne proti tomu, aby v dohode o voľnom obchode bola len Kanada a USA. Bolo treba hľadať ešte aspoň jedného a tak sa k nim pridalo Mexiko, s ktorým veľakrát tvorili opozíciu severoamerickému manévrovaniu. V 2005 má mať dohoda 34 členov a podľa premiéra by bolo dobre, keby ich bolo 35 (včítane Kuby), aby mohli tvoriť protiváhu USA.
V jednom momente mi povedal, že Kanada je veľmi citlivá na svoju nezávislosť od USA, a preto je pre ňu dôležité udržať tento stav. S hrdosťou hovoril o tom, že Kanada už konkuruje americkému Silikónovému údoliu známemu výrobou najmodernejšich technológií.

Ďaľšie stretnutie s Crétienom sa konalo v ten istý deň pri večeri, kde sa rozvinula aj širšia debata. Keď som spomenul atentát, ktorý pripravila "slávna nadácia" proti mne na ostrove Margarita, povedal, že toto bolo viackrát príčinou jeho nedorozumenia s USA, pretože napr. incident s lietadlami využili Spojené štáty na prekazenie pozitívneho kroku voči Kube. Povedal som mu o fungovaní Helms-Burtonovho zákona, na čo mi odpovedal, že v súvislosti s týmto zákonom ostali USA izolované a že on bol prvý z karibských premiérov, ktorý urobil proti nemu deklaráciu.
V súvislosti s incidentom lietadiel v r. 1996, ku ktorému došlo zámerne, aby mohol byť prijatý Helms-Burtonov zákon, som mu povedal, že celá historka okolo incidentu bola opísaná v The New Yorkri 26. januára 1998.
Na jeho otázku, čo si myslím o dohode ANCLA, som odpovedal, že treba mať trpezlivosť a potom sa uvidí, ako bude fungovať voľný obchod v Latinskej Amerike a aké budú jeho dôsledky nielen pre naše štáty, ale pre celý svet. To isté platí o pokusoch nanútiť viacstrannú dohodu o investíciách, čo nás veľmi znepokojuje. Povedal som, že je treba tieto otázky do hĺbky preštudovať. Oboznámil som ho tiež s tým, čo pre nás znamená „mimoriadne obdobie“ a aké opatrenia sme zaviedli na jeho zvládnutie; hovoril som tiež, aké nemožné je pre štáty Latinskej Ameriky vzdať sa dovozných ciel, ktoré pre mnohé z nich predstavovali až 80% štátnych príjmov. Keď som sa ho opýtal, či prijatie Eura Európskou úniou poškodí nejako Kanadu odpovedal, že nie, pretože 82% zahraničného obchodu má Kanada s USA.
Keď sa ma opýtal, čo si myslím o EÚ, odpvedal som úprimne, že jej fandím, aby bola schopná konkurovať Spojeným štátom aj v investíciách v Latinskej Amerike. Bude lepšie, keď budú existovať viaceré hospodárske mocnosti, aby svet nezávisel len od jedného mocného štátu a jeho meny.
Debatovali sme dokonca o kanadskej technológii, týkajúcej sa atómovej energie a o možnosti niekedy v budúcnosti nakúpiť kanadské reaktory. Zatiaľ si to nemôžeme dovoliť, pretože tento variant nie je ani najlacnejší, ani najrýchlejší na vyriešenie aktuálnej energetickej situácie Kuby.
Povedal som mu tiež názor na hraničnú politiku USA s Mexikom, kde je každý rok pri prechode hraníc zastrelených viac Mexičanov ako bolo za 30 rokov obetí pri prechode Berlínskym múrom.
V priaznivej atmosfére a majúc na zreteli účasť Kanady na udalostiach v Haiti – už v procese normalizácie – som mu povedal, že Haiti je blízky sused a jeden z najchudobnejších štátov sveta s hroznými indexami zdravotníctva, včetne AIDSu - katastrofy hroziacej ľudstvu a že by sme mohli spolupracovať na programe zdravia pre Haiti. Kuba by poskytla lekárov a zdravotnícky personál a Kanada by poskytla potrebné lieky a prístroje.
Opýtal sa ma, či som o tom hovoril s prezidentom Haiti. Povedal som že nie, pretože som chcel mať v prvom rade prísľub od Kanady a že som presvedčený, že Haiti by s tým súhlasilo.
Zdá sa, že táto myšlienka podnietila u neho ďaľší nápad, pretože v zápätí mi povedal o možnosti spoločného programu pre Angolu a Mozambik, konkrétne programu týkajúceho sa odstránenia nášľapných mín. „Vy by ste poskytli pracovníkov a my peniaze“, povedal. A že tamtie štáty už podpísali dohodu. Povedal som mu, že takú prácu môže robiť len armáda, na čo odpovedal, že Kuba má dostatok odborníkov a že oni s tým počítali už v štátnom rozpočte.
Tiež, že viaceré štáty prisľúbili prispieť svojimi financiami do programu, ako napr. Japonsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a ďaľšie a my, Kubánci by sme mohli využiť naše skúsenosti. Nikdy predtým som o tom neuvažoval, ale v tom momente ma napadlo, že by nás chceli využiť ako žoldnierov.
Pár sekúnd som sa cítil veľmi urazený, keď som si predstavil nezištnú obeť, ktorú prináša náš národ pri ekonomických obmedzeniach a dokonca aj ochotu položiť životy za svoje idey. Niekto by snáď chcel zneužiť túto situáciu, aby nám ponúkol takúto misiu?
Keď som si však uvedomil, že môj spolubesedník to povedal tak priamo, bez zahmlievania, príjemným tónom, bol som presvedčený, že si neuvedomil, ako by sa mohli jeho slová interpretovať.
Vysvetlil som mu, že v Angole by sa ešte nedali dezaktivovať míny, pretože dosiaľ tam operujú bandy Savimbiho vyzbrojené USA a Južnou Afrikou aparheidu. Že by to bolo veľké nebezpečenstvo pre odmínovacie jednotky, pretože by mohlo docházať k poraneniam a úmrtiam. Ako by sme vysvetlili nášmu národu kubánsku účasť?
S najväčším pokojom som mu navrhol, že by sme vyškolili tamojších ľudí na odmínovanie, či už z Angoly, Mozambiku alebo hociktorého iného štátu, ktorý má tieto problémy.
Táto téma takmer naplnila poslednú časť nášho spoločného stretnutia; aj keď aj naďalej to bola príjemná a srdečná atmosféra. Nepríjemný bod som sa snažil vysvetliť nanajvýš pokojne a zdá sa, že kanadská delegácia to pochopila a prijala.
Základy na spoluprácu v dôležitých programoch s tretími krajinami boli v princípe dohodnuté, bolo treba pokračovať v ich rozvoji.
Podrobne som si všímal povahu a osobnosť kanadského premiéra. Je to osoba s príjemným prejavom, dobrej nálady, s ktorým sa dá rozumne debatovať na rôznorodé témy. Zaujímajú ho problémy súčasného sveta a vie sa nadchnúť prvoradými projektami. Pozná veľa vplyvných politických osobností, vie využiť skúsenosti, rozprávať vtipy a vhodné historky. Okrem toho sa mi zdalo, že je dobrým vlastencom. Je verný svojej krajine a je na ňu pyšný. Je veľkým vyznávačom kapitalistickej formy výroby, ako by to bolo monoteistické náboženstvo; je presvedčený, že je to riešenie pre všetky štáty bez rozdielu, bez rozdielu o aký svetadiel, dobu a podnebie sa jedná. V takej filozofii bol vychovaný, preto nie som si istý, či môže dokonale pochopiť dnešnú situáciu vo svete.
Poznal som aj Trudeaua. Mimoriadny štátnik, veľmi skromný a pokorný, s hlbokou filozofiou a vyznávač mieru; som presvedčený, že pochopil dobre svet a tiež Kubu.
Boli aj ďaľšie aktivity. Zúčastnil som sa Chrétienovej recepcie na kanadskom veľvyslanectve. Bol veselý, debatoval, dobre naladený. Odprevadil som ho na letisko. Zakrátko sa mal stretnúť s Clintonom. Keď sme sa blížili ku letisku povedal som mu, aby odovzdal Clintonovi pozdrav a povedal mu, že neprechovávame voči nemu žiadnu nevraživosť. Slová som vyberal. Nejednalo sa o viac ako o ďaľší prejav pozornosti ku hosťovi. Draho som za to zaplatil; o nejaký čas som dostal Chrétienov, vlastnoručne napísaný list, v ktorom mi písal, že odovzdal Clintonovi moje želanie o zlepšenie vzájomných vzťahov. Tak som mu to nepovedal. To, čo Chrétien povedal Clintonovi, neboli moje slová. Bola to nepríjemná záležitosť. Bolo mi ťažké sformovať list pre Chrétiena, v ktorom som mu chcel povedať, že neodovzdal môj pozdrav tak ako som ho povedal a zároveň som nechcel, aby list vyznel ako kritika priateľa. Nakoniec som mu neodpovedal; možno bol presvedčený, že som nenapraviteľný nevychovanec.
Prešli mesiace a o haitskom projekte ani slychu, ani chýru. My sme čakali len na jednoduchú odpoveď. Medzitým prišiel hurikán Georges, ktorý zničil Santo Domingo a neskoršie vyčíňal v Haiti, v krajine chránenej len tromi kilometrami hôr na dominikánskej hranici a pokračoval ďalej na Kubu.
Ešte neutíchli posledné nárazy vetra sprevádzajúce Geogesa, keď som v prejave na záverečnom akte osláv Výborov na obranu revolúcie – 28. septembra – povedal: „ Pýtam sa medzinárodného spoločenstva: Chcete pomôcť tamtej krajine, len nedávno vojensky napadnutej? Chcete zachrániť životy? Chcete dať dôkazy o ľudskosti? Teraz hovorme o ľudskosti a o ľudských právach!
Vieme ako sa dá zachrániť na Haiti každoročne 25 tisíc životov . Je známe, že tam každý rok zomiera 135 novorodencov z 1000 živonarodených.
Ak počítame s tým, že haitská vláda a národ radi prijmú významnú pomoc v tejto oblasti, navrhujeme, aby štáty ako Francúzsko, ktoré má s Haiti úzke historické a kultúrne vzťahy alebo štáty EÚ, ktoré už majú Euro alebo Japonsko dodajú lieky a čo sa týka nás, my sme ochotní poslať lekárov; koľkokoľvek ich bude treba, aj keby to bol celý ročník.
Haiti nepotrebuje vojakov, nepodrebuje votrelcov, čo ale potrebuje, to je invázia lekárov –pre začiatok – pretože čo bude potrebovať na svoj rozvoj, sú milióny dolárov.“
November 1998. Prešlo šesť mesiacov a od Chrétiena neprišla žiadna správa ohľadne tém, o ktorých sme hovorili. Potom navštívil Kubu minister zdravotníctva Kanady Alan Rock. Stretol som sa s ním. Krátko predtým prijal v Kanade ministerku zdravotníctva Južnej Afriky MUDr. Nkosazanu Dlamini-Zumovú. Bol uveličený z informácií, prostredníctvom ktorých ho oboznámila o neuveriteľe pozitívnom pôsobení kubánskych lekárov v juhoafrických dedinách.
Vysvetlil som mu program do detailov. Zistil som, že je to citlivý a schopný muž. Požiadal som ho, aby urýchlil rozhodovania o programe a odpoveď Kanady o tom, ako chce spolupracovať v Haiti; o čom dokonca verejne hovoril jeho premiér. Prisľúbil, že predloží projekt nielen premiérovi, ale celej vláde.
4. decembra Kuba sama vyslala prvú záchrannú brigádu zdravotníkov na ošetrenie obetí Georgesa. Postupne prichádzali na Haiti skupiny lekárov a záchranárov. Už tam bolo 388 Kubáncov a z Kanady ani známky života. Program spolupráce, ktorý sme navrhli Kanade, sa rozvíjal teraz za účasti Kuby, Haiti a mimovládnych organizácií.
Koncom februára Ministerstvo zahraničných vecí Kuby dostalo neoficiálnu správu, že Kanada prispela do zdravotníckeho programu v Haiti 300 tisícmi dolárov. Správa ma veľmi potešila, aj keď som si neupresnil, či to boli doláre USA alebo kanadské, ktoré mali nižšiu hodnotu. Vtedajší minister zahraničia Kanady pán Lloyd Axworthy poslal list svojmu kubánskmu kolegovi Robertovi Robainovi, v ktorom mu, o.i., oznámil: „Informovali ma, že bol nedávno kubánskym Parlamentom prijatý zákon (16.2.1999), nazvaný „Zákon na ochranu národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva“, ktorý má bojovať proti nárastu zločinnosti a podvratnej činnosti.“
„Požiadal som mojich funkcionárov, aby urobili podrobnú analýzu najnovších kubánskych opatrení, včítane budúcich trestov pre členov Pracovnej skupiny domáceho disidentu, aby sme mohli vyhodnotiť ich dopad na naše aktivity v rámci Spoločnej bilaterálnej deklarácie. Dokiaľ nebude ukončené vyhodnotenie, požiadal som mojich funkcionárov, aby sa nezúčastňovali nových, spoločných iniciatív. O situácii budem informovať aj kolegov vo vláde, aby mohli reflektovať na projekt spolupráce s Kubou vo svojich jednotlivých, bilaterálnych programoch. V rámci tejto situácie som pozastavil aj spoločné rokovania môjho oddelenia CIDA, (Kanadská agentúra rozvoja medzinárodného rozvoja) a kanadského zdravotníctva o kubánskej žiadosti na realizáciu spoločného zdravotníckeho programu pre Haiti“.
„V nasledujúcich dňoch sa bude rokovať o tom, či Kuba si zvolí politiku zblíženia sa a integrácie do globálnej komunity alebo či bude pokračovať v nejasnej súčasnej politike. Dúfam, že budete schopný nám naznačiť, aké sú zámery Kuby. Zvlášť teraz by taký náznak bol veľmi užitočný, pretože by zagarantoval, že posledné udalosti sa nestanú predmetom znepokojenia, ktoré vládne v Komisii pre ľudské práva v Ženeve“.
Bola to náhoda alebo zámienka na ospravedlnenie tlakov zo strany južného suseda? Alebo totálna necitlivosť voči hajtskej tragédii? Nechce sa mi robiť z toho žiadne závery. Ale ako si vysvetliť, že za desť mesiacov po našej schôdzke, ešte pred kritizovanými udalosťami na Kube, ktoré motivovali ku tak drastickému rozhodnutiu a takému drzému listu, sme nedostali z Kanady žiadnu oficiálnu odpoveď?
Čo ma ale skutočne rozčúlilo, tak to neboli tie nehorázne opatrenia a vyhrážanie sa Kube, na to sme si už za 42 rokov zvykli, ale že z tých 300 tisíc dolárov (nevieme či amerických alebo kanadských) sa nemocným Haiťanom nedostal ani cent. Nemôžem pochopiť, že boli schopní nás trestať na úkor haiťanských detí, ktoré sa mohli zachrániť, keby boli dostali lieky, či už za americké alebo kanadské doláre. V tom čase zomieralo každoročne na Hati 25 tisíc detí na nemoci, ktoré sa dali vyliečiť. Nepochybne, že niekto sa dopustil veľkej chyby.
Je logické, že túto informáciu Ministerstva zahraničných vecí som zobral vážne a nesnažil som sa ju overovať.
Teraz je to už aj tak zbytočné.
V súčasnosti pracuje v Haiti 469 kubánskych lekárov a zdravotníkov. Za dva roky a dva mesiace, až do apríla, sa tam vystriedalo 861 kubánskych spolupracovníkov, ktorí slúžili hitskému národu úplne zadarmo. Ich služby využíva 5 072 000 ľudí z celkového počtu 7 803 230 obyvateľov tamtoho štátu. Zachránili nespočetné množstvo životov a ešte väčšie množstvo pacientov vyliečili.
Tento rok sa začala kampaň UNICEFu na celonárodné základné očkovanie detí japonskými vakcínami proti ôsmym nemociam. Očkovať budú kubánski zdravotníci, ktorých tam bude tento rok 600. Vieme aj, že sa už, v spolupráci Francúzskom, Kubou a Haiti, pripravuje nová vlna očkavania, ktorá v priebehu piatich rokov zabezpečí imunitu 95 % populácie.
S víťazstvom, ktoré dosiahla Brazília a Južná Afrika v boji proti nedostupným cenám na liečenie AIDSu som presvedčený, že nie je daleko deň, keď aj Haiťania, vďaka pomoci niektorých vlád, inštitúcií OSN a mimovládnych organizácií, ochotných spolupracovať a finančne prispievať, budú chránení pred touto nemocou – skutočnou metlou ľudstva.
Haiti nie je jedinou ktrajinou, s ktorou spolupracuje kubánsky národ v oblasti zdravotníctva; a za takých istých podmienok. Je ich 15. V týchto programoch spolupracuje s 2 272 kubánskymi zdravotníkmi, z ktorých je 1.775 lekárov, až 61 mimovládnych organizácií.
Už nik si nemôže dovoliť sabotovať spoluprácu Kuby s inými krajinami Tretieho sveta. Činy a nie reči. Rýchla akcia, a nie vyčkávanie na svätého dindy, keď umierajú ľudia a národy každú hodinu a každý deň. Náš štát prispieva významnou mierou na formovanie lekárov, ochotných prinášať obete; solidárnych a húževnatých. Napredovať je možné, premôcť kalamity a zmierniť ľudské tragédie, ktoré zasahujú milióny ľudí, nie je nedostupným cieľom.
Dnes som v konečnom dôsledku vďačný za rozhovory, ktoré som mal s Chrétienom. Poslúžili mi, aby som sa presvedčil, že aj iniciatívy sú reálne možné, ako je možná spolupráca dvoch, troch alebo mnohých štátov. Tiež som sa presvedčil, že čas, ktorý sme obaja venovali týmto rozhovorom, nebol zbytočne premárnený. Ja som sa ešte viac upnul na ľudské práva, na záchranu životov a na odmínovanie veľkých mín, ktoré kladú nášmu svetu, aby spôsobili veľké explózie.
Malé príklady, ktoré dnes môže ponúknuť hociktorý malý štát, sú dôležitejšie ako veľké dohody, ktoré veľkí menia na mŕtve písmo alebo veľké dogmatické akty a verejné pózy, ktoré slúžia iba na uspokojenie pýchy a osobných ambícií.
Som si istý, že Trudeau by nikdy nepovedal, že 4 hodiny dával niekomu rady; niekomu, kto ho o to nežiadal. Ani by nehľadal ospravedlnenie za to, že z jedného summitu bol vylúčený jeden čestný štát, ktorý by nikdy neprosil, aby bol znovu zaradený do skupiny a aby podpísal nejakú dohodu, ktorú by aj tak nikdy nepodpísal.

Dejiny povedia, kto má pravdu (potlesk).


2.
označiť príspevok

Kasafran
   21. 12. 2007, 18:46 avatar
1. pokračovanie:

...ale aj počas uplynulých 40 rokov. Dnes tí, ktorí sú vo väzení, sú tam z tých istých príčin; sú využívaní na aktivity proti Kube, proti krajine, ktorá trpí pre neustálu zahraničnú nevraživosť a agresie. Ešte aj dnes musíme čeliť teroristickým aktom organizovaným a plateným Spojenými štátmi americkými.
V jednom momente mi povedal, že jeho snahou je zlepšiť túto situáciu, a to do takej miery, aby sme sa znovu vrátili do rodiny. Odpovedal som mu, že my sme Latinoameričania a že nie je jasné, či by sme sa my mali vrátiť do rodiny alebo či tá veľká radina by sa nemala vrátiť k nám. Túto tému som ukončil konštatovaním, že doniesol zoznam ľudí, ktorí sú vlastne žoldnieri platení Spojenými štátmi a že spolu s USA sa snažili o zničenie Revolúcie; a že ako priateľovi mu musím povedať, že ten zoznam je pre Kubu ponižujúci. Snažil sa ma presvedčiť, že to nebol jeho zámer a že ho zrejme predložil veľmi skoro.
V rozhovore nebolo všetko také dramatické. Boli dokonca aj žarty a vtipy. Prvá, vážnejšia časť, trvala približne jednu hodinu.
V súvislosti s jeho záujmom o zjednotenú hemisférickú rodinu som mu povedal, že ma to veľmi teší, ale že ja myslím aj na celosvetovú rodinu, v ktorej bude tiež Európa, Ázia a Afrika.

V súvislosti s druhým bodom – Dohodou OSN o ľudských sociálnych a kultúrnych právach - som mu promptne odpovedal, že by sme sa mohli podpísať pod všetky články s výnimkou dvoch – 8. a 13. Že ten prvý z nich sa hodí pre také krajiny ako Kanada, USA a niektoré z Latinskej Ameriky, pretože v jedných vládnu podnikatelia a oligarchovia a v druhých, veľké nadnárodné spoločnosti, ktoré rozdeľujú, trieštia, a keď je to možné, korumpujú a znemožňujú pracujúcich tak, aby sa nepostavili proti vládnucej politike svojich zamestnávateľov. Jedná sa o hospodárske systémy odlišné od nášho.
V súvislosti s článkom Dohody, v ktorom sa hovorí, že každý pracujúci má právo založiť odbory alebo rozhodnúť, do ktorých chce patriť a riadiť sa ich štatútmi, aby čo najlepšie boli chránené jeho hospodárske a sociálne záujmy. V socialistickom štáte, akým je Kuba, kde sú všetci - tak duševne, ako aj telesne pracujúci - organizovaní vo svojich odboroch, ktoré sú jednotné a predstavujú revolučnú triedu podieľajúcu sa na vedení štátu spolu s ostatným obyvateľstvom včítane študentov, je to deštruktívne. Takýto príkaz by bol zámienkou, ktorú by imperializmus zneužil na drobenie odborov, na vytváranie umelých odborov, na oklieštenie ich sily, na ich skorumpovanie, dokonca na dosiahnutie toho, aby sa ich vodcovia stali pasívni voči zamestnávateľom. Konkrétne na Kube by tento príkaz mal podvratnícky a destabilizačný charakter namierený proti politickej moci a snažiaci sa o oslabenie sily a vplyvu našich pracujúcich a o podlomenie rozhodného odporu, ktorý tento jediný socialistický štát na Západe kladie hegemonickej superveľmoci.

Ani ďaľší príkaz by sme nemohli podpísať, pretože by otvoril dvere privatizácii školstva, ktorá v minulosti spôsobila veľa bolestných a pohoršujúcich rozdielov, včítane rasovej diskriminácie; a to sa už nikdy nesmie stať našim deťom! Štát, ktorý sa dokázal za jeden rok zbaviť analfabetizmu, ktorý dosiahol vzdelanostný priemer - deviaty ročník ZŠ a ktorý má mimoriadny a masívny kontingent učiteľov a pedagógov a najzdravší a najtransparentnejší školský systém, nepotrebuje sa zaviazať žiadnemu príkazu.

Chréteinovi som povedal, že Latinská Amerika sa už dvesto rokov pokúša zbaviť analfabetizmu, ale doteraz to nedokázala.
Chrétien navrhol, aby sme podpísali Dohodu s rezervou týkajúcou sa týchto dvoch článkov. Povedal som mu, že by nás kritizovali za neplnenie dohody ako celku, pretože nik by si nepamätal na rezervy. A s tým sa hrať nedá!

Ohľadne nášľapných mín sa na tejto schôdzi veľa nehovorilo. Len som mu povedal, že nepodpíšeme ani túto dohodu; že máme na našom území americkú vojenskú základňu Guantánmamo a že na hranici medzi ňou a ostatným naším územím je jediné miesto, kde sú položené; že tieto míny sú pre nás obrannými prostriedkami, a že by to bola chyba, keby sme sa ich vzdali; že nemáme žiadne nukleárne zbrane, inteligentné strely alebo bomby, ani žiadne iné top zbrane, aké majú k dispozícii USA. Že náš štát je pod stálou reálnou hrozbou, a preto nemienime podpísať spomínanú dohodu.

Konštatoval, na moje prekvapenie, že je spokojný s priebehom schôdze, a že diskusia bola vynikajúca. Aj napriek tomu, že prvý polčas našej debaty sa v dôsledku predložených tém môže zdať tvrdý, celková atmosféra bola srdečná a priateľská.
Z obsahu Chrétienových slov som pochopil, aj keď to nepovedal otvorene, že vzhľadom na 8 644 kilometrovú hranicu s USA má vážne obavy o budúcnosť svojej krajiny. Vedomý si obidvoch rozdielnych, ale silných kultúr a tradícií je tu hrozba, že hocijaký vplyv a pokus zo strany veľkého suseda môže narušiť stabilitu štátu. Zdá sa, že pre túto, územím veľkú a bohatú krajinu, ale len s 32 miliónmi obyvateľov, ktorá, ako mi povedal, okrem iných zdrojov vlastní štvrtinu svetových zásob vody, sú Spojené štáty veľkou boleťou hlavy; dokonca väčšou ako pre Kubu.
Možno najzaujímavejším momentom rozhovoru, v ktorom Chrétien vyslovil inteligentnú myšlienku schopnú aj u človeka vzdialeného tejto ideológii vyprovokovať solidárne cítenie, bolo, keď sa priznal, že bol rozhodne proti tomu, aby v dohode o voľnom obchode bola len Kanada a USA. Bolo treba hľadať ešte aspoň jedného a tak sa k nim pridalo Mexiko, s ktorým veľakrát tvorili opozíciu severoamerickému manévrovaniu. V 2005 má mať dohoda 34 členov a podľa premiéra by bolo dobre, keby ich bolo 35 (včítane Kuby), aby mohli tvoriť protiváhu USA.
V jednom momente mi povedal, že Kanada je veľmi citlivá na svoju nezávislosť od USA, a preto je pre ňu dôležité udržať tento stav. S hrdosťou hovoril o tom, že Kanada už konkuruje americkému Silikónovému údoliu známemu výrobou najmodernejšich technológií.

Ďaľšie stretnutie s Crétienom sa konalo v ten istý deň pri večeri, kde sa rozvinula aj širšia debata. Keď som spomenul atentát, ktorý pripravila "slávna nadácia" proti mne na ostrove Margarita, povedal, že toto bolo viackrát príčinou jeho nedorozumenia s USA, pretože napr. incident s lietadlami využili Spojené štáty na prekazenie pozitívneho kroku voči Kube. Povedal som mu o fungovaní Helms-Burtonovho zákona, na čo mi odpovedal, že v súvislosti s týmto zákonom ostali USA izolované a že on bol prvý z karibských premiérov, ktorý urobil proti nemu deklaráciu.
V súvislosti s incidentom lietadiel v r. 1996, ku ktorému došlo zámerne, aby mohol byť prijatý Helms-Burtonov zákon, som mu povedal, že celá historka okolo incidentu bola opísaná v The New Yorkri 26. januára 1998.
Na jeho otázku, čo si myslím o dohode ANCLA, som odpovedal, že treba mať trpezlivosť a potom sa uvidí, ako bude fungovať voľný obchod v Latinskej Amerike a aké budú jeho dôsledky nielen pre naše štáty, ale pre celý svet. To isté platí o pokusoch nanútiť viacstrannú dohodu o investíciách, čo nás veľmi znepokojuje. Povedal som, že je treba tieto otázky do hĺbky preštudovať. Oboznámil som ho tiež s tým, čo pre nás znamená „mimoriadne obdobie“ a aké opatrenia sme zaviedli na jeho zvládnutie; hovoril som tiež, aké nemožné je pre štáty Latinskej Ameriky vzdať sa dovozných ciel, ktoré pre mnohé z nich predstavovali až 80% štátnych príjmov. Keď som sa ho opýtal, či prijatie Eura Európskou úniou poškodí nejako Kanadu odpovedal, že nie, pretože 82% zahraničného obchodu má Kanada s USA.
Keď sa ma opýtal, čo si myslím o EÚ, odpvedal som úprimne, že jej fandím, aby bola schopná konkurovať Spojeným štátom aj v investíciách v Latinskej Amerike. Bude lepšie, keď budú existovať viaceré hospodárske mocnosti, aby svet nezávisel len od jedného mocného štátu a jeho meny.
Debatovali sme dokonca o kanadskej technológii, týkajúcej sa atómovej energie a o možnosti niekedy v budúcnosti nakúpiť kanadské reaktory. Zatiaľ si to nemôžeme dovoliť, pretože tento variant nie je ani najlacnejší, ani najrýchlejší na vyriešenie aktuálnej energetickej situácie Kuby.
Povedal som mu tiež názor na hraničnú politiku USA s Mexikom, kde je každý rok pri prechode hraníc zastrelených viac Mexičanov ako bolo za 30 rokov obetí pri prechode Berlínskym múrom.
V priaznivej atmosfére a majúc na zreteli účasť Kanady na udalostiach v Haiti – už v procese normalizácie – som mu povedal, že Haiti je blízky sused a jeden z najchudobnejších štátov sveta s hroznými indexami zdravotníctva, včetne AIDSu - katastrofy hroziacej ľudstvu a že by sme mohli spolupracovať na programe zdravia pre Haiti. Kuba by poskytla lekárov a zdravotnícky personál a Kanada by poskytla potrebné lieky a prístroje.
Opýtal sa ma, či som o tom hovoril s prezidentom Haiti. Povedal som že nie, pretože som chcel mať v prvom rade prísľub od Kanady a že som presvedčený, že Haiti by s tým súhlasilo.
Zdá sa, že táto myšlienka podnietila u neho ďaľší nápad, pretože v zápätí mi povedal o možnosti spoločného programu pre Angolu a Mozambik, konkrétne programu týkajúceho sa odstránenia nášľapných mín. „Vy by ste poskytli pracovníkov a my peniaze“, povedal. A že tamtie štáty už podpísali dohodu. Povedal som mu, že takú prácu môže robiť len armáda, na čo odpovedal, že Kuba má dostatok odborníkov a že oni s tým počítali už v štátnom rozpočte.
Tiež, že viaceré štáty prisľúbili prispieť svojimi financiami do programu, ako napr. Japonsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a ďaľšie a my, Kubánci by sme mohli využiť naše skúsenosti. Nikdy predtým som o tom neuvažoval, ale v tom momente ma napadlo, že by nás chceli využiť ako žoldnierov.
Pár sekúnd som sa cítil veľmi urazený, keď som si predstavil nezištnú obeť, ktorú prináša náš národ pri ekonomických obmedzeniach a dokonca aj ochotu položiť životy za svoje idey. Niekto by snáď chcel zneužiť túto situáciu, aby nám ponúkol takúto misiu?
Keď som si však uvedomil, že môj spolubesedník to povedal tak priamo, bez zahmlievania, príjemným tónom, bol som presvedčený, že si neuvedomil, ako by sa mohli jeho slová interpretovať.
Vysvetlil som mu, že v Angole by sa ešte nedali dezaktivovať míny, pretože dosiaľ tam operujú bandy Savimbiho vyzbrojené USA a Južnou Afrikou aparheidu. Že by to bolo veľké nebezpečenstvo pre odmínovacie jednotky, pretože by mohlo docházať k poraneniam a úmrtiam. Ako by sme vysvetlili nášmu národu kubánsku účasť?
S najväčším pokojom som mu navrhol, že by sme vyškolili tamojších ľudí na odmínovanie, či už z Angoly, Mozambiku alebo hociktorého iného štátu, ktorý má tieto problémy.
Táto téma takmer naplnila poslednú časť nášho spoločného stretnutia; aj keď aj naďalej to bola príjemná a srdečná atmosféra. Nepríjemný bod som sa snažil vysvetliť nanajvýš pokojne a zdá sa, že kanadská delegácia to pochopila a prijala.
Základy na spoluprácu v dôležitých programoch s tretími krajinami boli v princípe dohodnuté, bolo treba pokračovať v ich rozvoji.
Podrobne som si všímal povahu a osobnosť kanadského premiéra. Je to osoba s príjemným prejavom, dobrej nálady, s ktorým sa dá rozumne debatovať na rôznorodé témy. Zaujímajú ho problémy súčasného sveta a vie sa nadchnúť prvoradými projektami. Pozná veľa vplyvných politických osobností, vie využiť skúsenosti, rozprávať vtipy a vhodné historky. Okrem toho sa mi zdalo, že je dobrým vlastencom. Je verný svojej krajine a je na ňu pyšný. Je veľkým vyznávačom kapitalistickej formy výroby, ako by to bolo monoteistické náboženstvo; je presvedčený, že je to riešenie pre všetky štáty bez rozdielu, bez rozdielu o aký svetadiel, dobu a podnebie sa jedná. V takej filozofii bol vychovaný, preto nie som si istý, či môže dokonale pochopiť dnešnú situáciu vo svete.
Poznal som aj Trudeaua. Mimoriadny štátnik, veľmi skromný a pokorný, s hlbokou filozofiou a vyznávač mieru; som presvedčený, že pochopil dobre svet a tiež Kubu.
Boli aj ďaľšie aktivity. Zúčastnil som sa Chrétienovej recepcie na kanadskom veľvyslanectve. Bol veselý, debatoval, dobre naladený. Odprevadil som ho na letisko. Zakrátko sa mal stretnúť s Clintonom. Keď sme sa blížili ku letisku povedal som mu, aby odovzdal Clintonovi pozdrav a povedal mu, že neprechovávame voči nemu žiadnu nevraživosť. Slová som vyberal. Nejednalo sa o viac ako o ďaľší prejav pozornosti ku hosťovi. Draho som za to zaplatil; o nejaký čas som dostal Chrétienov, vlastnoručne napísaný list, v ktorom mi písal, že odovzdal Clintonovi moje želanie o zlepšenie vzájomných vzťahov. Tak som mu to nepovedal. To, čo Chrétien povedal Clintonovi, neboli moje slová. Bola to nepríjemná záležitosť. Bolo mi ťažké sformovať list pre Chrétiena, v ktorom som mu chcel povedať, že neodovzdal môj pozdrav tak ako som ho povedal a zároveň som nechcel, aby list vyznel ako kritika priateľa. Nakoniec som mu neodpovedal; možno bol presvedčený, že som nenapraviteľný nevychovanec.
Prešli mesiace a o haitskom projekte ani slychu, ani chýru. My sme čakali len na jednoduchú odpoveď. Medzitým prišiel hurikán Georges, ktorý zničil Santo Domingo a neskoršie vyčíňal v Haiti, v krajine chránenej len tromi kilometrami hôr na dominikánskej hranici a pokračoval ďalej na Kubu.
Ešte neutíchli posledné nárazy vetra sprevádzajúce Geogesa, keď som v prejave na záverečnom akte osláv Výborov na obranu revolúcie – 28. septembra – povedal: „ Pýtam sa medzinárodného spoločenstva: Chcete pomôcť tamtej krajine, len nedávno vojensky napadnutej? Chcete zachrániť životy? Chcete dať dôkazy o ľudskosti? Teraz hovorme o ľudskosti a o ľudských právach!
Vieme ako sa dá zachrániť na Haiti každoročne 25 tisíc životov . Je známe, že tam každý rok zomiera 135 novorodencov z 1000 živonarodených.
Ak počítame s tým, že haitská vláda a národ radi prijmú významnú pomoc v tejto oblasti, navrhujeme, aby štáty ako Francúzsko, ktoré má s Haiti úzke historické a kultúrne vzťahy alebo štáty EÚ, ktoré už majú Euro alebo Japonsko dodajú lieky a čo sa týka nás, my sme ochotní poslať lekárov; koľkokoľvek ich bude treba, aj keby to bol celý ročník.
Haiti nepotrebuje vojakov, nepodrebuje votrelcov, čo ale potrebuje, to je invázia lekárov –pre začiatok – pretože čo bude potrebovať na svoj rozvoj, sú milióny dolárov.“
November 1998. Prešlo šesť mesiacov a od Chrétiena neprišla žiadna správa ohľadne tém, o ktorých sme hovorili. Potom navštívil Kubu minister zdravotníctva Kanady Alan Rock. Stretol som sa s ním. Krátko predtým prijal v Kanade ministerku zdravotníctva Južnej Afriky MUDr. Nkosazanu Dlamini-Zumovú. Bol uveličený z informácií, prostredníctvom ktorých ho oboznámila o neuveriteľe pozitívnom pôsobení kubánskych lekárov v juhoafrických dedinách.
Vysvetlil som mu program do detailov. Zistil som, že je to citlivý a schopný muž. Požiadal som ho, aby urýchlil rozhodovania o programe a odpoveď Kanady o tom, ako chce spolupracovať v Haiti; o čom dokonca verejne hovoril jeho premiér. Prisľúbil, že predloží projekt nielen premiérovi, ale celej vláde.
4. decembra Kuba sama vyslala prvú záchrannú brigádu zdravotníkov na ošetrenie obetí Georgesa. Postupne prichádzali na Haiti skupiny lekárov a záchranárov. Už tam bolo 388 Kubáncov a z Kanady ani známky života. Program spolupráce, ktorý sme navrhli Kanade, sa rozvíjal teraz za účasti Kuby, Haiti a mimovládnych organizácií.
Koncom februára Ministerstvo zahraničných vecí Kuby dostalo neoficiálnu správu, že Kanada prispela do zdravotníckeho programu v Haiti 300 tisícmi dolárov. Správa ma veľmi potešila, aj keď som si neupresnil, či to boli doláre USA alebo kanadské, ktoré mali nižšiu hodnotu. Vtedajší minister zahraničia Kanady pán Lloyd Axworthy poslal list svojmu kubánskmu kolegovi Robertovi Robainovi, v ktorom mu, o.i., oznámil: „Informovali ma, že bol nedávno kubánskym Parlamentom prijatý zákon (16.2.1999), nazvaný „Zákon na ochranu národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva“, ktorý má bojovať proti nárastu zločinnosti a podvratnej činnosti.“
„Požiadal som mojich funkcionárov, aby urobili podrobnú analýzu najnovších kubánskych opatrení, včítane budúcich trestov pre členov Pracovnej skupiny domáceho disidentu, aby sme mohli vyhodnotiť ich dopad na naše aktivity v rámci Spoločnej bilaterálnej deklarácie. Dokiaľ nebude ukončené vyhodnotenie, požiadal som mojich funkcionárov, aby sa nezúčastňovali nových, spoločných iniciatív. O situácii budem informovať aj kolegov vo vláde, aby mohli reflektovať na projekt spolupráce s Kubou vo svojich jednotlivých, bilaterálnych programoch. V rámci tejto situácie som pozastavil aj spoločné rokovania môjho oddelenia CIDA, (Kanadská agentúra rozvoja medzinárodného rozvoja) a kanadského zdravotníctva o kubánskej žiadosti na realizáciu spoločného zdravotníckeho programu pre Haiti“.
„V nasledujúcich dňoch sa bude rokovať o tom, či Kuba si zvolí politiku zblíženia sa a integrácie do globálnej komunity alebo či bude pokračovať v nejasnej súčasnej politike. Dúfam, že budete schopný nám naznačiť, aké sú zámery Kuby. Zvlášť teraz by taký náznak bol veľmi užitočný, pretože by zagarantoval, že posledné udalosti sa nestanú predmetom znepokojenia, ktoré vládne v Komisii pre ľudské práva v Ženeve“.
Bola to náhoda alebo zámienka na ospravedlnenie tlakov zo strany južného suseda? Alebo totálna necitlivosť voči hajtskej tragédii? Nechce sa mi robiť z toho žiadne závery. Ale ako si vysvetliť, že za desť mesiacov po našej schôdzke, ešte pred kritizovanými udalosťami na Kube, ktoré motivovali ku tak drastickému rozhodnutiu a takému drzému listu, sme nedostali z Kanady žiadnu oficiálnu odpoveď?
Čo ma ale skutočne rozčúlilo, tak to neboli tie nehorázne opatrenia a vyhrážanie sa Kube, na to sme si už za 42 rokov zvykli, ale že z tých 300 tisíc dolárov (nevieme či amerických alebo kanadských) sa nemocným Haiťanom nedostal ani cent. Nemôžem pochopiť, že boli schopní nás trestať na úkor haiťanských detí, ktoré sa mohli zachrániť, keby boli dostali lieky, či už za americké alebo kanadské doláre. V tom čase zomieralo každoročne na Hati 25 tisíc detí na nemoci, ktoré sa dali vyliečiť. Nepochybne, že niekto sa dopustil veľkej chyby.
Je logické, že túto informáciu Ministerstva zahraničných vecí som zobral vážne a nesnažil som sa ju overovať.
Teraz je to už aj tak zbytočné.
V súčasnosti pracuje v Haiti 469 kubánskych lekárov a zdravotníkov. Za dva roky a dva mesiace, až do apríla, sa tam vystriedalo 861 kubánskych spolupracovníkov, ktorí slúžili hitskému národu úplne zadarmo. Ich služby využíva 5 072 000 ľudí z celkového počtu 7 803 230 obyvateľov tamtoho štátu. Zachránili nespočetné množstvo životov a ešte väčšie množstvo pacientov vyliečili.
Tento rok sa začala kampaň UNICEFu na celonárodné základné očkovanie detí japonskými vakcínami proti ôsmym nemociam. Očkovať budú kubánski zdravotníci, ktorých tam bude tento rok 600. Vieme aj, že sa už, v spolupráci Francúzskom, Kubou a Haiti, pripravuje nová vlna očkavania, ktorá v priebehu piatich rokov zabezpečí imunitu 95 % populácie.
S víťazstvom, ktoré dosiahla Brazília a Južná Afrika v boji proti nedostupným cenám na liečenie AIDSu som presvedčený, že nie je daleko deň, keď aj Haiťania, vďaka pomoci niektorých vlád, inštitúcií OSN a mimovládnych organizácií, ochotných spolupracovať a finančne prispievať, budú chránení pred touto nemocou – skutočnou metlou ľudstva.
Haiti nie je jedinou ktrajinou, s ktorou spolupracuje kubánsky národ v oblasti zdravotníctva; a za takých istých podmienok. Je ich 15. V týchto programoch spolupracuje s 2 272 kubánskymi zdravotníkmi, z ktorých je 1.775 lekárov, až 61 mimovládnych organizácií.
Už nik si nemôže dovoliť sabotovať spoluprácu Kuby s inými krajinami Tretieho sveta. Činy a nie reči. Rýchla akcia, a nie vyčkávanie na svätého dindy, keď umierajú ľudia a národy každú hodinu a každý deň. Náš štát prispieva významnou mierou na formovanie lekárov, ochotných prinášať obete; solidárnych a húževnatých. Napredovať je možné, premôcť kalamity a zmierniť ľudské tragédie, ktoré zasahujú milióny ľudí, nie je nedostupným cieľom.
Dnes som v konečnom dôsledku vďačný za rozhovory, ktoré som mal s Chrétienom. Poslúžili mi, aby som sa presvedčil, že aj iniciatívy sú reálne možné, ako je možná spolupráca dvoch, troch alebo mnohých štátov. Tiež som sa presvedčil, že čas, ktorý sme obaja venovali týmto rozhovorom, nebol zbytočne premárnený. Ja som sa ešte viac upnul na ľudské práva, na záchranu životov a na odmínovanie veľkých mín, ktoré kladú nášmu svetu, aby spôsobili veľké explózie.
Malé príklady, ktoré dnes môže ponúknuť hociktorý malý štát, sú dôležitejšie ako veľké dohody, ktoré veľkí menia na mŕtve písmo alebo veľké dogmatické akty a verejné pózy, ktoré slúžia iba na uspokojenie pýchy a osobných ambícií.
Som si istý, že Trudeau by nikdy nepovedal, že 4 hodiny dával niekomu rady; niekomu, kto ho o to nežiadal. Ani by nehľadal ospravedlnenie za to, že z jedného summitu bol vylúčený jeden čestný štát, ktorý by nikdy neprosil, aby bol znovu zaradený do skupiny a aby podpísal nejakú dohodu, ktorú by aj tak nikdy nepodpísal.

Dejiny povedia, kto má pravdu (potlesk).


3.
označiť príspevok

Kasafran
   21. 12. 2007, 18:48 avatar
2. pokračovanie:

...izolované a že on bol prvý z karibských premiérov, ktorý urobil proti nemu deklaráciu.
V súvislosti s incidentom lietadiel v r. 1996, ku ktorému došlo zámerne, aby mohol byť prijatý Helms-Burtonov zákon, som mu povedal, že celá historka okolo incidentu bola opísaná v The New Yorkri 26. januára 1998.
Na jeho otázku, čo si myslím o dohode ANCLA, som odpovedal, že treba mať trpezlivosť a potom sa uvidí, ako bude fungovať voľný obchod v Latinskej Amerike a aké budú jeho dôsledky nielen pre naše štáty, ale pre celý svet. To isté platí o pokusoch nanútiť viacstrannú dohodu o investíciách, čo nás veľmi znepokojuje. Povedal som, že je treba tieto otázky do hĺbky preštudovať. Oboznámil som ho tiež s tým, čo pre nás znamená „mimoriadne obdobie“ a aké opatrenia sme zaviedli na jeho zvládnutie; hovoril som tiež, aké nemožné je pre štáty Latinskej Ameriky vzdať sa dovozných ciel, ktoré pre mnohé z nich predstavovali až 80% štátnych príjmov. Keď som sa ho opýtal, či prijatie Eura Európskou úniou poškodí nejako Kanadu odpovedal, že nie, pretože 82% zahraničného obchodu má Kanada s USA.
Keď sa ma opýtal, čo si myslím o EÚ, odpvedal som úprimne, že jej fandím, aby bola schopná konkurovať Spojeným štátom aj v investíciách v Latinskej Amerike. Bude lepšie, keď budú existovať viaceré hospodárske mocnosti, aby svet nezávisel len od jedného mocného štátu a jeho meny.
Debatovali sme dokonca o kanadskej technológii, týkajúcej sa atómovej energie a o možnosti niekedy v budúcnosti nakúpiť kanadské reaktory. Zatiaľ si to nemôžeme dovoliť, pretože tento variant nie je ani najlacnejší, ani najrýchlejší na vyriešenie aktuálnej energetickej situácie Kuby.
Povedal som mu tiež názor na hraničnú politiku USA s Mexikom, kde je každý rok pri prechode hraníc zastrelených viac Mexičanov ako bolo za 30 rokov obetí pri prechode Berlínskym múrom.
V priaznivej atmosfére a majúc na zreteli účasť Kanady na udalostiach v Haiti – už v procese normalizácie – som mu povedal, že Haiti je blízky sused a jeden z najchudobnejších štátov sveta s hroznými indexami zdravotníctva, včetne AIDSu - katastrofy hroziacej ľudstvu a že by sme mohli spolupracovať na programe zdravia pre Haiti. Kuba by poskytla lekárov a zdravotnícky personál a Kanada by poskytla potrebné lieky a prístroje.
Opýtal sa ma, či som o tom hovoril s prezidentom Haiti. Povedal som že nie, pretože som chcel mať v prvom rade prísľub od Kanady a že som presvedčený, že Haiti by s tým súhlasilo.
Zdá sa, že táto myšlienka podnietila u neho ďaľší nápad, pretože v zápätí mi povedal o možnosti spoločného programu pre Angolu a Mozambik, konkrétne programu týkajúceho sa odstránenia nášľapných mín. „Vy by ste poskytli pracovníkov a my peniaze“, povedal. A že tamtie štáty už podpísali dohodu. Povedal som mu, že takú prácu môže robiť len armáda, na čo odpovedal, že Kuba má dostatok odborníkov a že oni s tým počítali už v štátnom rozpočte.
Tiež, že viaceré štáty prisľúbili prispieť svojimi financiami do programu, ako napr. Japonsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a ďaľšie a my, Kubánci by sme mohli využiť naše skúsenosti. Nikdy predtým som o tom neuvažoval, ale v tom momente ma napadlo, že by nás chceli využiť ako žoldnierov.
Pár sekúnd som sa cítil veľmi urazený, keď som si predstavil nezištnú obeť, ktorú prináša náš národ pri ekonomických obmedzeniach a dokonca aj ochotu položiť životy za svoje idey. Niekto by snáď chcel zneužiť túto situáciu, aby nám ponúkol takúto misiu?
Keď som si však uvedomil, že môj spolubesedník to povedal tak priamo, bez zahmlievania, príjemným tónom, bol som presvedčený, že si neuvedomil, ako by sa mohli jeho slová interpretovať.
Vysvetlil som mu, že v Angole by sa ešte nedali dezaktivovať míny, pretože dosiaľ tam operujú bandy Savimbiho vyzbrojené USA a Južnou Afrikou aparheidu. Že by to bolo veľké nebezpečenstvo pre odmínovacie jednotky, pretože by mohlo docházať k poraneniam a úmrtiam. Ako by sme vysvetlili nášmu národu kubánsku účasť?
S najväčším pokojom som mu navrhol, že by sme vyškolili tamojších ľudí na odmínovanie, či už z Angoly, Mozambiku alebo hociktorého iného štátu, ktorý má tieto problémy.
Táto téma takmer naplnila poslednú časť nášho spoločného stretnutia; aj keď aj naďalej to bola príjemná a srdečná atmosféra. Nepríjemný bod som sa snažil vysvetliť nanajvýš pokojne a zdá sa, že kanadská delegácia to pochopila a prijala.
Základy na spoluprácu v dôležitých programoch s tretími krajinami boli v princípe dohodnuté, bolo treba pokračovať v ich rozvoji.
Podrobne som si všímal povahu a osobnosť kanadského premiéra. Je to osoba s príjemným prejavom, dobrej nálady, s ktorým sa dá rozumne debatovať na rôznorodé témy. Zaujímajú ho problémy súčasného sveta a vie sa nadchnúť prvoradými projektami. Pozná veľa vplyvných politických osobností, vie využiť skúsenosti, rozprávať vtipy a vhodné historky. Okrem toho sa mi zdalo, že je dobrým vlastencom. Je verný svojej krajine a je na ňu pyšný. Je veľkým vyznávačom kapitalistickej formy výroby, ako by to bolo monoteistické náboženstvo; je presvedčený, že je to riešenie pre všetky štáty bez rozdielu, bez rozdielu o aký svetadiel, dobu a podnebie sa jedná. V takej filozofii bol vychovaný, preto nie som si istý, či môže dokonale pochopiť dnešnú situáciu vo svete.
Poznal som aj Trudeaua. Mimoriadny štátnik, veľmi skromný a pokorný, s hlbokou filozofiou a vyznávač mieru; som presvedčený, že pochopil dobre svet a tiež Kubu.
Boli aj ďaľšie aktivity. Zúčastnil som sa Chrétienovej recepcie na kanadskom veľvyslanectve. Bol veselý, debatoval, dobre naladený. Odprevadil som ho na letisko. Zakrátko sa mal stretnúť s Clintonom. Keď sme sa blížili ku letisku povedal som mu, aby odovzdal Clintonovi pozdrav a povedal mu, že neprechovávame voči nemu žiadnu nevraživosť. Slová som vyberal. Nejednalo sa o viac ako o ďaľší prejav pozornosti ku hosťovi. Draho som za to zaplatil; o nejaký čas som dostal Chrétienov, vlastnoručne napísaný list, v ktorom mi písal, že odovzdal Clintonovi moje želanie o zlepšenie vzájomných vzťahov. Tak som mu to nepovedal. To, čo Chrétien povedal Clintonovi, neboli moje slová. Bola to nepríjemná záležitosť. Bolo mi ťažké sformovať list pre Chrétiena, v ktorom som mu chcel povedať, že neodovzdal môj pozdrav tak ako som ho povedal a zároveň som nechcel, aby list vyznel ako kritika priateľa. Nakoniec som mu neodpovedal; možno bol presvedčený, že som nenapraviteľný nevychovanec.
Prešli mesiace a o haitskom projekte ani slychu, ani chýru. My sme čakali len na jednoduchú odpoveď. Medzitým prišiel hurikán Georges, ktorý zničil Santo Domingo a neskoršie vyčíňal v Haiti, v krajine chránenej len tromi kilometrami hôr na dominikánskej hranici a pokračoval ďalej na Kubu.
Ešte neutíchli posledné nárazy vetra sprevádzajúce Geogesa, keď som v prejave na záverečnom akte osláv Výborov na obranu revolúcie – 28. septembra – povedal: „ Pýtam sa medzinárodného spoločenstva: Chcete pomôcť tamtej krajine, len nedávno vojensky napadnutej? Chcete zachrániť životy? Chcete dať dôkazy o ľudskosti? Teraz hovorme o ľudskosti a o ľudských právach!
Vieme ako sa dá zachrániť na Haiti každoročne 25 tisíc životov . Je známe, že tam každý rok zomiera 135 novorodencov z 1000 živonarodených.
Ak počítame s tým, že haitská vláda a národ radi prijmú významnú pomoc v tejto oblasti, navrhujeme, aby štáty ako Francúzsko, ktoré má s Haiti úzke historické a kultúrne vzťahy alebo štáty EÚ, ktoré už majú Euro alebo Japonsko dodajú lieky a čo sa týka nás, my sme ochotní poslať lekárov; koľkokoľvek ich bude treba, aj keby to bol celý ročník.
Haiti nepotrebuje vojakov, nepodrebuje votrelcov, čo ale potrebuje, to je invázia lekárov –pre začiatok – pretože čo bude potrebovať na svoj rozvoj, sú milióny dolárov.“
November 1998. Prešlo šesť mesiacov a od Chrétiena neprišla žiadna správa ohľadne tém, o ktorých sme hovorili. Potom navštívil Kubu minister zdravotníctva Kanady Alan Rock. Stretol som sa s ním. Krátko predtým prijal v Kanade ministerku zdravotníctva Južnej Afriky MUDr. Nkosazanu Dlamini-Zumovú. Bol uveličený z informácií, prostredníctvom ktorých ho oboznámila o neuveriteľe pozitívnom pôsobení kubánskych lekárov v juhoafrických dedinách.
Vysvetlil som mu program do detailov. Zistil som, že je to citlivý a schopný muž. Požiadal som ho, aby urýchlil rozhodovania o programe a odpoveď Kanady o tom, ako chce spolupracovať v Haiti; o čom dokonca verejne hovoril jeho premiér. Prisľúbil, že predloží projekt nielen premiérovi, ale celej vláde.
4. decembra Kuba sama vyslala prvú záchrannú brigádu zdravotníkov na ošetrenie obetí Georgesa. Postupne prichádzali na Haiti skupiny lekárov a záchranárov. Už tam bolo 388 Kubáncov a z Kanady ani známky života. Program spolupráce, ktorý sme navrhli Kanade, sa rozvíjal teraz za účasti Kuby, Haiti a mimovládnych organizácií.
Koncom februára Ministerstvo zahraničných vecí Kuby dostalo neoficiálnu správu, že Kanada prispela do zdravotníckeho programu v Haiti 300 tisícmi dolárov. Správa ma veľmi potešila, aj keď som si neupresnil, či to boli doláre USA alebo kanadské, ktoré mali nižšiu hodnotu. Vtedajší minister zahraničia Kanady pán Lloyd Axworthy poslal list svojmu kubánskmu kolegovi Robertovi Robainovi, v ktorom mu, o.i., oznámil: „Informovali ma, že bol nedávno kubánskym Parlamentom prijatý zákon (16.2.1999), nazvaný „Zákon na ochranu národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva“, ktorý má bojovať proti nárastu zločinnosti a podvratnej činnosti.“
„Požiadal som mojich funkcionárov, aby urobili podrobnú analýzu najnovších kubánskych opatrení, včítane budúcich trestov pre členov Pracovnej skupiny domáceho disidentu, aby sme mohli vyhodnotiť ich dopad na naše aktivity v rámci Spoločnej bilaterálnej deklarácie. Dokiaľ nebude ukončené vyhodnotenie, požiadal som mojich funkcionárov, aby sa nezúčastňovali nových, spoločných iniciatív. O situácii budem informovať aj kolegov vo vláde, aby mohli reflektovať na projekt spolupráce s Kubou vo svojich jednotlivých, bilaterálnych programoch. V rámci tejto situácie som pozastavil aj spoločné rokovania môjho oddelenia CIDA, (Kanadská agentúra rozvoja medzinárodného rozvoja) a kanadského zdravotníctva o kubánskej žiadosti na realizáciu spoločného zdravotníckeho programu pre Haiti“.
„V nasledujúcich dňoch sa bude rokovať o tom, či Kuba si zvolí politiku zblíženia sa a integrácie do globálnej komunity alebo či bude pokračovať v nejasnej súčasnej politike. Dúfam, že budete schopný nám naznačiť, aké sú zámery Kuby. Zvlášť teraz by taký náznak bol veľmi užitočný, pretože by zagarantoval, že posledné udalosti sa nestanú predmetom znepokojenia, ktoré vládne v Komisii pre ľudské práva v Ženeve“.
Bola to náhoda alebo zámienka na ospravedlnenie tlakov zo strany južného suseda? Alebo totálna necitlivosť voči hajtskej tragédii? Nechce sa mi robiť z toho žiadne závery. Ale ako si vysvetliť, že za desť mesiacov po našej schôdzke, ešte pred kritizovanými udalosťami na Kube, ktoré motivovali ku tak drastickému rozhodnutiu a takému drzému listu, sme nedostali z Kanady žiadnu oficiálnu odpoveď?
Čo ma ale skutočne rozčúlilo, tak to neboli tie nehorázne opatrenia a vyhrážanie sa Kube, na to sme si už za 42 rokov zvykli, ale že z tých 300 tisíc dolárov (nevieme či amerických alebo kanadských) sa nemocným Haiťanom nedostal ani cent. Nemôžem pochopiť, že boli schopní nás trestať na úkor haiťanských detí, ktoré sa mohli zachrániť, keby boli dostali lieky, či už za americké alebo kanadské doláre. V tom čase zomieralo každoročne na Hati 25 tisíc detí na nemoci, ktoré sa dali vyliečiť. Nepochybne, že niekto sa dopustil veľkej chyby.
Je logické, že túto informáciu Ministerstva zahraničných vecí som zobral vážne a nesnažil som sa ju overovať.
Teraz je to už aj tak zbytočné.
V súčasnosti pracuje v Haiti 469 kubánskych lekárov a zdravotníkov. Za dva roky a dva mesiace, až do apríla, sa tam vystriedalo 861 kubánskych spolupracovníkov, ktorí slúžili hitskému národu úplne zadarmo. Ich služby využíva 5 072 000 ľudí z celkového počtu 7 803 230 obyvateľov tamtoho štátu. Zachránili nespočetné množstvo životov a ešte väčšie množstvo pacientov vyliečili.
Tento rok sa začala kampaň UNICEFu na celonárodné základné očkovanie detí japonskými vakcínami proti ôsmym nemociam. Očkovať budú kubánski zdravotníci, ktorých tam bude tento rok 600. Vieme aj, že sa už, v spolupráci Francúzskom, Kubou a Haiti, pripravuje nová vlna očkavania, ktorá v priebehu piatich rokov zabezpečí imunitu 95 % populácie.
S víťazstvom, ktoré dosiahla Brazília a Južná Afrika v boji proti nedostupným cenám na liečenie AIDSu som presvedčený, že nie je daleko deň, keď aj Haiťania, vďaka pomoci niektorých vlád, inštitúcií OSN a mimovládnych organizácií, ochotných spolupracovať a finančne prispievať, budú chránení pred touto nemocou – skutočnou metlou ľudstva.
Haiti nie je jedinou ktrajinou, s ktorou spolupracuje kubánsky národ v oblasti zdravotníctva; a za takých istých podmienok. Je ich 15. V týchto programoch spolupracuje s 2 272 kubánskymi zdravotníkmi, z ktorých je 1.775 lekárov, až 61 mimovládnych organizácií.
Už nik si nemôže dovoliť sabotovať spoluprácu Kuby s inými krajinami Tretieho sveta. Činy a nie reči. Rýchla akcia, a nie vyčkávanie na svätého dindy, keď umierajú ľudia a národy každú hodinu a každý deň. Náš štát prispieva významnou mierou na formovanie lekárov, ochotných prinášať obete; solidárnych a húževnatých. Napredovať je možné, premôcť kalamity a zmierniť ľudské tragédie, ktoré zasahujú milióny ľudí, nie je nedostupným cieľom.
Dnes som v konečnom dôsledku vďačný za rozhovory, ktoré som mal s Chrétienom. Poslúžili mi, aby som sa presvedčil, že aj iniciatívy sú reálne možné, ako je možná spolupráca dvoch, troch alebo mnohých štátov. Tiež som sa presvedčil, že čas, ktorý sme obaja venovali týmto rozhovorom, nebol zbytočne premárnený. Ja som sa ešte viac upnul na ľudské práva, na záchranu životov a na odmínovanie veľkých mín, ktoré kladú nášmu svetu, aby spôsobili veľké explózie.
Malé príklady, ktoré dnes môže ponúknuť hociktorý malý štát, sú dôležitejšie ako veľké dohody, ktoré veľkí menia na mŕtve písmo alebo veľké dogmatické akty a verejné pózy, ktoré slúžia iba na uspokojenie pýchy a osobných ambícií.
Som si istý, že Trudeau by nikdy nepovedal, že 4 hodiny dával niekomu rady; niekomu, kto ho o to nežiadal. Ani by nehľadal ospravedlnenie za to, že z jedného summitu bol vylúčený jeden čestný štát, ktorý by nikdy neprosil, aby bol znovu zaradený do skupiny a aby podpísal nejakú dohodu, ktorú by aj tak nikdy nepodpísal.

Dejiny povedia, kto má pravdu (potlesk).


4.
označiť príspevok

Kasafran
   21. 12. 2007, 18:51 avatar
3. pokračovanie:

...možno bol presvedčený, že som nenapraviteľný nevychovanec.
Prešli mesiace a o haitskom projekte ani slychu, ani chýru. My sme čakali len na jednoduchú odpoveď. Medzitým prišiel hurikán Georges, ktorý zničil Santo Domingo a neskoršie vyčíňal v Haiti, v krajine chránenej len tromi kilometrami hôr na dominikánskej hranici a pokračoval ďalej na Kubu.
Ešte neutíchli posledné nárazy vetra sprevádzajúce Geogesa, keď som v prejave na záverečnom akte osláv Výborov na obranu revolúcie – 28. septembra – povedal: „ Pýtam sa medzinárodného spoločenstva: Chcete pomôcť tamtej krajine, len nedávno vojensky napadnutej? Chcete zachrániť životy? Chcete dať dôkazy o ľudskosti? Teraz hovorme o ľudskosti a o ľudských právach!
Vieme ako sa dá zachrániť na Haiti každoročne 25 tisíc životov . Je známe, že tam každý rok zomiera 135 novorodencov z 1000 živonarodených.
Ak počítame s tým, že haitská vláda a národ radi prijmú významnú pomoc v tejto oblasti, navrhujeme, aby štáty ako Francúzsko, ktoré má s Haiti úzke historické a kultúrne vzťahy alebo štáty EÚ, ktoré už majú Euro alebo Japonsko dodajú lieky a čo sa týka nás, my sme ochotní poslať lekárov; koľkokoľvek ich bude treba, aj keby to bol celý ročník.
Haiti nepotrebuje vojakov, nepodrebuje votrelcov, čo ale potrebuje, to je invázia lekárov –pre začiatok – pretože čo bude potrebovať na svoj rozvoj, sú milióny dolárov.“
November 1998. Prešlo šesť mesiacov a od Chrétiena neprišla žiadna správa ohľadne tém, o ktorých sme hovorili. Potom navštívil Kubu minister zdravotníctva Kanady Alan Rock. Stretol som sa s ním. Krátko predtým prijal v Kanade ministerku zdravotníctva Južnej Afriky MUDr. Nkosazanu Dlamini-Zumovú. Bol uveličený z informácií, prostredníctvom ktorých ho oboznámila o neuveriteľe pozitívnom pôsobení kubánskych lekárov v juhoafrických dedinách.
Vysvetlil som mu program do detailov. Zistil som, že je to citlivý a schopný muž. Požiadal som ho, aby urýchlil rozhodovania o programe a odpoveď Kanady o tom, ako chce spolupracovať v Haiti; o čom dokonca verejne hovoril jeho premiér. Prisľúbil, že predloží projekt nielen premiérovi, ale celej vláde.
4. decembra Kuba sama vyslala prvú záchrannú brigádu zdravotníkov na ošetrenie obetí Georgesa. Postupne prichádzali na Haiti skupiny lekárov a záchranárov. Už tam bolo 388 Kubáncov a z Kanady ani známky života. Program spolupráce, ktorý sme navrhli Kanade, sa rozvíjal teraz za účasti Kuby, Haiti a mimovládnych organizácií.
Koncom februára Ministerstvo zahraničných vecí Kuby dostalo neoficiálnu správu, že Kanada prispela do zdravotníckeho programu v Haiti 300 tisícmi dolárov. Správa ma veľmi potešila, aj keď som si neupresnil, či to boli doláre USA alebo kanadské, ktoré mali nižšiu hodnotu. Vtedajší minister zahraničia Kanady pán Lloyd Axworthy poslal list svojmu kubánskmu kolegovi Robertovi Robainovi, v ktorom mu, o.i., oznámil: „Informovali ma, že bol nedávno kubánskym Parlamentom prijatý zákon (16.2.1999), nazvaný „Zákon na ochranu národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva“, ktorý má bojovať proti nárastu zločinnosti a podvratnej činnosti.“
„Požiadal som mojich funkcionárov, aby urobili podrobnú analýzu najnovších kubánskych opatrení, včítane budúcich trestov pre členov Pracovnej skupiny domáceho disidentu, aby sme mohli vyhodnotiť ich dopad na naše aktivity v rámci Spoločnej bilaterálnej deklarácie. Dokiaľ nebude ukončené vyhodnotenie, požiadal som mojich funkcionárov, aby sa nezúčastňovali nových, spoločných iniciatív. O situácii budem informovať aj kolegov vo vláde, aby mohli reflektovať na projekt spolupráce s Kubou vo svojich jednotlivých, bilaterálnych programoch. V rámci tejto situácie som pozastavil aj spoločné rokovania môjho oddelenia CIDA, (Kanadská agentúra rozvoja medzinárodného rozvoja) a kanadského zdravotníctva o kubánskej žiadosti na realizáciu spoločného zdravotníckeho programu pre Haiti“.
„V nasledujúcich dňoch sa bude rokovať o tom, či Kuba si zvolí politiku zblíženia sa a integrácie do globálnej komunity alebo či bude pokračovať v nejasnej súčasnej politike. Dúfam, že budete schopný nám naznačiť, aké sú zámery Kuby. Zvlášť teraz by taký náznak bol veľmi užitočný, pretože by zagarantoval, že posledné udalosti sa nestanú predmetom znepokojenia, ktoré vládne v Komisii pre ľudské práva v Ženeve“.
Bola to náhoda alebo zámienka na ospravedlnenie tlakov zo strany južného suseda? Alebo totálna necitlivosť voči hajtskej tragédii? Nechce sa mi robiť z toho žiadne závery. Ale ako si vysvetliť, že za desť mesiacov po našej schôdzke, ešte pred kritizovanými udalosťami na Kube, ktoré motivovali ku tak drastickému rozhodnutiu a takému drzému listu, sme nedostali z Kanady žiadnu oficiálnu odpoveď?
Čo ma ale skutočne rozčúlilo, tak to neboli tie nehorázne opatrenia a vyhrážanie sa Kube, na to sme si už za 42 rokov zvykli, ale že z tých 300 tisíc dolárov (nevieme či amerických alebo kanadských) sa nemocným Haiťanom nedostal ani cent. Nemôžem pochopiť, že boli schopní nás trestať na úkor haiťanských detí, ktoré sa mohli zachrániť, keby boli dostali lieky, či už za americké alebo kanadské doláre. V tom čase zomieralo každoročne na Hati 25 tisíc detí na nemoci, ktoré sa dali vyliečiť. Nepochybne, že niekto sa dopustil veľkej chyby.
Je logické, že túto informáciu Ministerstva zahraničných vecí som zobral vážne a nesnažil som sa ju overovať.
Teraz je to už aj tak zbytočné.
V súčasnosti pracuje v Haiti 469 kubánskych lekárov a zdravotníkov. Za dva roky a dva mesiace, až do apríla, sa tam vystriedalo 861 kubánskych spolupracovníkov, ktorí slúžili hitskému národu úplne zadarmo. Ich služby využíva 5 072 000 ľudí z celkového počtu 7 803 230 obyvateľov tamtoho štátu. Zachránili nespočetné množstvo životov a ešte väčšie množstvo pacientov vyliečili.
Tento rok sa začala kampaň UNICEFu na celonárodné základné očkovanie detí japonskými vakcínami proti ôsmym nemociam. Očkovať budú kubánski zdravotníci, ktorých tam bude tento rok 600. Vieme aj, že sa už, v spolupráci Francúzskom, Kubou a Haiti, pripravuje nová vlna očkavania, ktorá v priebehu piatich rokov zabezpečí imunitu 95 % populácie.
S víťazstvom, ktoré dosiahla Brazília a Južná Afrika v boji proti nedostupným cenám na liečenie AIDSu som presvedčený, že nie je daleko deň, keď aj Haiťania, vďaka pomoci niektorých vlád, inštitúcií OSN a mimovládnych organizácií, ochotných spolupracovať a finančne prispievať, budú chránení pred touto nemocou – skutočnou metlou ľudstva.
Haiti nie je jedinou ktrajinou, s ktorou spolupracuje kubánsky národ v oblasti zdravotníctva; a za takých istých podmienok. Je ich 15. V týchto programoch spolupracuje s 2 272 kubánskymi zdravotníkmi, z ktorých je 1.775 lekárov, až 61 mimovládnych organizácií.
Už nik si nemôže dovoliť sabotovať spoluprácu Kuby s inými krajinami Tretieho sveta. Činy a nie reči. Rýchla akcia, a nie vyčkávanie na svätého dindy, keď umierajú ľudia a národy každú hodinu a každý deň. Náš štát prispieva významnou mierou na formovanie lekárov, ochotných prinášať obete; solidárnych a húževnatých. Napredovať je možné, premôcť kalamity a zmierniť ľudské tragédie, ktoré zasahujú milióny ľudí, nie je nedostupným cieľom.
Dnes som v konečnom dôsledku vďačný za rozhovory, ktoré som mal s Chrétienom. Poslúžili mi, aby som sa presvedčil, že aj iniciatívy sú reálne možné, ako je možná spolupráca dvoch, troch alebo mnohých štátov. Tiež som sa presvedčil, že čas, ktorý sme obaja venovali týmto rozhovorom, nebol zbytočne premárnený. Ja som sa ešte viac upnul na ľudské práva, na záchranu životov a na odmínovanie veľkých mín, ktoré kladú nášmu svetu, aby spôsobili veľké explózie.
Malé príklady, ktoré dnes môže ponúknuť hociktorý malý štát, sú dôležitejšie ako veľké dohody, ktoré veľkí menia na mŕtve písmo alebo veľké dogmatické akty a verejné pózy, ktoré slúžia iba na uspokojenie pýchy a osobných ambícií.
Som si istý, že Trudeau by nikdy nepovedal, že 4 hodiny dával niekomu rady; niekomu, kto ho o to nežiadal. Ani by nehľadal ospravedlnenie za to, že z jedného summitu bol vylúčený jeden čestný štát, ktorý by nikdy neprosil, aby bol znovu zaradený do skupiny a aby podpísal nejakú dohodu, ktorú by aj tak nikdy nepodpísal.

Dejiny povedia, kto má pravdu (potlesk).


5.
označiť príspevok

Kasafran
   21. 12. 2007, 18:52 avatar
4. pokračovanie:

Tento rok sa začala kampaň UNICEFu na celonárodné základné očkovanie detí japonskými vakcínami proti ôsmym nemociam. Očkovať budú kubánski zdravotníci, ktorých tam bude tento rok 600. Vieme aj, že sa už, v spolupráci Francúzskom, Kubou a Haiti, pripravuje nová vlna očkavania, ktorá v priebehu piatich rokov zabezpečí imunitu 95 % populácie.
S víťazstvom, ktoré dosiahla Brazília a Južná Afrika v boji proti nedostupným cenám na liečenie AIDSu som presvedčený, že nie je daleko deň, keď aj Haiťania, vďaka pomoci niektorých vlád, inštitúcií OSN a mimovládnych organizácií, ochotných spolupracovať a finančne prispievať, budú chránení pred touto nemocou – skutočnou metlou ľudstva.
Haiti nie je jedinou ktrajinou, s ktorou spolupracuje kubánsky národ v oblasti zdravotníctva; a za takých istých podmienok. Je ich 15. V týchto programoch spolupracuje s 2 272 kubánskymi zdravotníkmi, z ktorých je 1.775 lekárov, až 61 mimovládnych organizácií.
Už nik si nemôže dovoliť sabotovať spoluprácu Kuby s inými krajinami Tretieho sveta. Činy a nie reči. Rýchla akcia, a nie vyčkávanie na svätého dindy, keď umierajú ľudia a národy každú hodinu a každý deň. Náš štát prispieva významnou mierou na formovanie lekárov, ochotných prinášať obete; solidárnych a húževnatých. Napredovať je možné, premôcť kalamity a zmierniť ľudské tragédie, ktoré zasahujú milióny ľudí, nie je nedostupným cieľom.
Dnes som v konečnom dôsledku vďačný za rozhovory, ktoré som mal s Chrétienom. Poslúžili mi, aby som sa presvedčil, že aj iniciatívy sú reálne možné, ako je možná spolupráca dvoch, troch alebo mnohých štátov. Tiež som sa presvedčil, že čas, ktorý sme obaja venovali týmto rozhovorom, nebol zbytočne premárnený. Ja som sa ešte viac upnul na ľudské práva, na záchranu životov a na odmínovanie veľkých mín, ktoré kladú nášmu svetu, aby spôsobili veľké explózie.
Malé príklady, ktoré dnes môže ponúknuť hociktorý malý štát, sú dôležitejšie ako veľké dohody, ktoré veľkí menia na mŕtve písmo alebo veľké dogmatické akty a verejné pózy, ktoré slúžia iba na uspokojenie pýchy a osobných ambícií.
Som si istý, že Trudeau by nikdy nepovedal, že 4 hodiny dával niekomu rady; niekomu, kto ho o to nežiadal. Ani by nehľadal ospravedlnenie za to, že z jedného summitu bol vylúčený jeden čestný štát, ktorý by nikdy neprosil, aby bol znovu zaradený do skupiny a aby podpísal nejakú dohodu, ktorú by aj tak nikdy nepodpísal.

Dejiny povedia, kto má pravdu (potlesk).
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Počestná baba nebehá za chlapcom. Kto to kedy videl, aby pasca naháňala myš?
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(133 361 bytes in 0,388 seconds)