Liberálny nacionalizmus - nexenofóbna forma nacionalizmu v súlade s liberálnymi hodnotami slobody, tolerancie, rovnosti a práv jednotlivca.
Liberáli by sa nemali vzdávať pojmu nacionalizmus a nacionalisti by nemali mať obavy z liberalizmu. Pokiaľ liberalizmus kladie zreteľ na osobnú autonómiu, reflexiu, slobodu rozhodovania, a nacionalizmus zasa kladie dôraz na spolupatričnosť, lojalitu a solidaritu nie sú tieto dva názorové prúdy nezlučiteľné.
Pojem „národ" sa používa od 13. storočia, keď označoval pôvodne ľudský rod alebo rasu a nemal vtedy politický význam. Až v 18. storočí sa začali skupiny a osoby označovať slovom „nacionalisti". V roku 1789 použil prvýkrát termín „nacionalizmus" v tlačenej publikácii protijakobínsky francúzsky mních Augustin Barruel.
Nacionalizmus je neurčitá politická doktrína, ktorej ide o názor spočívajúci v tom, že národ, národy si musia vládnuť sami. Nacionalizmus ako doktrína sa zrodila v priebehu Veľkej francúzskej revolúcie. Predtým sa o krajinách uvažovalo ako o „ríšach", „kniežatstvách", alebo „kráľovstvách". Obyvatelia boli „poddaní" a ich politickú identitu formovala skôr príslušnosť k vládcovi než pocit národnej spolupatričnosti či vlastenectva. Francúzski revolucionári povstali v mene ľudu proti Ľudovítovi XVI. a chápali pod ním „francúzsky národ". Ich idey boli ovplyvnené J. J. Rousseauom, ktorý je považovaný za zakladateľa „novodobého nacionalizmu".
Legitimita vlády má byt podľa J. J. Rousseaua založená na suverenite ľudu (všeobecnej vôli), v ktorej je obsiahnutá aj idea, že „poddaní koruny" by sa mali stať „občania Francúzska". Ľud si má vládnuť sám a národ by mal byt svojim vlastným pánom. Táto idea sa však nestala výlučným vlastníctvom Francúzov. Od Napoleonových vojen vzbudila túžby po nezávislosti aj u iných národov, a to práve odporom proti francúzskej expanzii (Španielsko, Taliansko, Nemecko atd.). Skúsenosť s francúzskymi výbojmi viedla ku vzniku vedomia národnej jednoty, čo sa prejavilo v novej nacionalistickej terminológii zdedenej po Francúzoch. V 19. storočí sa stal nacionalizmus skutočne ľudovým hnutím, s vlajkami, hymnami, vlasteneckou poéziou a prózou, verejnými obradmi a štátnymi sviatkami.
Nacionalizmus sa stal jazykom masovej politiky, ktorá podnietila taktiež vznik a rast základného školstva, gramotnosti a informovanosti. Postupne sa zmenil i ráz nacionalizmu. Spočiatku bol spojený s liberálnym pokrokovým hnutím, potom s konzervatívnym až reakčným hnutím. V 20. storočí doktrína nacionalizmu prekročila hranice Európy a rozšírila do celého sveta. Po 1. svetovej vojne na Parížskej mierovej konferencii americký prezident Woodrow Wilson obhajoval zásadu „národného sebaurčenia". Zatiaľ čo v roku 1816 existovalo vo svete len 23 suverénnych štátov, v roku 1919 (po prvej svetovej vojne) ich bolo už 49. V roku 1946 ich počet vzrástol na 66 a v období rokov 1958-64 sa počet samostatných štátov zvýšil z 90 na 120. Dnes (k januáru 2013) je v OSN zastúpených dokonca 193 štátov.
Základná hodnota nacionalizmu je národ prirodzeným a oprávneným nositeľom štátnej moci a národný štát najvyšším a najlepším spôsobom politickej organizácie spoločnosti, lebo len národný princíp legitimuje autoritu štátnej moci.
Národný princíp podľa nacionalistov zabezpečuje, že:
1. Politická moc v národnom štáte je v rukách ľudu (národa);
2. Štátna moc je v mene ľudu a pre ľud v súlade s „národným záujmom". Nacionalizmus nie je teda len ideológiou, ale aj politicko-organizačným princípom, podľa ktorého by politický a národný celok mali byt totožné. Politický princíp vyjadruje jeho právo na sebaurčenie a druhý princíp formu politickej organizácie, v ktorom je vyjadrené, že v každom suverénom štáte by mal žiť a vládnuť jeden národ v harmónií s národnostnými menšinami. Preto podstatná časť teórií národa predstavuje pokusy určiť pravidlá, podľa ktorých by sa historicky jednotlivým skupinám pripisoval „národný charakter". Existujú dve základné skupiny teórií národa: objektívna a subjektívna, ktoré sa vzájomne prelínajú a dopĺňajú, lebo každý sociálny jav má svoju subjektívnu i objektívnu stránku.
Národ charakterizujú objektívne znaky (kultúra, jazyk, územie, etnický pôvod, rasová príslušnosť, spoločné dejiny, atd.) A keďže štát je politická inštitúcia, ktorá má suverenitu v rámci vymedzených teritoriálnych hraníc, ktoré sú geograficky prevažne určené priestorom, v ktorom takýto národ žije, potom je vhodné, ba potrebné, aby sa hranice národa a štátu kryli. Národ je spoločenstvo, ktoré zvyčajne smeruje k vytvoreniu vlastného štátu. Národ je aj ohniskom kultúrnych hodnôt, ktoré určujú jeho individualitu. Nikdy nie je možné do dôsledku vykolíkovať územie, pretože v dejinách dochádzalo k presunom a dejiny jednoznačne preukazujú, že národ si svoje územie musel vydobyť, nie vždy v prospech získania územia, niekedy aj časť územia národ stratil. Dnes v modernom politickom svete nie je vždy žiaduce sa dovolávať svojich historických území, inokedy však medzinárodné politické tlaky bránia národu byť suverénom na svojom území a založiť si tam štát (Palestína/Izrael).
Len nepriatelia nacionalistov šíria poplašné správy, že nacionalisti chcú vytvárať národne čisté štáty, kde práva menšín buď budú potláčané, alebo nebudú mať žiadne, dokonca, že menšiny budú musieť opustiť územie národného štátu. Tu je treba zdvihnúť varovný prst - nezamieňať pojmy nacionalizmus a šovinizmus! Každý racionálne uvažujúci človek musí vedieť, že niečo také je prakticky nemožné. Štát a národ v modernom svete sú veci, ktoré sa navzájom potrebujú. Liberálny štát kultúrne hodnoty svojho národa zachováva a rozvíja len kultiváciou individuality.
Liberálny nacionalizmus
Ako už bolo spomínané najstaršia forma nacionalizmu z dôb Veľkej francúzskej revolúcie, vyšla z idey obhajoby a zvrchovaností ľudu. Ústrednou myšlienkou je, že liberalizmus je založený na obrane slobody jedinca, čo sa tradične označuje slovom „práva". Liberálny nacionalizmus chápe aj národy ako suverénne entity, ktoré majú právo na slobodu.
Národy sú rovnoprávne tak ako jedinci v tom zmysle, že majú rovnaké právo na sebaurčenie. Priorita jedinca pred štátom (národným celkom) je v tomto nacionalizme zachovaná. Liberálny nacionalizmus sa stavia proti všetkým formám cudzej nadvlády a útlaku, mnohonárodnostným ríšam či kolonializmu a presadzuje zásadu, že národ si má vládnuť sám. Konečným cieľom liberálneho nacionalizmu je svet nezávislých národných štátov. Ich nacionalizmus je racionalistický a tolerantný, nepodporuje nedôveru, nepriateľstvo a vojny medzi národmi, ale vzájomnú úctu a v podstate sa v ňom verí v internacionalizmus. Ľudstvo sa môže deliť na národy, ale nemali by byt izolované jeden od druhého, ale spolupracovať. Preto liberálny nacionalizmus podporuje len také medzinárodné, resp. nadnárodné subjekty, kde je zachovaná štátna suverenita, prípadne niektoré kompetencie dobrovoľne prenesie na medzinárodnú, či nadnárodnú inštitúciu (OSN, WTO, Medzinárodný červený kríž, atď.)
Aj keď pomerne často je nacionalizmus pod paľbou kritiky, v skutočnosti kritikmi sú politickí predstavitelia veľkých národných štátov a ich poskokovia (často platení) v štátoch malých, či menších.
Nie je treba sa báť liberálneho nacionalizmu, ktorý umožňuje rozvíjať hodnoty tak nacionálne, ako aj individuálne v kontinuite tak, že sa vlastne podporujú a vzájomne dopĺňajú. Liberálny nacionalizmus to je nexenofóbna forma nacionalizmu v súlade s liberálnymi hodnotami slobody, tolerancie, rovnosti a práv jednotlivca.
Moderný liberálny nacionalizmus dnes presvedčivo argumentuje, že štátotvorný národ môže bezkonfliktne žiť s národnostnými menšinami, a dokonca menšiny môžu využívať výhody prostredníctvom politických opatrení.
Liberálny nacionalizmus je impozantný pokus zviazať dohromady širokú škálu špecifík pri zachovaní ich existencie v jednom suverénnom štáte, spolupracujúcom so štátmi inými, či už na úrovni medzištátnej, alebo v medzinárodných, alebo nadnárodných inštitúciách.
Je treba otvorene povedať, že si to vyžaduje vyspelé obyvateľstvo štátu, tolerantné a rešpektujúce jedinečnosti ako jednotlivcov, tak i rôznych skupín obyvateľstva, ktoré zase musia dôsledne dodržiavať zákony štátu. Len občania štátu, teda národ a menšiny žijúce na území môžu rozhodovať o vstupe štátu do medzinárodných, medzištátnych a nadnárodných spoločenstiev, to je jedna zo základných požiadaviek liberálneho nacionalizmu, pretože sa to dotýka každého jednotlivca - občana, ktorý prenáša isté kompetencie štátu na medzinárodnú, medzištátnu, či nadnárodnú inštitúciu. Priama demokracia je princípom liberálneho nacionalizmu.
Liberálny nacionalizmus verí, že jeho argumentácia povedie liberálne štáty k prehodnoteniu svojich povinnosti voči všetkým občanom sveta, nie len tých v rámci svojich hraníc.
Nikto by nemal byť nútený k ničomu, čo zákon neprikazuje, a žiaden zákon by nemal byť na ujmu ľudskej dôstojnosti.
Moderný liberálny nacionalizmus ušetrí liberalizmus z plytkého univerzalizmu, a chráni nacionalizmus od svojich najtemnejších impulzov. V súčasnosti je existencia národa dobrom a je dokonca nevyhnutná. Jeho existencia musí zaručovať slobodu, ktorá by sa stratila, ak by mal svet len jeden zákon a jedného pána. Liberálny nacionalizmus má mať povahu racionalistickú, optimistickú a pluralistickú.
Prevzaté z:
odkaz
