Bol to čas vojenských manévrov. Jedny striedali druhé, prebiehali v Poľsku, vo východnom Nemecku, v Maďarsku i na sovietskej Ukrajine. Ale najväčšie cvičenie, pod kódovým označením Šumava, sa konalo v júni 1968 na území bývalého Československa. Kto vtedy z nezasvätených mohol tušiť, že je generálkou na operáciu Dunaj - na obsadenie Československa spojeneckými armádami?
Moskva sa pokúšala "umravniť“ Alexandra Dubčeka a ďalších reformátorov v Prahe najprv politickými prostriedkami. Sovietsky líder Leonid Brežnev nechal už koncom marca 1968 pozvať Dubčeka na schôdzku najvyšších predstaviteľov varšavského paktu do Drážďan (vtedy v NDR), kde mu spoločne „naprávali hlavu“.
Nepochodili, lebo v apríli pokračovalo v Československu odstraňovanie dogmatikov z dôležitých pozícií v straníckych a štátnych orgánoch, prestala fungovať cenzúra, prebúdzala sa občianska spoločnosť. Politické vedenie prijalo najdôležitejší dokument Pražskej jari a celého obrodného procesu – Akčný program. Čítame v ňom aj nasledujúcu vetu: "Socializmus sa môže rozvíjať len tak, že otvorí priestor pre uplatnenie rôznych záujmov ľudí a na tomto základe bude demokraticky rozvíjať jednotu všetkých pracujúcich.“ Začalo sa hovoriť o "socializme s ľudskou tvárou“ a o špecifickom modeli socializmu, odlišnom od totalitného sovietskeho.
Začiatkom mája pozval Brežnev Dubčeka "na koberec“ priamo do Kremľa. Dohováral mu medzi štyrmi očami i pred celou československou delegáciou. Dubček obhajoval reformnú politiku a obavy z "reštaurácie kapitalizmu“ v ČSSR označil za prehnané, nezodpovedajúce skutočnosti.
Podľa svedectva Vasila Biľaka z roku 1990 na záver tejto moskovskej návštevy prišli Brežnev a spol. s návrhom rozmiestniť jednu sovietsku divíziu na západných hraniciach Československa, kde vraj NATO sústreďuje svoje jednotky. Naša delegácia si ponuku vypočula, ale neprijala ju. To sa stalo 4. mája a už o tri dni na zasadnutí sovietskeho politbyra používal Brežnev iné počty. "Na hranici s NSR stojí 21 nemeckých a amerických divízií a českí priatelia proti nim nič súce nemajú,“ tvrdil. "Ak bude desať našich divízií stáť na hraniciach s NSR, nastane úplne iná situácia.“ Čiže koľko vlastne sovietskych divízií tam Brežnev chcel mať?
Pripomeňme si, že v tom čase len Československo a Rumunsko – spomedzi členských štátov Varšavskej zmluvy – nemalo na svojom území sovietske základne (Albánsko od roku 1962 prerušilo svoju činnosť v tomto vojenskom pakte a v septembri 1968 z neho vystúpilo).
Prvýkrát Brežnev nadhodil možnosť rozmiestnenia sovietskych divízií na západných hraniciach ČSSR ešte vo februári 1967 Dubčekovmu predchodcovi Antonínovi Novotnému. Vtedy bola reč o dvoch divíziách. Verejnosť by to neprijala a v danej vnútropolitickej situácii by to nahrávalo neprajníkom režimu, namietal údajne Novotný. Brežnev ďalej nenaliehal, nebolo treba. ČSSR v tom čase bola "pevnou súčasťou socialistického spoločenstva“, nie ako v lete 1968, keď sa stala jeho "slabým článkom“. Vari len neočakával, že Dubček bude povoľnejší?
Ak to nejde priamou cestou, skúsime vás dostať ľsťou, povedali si v Moskve. A prišli s požiadavkou usporiadať čo najskôr na území ČSSR veľké vojenské cvičenie spojeneckých síl. Navrhovali ho už v apríli, teraz však boli neodbytní a československá strana to z taktických dôvodov nemohla odmietať.
Pred Jakubovským všetci zalezú
O niečo neskôr, ale ešte stále v máji 1968, sa v Moskve konala tajná schôdzka lídrov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Dohodli sa, že cvičiace spojenecké vojská zostanú v Československu čo najdlhšie ako opora tunajších "zdravých síl“ v politickom vedení krajiny. "Mohol by to byť jeden z rozhodujúcich momentov v zvrate udalostí,“ povedal na schôdzke Brežnev.
V tom čase sa v ústrednom výbore i v predsedníctve KSČ už jasne črtali jeho reformné i protireformné krídlo. Biľak, ktorý bol prvým tajomníkom na Slovensku a v januári 1968 podporil nástup Dubčeka na čelo KSČ, v máji sa už stával jeho vytrvalým kritikom. A začal sa raz v Mukačeve, inokedy v Užhorode tajne stretávať s Piotrom Šelestom, členom sovietskeho politbyra a straníckym šéfom Ukrajiny. Toho poveril sám Brežnev, aby "prostredníctvom Slovákov vplýval na Čechov“ a usmerňoval "zdravé jadro“ v KSČ.
Vďaka zverejneným Šelestovým denníkom (na Ukrajine vyšli v ruštine v roku 1994) vieme, o čom rokovali. Prvýkrát sa stretli už 23. mája 1968 a Biľak nástojil na tom, aby sa cvičenie konalo čo najskôr: "Len čo sa u nás objaví ruský vojak, všetky tie politické krysy zalezú do svojich dier,“ tvrdil Šelestovi, "a keď sa objaví Jakubovskij (maršal Ivan Jakubovskij, hlavný veliteľ Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy – pozn. red.), mnohým sa ochladia hlavy. Posmelí to komunistov a všetok ľud v boji proti pravicovým elementom.“
Koncom mája sa v Prahe uskutočnilo zasadnutie ÚV KSČ. Pod tlakom Moskvy sa na ňom hovorilo aj o nebezpečenstve "pravicového oportunizmu a antisocialistických síl“, zároveň však členovia najvyššieho politického orgánu v krajine odhlasovali pokračovanie demokratizácie spoločnosti v duchu Akčného programu. Predovšetkým však rozhodli o zvolaní zjazdu KSČ na 9. septembra 1968. Dalo sa predpokladať, že na tomto snemovaní delegátov z celej republiky zvíťazia reformné sily v strane a možno, dokonca, reformní radikáli, ktorí sa usilovali o určitú pluralitu politického systému.
Moskva musela tomu stoj čo stoj zabrániť a nič nechcela nechať na náhodu. Preto už v apríli rozbehla plánovanie vojenskej intervencie do Československa ako krajného riešenia. Medzitým urýchľovala prípravy jej svojráznej predohry – vojenského cvičenia pod názvom Šumava. Už od 24. mája prichádzali do ČSSR tímy sovietskych expertov, aby tu robili prieskum výcvikových priestorov, letísk, pohraničných priechodov a budúcich trás cvičiacich jednotiek. Skupiny spojárov zo sovietskych vojsk dislokovaných v Poľsku a NDR budovali rozsiahle rádioreléové a káblové spojovacie siete. Podľa zistení českého historika Antonína Benčíka už 30. mája 1968 – takmer tri týždne pred začiatkom samotného cvičenia – bolo u nás 2 190 vojakov a 793 vozidiel Sovietskej armády.
odkaz
