Láska vs. Strach

Som zamilovaná.
Som nešťastne zamilovaná.
Vypínam svoje emócie, svoju prirodzenosť a spontánnosť, lebo nechcem, aby to ostatní vedeli.
Ovládam sa. (Aká som ja úžasná)
Má priateľku.
Keď ich potom chcem zapnúť, dosť to bolí. Vždy. Chcem ho, hrozne. Nie pre tie predstavy, pre tie DEBILNÉ predstavy, ktoré nikdy nebudú naplnené (lebo nikdy nič nedopadne presne podľa toho vášho obrázku v hlave, odchýlka je vždy), ale pre ten potláčaný pocit, keď som s ním, pre tú stopu, čo vo mne zanechávajú jeho pohľady. Pre TEN pocit. Neznášam to, keď si predstavím, že to cíti tiež, lebo necíti. A ak aj áno, nechce to dať najavo.
Veľmi rada by som si nahovorila, že ma chce pobozkať, že na to niekedy myslel, ale keďže vôbec netuším, do akej veľkej miery je to blbosť, teda skôr si nechcem priznať, že je to strašná blbosť, snažím sa nad tým vôbec nezamýšľať. No nehovorím, že sa mi to aj darí, najmä keď mám optimistickú náladu. A ako bonus, tie moje predstavy, ktoré pravidelne napádajú moju hlavu ako infekcia, na ktorú si nikdy nevytvorím imunitu. Že prečo nie? Lebo sú to príjemné predstavy. Čo je pre človeka lepší pocit ako počuť zopár pekných slov na vlastnú adresu od človeka, na ktorom mu záleží, vidieť, že je pre takého človeka dôležitý a stať sa milovaným? Čo je lepšie ako pocit, že všetka tá skrývaná náklonnosť, vášeň, a azda aj láska je oprávnená a správna, dokonca žiadaná? Nič.
Tak preto si to predstavujem. Tak preto nikdy nestratím nádej. Nech sa stane čokoľvek. Budem veriť, že moja láska príde, aj keby som zostala posledným človekom na Zemi. Na niečo také mi nikto nikdy právo neodoberie.
Takto najlepšie viem, že som živá, ale popritom vlastne zabíjam svoju osobnosť potláčaním jej vonkajších prejavov. Lebo potláčam vonkajšie prejavy otupovaním tých vnútorných. Lebo otupujem vnútorné prejavy klamaním svojmu srdcu. A klamať svoje srdce je ten najhanebnejší zločin na svete.
Áno, dôvody mám, robím to v zmysle „väčšieho dobra“ a „pudu sebazáchovy“ – v mojom prípade preto, aby nikto nezistil, že som zamilovaná, najmä nie inkriminovaná osoba, lebo by to viedlo len k stratám dobrých vzťahov, k prísunu tém na ohováranie a k poklesu hodnoty vlastnej osobnosti v očiach mojich aj iných.
Ale je to správne? Môže, mal by mozog ovládať moje city? Mal by sa ten chladnokrvný mysliteľ, autor konštánt, schránka plná informácií a živý počítač stať diktátorom ľudskej osobnosti? Aký by bol potom rozdiel medzi človekom a zvieraťom? Aký by bol potom zmysel existencie človeka na Zemi?
Nie, nie je to správne. Robím to len zo strachu, zo strachu pred svetom. Všetci sa v ňom kúpeme, hádzali nás do bazéna naplneného až po okraj už odmalička:
„Nerob to, čo na to povedia ľudia?“
„Nerob to, čo ak sa ti niečo stane?“
Je správne báť sa, je to zvierací inštinkt, ktorý všetkým živým organizmom z celého sveta pomáha prežiť. Ale mať strach povedať, čo si myslím; urobiť, čo chcem urobiť (a nie je to protizákonné); žiť tak, ako chcem žiť len preto, že by to bolo iné ako teraz a ja neviem, aké by to bolo je poriadna kravina. Je možné, že to bude horšie, ale to nie je isté. VŽDY je to 50 na 50 (teda, ak sú 2 možnosti :P). Strach je len upozornenie pred niečím, čo nepoznáme. Nie je to povel, ktorý nám káže stiahnuť sa. A ľudí, ktorí mu dokážu čeliť, nazývame ODVÁŽNI ĽUDIA. HRDINOVIA. Urobia veľa, veľa chýb, ale neboja sa ich robiť, lebo sa nimi neustále učia.
Späť ku mne – možno by som po viac či menej verejnom priznaní, nech by skončilo akokoľvek, nezaznamenala pokles hodnoty vlastnej osobnosti vo vlastných očiach, minimálne nie vo vlastných očiach. Možno by som dokonca po takomto „prečine“ dokázala hovoriť, čo si myslím; robiť, čo chcem robiť a žiť podľa seba. Možno by ma to zničilo, zdrvilo, prefackalo a zhodilo na najhlbšie dno ľudského trápenia, ale aj vyformovalo, možno by som vyrástla; možno by som sa aj menej bála, lebo by som spoznala ten pocit byť na dne; možno by som potom bola schopná položiť ruku na kľučku od dvier s nápisom „hrdinovia“.
Ale čo to vlastne píšem? Veď ja nikomu nikdy nič nechcem povedať. Prečo píšem tento článok, keď sa nechcem zmeniť? Keď nechcem nič zmeniť? Keď som zvyknutá sa báť? Keď som zvyknutá čakať, kým sa svet obráti na mňa, a padne na zadok z toho, aká som inteligentná, zložitá a ako trpím keď milujem? (Nie že by som sa plánovala dočkať, ale viete, čo je lepšie ako predstava, že...)

👍: piskotka

prééééésne sa to na teba hodi :D
odkaz

Vďaka, túto som mala vždy rada, ale nikdy som sa nesústredila na text 🙂

love is no crime, ale mimo to, ten tvoj idol si niekde uziva so svojou cicou a ty sa trapis. nie je to trochen na hlavu ? :D ked raz vyrastiete zistite ze ziadna laska neexistuje, nic, len mamon ;-)

No, nech si to myslíš pre čokoľvek, ja by som zostala verná tej krajšej a poetickejšej teórií 😉 A ja sa nechcem trápiť...len nechcem znova prežívať to nič, čo nastane, keď ma mozog presvedčí o tom, že si všetko len nahováram a že to mám nechať tak 🙂 Ak to nie je skutočné, tak ma to prejde samo...

ok :D

Potvrdzuje to pravidlo, že láska povznáša a aj bolí.

Samotna laska ani nepovznasa a ani neboli. Samotna laska je len prostriedkom k roznym javom. Laska je tuzba a tuzba je nepokojom. Cielom je stav mysle, ktore mozeme charakterizovat pokojom - stavom blazenosti. Inymi slovami, ego vtedy rusi svoj negativny vplyv a vtedy pocitujeme prirodzeny stav mysle.

túžba a nepokoj a láska nemajú veľa spoločné 🙂

laska je agape, expresivne vyjadrene ;-)

claret,tym co prechadzas ma pre teba velku cenu,mozno to nevies posudit teraz,ale raz pochopis,ako velmi ta ci uz zamilovanost,alebo laska,alebo akykolvek cit zjemni.drz sa a nezabudaj,ze ziadna kasa sa neje taka horuca,ako sa navari🙂aj taketo veci patria k zivotu a bud rada,ze vies citit.

Claret pekne píses. Tvoja laska je ako tento soundtrack🙂 Inception, TIME
odkaz

Dúfaj, že sa raz karta obráti, tvoje sny a predstavy ti nik nemôže vziať, ale ....nezabudni žiť, Claret... Neupínaj sa len na tie predstavy...

Vďaka za upozornenie, budem...budem sa snažiť proti nim bojovať, alebo ich aspoň dávkovať rozumne 😉

"Chcem ho, hrozne"
Si sebec a s laskou to nema nic spolocne. Len sa ti nieco zapacilo, ako malemu decku hracka.....

Take jednoznacne to teda nie je.

ty,ked si bol zamilovany,tak si objekt svojej lasky nechcel,netuzil si po nej?po jej blizkosti?ved len pise ako to citi.ak to citi prave takto,co ma napisat som zamilovana,ale netuzim po nom?

Písala som to ako priznanie, nehovorím, že som na to hrdá, ale je to tak...a vzhľadom na to, že tie túžby nerealizujem, a nebráni mi nič, len morálka a strach, sa za sebca nepovažujem 😉

nechytaj zas za slovicka..

Pre tych hrkotajucich sa:
Neviete ani co je laska, ked vediete taketo reci.
A lepsie sa od takych drzat daleko.

skoro každý si "prejde rôznymi láskami..je to vývoj, aby raz mohol dozrieť na úroveň toho vyššieho levelu.. a rozoznal o čom skutočná láska je.
Každému prajem spoznať lásku, pocítiť je prítomnú silu ..pretože to je najkrajší dar ktorý človek môže dostať..)

Neviem, ci je to dar. Skor schopnost. Inak napodobne.

Dobre že som prečítala, i keď si dosť čestná osoba, moja sestra ľubila mojho muza, a snazila sa i tak, a robila to tak že to bolo vidieť..

balance - to ten tvoj mužíček nedokázal veci uviesť na správnu mieru?Bál sa toho , že sa tvoja sestre urazí? Asi nehovoríš celú pravdu a ten mužíček sa asi veľmi rád pretŕča , nemáš to s ním asi ľahké.