Kto a kde je demokrat ?

kto je demokrat, Putin, byvaly KGB agent, vrah , machiavelista a psychopat. co sa vyhrabal na vrchol politiky v rusku aby sa dostal k moci? pretoze jemu ide len o moc a tie jeho babky v parlamente su len na okrasu. kazdy protestant zmizne bleskovo do vezenia a sloboda prejavu nie je v rusku povolena. tak toto ma daleko k demokracii .(o tom ze je zodpovedny za vrazdy jeho kritikov, novinarov a opozicnych politikov uz ani nepisem. )
Ale pre hlupe nudne jednoduche individua je to narodny hrdina a demokrat, co uz
ale stale ma nezaujima putinov autokraticky totalitny system, ak to vecsine rusov takto vyhovuje, mna zaujima ze financuje extremisticke skupiny, a s jeho propagacnym ruskym tv masivne vystupuje proti vsetkym osobam a instituaciam ktore propaguju europske myslienky. to sa ma uz tyka

👍: veriaci , kntsz , Osvietený

Podľa mňa si toto, čo sa teraz deje v Európe vyskúšali najprv na východe Ukrajiny. Masívnou propagandou zmenili myslenie ľudí a potom to zneužili pri rozpútani vojny. Veď aj u nás podporujú niektoré strany a hnutia, ktoré nenávidia demokraciu.

👍: veriaci , Scarllete

O to práve ide. Vezmime si hoci Meakulpu. Ak by nebolo propagandy, tak v prípade napadnutia SR, by Meakulpa bojovala za Slovensko. No, ale teraz, ak by nás napadli, Meakulpa by už bola na strane nepriateľa. V domnení, že nepriateľ nám vlastne pomáha

👍: Scarllete

Veľká časť obyvateľov Donecka a Luhanska, sledujúc výhradne ruskú televíziu uverila, že Kieva sa zmocnili fašisti. No a v prvej fáze, na začiatku konfliktu takto dezorientovane obyvateľstvo veľmi uľahčilo prácu okupantom.

👍: veriaci , Scarllete

4. kesha nestiham ti davat suhlasy

Také jednostranné.

ale pravdivé

Nikto z nás si nemôže dovoliť napísať, že "pretoze jemu ide len o moc".

To je rovnaké, ako keď napíšem, že ty si sa dal do vášho kresťanského spoločenstva lebo ti ide len o tvoje príjemné zážitky.

Je vždy tak ľahké posudzovať iných.

Áno Hitler konal jednostranne. Niektorí ľudia, sa cítia byť povzneseni nad takýto,, stredovek " a hľadajú v tom niečo, neviem čo. Vraj Rusko sa cíti byť ohrozené a preto sa takto akoby bráni. Ale ohrozená sa v skutočnosti cíti iba ruská oligarchia.

👍: veriaci , Scarllete

Ďakujem Veriacemu za súhlasy. Je zaujímavé, že asi žiaden fanúšik alternatívnej scény sa nezamysli, prečo Ukrajinci hľadajú prácu v EÚ a nie v RF.

👍: veriaci , Scarllete

7-
je to presne tak. Putin bol vybraný ako hlavný kandidát ruskou oligarchiou, ktorá z neho masívnou propagandou urobila hrdinu a vodcu. Národu už iné nezostalo iba ho zvoliť. Trauma z histórie je obrovská. II. sv. zasiahla smrťou prakticky každú ruskú rodinu. Stačí brnknúť na túto strunu a národ je zomknutý a pripravený na boj! Toto je nevypočítateľná hrozba, lebo národ je ľahko manipulovateľný a z ohrozenia majetku oligarchov sa razom stáva ohrozenie celého Ruska. Už sa Putin nechal počuť, že ak sa objavia rakety stredného doletu v Európe, tak urobí preventívny úder!!!
Rusko je časovaná bomba závislá od zopár grázlov.

👍: Scarllete , veriaci , Osvietený

PartOFgod - slovan galaktický trošku sa aj sťahovali samozrejme nie do Ruska

Súpis z roku 1990 registroval 1 882 915 osôb slovenského pôvodu.

odkaz

ZSSR bola zmeska krajín najmä bývalej mongolskej ríše a krajín ktoré anektovalo agresívne ZSSR . To je fakt .

Spojené štáty americké

I. Základné údaje o teritóriu


Názov: Spojené štáty americké
Hlavné mesto: Washington, DC
Rozloha: 9 826 675 km2
Počet obyvateľov: (údaje z r. 2011) 312 252 000
Etnické zloženie: Američania európskeho pôvodu – 81 %, Afroameričania – 13 %; Aziati, Indiáni, Havajčania – 6 %. (národnostné zloženie: Angličania – 82 %; Španieli -10 %; iní Európania – 4 %; Aziati a obyvatelia tichomorských ostrovov – 3 %).
Konfesionálne zloženie: protestanti – 51,3 %; kresťania (katolíci) – 24,0 %; židia – 1,7 %; mormoni – 1,7 %.
Úradný jazyk: anglický

II.Všeobecná charakteristika komunity
Slovensko-americká komunita vznikla v procese hromadného vysťahovalectva. V súčasnosti tvorí malú skupinu (0,8 % obyvateľstva USA) so známkami etnickej transformácie. Kompaktné osídlenie sa rozpadlo už dávno, prežívajú iba cirkevné a spolkové štruktúry. Ostáva v nich vedomie pôvodu, ktoré funguje ako nutnosť emocionálnej identifikácie jednotlivca s určitou etnickou skupinou.

III. Štatistické údaje o slovenskej komunite (počty a sídla)
Štatistické údaje o počte slovenských prisťahovalcov do USA pred rokom 1918 sú nepresné. Federálny súpis z roku 1920 uvádza, že v USA žilo 619 866 Slovákov, z nich 274 948 narodených mimo USA a 344 918 narodených v USA. Súpis z roku 1990 registruje 1 882 915 osôb slovenského pôvodu. Sčítanie obyvateľov USA z roku 2000 zaznamenalo pokles obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti na 820 711 obyvateľov. US Census 2002 uvádza 800 756 osôb hlásiacich sa k slovenskému pôvodu.

V súčasnosti sú Slováci a ich potomkovia okrem pôvodných prisťahovaleckých stredísk od východných štátov po stredozápad usadení takmer vo všetkých štátoch USA. V posledných rokoch sa zvyšuje počet Slovákov v štátoch Florida a Kalifornia.

Štáty a mestá s najväčšou koncentráciou Slovákov sú:
Pennsylvánia: Pittsburgh
Ohio: Cleveland
New Jersey: Newark
New York: New York City, Buffalo
Illinois: Chicago

IV. Historický vývoj komunity
Najstaršie záznamy o slovenských prisťahovalcoch v USA pochádzajú z roku 1873 z baníckej
osady Streator (Illinois). V nasledujúcich rokoch nachádzame záznamy o Slovákoch v Clevelande (Ohio,1874), Johnstowne (Pensylvánia, 1875), Freelande (Pensylvánia, 1876), Bredgeporte (Connecticut, 1877), Passaicu (New Jersey, 1879).

Slováci sa začali hromadnejšie sťahovať do USA koncom 70. rokov 19. storočia. Išlo o sociálnu emigráciu. Prvé sústredené sídla vznikali v štátoch New York a New Jersey, vo východnej Pennsylvánii, v lokalitách prevažne s banskými prevádzkami. V medzivojnovom období i napriek obmedzeniam prisťahovalectva do USA a určením kvóty pre jednotlivé krajiny sa vysťahovali ďalšie tisícky Slovákov. Hlavnou motiváciou vysťahovalectva Slovákov do Ameriky boli od konca 70. rokov 19. storočia priaznivé sociálne a ekonomické podmienky pre prisťahovalcov. Vysťahovalci po príchode do USA žili v skromných podmienkach, šetrili peniaze, ktoré posielali rodinám. Pracovali ako nekvalifikovaní robotníci najmä v priemyselných a baníckych oblastiach, vykonávajúc tú najťažšiu prácu.

Neznalosť angličtiny bola prekážkou prvej generácie prisťahovalcov pri získavaní kvalifikovanejšieho pracovného zaradenia. Ich potomkovia už takýto jazykový problém nemali, čím sa sociálna štruktúra slovenského etnika rozšírila o skupiny so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním. V povojnovom období (1945-1948) túto sociálnu štruktúru rozšírili politickí emigranti, ktorí sa rýchlejšie adaptovali a postupne sa mnohí vypracovali na vedcov, špičkových odborníkov v technických a spoločenskovedných oblastiach, cirkevných hodnostárov, pedagógov na stredných, vysokých školách a univerzitách. Usádzali sa vo všetkých štátoch USA, kde dostali pracovné príležitosti. Novými vlnami vysťahovalectva zo Slovenska slovenská komunita v USA vzrastala a spolu s ďalšími generáciami prostredníctvom spolkov udržiavala vedomie o pôvode a kontakty s materskou krajinou.

Po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 emigrovali do USA zväčša odborne vzdelaní ľudia z politických dôvodov, pričom nezanedbateľnou príčinou ich odchodov boli ekonomické aspekty

Po roku 1989 a výraznejšie v posledných rokoch nadobudol odchod Slovákov do USA vzostupnú tendenciu. V prevažnej miere ide o prechodné študijné pobyty, vedecké stáže. Vážnym dôvodom odchodu je aj hľadanie pracovných príležitosti v dôsledku nezamestnanosti najmä na východnom Slovensku, odkiaľ vo všetkých emigrantských vlnách bolo najviac vysťahovalcov. Časť osôb zo Slovenska s krátkodobým či dlhodobým pobytom napokon ostáva v USA natrvalo.

V súčasnosti sociálna štruktúra slovenského etnika zodpovedá americkým kritériám. Generácia slovenských prisťahovalcov po páde komunizmu je charakteristická vyšším vzdelaním a aj vďaka slobode pohybu má širokú možnosť uplatnenia.

V. Aktuálny stav
1. Spolky a organizácie
Spoločenský systém v USA, ktorý nezabezpečoval prisťahovalcom sociálne istoty, neznalosť nového prostredia a neznalosť jazyka, motivovali Slovákov k zakladaniu svojpomocných spolkov, v ktorých si z pravidelných členských príspevkov vyplácali istú sumu v prípade úrazu pri práci, chorobe či smrti. Postupne sa k úlohe svojpomoci pridružovali ďalšie aktivity, najmä v oblasti osvety, smerujúce k udržiavaniu národného povedomia. Angažovali sa v pomoci pre Slovensko, v politickej oblasti najmä v časoch národnostného útlaku Slovákov. Najväčšie spolky zakladané koncom 19. a začiatkom 20. storočia pretrvali do súčasnosti plniac úlohu kontinuitného udržiavania národných a kultúrnych tradícií. Po roku 1968 vo väčších strediskách Slovákov v USA zakladali na propagáciu slovenskej kultúry slovensko-americké kluby. Po roku 1989 sa do USA prisťahovalo veľa mladých vzdelaných a kvalifikovaných Slovákov, ktorí neprejavujú veľký záujem organizovať sa v spolkoch; hovoríme o generácii silných individualít.

V súčasnosti organizovanú americko-slovenskú komunitu tvoria:

a) Svojpomocné (fraternalistické) organizácie:
Sú to obchodné poisťovne, ktoré majú uznaný charitatívny a kultúrny charakter, čo im umožňuje získať určité daňové výhody. Spolu reprezentujú finančný majetok v hodnote približne 800 miliónov USD. Fondy sú viazané a kontrolované štátnymi a federálnymi zákonmi, aby mali organizácie dostatok prostriedkov na vyplácanie záväzkov. Organizácie majú možnosť využívať len tzv. administratívne alebo neviazané fondy, z ktorých sa financuje chod organizácií (platy zamestnancov, kancelárie, budovy, administratíva). Z týchto fondov môžu svojpomocné organizácie podporovať národné, náboženské, kultúrne a iné programy (pokiaľ im to stav ich fondov dovoľuje). Vedenie týchto spolkov je až na malé výnimky v rukách príslušníkov druhej až tretej generácie slovenských prisťahovalcov.
K spolkom s najväčšou členskou základňou patria: Prvá katolícka slovenská ženská jednota (najväčšia fraternalistická organizácia) s odbočkami v 12 štátoch USA a s počtom okolo 90-tisíc členov, Prvá katolícka slovenská jednota, ktorá má v súčasnosti svoje odbočky v 16 štátoch USA a Kanady, s počtom okolo 70-tisíc členov, Pennsylvánska slovenská katolícka ženská jednota s 18-tisíc členmi v 8 štátoch USA, Slovenský katolícky Sokol s počtom do 40-tisíc členov v 10 štátoch USA, Slovenská telocvičná jednota Sokol s počtom do 9-tisíc členov v 10 štátoch, Národný slovenský spolok (najstaršia fraternalistická organizácia) s 20-tisícovou členskou základňou v 13 štátoch USA.
Spolky i napriek pomerne veľkému počtu členov (posilnenému i v dôsledku fungovania poisťujúcej spoločnosti) v súčasnosti zápasia s problémami starnutia členov a získavania nových z radov mladej generácie. Miestne spolky svojpomocných spolkov majú vlastné financie a vyvíjajú národnú, kultúrnu a spoločenskú činnosť samostatne.

b) Celonárodné reprezentatívne organizácie:
Slovenská liga v Amerike (SlvA) založená v roku 1907 združuje päť fraternalistických organizácií so súhrnným počtom do 300-tisíc členov a mnohé nezávislé občianske a kultúrne spolky (napr. Slovenská záhrada na Floride), viaceré spoločnosti a spolky kultúrneho dedičstva a spoločenské kluby. Cieľom založenia ligy bolo vytvorenie strešnej organizácie, ktorá by reprezentovala amerických Slovákov. SlvA má svoje miestne zbory (okolo 20) v rôznych štátoch Ameriky. I keď je federáciou slovenských organizácií a spolkov, má aj individuálnych členov.
Americko-slovenské spolky zastúpené Slovenskou ligou v Amerike podporili v r. 1970 vznik Svetového kongresu Slovákov v New Yorku. Jeho prvým predsedom bol Štefan Roman a ústredie sídlilo v Toronte. Programom SKS bolo uplatnenie samourčovacieho práva Slovákov a požiadavka slovenskej štátnosti. Vo svojom programe pokračoval až do vzniku Slovenskej republiky v r. 1993.
Združenie slovenských katolíkov v Amerike (ZSK) založené v roku 1911 vo Wilkes Barre, Pa., združuje slovenské katolícke farnosti a náboženské spolky. Spravuje viazaný fond v hodnote vyše dvoch miliónov dolárov, z ktorého udržuje napr. chod Slovenského ústavu v Ríme. Z výročných zbierok v slovenských farnostiach poskytuje finančnú pomoc katolíckej cirkvi na Slovensku prostredníctvom Konferencie biskupov Slovenska.

c) Nezávislé spolky a združenia
Vo viacerých, i menších strediskách slovenského života, vyvíjajú činnosť združenia, kultúrne spolky, spoločnosti a kluby. S cieľom uchovávania kultúrneho dedičstva, najmä z oblasti folklóru sa v posledných dvoch desaťročiach aktivizujú spoločnosti národného dedičstva, ktoré zakladajú príslušníci ďalších generácií Slovákov a genealogické spoločnosti združujúce členov pochádzajúcich z rovnakého regiónu Slovenska. Po vzniku Slovenskej republiky sa už v menšom počte združujú v spoločnostiach a združeniach spolu s Američanmi českého pôvodu (Czech and Slovak Heritage Association). Prevažne tvoria samostatné pobočky a organizujú prednášky, výstavy, kurzy slovenského jazyka a pod.
V posledných rokoch sa zakladajú spoločnosti na platforme družobných miest Slovenska a USA - „Sister Cities“ (Cleveland, Ohio - Bratislava; Youngstown, Ohio - Spišská Nová Ves; Kent, Ohio - Dudince; Pittsburgh - Prešov). Spoločnosti tohto typu zviditeľňujú jednotlivé slovenské regióny a prispievajú nielen ku kultúrnej ale i ekonomickej spolupráci. Neorientujú sa iba na slovenských potomkov, ale aj priaznivcov Slovenska.
Od 90. rokov 20. storočia sa dostávajú do popredia spoločnosti s cieľom naštartovania procesu lobingu pre Slovensko, pričom sa snažia získať do svojich radov vysoko postavené osobnosti Američanov slovenského pôvodu (senátori, politici, podnikatelia) aj Američanov, ktorí sa z pracovných či súkromných dôvodov dostali do kontaktu so Slovenskom. Patrí k nim napríklad organizácia Friends of Slovakia – Priatelia Slovenska iniciovaná bývalým veľvyslancom SR v USA Martinon Bútorom, ktorú vedie bývalý americký veľvyslanec na Slovensku Theodore Russel.

V spolupráci s veľvyslanectvom je aktívna v podnikateľskej oblasti Slovensko-americká spoločnosť vo Washingtone, D.C. Kontakty so Slovenskom v podnikateľskej oblasti tiež podporujú honorárni konzuli v USA, ktorí zastávajú významné funkcie vo verejnom, spoločenskom či politickom živote. Honorárne konzuláty SR sú v šiestich štátoch USA. Medzi neziskové novovzniknuté organizácie patrí Nadácia +421 v štáte Delaware, ktorá spolupracuje s Generálnym konzulátom SR v New Yorku, Stálou misiou SR pri OSN a inými krajanskými spolkami. Jej cieľom sú kultúrne prezentácie a podujatia pre krajanov.

2. Cirkevný život
Prevažnú väčšinu amerických Slovákov tvoria príslušníci rímskokatolíckeho, gréckokatolíckeho a v menšej miere evanjelického vierovyznania. Majú pevné zázemie v cirkevných spolkoch s dlhoročnou tradíciou. Základnou organizačnou zložkou v cirkevnom živote amerických Slovákov sa stali farnosti, ktoré boli aktívne aj v národnom živote a podporovali vznik cirkevných škôl pri farnostiach.

Významnú úlohu medzi rímskokatolíckymi Slovákmi zohrali mužské a ženské rehole (pre prevahu rehoľníkov slovenského pôvodu sa udržovali ako slovenské), v ktorých sa rehoľníci spolu s cirkevnými hodnostármi venovali aj národno-kultúrnemu životu a rehoľníčky aj vyučovaniu slovenčiny v cirkevných školách pri slovenských farnostiach. Od 70. rokov rapídne klesal počet slovenských farností a evanjelických cirkví. V súčasnosti existujú vo veľkomestách (New York, Chicago, Cleveland, Pittsburgh) a v niekoľkých menších mestách štátoch Pennsylvánia, Ohio, Illinois, New Jersey, New York, Connecticut) farnosti, ktoré majú farníkov z radov potomkov Slovákov, ale už nie sú registrované ako slovenské. Slovenské nedeľné omše sa v poslednom období obnovili príchodom nových prisťahovalcov a ďalších osôb (študenti, stážisti, pracujúca mládež), ktoré sú v USA na prechodných pobytoch.

Potomkovia Slovákov evanjelického vierovyznania sú združení v Evanjelicko-luteránskej cirkvi v Amerike, ktorá má svoj etnický dištrikt (synodu) na čele so slovenským biskupom a slovenské bohoslužby majú aj v niekoľkých zboroch luteránskej cirkvi Lutheran Church Missouri Synod. Poskytujú finančnú a materiálnu pomoc evanjelickej cirkvi na Slovensku a vysielajú pre cirkevné školy lektorov angličtiny. Evanjelické cirkvi organizujú slovenské ekumenické bohoslužby, ktoré sú spoločné pre všetky kresťanské cirkvi. Pravidelné slovenské ekumenické bohoslužby sa konajú raz do mesiaca v evanjelickej cirkvi sv. Štefana v Edison, NJ.

Združenie slovenských katolíkov v Amerike ako strešná organizácia katolíckych slovenských spolkov organizuje každoročne už vyše štvrťstoročia zbierku pre slovenské kostoly na Slovensku a pre potreby katolíckej cirkvi na Slovensku. Podľa správ z americko-slovenskej krajanskej tlače dosiaľ venovali americkí Slováci z radov katolíkov zbierkami v slovenských farnostiach v Amerike pre rímskokatolícku cirkev na Slovensku 1 820 000 USD. Z vyše tristo kostolov, ktoré si slovenskí prisťahovalci v Amerike vybudovali z vlastných finančných zbierok, si okolo 40 zachovalo slovenský charakter. V posledných desiatich rokoch študenti teológie zo Slovenska, ktorí mali možnosť dokončiť štúdiá v USA, sú po vysviacke umiestnení ako slovenskí kňazi do farností, kde sa konajú omše aj v slovenskom jazyku. Pravidelné nedeľné slovenské katolícke omše v štátoch New York a New Jersey sú v ôsmich kostoloch. V USA je sedem žijúcich katolíckych biskupov slovenského pôvodu pôsobiacich v diecézach jednotlivých štátov USA.
Záujem o slovenské bohoslužby katolíkov i evanjelikov v strediskách Slovákov v jednotlivých štátoch vzrastá.

3. Školstvo a vzdelávanie
V minulosti mali tradíciu slovenské cirkevné školy, ktoré vznikali súbežne so zakladaním farností. V súčasnosti sa na žiadnej z amerických základných či stredných škôl slovenčina nevyučuje, s výnimkou organizovania krátkodobých kurzov. Pred vyše 40 rokmi bolo zatvorené jediné slovenské gymnázium, ktoré spravovala ženská Rehoľa sv. Cyrila a Metoda v Danville, Pennsylvánia. Slovenčinu na ňom vyučovali denne ako druhý jazyk.
Od 80. rokov 20. storočia organizovali americké univerzity na slavistických oddeleniach vyučovanie slovenského jazyka formou kurzov, ktoré viedli lektori zo Slovenska. Táto forma výučby slovenčiny, s prednáškami o slovenskej literatúre a kultúre, ktoré v súčasnosti vedú na slovanských oddeleniach univerzít lektori slovenského pôvodu, sa zachovala do súčasnosti. Jediným riadnym univerzitným profesorom v USA so špecializáciou na slovenský jazyk a literatúru je americký Slovák Martin Votruba, ktorí pôsobí na oddelení ruských a východoeurópskych štúdií (Russian and East European Studies Department) Pittsburskej univerzity v Pittsburghu.

Tretie a ďalšie generácie pôvodných vysťahovalcov zo Slovenska neovládajú slovenský jazyk. V posledných rokoch sa zvýšil počet kurzov slovenčiny pre všetky vekové kategórie organizované pri spolkoch, kluboch alebo na amerických stredných školách v mestách, kde žije slovenská komunita sústredenejšie. V posledných desaťročiach sa slovenčina v Amerike vyučuje na úrovni detských škôlok pri niektorých farnostiach, ktoré organizujú kultúrne alebo náboženské združenia. Slovenské kostoly poskytujú zväčša priestory a vybavenie pre vyučovanie. Fungujú napr. škôlka slovenčiny pri slovenskom kostole sv. Jána v New Yorku, pri slovenských kostoloch v Linden a v Cliftone v štáte New Jersey a v oblasti Bridgeportu v štáte Connecticut. Podobné škôlky sú zriadené v Pittsburghu, Chicagu a Kalifornii. Odhaduje sa, že v Amerike je ich 10 až 15.

V niektorých oblastiach by bol záujem o vyučovanie slovenčiny aj na žiackej úrovni, ale problémom sú veľké vzdialenosti, nedostatok lacných priestorov na vyučovanie a často nedostatok dobrovoľníkov, ktorí by boli ochotní slovenčinu vyučovať.

Americko-slovenské spolky každoročne vyčleňujú určitú sumu finančných prostriedkov na štipendiá (scholarships) pre študentov, deti svojich členov, ktorí na vysokých školách a univerzitách v rámci ročníkových prác či dizertácií spracovávajú témy z dejín a súčasného života slovenského etnika v USA.

4. Veda a výskum
Dokumentačné strediská a knižnice so slovacikálnou literatúrou a tlačou sa nebudovali samostatne. Nespracované archívne materiály spolkov sa uchovávajú v spolkových budovách. Úsilie o sústreďovanie dokumentačného materiálu slovenských spolkov i farností (korešpondencie, spolkovej tlače, literatúry a pod.) vyvinuli za pomoci spolkov rehole, pri ktorých sa zakladali dokumentačné strediská a knižnice. Najviac dokumentačných a knižných zbierok sústredili v areáli pôvodne slovenskej rehole sestier sv. Cyrila Metoda v Danville, Pa. (Jankola Library and Archives) a Benediktínskeho opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, Ohio, kde sídli od roku 1952 aj Slovenský ústav. Nakoľko spracovávanie a najmä ochrana dokumentov nie je na žiaducej úrovni a absentujú aj odborníci z radov krajanov, postupne sa dokumenty prevážajú na Slovensko, alebo sústreďujú v knižniciach niektorých univerzít (napr. v Hillmanovej knižnici pri Pittsburskej univerzite). Najväčšiu zbierku dokumentačného materiálu slovacík má vo svojich fondoch a permanentne ju dopĺňa Jankolova knižnica a archív v Danville, Pa. Finančne túto knižnicu a archív podporujú krajanské spolky.

5. Médiá
Americko-slovenská tlač slúžila ako významný zdroj pracovných, spoločenských a spolkových informácií na udržiavanie národného povedomia a osvetu. Prvé noviny vznikli už v polovici 80. rokov 19. storočia. Na prelome storočí vychádzali v Amerike prvé slovenské denníky (do prvej svetovej vojny ich bolo šesť). Prevahu mali spolkové noviny a časopisy. Spolu Slováci v Amerike vydali okolo 230 titulov americko-slovenských novín a časopisov. Vrcholovým obdobím boli 30. roky 20. storočia, keď vychádzalo približne 51 novín a časopisov. Medzi obľúbené publikácie patrili kalendáre, napr. kalendár Jednota a Národný kalendár NSS (vychádza nepretržite od roku 1893).

Najstarším periodikom vychádzajúcim nepretržite od roku 1889 je nezávislý časopis Slovák v Amerike. Vychádza mesačne na 12 alebo 16 stranách. Od svojho založenia je redigovaný len v slovenčine. Napriek jeho bohatej histórii, v posledných rokoch sa záujem o čisto slovenský časopis zmenšuje. Hlavná báza čitateľov, ktorá pozostáva zo starších národne uvedomelých generácií, sa pomaly stráca. Mladšie americko-slovenské generácie v absolútnej väčšine neovládajú dostatočne slovenský jazyk na to, aby čisto slovenský časopis mohli pravidelne čítať.

Druhým významným nezávislým časopisom je Slovensko Dnes, ktorý vznikol v roku 2002. Vychádza týždenne, tiež výlučne v slovenskom jazyku, obyčajne na 20 stranách, z ktorých veľká časť je zaplnená inzerciami. Tento časopis, redigovaný v populárnom štýle, je zameraný hlavne na prisťahovalcov v posledných desaťročiach. Zatiaľ má viac regionálny ako celoamerický charakter a rozširuje – predáva sa najviac v sieti obchodných podnikov v širšom okolí New Yorku, ktoré zahrňuje aj časti New Jersey a Connecticut. Snaží sa preniknúť aj do iných centier slovenského života v Amerike.

Dva slovenské nezávislé časopisy slúžia najmä staršej vrstve Slovákov v Amerike a potom tej najnovšej. Ich čitatelia sú ľudia, ktorí dobre ovládajú slovenský jazyka a chcú si ho v Amerike aj udržať. Ich spoločným problémom je však i nedostatok slovenských redaktorov, alebo v slovenčine vyškolených ľudí, ktorí by boli ochotní a schopní sa venovať nevýnosnej „slovenskej“ žurnalistike v Amerike.

Najrozšírenejším slovenským časopisom v Amerike je úradný orgán 1. Katolíckej slovenskej jednoty Jednota. Vychádza dvakrát za mesiac na 16 alebo 20 stranách, z ktorých 4 – 6 sú redigované v slovenčine. Okrem finančných správ, zápisníc z rôznych schôdzí a iných úradných oznamov sa venuje aj slovensko-americkej problematike a prináša aj správy zo Slovenska.

Najväčšia slovenská fraternalistická organizácia Prvá slovenská katolícka ženská jednota má svoj úradný orgán Fraternally Yours (v slovenčine Ženská Jednota), ktorý vychádza ako mesačník na 20 stranách magazínového formátu a zaoberá sa skoro výlučne len úradnými organizačnými záležitosťami. Jedna alebo dve strany sú v slovenskom jazyku.

Najstaršia fraternalistická organizácia Národný slovenský spolok má svoj úradný mesačník magazínového formátu National News (Národné noviny). Vychádza v angličtine na 20 stranách a sporadicky uverejňuje spolkové oznámenia a menšie príspevky aj v slovenčine. Ďalšie dve fraternalistické organizácie Ženská slovenská pennsylvánska jednota a Sokol USA vydávajú svoje mesačníky len v anglickej reči.

Spolkové tlačové orgány vychádzajú za finančnej podpory najmä tých spolkov, ktoré sú zároveň poisťujúcimi spoločnosťami, pretože tie disponujú istými finančnými prostriedkami aj na túto činnosť pri splnení daných podmienok poisťovní. Sporadicky sa v USA vydávajú aj noviny pôvodne označované ako československé, v súčasnosti sú to prevažne české noviny s niekoľkými článkami v slovenčine (Americké listy). Z ďalších pravidelne vydávaných novín a časopisov vychádzajú dvojjazyčné mesačníky (Floridský Slovák, Zornička), jeden slovenský mesačník (Slovák v Amerike) a ďalšie tri anglicky písané mesačníky a štvrťročníky (Sokol Times, Slovakia, Wisconsin Slovak).

Vo väčších slovenských strediskách a mestách (Pittsburgh, Cleveland, Youngstown atď.) majú od 30. rokov 20. storočia tradíciu slovenské rozhlasové vysielania. Fungujú dodnes ako predplatené nedeľné hodinové programy v regionálnom vysielaní, prevažne so správami o kultúrnych podujatiach slovenských spolkov, krátkymi správami v slovenčine a angličtine o Slovensku a hudobným programom na želanie poslucháčov. Finančné prostriedky na vysielanie získavajú od sponzorov, z členských príspevkov slovenských rozhlasových klubov a z poplatkov za vysielanie hudobných pozdravov k jubileám krajanov.

Napriek tomu, že v Spojených štátoch amerických žije vyše 2 miliónov Slovákov a Čechov, chýba im zastrešujúca organizácia, ktorá by komunitu zjednotila a bola zdrojom informácií o jej aktivitách. Na túto úlohu sa podujali zakladatelia neziskovej organizácie RádioSlovakiaUSA, ktorí prostredníctvom internetového rozhlasového vysielania pokrývajúceho celé územie USA a Kanady sa snažia o udržiavanie slovenskej kultúry za hranicami. Rádio (RSU) si kladie za úlohu nielen informovať o činnosti krajanských spolkov a organizácií v Spojených štátoch a Kanade, ale aj o aktuálnom dianí v politickej, ekonomickej a kultúrnej sfére na Slovensku, v Čechách a v Severnej Amerike. Okrem spravodajských relácií si poslucháči vypočujú rôzne zábavné, športové, náboženské a vzdelávacie programy pre všetky vekové kategórie. RádioSlovakiaUSA začalo oficiálne vysielať 28. januára 2011 z rozhlasového štúdia v New Yorku. Zakladateľmi sú manželia Ingrid Gapa (generálna riaditeľka) a Marcel Gapa (exekutívny riaditeľ), Jozef Kasan (sekretár správnej rady) a spoluzakladateľom bol Michal Salak (hudobný riaditeľ).

Pokusy o realizáciu televízneho vysielania v štáte New Jersey s dosahom aj pre okolité východné štáty USA z roku 1999 pre nedostatočný záujem a finančnej podpory zo strany sponzorov po krátkom čase zlyhali. Od januára 2004 už nevysiela ani rozhlasová stanica Hlas Ameriky (vysielanie bolo v slovenčine a v ďalších siedmich slovanských jazykoch vyše 60 rokov). Obmedzenie vysielania nastalo už od roku 2000, kedy odobrali slovenskej redakcii vysielače krátkych a stredných vĺn.

6.Edičná a vydavateľská činnosť
Slovenské vydavateľstvá pôsobili väčšinou v rámci krajanských spolkov, ktoré boli v ich réžii. V minulosti prosperujúce vydavateľské spoločnosti a spolkové tlačiarne sa postupne zrušili. Do súčasnosti sa zachovala len tlačiareň Jednota v Middletowne, Pa. (Jednota Printing), ktorá tlačí niektoré z titulov americko-slovenskej tlače, ale už nie je majetkom Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Slovacikálnu spoločenskovednú a umeleckú literatúru v angličtine, slovníky a monografie vydáva v súčasnosti americká vydavateľská spoločnosť Bolchazy Carducci Publisher v Chicagu, III. (spolumajiteľom je Američan slovenského pôvodu Ladislav Bolchazy). Vydavateľská a edičná činnosť (vydávanie kalendárovej a historickej literatúry, diel slovenských klasikov) je v súčasnosti na ústupe.

Edičná činnosť spolkov sa orientuje prevažne na spolkové vydania (pamätnice, úradné správy z kongresov, kalendáre) v anglickom jazyku. Slovensky písané publikácie alebo memoárovú literatúru americkí Slováci vydávajú a tlačia v súčasnosti aj na Slovensku.

Slovenská liga v Amerike vydáva ročenku (niekedy každé dva roky) Slovakia. Je to publikácia redigovaná v anglickom jazyku na akademickej úrovni a SLvA ju dodáva do knižníc a inštitúcií zaoberajúcich sa históriou a etnickou kultúrou. Publikácia má knižný formát a približne 150 strán.
Združenie slovenských katolíkov vydáva ročenku Good Shepherd (Dobrý pastier). Táto publikácia má populárnejší charakter a uverejňuje príspevky náboženského a spoločenského rázu väčšinou v angličtine, ale približne štvrtina príspevkov je publikovaná v slovenčine.

7.Folklór
Prezentácia slovenského folklóru (hudobného, tanečného a speváckeho) slúži k propagácii Slovenska. Prevažne mladí členovia z druhej či tretej generácie Slovákov, ale i z radov nových prisťahovalcov z 80. rokov, po pobytoch a vystúpeniach na Slovensku, majú motiváciu zlepšovať úroveň svojich súborov a udržiavať úctu a vzťah k slovenskému dedičstvu (Dni Slovákov žijúcich v zahraničí, účasť na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve a i.) Vystúpenia folklórnych súborov sa už tradične konajú na Slovenských dňoch, ktoré sa konajú v USA každý rok v jednotlivých štátoch a mestách, kde je dodnes zastúpená početná slovenská komunita. V posledných rokoch okrem kultúrnych podujatí slúžia na podporu podnikateľských aktivít a prezentáciu slovenských výrobkov v USA. Slovenské dni sa vyznačujú vysokou návštevnosťou (niekoľko tisíc, podľa počtu krajanov v jednotlivých štátoch) a medzi návštevníkmi sú aj mnohí Američania z radov priaznivcov Slovenska. Na tradičné Slovenské dni, festivaly národného dedičstva pozývajú aj osobnosti zo Slovenska, umelecké telesá (interpretov vážnej a populárnej hudby, hercov, zabávačov), organizujú prehliadky ľudových krojov, stánkový predaj kníh a ľudovoumeleckých výrobkov, ochutnávku slovenskej gastronómie, celebrujú slovenské omše podľa jednotlivých vierovyznaní, sporadicky organizujú výstavy výtvarného umenia.

V rámci klubov sa konajú kultúrne večierky s prezentáciou ukážok slovenskej literatúry. Populárne sú sezónne slovenské plesy, na ktoré pozývajú verejných činiteľov štátov USA, v ktorých sa podujatie koná a osobnosti zo Slovenska. Slováci žijúci v New Jersey a jeho okolí už od septembra 1977 prichádzajú na Festival slovenského dedičstva. Festival sa nesie v duchu osláv národného dedičstva a kultúry. Prezentuje ľudové výrobky, slovenské kroje, keramiku, sklo, slovenské jedlá a prostredníctvom výstavy kníh a časopisov vo výstavných a predajných stánkoch aj slovenskú históriu. Guvernér štátu New Jersey Jon Corzin vyhlásil deň konania festivalu slovenského dedičstva v roku 2009 za Deň Slovákov.

V súčasnosti k najaktívnejším súborom patria folklórny a spevácky súbor Lučina, súbor Kriváň v Clevelande, PAS Slovak Folk v Pittsburghu, súbor Limbora v New Yorku a iné.

8.Šport
Krajania sa organizujú v rámci krajanských spolkov a športových organizácií, ktoré sa orientujú na jednotlivé druhy kolektívnych športov. Špeciálne sa športovým aktivitám venujú sokolské organizácie. Dlhoročnú tradíciu má Telocvičná jednota Sokol (1896) a Slovenský Katolícky Sokol (1905), ktoré pravidelne organizujú športové súťaže a raz za dva roky „zlety“ s účasťou všetkých odbočiek (žúp) sokolskej organizácie z jednotlivých štátov. Súčasťou programu sú gymnastické cvičenia a turnaje. V štáte New Jersey reprezentuje slovenský šport Slovenský futbalový klub Tatry Slovakia, ktorý hrá zápasy v rámci štátu New Jersey a vyvíja aj kultúrnu činnosť. Poloprofesionálny futbalový klub hrá v 1. divízii New Jersey Champions Leaugue, ktorá je oficiálnou zložkou Amerického futbalového zväzu – USSF.

VI.Internetové linky
odkaz
slovakvamerike.com
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
feefhs.org
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
iarelative.com
odkaz
odkaz
odkaz

Zahraničných Slovákov pribúda, najviac ich je v USA

Zahraničných Slovákov za posledné tri roky pribudlo. Zatiaľ čo v roku 2005 žilo podľa odhadov vo svete viac ako dva milióny krajanov, vlani ich počet dosiahol 2,24 milióna ľudí.

Najviac zahraničných Slovákov vlani žilo či pôsobilo už tradične v Spojených štátoch (1,2 milióna), Česku (375.000), Maďarsku (110.000), Kanade (100.000)

odkaz

Ako Slovensko vyhlásilo vojnu Amerike

Naša hrdinská armáda dokázala, že nie je všetko počet, ale že nekonečne viac je vôľa zvíťaziť. Týmito slovami komentoval denník Gardista pred 70 rokmi vyhlásenie ľudáckej vlády o vojnovom stave Slovenskej republiky so Spojenými štátmi americkými a Veľkou Britániou.


„Dar“ americkým Slovákom

Státisícom amerických Slovákov však vtedy nebolo veru do smiechu. Uvedomovali si vôbec pohlavári profašistického štátu, do akého svetla postavili vypovedaním vojny početnú menšinu svojich krajanov za oceánom?

Medrický v spomienkach tvrdí, že niektorí áno. Najmä preto vraj protestovali na zasadnutí vlády: „Veď sme sa tak dostali do nepriateľského pomeru takmer so štvrtinou nášho národa, s americkými Slovákmi, ktorí nám tak pomáhali v boji za autonómiu.“

Tuka o tom tiež vedel, ale v spomínanej reči pred poslancami Snemu cynicky povedal: „V Amerike žijú na stá a státisíce Slovákov. Keď je tam teraz zavedená vojnová povinnosť, tí naši musia byť narukovaní. Takže nie je vylúčené, že sa niekde títo vojaci s našimi stretnú.“

A čo Tiso? Žabkay v obhajovacej reči naznačil, že jeho mandant po vyhlásení vojny USA ťažko niesol práve túto okolnosť. „Preto nebyť nemeckého nátlaku a Tukovo naliehania, určite by obžalovaný tento krok nemohol urobiť,“ tvrdil Tisov obhajca.

Na to, čo nasledovalo po vypovedaní vojny, americkí Slováci dodnes neradi spomínajú. Dlhoročný tajomník Slovenskej ligy Ján A. Holý v našom rozhovore pred štyrmi rokmi hovoril aj o sledovaní a internáciách viacerých funkcionárov krajanských spolkov, predovšetkým katolíckych.

Administratíva USA pritom oficiálne nereagovala na vypovedanie vojnového stavu Slovenskou republikou. Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV márne hľadal stanovisko Štátneho departementu v Americkom národnom archíve v College Park. Ako si vysvetľuje, že nič nenašiel?

„Dá sa to vysvetliť len tým, že USA neuznávajú bábkové vlády, ktoré len kopírujú činy svojho protektora,“ odpovedá, „a potom – Spojené štáty nikdy neuznali vojnovú Slovenskú republiku. Jednoducho Slovensko ako suverénny štát pre ne neexistovalo.“

To však neznamená, že príslušné štátne orgány v USA po vyhlásení vojny Slovenskom nespozorneli. Viacerí príslušníci slovenskej národnosti sa zrazu ocitli pod drobnohľadom. Akýkoľvek pokus o priame spojenie sa so „starou vlasťou“ sa vykladal ako vlastizrada, čo vzhľadom na vojnový stav bolo aj dosť prirodzené.

„Za takýchto okolností sa netreba čudovať, že americkí Slováci sa vyčerpávali obranným postojom a stálym opakovaním vernosti americkej vlasti,“ píše Jozef Paučo vo svojom letopise Prvej katolíckej slovenskej jednoty.

Čoskoro si však uvedomili, že prejavom lojality a presvedčivým argumentom nie sú proklamácie, ale skutky. Tisíce mladých Slovákov narukovali do americkej armády, zúčastnili sa bojov proti fašizmu na frontoch druhej svetovej vojny, mnohí tam aj padli.

Krajanské spolky zároveň organizovali kampaň za zakúpenie štátnych vojnových dlhopisov. Len Slovenská liga dokázala predať úpisy v hodnote 53 miliónov dolárov. Získala za to oprávnenie, aby tri vojenské lode typu Liberty boli pomenované podľa jej návrhu. Niesli mená Milana R. Štefánika, Štefana Furdeka (zakladateľa Slovenskej ligy) a Mateja Kocaka, hrdinu, seržanta vojenského námorníctva USA, ináč rodáka z Gbiel.


odkaz

Pittsburská dohoda bola politická dohoda, ktorú 31. mája 1918 v americkom Pittsburghu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom. Text dokumentu sformuloval v rámci svojej návštevy USA T. G. Masaryk.

Dohoda

Schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote. Na rozdiel od Clevelandskej dohody nemalo ísť o federatívne usporiadanie štátu a forma štátu mala byť republikánska.

Pittsburská dohoda sa po roku 1919 stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici ju právne či úplne spochybňovali, napr. T. G. Masaryk spochybňoval jej platnosť a neskôr tvrdil, že nie je právne záväzná, lebo to bola len „lokálna dohoda amerických Čechov a Slovákov“.

Podľa historičky Margaret MacMillanovej českí politici, predovšetkým Masaryk, odmietali splniť dohodu o autonómii Slovákov (snem, administrácia, súdy) pretože štát bol nestabilný. Nemecká menšina (asi 3 mil.) bola nespokojná nemenej ako Slováci (asi 2,9 mil.). Autonómia pre Slovákov by viedla aj k autonómii nemeckej menšiny a nejasný nasledujúci vývoj.

Originál dohody

Originál dohody bol na Slovensko prinesený zástupcami amerických Slovákov na krátky čas v roku 1938 a 1991. V roku 2018 bol krátko vystavený ako exponát v rámci Česko-slovenskej/Slovensko - českej výstavy na Bratislavskom hrade. Zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike odovzdali originál dohody 9. septembra 2007 do pittsburského historického múzea Heinz History Center.

Česko-Slovenská Dohoda, uzavretá v Pittsburghu, Pa., dňa 30. mája, 1918.

"Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.
Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.
Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.
Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom."

odkaz

Američané přivezli kromě svobody i potravinovou pomoc UNRRA

Americká armáda přivezla do Československa také potraviny a hygienické potřeby, které zde v poválečném období nikdo neznal. Pomoc v rámci projektu UNRRA pomohla Čechoslovákům v těžkém poválečném období. Řadu dovezených dobových produktů vystavuje muzeum Patton Memorial Pilsen.

Návštěvníci zde uvidí doklady o pomoci UNRRA, která v poválečných dobách umožnila mnoha lidem překonat těžkou situaci — potravinové příděly všeho druhu, prázdné či dosud neotevřené konzervy, pytle od mouky a kukuřice či populární žvýkačky.

V muzeu je vystavena také dobová výstroj a výzbroj, zdravotnický materiál, jídelní potřeby, polní dávky, sportovní a rekreační doplňky, řemeslnické nářadí, tiskoviny a mnohé další rozmanité předměty, které američtí vojáci zanechali na památku.

K vidění je tu také řada pochutin. „Od konzervované slaniny přes sušené mléko až po citronový prášek. Pamětníci také často vzpomínají na grepový džus,“ ukazuje Milan Jíša, který je jedním z organizátorů muzea.

Často se jednalo o značky, které jsou dnes známé po celém světě. „Třeba mýdlo Palmolive, prášek na zuby Colgate, čokoláda Hershey´s nebo cigarety Lucky Strike. To vše přivezli Američané už před 70 lety,“ připomněl Ivan Rollinger, organizátor muzea.

Vojáci přivezli i pivo a colu, která byla pro místní obyvatelstvo také novinkou.

„Dost věcí bylo konzervovaných, vakuově balených a vydržely nespočet let po válce. I my jsme si s kolegou troufli některé potraviny ochutnat. Třeba broskvový džem jsem ochutnal až někdy na začátku 90. let a nebylo mu vůbec nic,“ vzpomínal Ivan Rollinger.

Jeho kolega Milan Jíša si americké pokrmy také pochvaloval. „Pamatuji si na hranatou konzervu, ve které bylo maso s bramborami už přímo udělané, my jsme se o to jako malí málem poprali, snědli jsme to všechno.“ Milan Jíša dodal, že amerických zásob ochutnal více a nikdy neměl žádné žaludeční problémy.

Asi nejzajímavější pochutinou, kterou přivezli Američané, bylo podle Ivana Rollingera oříškové neboli burské máslo: „Na jeho chuť vzpomínají lidé dodnes.“ Někteří pamětníci ho jedli ještě dlouhou dobu po válce. Prý stačily dvě polévkové lžíce a člověk byl sytý.

Američtí vojáci byli zase nadšení z československé kuchyně. „Babička pekla Američanům buchty, které jim moc chutnaly. Byli totiž hodně na sladké,“ usmívá se Jíša.
Konzervy z UNRRY

Konzervy k nám byly dováženy v rámci akce UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration), což byl vůbec první projekt mohutné mezinárodní humanitární a rozvojové pomoci v dějinách. Pomohly nasytit obyvatelstvo sužované šestiletou okupací, ale zároveň způsobily revoluci v dosavadních stravovacích návycích.

S konzervami mělo u nás v té době zkušenost jen pár světaznalých jedinců nebo trampů. Většina lidí na ně pohlížela s velkou nedůvěrou a nevěděla, co si s nimi počít. Když se jim anglicky popsané plechovky přece jen nakonec podařilo otevřít, čekalo je další překvapení — uvnitř bylo sice jejich oblíbené vepřové, ovšem nikoliv s knedlíkem a zelím, ale zalité hruškovou či jablečnou omáčkou.

Na pomoci UNRRA se v listopadu 1943 shodlo ve Spojených státech přes čtyřicet zemí — budoucích signatářů OSN. Tyto státy si byly vědomy toho, že přežít válku je jedna věc a přežít mír druhá. Cílem UNRRY bylo zabránit hladu a epidemiím nakažlivých nemocí (v živé paměti byla španělská chřipka, které po první světové válce padly za oběť miliony lidí) a pomoci zemím zpustošeným válkou postavit se znovu na vlastní nohy.

UNRRU financovaly z více jak dvou třetin USA, přispěla také Kanada, Velká Británie a v menší míře i další státy. Země, kterým byl nárok na pomoc ze strany UNRRY přiznán, včetně Československa, ji obdržely zdarma a platily jen administrativní výdaje a částečně dopravu.

Dodávky zboží s nápisem UNRRA k nám začaly směřovat s postupujícím osvobozováním. První vlak naložený masovými konzervami, šatstvem, botami, léky a zdravotnickým materiálem dorazil do východoslovenského Trebišova 2. května 1945. Z přístavů Konstanca, Brémy, Hamburk, Rotterdam a Le Havre bylo zboží na československé území dováženo po železnici nebo v nákladních automobilech.

Aby mohlo být dopraveno co nejrychleji, UNRRA nám věnovala desítky lokomotiv, tisíce vagónů, aut a také hektolitrů benzínu a nafty. V rámci poválečné pomoci k nám byla, vedle masových konzerv, dovážena především mouka, kondenzované i sušené mléko, ovesné vločky, káva, kakao, čaj, čokoláda, sušená vejce, sardinky, makaróny, rýže, hrozinky, vanilka, pepř, džemy, sušenky, máslo i margarín, a také předmět touhy snad všech tehdejších dětí — žvýkačky.

Některé z těchto komodit byly u nás naprosto neznámé — například burákové máslo, sušené maso nebo grapefruitové, rybízové a rajčatové džusy. Ministerstvo výživy proto v roce 1946 vydalo speciální brožurku nazvanou „Jak připravovati zboží UNRRA“, ve které názorně popisovalo, co je možné z jednotlivých potravin v kuchyni vytvořit.

Jiné pochutiny, například zrnkovou kávu nebo čokoládu, lidé neviděli po dlouhé válečné roky, kdy si museli vystačit s nejrůznějšími náhražkami. Děti narozené na počátku okupace pak poprvé ochutnaly pomeranče, kakao nebo datle.
Zapomenutá pomoc

UNRRA k nám dodávala nejen potraviny, ale také šatstvo, látky, obuv, pneumatiky, léky a zdravotnický materiál, dokonce celá vybavení nemocnic včetně sanitek, zubařské nástroje, rentgenové filmy, mýdlo, cigarety, obilí (například ještě v březnu 1946 byl každý třetí bochník upečen z obilí od UNRRY), traktory, umělá hnojiva, autobusy, mostní konstrukce, krávy, ovce, koně, dokonce i líhňová vejce, z kterých se až u nás vyklubala kuřata.

Celkem Československo obdrželo pomoc za zhruba 270 milionů dolarů. Kromě toho UNRRA pomáhala organizovat návrat vězňů z koncentračních táborů nebo pátrala po dětech zavlečených do Německa. Její činnost v Československu byla oficiálně ukončena k 30. červnu 1947, ale dobíhala ještě řadu následujících měsíců.

Komunisté z UNRRY nebyli nadšeni, v jejich tisku se objevovaly články snažící se tuto pomoc přicházející ze Západu zdiskreditovat — mimo jiné nepravdivým tvrzením, že zboží nám není dodáváno zdarma, ale Československo za něj platí tvrdými valutami. Poté, co převzali moc, dostala se tak jako všechno americké a západní, tedy „imperialistické“, na „index“. Bylo o ní dovoleno publikovat jen pár hanlivých článků, nejapných kreslených vtipů a básniček.

Ve školách se o ní, stejně jako o našich letcích působících za války v Anglii nebo o skutečnosti, že Plzeň osvobodili Američané, nesmělo mluvit. Slovo UNRRA mělo být z naší historie zkrátka vymazáno. Ale chceme-li popsat každodenní život v Československu těsně po druhé světová válce, nemůžeme UNRRU opomenout.

Pátrá-li dnes člověk mezi pamětníky, udělá zajímavou zkušenost. Lidé se při slově UNRRA rozzáří a začnou nadšeně vyprávět o potravinách v krásných obalech, které před tím neviděli celou válku nebo je ochutnali vůbec poprvé v životě. Jistě, v jejich dnešních veskrze pozitivních vzpomínkách hraje svoji roli i fakt, že pár let po skončení druhé světové války byla spuštěna železná opona a mnohé to dálkou vonící a atraktivně zabalené západní zboží se pro většinu z nich stalo nadlouho nedostupným.odkaz

UNRRA: Na pomoc v najťažšej chvíli sa nezabúda



Víťazov zdobí štedrosť. Týmto heslom sa riadili vlády protihitlerovskej koalície, keď zakladali Správu Spojených národov pre pomoc a obnovu, známu pod skratkou UNRRA (United Nation Relief and Rehabilitation Administration).

Prvý vlak s potravinami a liekmi od tejto medzinárodnej humanitárnej agentúry dorazil do Bratislavy práve pred 70 rokmi. Na Orave a hornom Zemplíne pomohli dodávky zažehnať hroziaci hladomor. Pred prvými povojnovými Vianocami mnohé deti v Československu písali listy nie Ježiškovi, ale dobrej tetuške, víle alebo pani Unrre…

Podľa správy v Pravde zo 7. júna 1945 bolo v prvom transporte s pomocou aj 22 nových nákladných áut zo zásob kanadskej armády. Boli určené na rozvoz tovaru UNRRA, prevažne potravinárskeho, po Bratislave i celom západnom Slovensku. Už týždeň predtým priniesla Pravda informáciu o tom, že pomoc prichádza zo zámoria najprv loďami do rumunského prístavu Konstanca na pobreží Čierneho mora, odkiaľ sa k nám dostane buď riečnymi plavidlami po Dunaji (po odstránení prekážok na jeho toku), alebo vlakmi. "Lode aj vlaky sú vlastne sovietske vojenské transporty,“ oznamovali noviny.

Z iných zdrojov (práce historikov Georgea Woodbridgea, Karla Sommera, Slavomíra Michálka a i.) sa však dozvedáme, že prvá loď El¤Mundo s dodávkami pre Československo pristala v Konstanci už 8.¤apríla a prvý vlak s tovarom dovezeným touto loďou dorazil na Slovensko 2.¤mája 1945. Skončil však v Trebišove, tam sa tovar aj vyložil. Išlo o mäsové konzervy, šatstvo, obuv, lieky a zdravotnícky materiál.

Doprava na ostatnom oslobodenom území bola v tom čase veľmi sťažená alebo úplne paralyzovaná. Veď na strednom a západnom Slovensku sa ešte bojovalo, navyše chýbali aj dopravné prostriedky. S prvým transportom dorazilo preto do Trebišova aj 44 nákladných áut. Nemali však karosérie, ktoré zostali "visieť“ v skladoch v Konstanci. Východniari ich preto nahradili doskami, aby mohli rozviezť tovar do najpostihnutejších miest. Potom však začali pociťovať nedostatok pohonných hmôt, a tak americké autá museli merať dlhú cestu za benzínom až do rumunského prístavu. Veľmi problematická bola vtedy aj doprava vlakmi z Konstance. Prečo prvému transportu trvala cesta takmer štyri týždne? Úlohu zohrala vzdialenosť (vyše 2-tisíc kilometrov), ale najmä povojnové pomery. Nedostatok lokomotív, vozňov a uhlia v štátoch, ktorými prechádzala trasa.

Popri trati číhali lúpežné bandy, ktoré prepadávali vlaky. Transporty spočiatku sprevádzali vojaci Červenej armády, neskôr ich vystriedali strážne oddiely UNRRA. Piati ich príslušníci padli pri prestrelkách s týmito bandami, ďalších 26 bolo zranených. Pri takejto riskantnej preprave tovaru nejaká jeho časť zmizla počas cesty v dôsledku lúpeží alebo rozkradnutia. Straty však boli napodiv výrazne menšie, ako by sa dalo predpokladať. Podľa štatistík, zverejnených agentúrou, sa do polovice augusta 1947 z celkového počtu 6¤850 áut UNRRA prevážaných do Československa stratilo cestou iba 111 a zo 160-tisíc železničných vozňov nedorazilo do cieľa len 335.
Horský guláš a fialový hnus

Konstanca bola do septembra 1945 jediným námorným prístavom, ktorý prijímal lode s nákladom UNRRA pre Československo. Potom k nemu pribudli ďalšie: v Hamburgu, Brémach, Rotterdame, Amsterdame, Terste, Antverpách a tak ďalej. Všade tam zriaďoval Československý úrad pre hospodársku pomoc a obnovu svoje expozitúry.

V Prahe pôsobila zároveň 15-členná misia UNRRA. Je zaujímavé, že ju celý čas viedol Piotr Ivanovič Alexejev zo sovietskeho ministerstva zahraničného obchodu (predtým pôsobil ako obchodný zástupca v Teheráne). Za šéfa misie si ho vybrala exilová československá vláda v Londýne ešte v januári 1945, ďalšími členmi misie boli britskí, americkí a kanadskí odborníci.

Misia úzko spolupracovala s československými úradmi, ministerstvami a (na Slovensku) s povereníctvami. Vo viacerých väčších mestách zriadila svoje odbočky, boli aj v Košiciach a Bratislave. Z diplomatickej korešpondencie tých čias vyplýva, že Američania a Briti spočiatku Alexejevovi nedôverovali, dokonca chceli odporučiť svojim vládam jeho odvolanie. Podozrievali ho napríklad z toho, že umožňuje predisponovať časť dodávok UNRRA jednotkám Červenej armády, ktoré sa nachádzali do neskorej jesene 1945 na území ČSR. Nakoniec sa však britský veľvyslanec v Prahe Philip Nichols o Alexejevovi vyjadril, že "mal dobrú vôľu a snahu urobiť čo najviac v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitol“.

Povojnová situácia bolo naozaj mimoriadne ťažká a chaotická. Do polovice júna 1945 prišlo do ČSR takmer 18-tisíc ton tovaru zo zásob UNRRA, v oblastiach, kde najviac hrozil hlad a epidémie, sa to však neprejavilo. Pritom podľa dohody agentúry s československou vládou mali potraviny a liečivá smerovať do vojnou najviac postihnutých oblastí, predovšetkým do severných okresov Slovenska a na Ostravsko.

Alexejev osobne cestoval a hľadal trhliny v distribučnom systéme. Upozornil vládu na fakt, že kým v Prahe bol denný prídel chleba na osobu 300 gramov, na viacerých miestach Slovenska nedosiahol ani polovicu z tohto množstva. Po tejto inšpekcii šéfa misie vláda okamžite uvoľnila zo svojich rezerv 50 miliónov korún pre Oravu, kde bola situácia už katastrofálna.

Zvýšili sa aj celkové dodávky UNRRA pre Slovensko. Ako informoval Slovenskú národnú radu povereník pre zásobovanie Rudolf Fraštacký, do polovice septembra 1945 prišlo na Slovensko z Konstance 1¤686 ton mäsových konzerv (čo bolo takmer 51 percent z dovezeného množstva pre celú ČSR), 2¤741 ton tukov, 1¤959 ton cukru, 21 miliónov sušených vajec, 93 ton kávy atď.

Pamätníci aj dnes zažiaria, keď príde reč na konzervy so sušeným mäsom zo zásob americkej armády. "Bolo pre nás nevídanou atrakciou a malým zázrakom a výborne chutilo v kapuste.“ To je zo spomienok na mladosť maliara Rudolfa Krivoša, rodáka z Tisovca. Mnohí si však spomenú aj na tzv. horský guláš. Išlo o konzervy s nápisom Horse Meat – konské mäso, ktoré si našinec "preložil“ ako horské mäso. Obsah niektorých ďalších kaki konzerv však väčšina Slovákov nielenže nepoznala, ale im ani nechutil. Napríklad bravčové zaliate sladkou hruškovou alebo jablčnou omáčkou. Alebo tzv. fialový hnus. Takto pomenovali koncentrovaný prášok v polkilovej plechovke podľa jeho sfarbenia. Stačilo nasypať za lyžičku tohto prášku do pohára s osladenou vodou a vznikol skvelý nápoj hroznovej chuti. Ale kto vtedy vedel natoľko po anglicky, aby rozlúštil návod?

Alebo čo si mali dedinčania počať s dovtedy v našich končinách absolútne neznámym arašidovým maslom, s kakaom, ovsenými vločkami či s grapefruitovým džúsom? Ministerstvo výživy sa spamätalo dosť neskoro a až v roku 1946 vydalo brožúrku s názvom Ako používať tovar UNRRA. Neskoro, lebo mnohé z týchto exotických požívatín medzitým skončili v odpade alebo na čiernom trhu.

Kto z toho profitoval

V lete 1945 vládla v niektorých okresoch Slovenska nevýslovná bieda. Nemci pred príchodom frontu vraj odohnali dve tretiny dobytka. „Jediné, čo voľne bolo dostať na trhu, bola pukaná kukurica,“ spomínal oveľa neskôr spisovateľ Vladimír Mináč.

Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. „Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov,“ písala 11.¤augusta 1945 Pravda. U priekupníka bolo dostať takmer všetko: gulášové konzervy (Horse Meat?), sušené mäso a vajcia, džem i mliečnu čokoládu.

Niečo bolo naozaj vylúpené zo skladov a vinníci boli zavše dokonca potrestaní. Veľa tovaru z UNRRA sa však dostalo na čierny trh inými cestami. "Mnohí špekulanti obchodníci skúpili ho, keďže mali dosť peňazí, tovar zadržali a predávali potom drahšie, na čierno.“ To je záznam z kroniky obce Raková (Horné Kysuce). Kronikár Filip Stančo ho urobil niekedy začiatkom roku 1946. V informácii pre poslancov parlamentu to v rovnakom čase tvrdil aj minister výživy ČSR Václav Majer. Čierny trh reagoval podľa neho na dodávky UNRRA najprv znížením cien, ale neskôr zase vyskočili. Na vysvetlenie treba uviesť, že časť dodávok smerovala podľa podmienok stanovených UNRRA do obchodov, kde sa tovar predával. Za ceny, ktoré mali byť prístupné najširším vrstvám obyvateľstva…

Ešte si povedzme, že okolo 45 percent dodávok tvorili potraviny, predovšetkým obilie a múka (kryli až 15 percent domácej spotreby), ďalej jedlé a umelé tuky (33 percent spotreby), sušené mlieko a ovocné šťavy. Ďalšími komoditami boli dopravné prostriedky, poľnohospodárske stroje, lieky a zdravotnícky materiál, suroviny pre chemický a textilný priemysel, odev, obuv atď. Napríklad 5.¤júna 1945 Pravda písala, že na východ republiky dorazil náklad UNNRA s 30-tisíc pármi topánok, ktoré sa budú predávať v rámci prídelového systému po 40 až 60 korún.

Čo však vtedy znamenalo pre obyčajného človeka 40 alebo 60 korún? "Obuvi bolo primálo a bola pridrahá,“ zapísal si kronikár Stančo. "Predávala sa na prídelové lístky, ale potreba sa nijako nekryla.“ Našťastie ďalšia časť potravín a iného tovaru z kvóty určenej pre ČSR smerovala priamo do škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Išlo napríklad o bezplatné stravovanie školákov alebo o tzv. repatriačné kuchyne, čiže vývarovne pri pobočkách Repatriačného úradu, kde sa stravovali predovšetkým ľudia, ktorí sa vracali z nacistických koncentračných táborov. Im sa bezplatne poskytovalo aj ošatenie a obuv, keďže vo vojne prišli o všetko. To isté platilo aj o základných školách vo vojnou najviac postihnutých regiónoch. "Všetky deti školy boli obdarované z akcie UNRRA šatami, blúzkami, čiapkami a topánkami,“ čítame v kronike Základnej školy Tekovské Nemce.

Vráťme sa však k čiernemu trhu. Ako sme už spomenuli, "zásoboval“ ho i bežný spotrebiteľ, ktorému tovar UNRRA z nejakého dôvodu nevyhovoval. Podľa zistení historičky Jany Frydryškovej z Karlovej univerzity v Prahe sa to týkalo napríklad zrnkovej kávy. Hoci sa jej za dva roky doviezli do ČSR stovky ton, stále bola veľmi nedostatkovým tovarom najmä vo veľkých mestách. "Sociálne slabšie vrstvy v českých krajinách i na Slovensku len zriedka kupovali pred vojnou zrnkovú kávu, obľúbenejšia u nich bola tzv. melta,“ vysvetľuje historička. "Na druhej strane tu i tam boli vrstvy prevažne duševne pracujúcich, ktorým dodávané prídely nestačili a boli ochotní kupovať aj predražený tovar. Čierny trh sprostredkoval presun tohto tovaru od jednej skupiny k druhej.“

Kaviareň Grand v bratislavskom Manderláku viedol vtedy otec budúceho humoristu a komika. Dobré raňajky neboli možné bez amerických UNRRA konzerv, s ktorými kšeftovali šmelinári, spomínal po rokoch Julo Satinský. Napriek tomu rozsah predaja tovaru načierno nedosiahol u nás vtedy také rozmery ako v niektorých iných krajinách. "Nebude prehnané povedať, že každý muž, žena a dieťa v západnej Európe sú vo väčšej či menšej miere zapojení do rôznych typov ilegálneho obchodovania,“ hlásil britskému ministerstvu zahraničia regionálny šéf UNRRA.
Maják na ceste z biedy

Vďaka zásielkam UNRRA spoznali mnohé slovenské deti také dobroty ako figy, pomaranče, búrske oriešky, žuvačky. Ale napríklad aj rybí tuk! Pamätníkom sa pritom hneď vybaví jeho odporná pachuť, ale v otrasných povojnových podmienkach znamenal pre mnohých doslova záchranu.

Ešte vzácnejšie boli dodávky penicilínu zo zásob UNRRA, ktorý sa vtedy v ČSR nevyrábal. „Už v júni 1945 prišli z Ameriky prvé jeho zásielky a stále sa zvyšovali,“ pripomína docent Štefan Šimko z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa jeho zistení rozdelila špeciálna komisia ešte do konca roku 1945 okolo 5,5 miliardy jednotiek penicilínu do jednotlivých regiónov s tým, že prednostne ho dostanú nemocnice a liečebné ústavy. Isteže, neušiel sa každému, kto ho súrne potreboval, a na čiernom trhu mal hodnotu zlata. Vláda sa preto rozhodla začať s domácou výrobou penicilínu. Potrebné zariadenie získala opäť prostredníctvom UNRRA z USA a Kanady, tam sa zaškoľovali aj československí experti. „Továreň na výrobu našich prvých antibiotík začala potom fungovať v českých Roztokoch, neskôr sa však výroba penicilínu premiestnila do Slovenskej Ľupče,“ dodáva docent Šimko.

Až dve tretiny všetkých dodávok UNRRA prichádzali z USA, najmä z rezerv tamojšej armády, zvyšná tretina z Kanady, Veľkej Británie, Francúzska a ďalších krajín. ČSR dostala tovar za viac ako 261 miliónov dolárov, čo bola šiesta najvyššia suma spomedzi všetkých prijímajúcich štátov. Za dodaný tovar sme neplatili nič, bolo treba uhradiť len dopravu od štátnych hraníc ČSR do jednotlivých veľkoskladov a nejaké administratívne trovy (celkove okolo 1 miliardy korún).

Čo urobil štát s peniazmi utŕženými za predaj tovaru UNRRA v maloobchode? Predovšetkým ich použil na úhradu rôznych sociálnych a zdravotných služieb. Podľa zistení Frydryškovej vydal na to takmer 18 miliárd korún získaných z predaja vyše pol druha milióna ton tovaru.

Málo sa však vie, že spoločný štát Čechov a Slovákov nebol iba prijímajúcim, ale aj darcovským štátom v rámci UNRRA. V roku 1946, vďaka dobrej úrode, daroval okolitým krajinám tisíce ton cukru, zemiakov a ďalších poľnohospodárskych plodín.

V júli 1947, keď sa akcia UNRRA už faktický končila, odoslala československá vláda generálnemu riaditeľovi agentúry telegram tohto znenia: "Na prácu UNRRA budeme vždy spomínať s pocitom vďačnosti. V ťažkých dňoch na konci najkrutejšej vojny UNRRA ako maják ukazovala ľudstvu cestu z utrpenia a biedy.“


odkaz

Marshallov plán nám Stalin zatrhol, lebo nás chcel ovládať

Dňa 5. júna 1947 predniesol americký minister zahraničných vecí George Marshall svoj plán na pomoc vojnou zničenej Európe. Praha sa k nemu najprv pripojila, Moskva nás však prinútila zmeniť názor. Stalin tak odsúdil Československo k nasledovaniu ZSSR a chudobe, z ktorej sa nikdy nevyhrabalo.

Aby sme si názorne ilustrovali, o akú šancu nás Kremeľ pripravil a ako sme sa mohli mať, treba si spomenúť na naše niekdajšie dovolenky v Juhoslávii.

Tá sa k Marshallovmu plánu pripojila až neskôr, napriek tomu ju pomoc Západu postavila hospodársky na úroveň, ktorú Československo nikdy nedosiahlo. A tak keď sme si chceli niečo zo západného luxusu počas socializmu dovoliť, museli sme na našich dovolenkách pri Jadranskom mori ponižujúco predávať svoje nafukovačky.

A nemuselo to tak byť.

Z porazených spraviť si spojencov

Idea Marshallovho plánu bola geniálna. Američania pochopili, že po prvej svetovej vojne ožobračením porazeného Nemecka skrze reparácie a politické poníženie spravili sťa víťazi osudovú chybu. Tá nakoniec viedla ku zrodu Hitlera a svetovej vojne druhej.

A tak sa rozhodli, že tentokrát porazené štáty hospodársky neponížia, ale im pomôžu. Zničenej Európe ponúkli 17 miliárd dolárov na obnovu, pričom o pomoc mohli požiadať aj krajiny, ktoré v druhej svetovej vojne bojovali proti USA. Mimochodom, za túto ideu a svoj plán dostal George Marshall v roku 1953 Nobelovu cenu mieru.
Moskva dúfala vo víťazstvo komunizmu v celej Európe

Okrem myšlienky spraviť si z porazených spojencov motivovali USA k Marshallovmu plánu aj ambície Moskvy. Tá v roku 1947, v čase totálneho sucha dúfala, že následná chudoba podporí v Európe komunistické strany, ktoré potom postihnuté krajiny privedú do náručia Sovietskeho zväzu.

Podľa serveru Totalita.cz, minister zahraničných vecí USA George Marshall zámery Stalina vytušil už počas stretnutia s ním v marci 1947. A uvedomil si, že ak USA nezasiahnu, komunisti skutočne ovládnu celú Európu. Práve týmto argumentom presvedčil vládu vo Washingtone, aby jeho zámer podporila.
Stalinovo ultimátum Československu

Moskvu Marshallov plán preto nemilo prekvapil. Ako zámienku na jeho odmietnutie využila 2. júla 1947 fakt, že plán mal pomôcť aj porazenému Nemecku.

Československo, ktoré ešte pod Moskvu formálne nespadalo, dňa 7. júla 1947 plán najprv ústami ministra zahraničných vecí Jana Masaryka prijalo.

Už o dva dni neskôr však československá vládna delegácia smerovala do Moskvy. Tam Stalin komunistickému predsedovi vlády Gottwaldovi vysvetlil, že Československo musí plán odmietnuť, lebo inak to bude mať „vážne dôsledky pre československo-sovietske vzťahy“.

A stanovil mu aj časové ultimátum, že sa tak má stať do 10. júla, 16:00.
Osudová neschopnosť Masaryka a spol.

Masaryk sa síce zmohol na konštatovanie, že po tejto návšteve sme sa stali „paholkami Moskvy“, ale on formát svojho otca nikdy nedosiahol. Nebol schopný zorganizovať odpor nekomunistických členov vlády a odmietnutiu Marshallovho plánu nezabránil.

Československý prezident Eduard Beneš, ktorý bol pôvodcom pomýlenej idey, aby sa Československo stalo mostom medzi západom a východom, sa diktátu Moskvy zas vzpriečiť nedokázal, lebo práve 9. júla dostal jednu zo svojich silnejších mozgových príhod.

A tak československá vláda napokon 10. júla 1947 skutočne odhlasovala zmenu stanoviska a neúčasť Československa na Marsallovom pláne.

Toto zasadanie vlády bolo predzvesťou komunistického puču o pol roka neskôr. Napriek tomu, že komunisti boli vo vláde početne v menšine, záujmy Moskvy presadili. Demokrati si zjavne neuvedomovali nebezpečenstvo, ktoré im hrozí a nevedeli alebo nechceli sa proti komunistom a Kremľu spojiť, dokiaľ to ešte bolo možné.
Namiesto obnovy ekonomiky pšenica od Molotova

Československo sa tak 12. júla na parížskom zasadaní o prípravách prijatia plánu nezúčastnilo. Namiesto Mrshallovho plánu sme boli nútení prijať sovietsky plán Molotovov, ktorý nám namiesto obnovy hospodárstva zaručoval kŕmnu pšenicu a obilie.

No a neskôr účasť v RVHP (Rade vzájomnej hospodárskej pomoci, totálne neúspešnom projekte hospodárskej spolupráce sovietskych satelitov) a diktát Moskvy.
Pod Američanmi je lepšie než pod Rusmi

Nie, netreba si robiť ilúzie, Marshallov plán nebol zo strany USA charitou. Američania si ním zaistili politický a neskôr i vojenský vplyv. Ten im zaručoval, že krajiny, ktoré ho prijali, sa proti nim nikdy nebudú môcť postaviť.

Ale občania v 16 signatárskych krajinách, plus neskôr zmienená Juhoslávia, sa mali nasledujúcich 40 rokov nepomerne lepšie, než obyvatelia socialistických krajín za Železnou oponou, ktoré Marshallov plán odmietli.
Marshallov plán ako vodítko pre rozhodovanie sa aj v budúcnosti

Poučenie? Nie, naša geografická poloha a a politický význam nám nikdy nedovolia byť mostom medzi Západom a Východom, ako o tom blúznil prezident Beneš. Táto jeho politika viedla k 40. rokom poroby pod sovietskou čižmou. Kremeľ mosty totiž nikdy nerešpektuje a skôr či neskôr ich využije na prechod svojich vojakov.

Ak sa teda musíme rozhodnúť, či svoju politiku spojíme s Moskvou alebo Západom, tak minulosť nám dáva jasnú odpoveď, ktorú stranu si vybrať.

Za tých pomaly už 30 rokov, čo sa naša politika s Moskvou nespája, sa už dá porovnávať. Politické súdne procesy a naši občania v uránových baniach, či väzni svedomia, ktorí trpia za vyjadrenie svojho svetonázoru či náboženstva, už nie sú súčasťou každodennej reality. Časy totálnej podriadenosti a vazalstva voči Kremľu sú už len nepríjemnou spomienkou.

A aj po ekonomickej stránke – na dovolenkách v Chorvátsku už svoje nafukovačky ako kedysi v Juhoslávii predávať nemusíme. Nehovoriac už o výjazdných doložkách, šedom pase či valutovom prísľube, ktorým nás naši komunistickí poskokovia Moskvy počas socializmu obmedzovali na slobode pohybu.

Je nám lepšie ako kedysi a rozhodnutie otočiť sa Kremľu chrbtom ľutovať nemusíme.

Škoda len, že sme ho neboli schopní urobiť už v čase rozhodovania sa o Marshallovom pláne. Mohli sme byť dnes hospodársky niekde na úrovni Rakúska či dokonca Nemecka. No a samozrejme, aj bez jedného z najväčších ponížení v našej národnej histórii – bez sovietskej okupácie v roku 1968.

odkaz

Sovietske gulagy ničili životy nevinných

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Začíname sovietskymi gulagmi, kam boli odvlečené tisícky slovenských občanov.

Vysilená mladá Ilonka s námahou šikuje koníka, ktorý ťahá vozíky s uhlím. Práca tvrdá, no proti krutej zime vonku je v bani aspoň teplejšie. Oveľa horší ako zima je však hlad. Už si zvykla na vlažnú vodu s dvoma pásikmi kapusty alebo so zelenými rajčinami. Aj na rozmočený chlieb, čo chutí ako blato. Kedy sa toto peklo skončí a prečo som vlastne tu? Pýtala sa v duchu nielen ona, ale aj ďalších vyše 130 ľudí z Vyšného a Nižného Blhu, ktorí sa znenazdajky v roku 1945 ocitli ďaleko od svojho domova. V sovietskych pracovných táboroch, neslávne známych ako gulagy. Na útrapy, ktoré zažila, 91-ročná Ilona Simonová nikdy nezabudne.

V dedinkách pri Rimavskej Sobote už znela ruština. Nadšenie z príchodu osloboditeľskej Červenej armády vzápätí vystriedali rozpaky a obavy. „Hneď v ten deň, keď prišli, podvečer sme počuli bubnovanie. Vraj tí a tí sa majú sústrediť do jedného takého domu v dedine, už je zbúraný, zobrať so sebou nejaké jedlo, teplé oblečenie a obuv. Bola som medzi nimi aj ja s otcom,“ spomína pani Simonová z terajšieho Veľkého Blhu, predtým to boli dve obce Vyšný a Nižný Blh. Rovnako to bolo aj v neďalekej Uzovskej Panici.

Vtedy mala 19 rokov, svoje meno a predstavu o šťastnom živote so svojím nápadníkom. V sovietskom tábore Delta v Buhaivke sa z nej stalo číslo bez dôstojnosti, bez budúcnosti. Domov sa v zúboženom stave vrátila po 34 mesiacoch. Mala sotva 45 kilogramov.
Len „málenkaja rabota“

Viac ako 150 ľudí z troch gemerských dediniek sa vydalo na pochod do neznáma 19. januára 1945. „Ešte v našej dedine nás dali do jednej miestnosti. Na zemi bola slama. Tam sme mali spať, ale nikto nezažmúril ani oko. Nevedeli sme, čo s nami bude. Ráno nás zobudili, vyhnali na dvor a "davaj, po četyre“, nastúpiť do štvorstupu," blúdi spomienkami Ilona Simonová.

Príslušníci sovietskej tajnej polície NKVD sústredili dedinčanov v žandárskom veliteľstve v Bátke. „Všade okolo boli stráže. Útek bol nemožný. Povedali im, že idú odpratávať ruiny do Miškolca. Bude to vraj len ,málenkaja rabota‘, malá prácička, a onedlho sa vrátia domov,“ približuje Vladimír Lehotai z Uzovskej Panice, ktorý sa zaoberá témou odvlečených z Gemera. Počas uplynulých rokov zozbieral informácie od 70 bývalých väzňov, dnes ich žije len zopár.

Prvých desať dní ženy naozaj odpratávali ruiny v Miškolci. Muži na železničnej stanici zhotovovali prične do tzv. dobytčích vagónov. Ani vo sne im nenapadlo, že pre seba. V posledný januárový deň 1945 všetkým povedali, že idú na pol roka pracovať do Sovietskeho zväzu. Vo vagónoch sa tiesnili stovky ľudí.

„Prišli sme do lágra. Keď nás uvidel sovietsky komandant, povedal: Nie takýchto sme čakali. Oni chceli silných chlapov, čo by robili v baniach, nie slabé ženy, chorľavých ľudí alebo 16-ročné deti. Brali nás ako nemeckých zajatcov, a tak sa k nám aj správali, kým nezistili, že sme obyčajní, narýchlo kdesi pozbieraní ľudia,“ pokračuje pani Simonová.

Ťažký život v stráženom lágri, tvrdá pričňa na spanie, zavšivavené oblečenie, vysiľujúca robota, neprestajná zima, neutíchajúci hlad. A najmä túžba po domove. „Mama nevedela, kam nás až zavliekli. Dozvedela sa to od môjho priateľa, ktorý bol tiež v tom istom lágri. Vozík v bani mu prešiel cez koleno. Nemohol pracovať, tak ho vrátili späť. Už na Vianoce v štyridsiatom piatom bol doma. On jej to povedal,“ dodáva Ilona Simonová.
Kto neposlúchne, bude zastrelený

Zajatci pri odchode z lágrov dostali výstrahu, že bude lepšie, ak o tom nebudú nikde hovoriť. V opačnom prípade pôjdu naspäť. Všetci navrátilci o gulagoch hovorili málo alebo vôbec. Aj po návrate domov stále niesli biľag odstrkovaných a nepohodlných. Spolu s rodinami sa museli životom ťažko pretĺkať.

Masové odvlečenie ľudí postihlo vo veľkom rozsahu vtedajšiu Podkarpatskú Rus, najmä obce z terajšieho Trebišovského okresu. Rovnaký osud zasiahol aj niekoľko dedín v Gemeri.

„Pôvodne na nútené práce mali ísť občania nemeckej národnosti v rámci akejsi kolektívnej viny. Nebolo ich dosť, tak ich dopĺňali ľuďmi maďarskej národnosti. Malo ísť o mužov od 17 do 45 rokov a ženy od 18 do 30 rokov. Tieto limity sa nedodržiavali, a aby naplnili kvóty, brali aj mladších a starších. Kto neposlúchne, bude zastrelený a rovnaký trest postihne aj jeho rodinu,“ vysvetľuje Vladimír Lehotai. Pred piatimi rokmi navštívil oblasti, kde boli ľudia z Veľkého Blhu a Uzovskej Panice v pracovných táboroch.

Do gulagov smerovali aj tí, ktorí verejne prisluhovali počas vojny fašistom, no tiež obete udavačov, keď si potrebovali s niekým vybaviť vlastné účty, a mnohí bez akéhokoľvek dôvodu.
Keby si niečo urobil, dostaneš viac

Rodina Tekeliovcov z Hrabušíc o svojom synovi Jozefovi nevedela 3 232 dní.V januári 1945 ho ako odvedenca slovenskej armády nemeckí nacisti odvliekli na kopanie zákopov. Vojna sa skončila, no 20-ročný mladík sa nevracal. „Ako ostatní, aj som chcel ísť domov. Pri návrate zo Záhoria, kam nás zavliekli Nemci, som sa s tromi kamarátmi dostal do Rajca. Tam nás zaistili príslušníci NKVD. Pýtali si od nás doklady. Aké sme im mali dať, veď nám Nemci všetky zobrali! Nemáte dokumenty, ste zatknutí. Postavili nás k múru sýpky, ruky hore. Oľutoval som všetky svoje hriechy a čakal na smrť,“ spomína na 1. máj 1945 dnes 93-ročný Jozef Tekeli, žijúci v Spišskom Podhradí.

Zatvorili ich do malého domčeka a začalo sa vypočúvanie. „Dôstojník NKVD nám dával stále tie isté otázky. Koľko mostov sme vyhodili do vzduchu, koľko sme pozabíjali sovietskych vojakov a prečo sme neušli domov. Odpovedal som: Ako sme mohli zabíjať, keď sme nemali zbrane a trhaviny som nikdy nevidel?“ vracia sa do krušných chvíľ svojej mladosti.

Odsúdili ho na desať rokov v nápravno-pracovných táboroch v Sovietskom zväze. „Spýtal som sa, za čo, veď som nič neurobil. Dostal som odpoveď: Za to, že si nič neurobil, za to si dostal desať rokov. Keby si bol niečo urobil, tak dostaneš oveľa viac, aj 25 rokov,“ tlmočí nezmyselné vysvetlenie. Prišili mu špionáž pre nemeckú armádu a diverzné akcie.

Prešiel viacerými lágrami, prežil útrapy, úraz nohy, maláriu, krutú zimu, tvrdú robotu a neľudský hlad. Pracoviská boli obohnané ostnatým drôtom, napusteným elektrinou, strážené ozbrojenými hliadkami. „Pred ohradou boli zakázané pásma, kam sme nesmeli vkročiť, inak nás zastrelia. Boli ľudia, ktorí sa sami v zúfalstve vrhali na plot, aby ich zastrelili a smrť ich vykúpila z toho pekla,“ dodáva Jozef Tekeli. Domov sa vrátil v decembri 1953.
Zmrznutých vytrhávali z vagónov

Strastiplnú cestu do sovietskych lágrov a späť priblížil v dokumente Ústavu pamäti národa Prežili sme gulag dnes už nebohý Anton Felber, rodák z Rudnian. Obvinili ho za neúčasť na povinnej brigáde. Do gulagu Nuzal, kde pracoval v baniach na olovo, ho odvliekli v roku 1945. Vrátil sa v roku 1948. „Na deviaty deň zastavil náš vlak vo Vladikaukaze. Preberali nás takí mladí 17-, 18-roční ruskí chlapci. Vo vagónoch asi tridsať percent ľudí bolo zmrznutých. Oni ich vytrhávali ako kúsky dreva a hádzali k vagónom,“ opísal cestu do gulagu.

Ani návrat domov v roku 1948 nebol o nič lepší. Mnohí podvyživení, ťažkou prácou, zimou a chorobami vysilení ľudia sa ho nedožili. „Začiatkom februára sme išli 22 dní do Čopu. Dvakrát sme cestou stáli. Za tých 22 dní sme vyložili 311 mŕtvych z toho vlaku. Podarilo sa mi urobiť súpisky mŕtvych a odovzdal som ich Červenému krížu. A mŕtvoly sme tam, na dvoch miestach, vyložili,“ povedal Anton Felber.
Najprv gestapo, potom sovietska NKVD

Do výchoslovenskej Kurimy 18. januára 1945 vstúpila osloboditeľská Červená armáda. Ľudia sa tešili. Aj Juraj Švec, ktorý v dedine vlastnil malý obchod so zmiešaným tovarom. Ani len netušil, že ho čakajú ďalšie hrozné dni a mesiace. Ešte nedávno ho kruto vypočúvalo nemecké gestapo. Počas vojny zásoboval partizánov, ukryl rodinu židovského lekára, viacerým židovským rodinám pomohol utiecť z dediny a okolia pred nacistickým prenasledovaním.

Len dva dni po príchode Červenej armády ho rovno na ulici zatkli. „Nevedel som, o čo ide. Odvliekli ma do Giraltoviec a odtiaľ deportovali do Sovietskeho zväzu, kde som pracoval jedenásť mesiacov v tábore v Donbase,“ napísal vo svojom životopise, dnes už nebohý, Juraj Švec. Robil najťažšie práce v kameňolome.

„Rodina nevedela, kde je, iba to, že ho zatkla NKVD. Bol som ešte malý, ale každý deň som sa chodil ku kaplnke oproti nášmu domu modliť, aby sa otecko vrátil. Prišiel 8. decembra 1945. Mama vtedy povedala, že som si jeho návrat vymodlil,“ hovorí 74-ročný syn František Švec, žijúci v Nitre.

Dodnes si pamätá, ako ho otec po návrate nosil na rukách. Chlapča drobnou rukou hladkalo otcovu tvár s hlbokou jazvou na líci. „Raz som sa ho opýtal: Otecko, to čo tam máš? On mi na to: Jeden zlý ujo ma kopol okovanou topánkou, keď som sa naťahoval cez ostnatý drôt po zemiak, lebo som bol hladný,“ pokračuje.

O živote v gulagu Juraj Švec rozprával rodine až v staršom veku. „Ten kopanec sprevádzali slová: Pogibneš, sabaka – zhynieš, pes. Spomínal tiež na cestu do lágra. Viezli ich vlakom v tzv. dobytčákoch. Vo vagóne boli takí natlačení, že keď vedľa seba na zemi spali a chceli sa obrátiť na druhý bok, museli to urobiť naraz. Kto sa neotočil, bol mŕtvy. Doteraz sa mi nepodarilo vypátrať, prečo vlastne otca zatkli. Nevedel to do smrti ani on,“ dodáva František Švec.


Pohľad historika: Utrpenie ukončila až amnestia

Peter Juščák z Ústavu pamäti národa sa venuje téme násilne odvlečených ľudí z Československa do sovietskych gulagov v povojnovom období. Je autorom knihy Odvlečení, ktorú zostavil zo stoviek svedeckých výpovedí.

Koľko slovenských občanov bolo odvlečených do gulagov?
Počet je stále predmetom dohadov. Ústav pamäti národa registruje vo svojej databáze 7¤422 zavlečených občanov. Je to však veľmi nepresné číslo. S veľkou pravdepodobnosťou ich bolo viac, ale z rôznych dôvodov sa oni alebo ich príbuzní po roku 1989 neprihlásili. Aktuálne spolupracujeme na projekte, výsledkom ktorého bude kompletná databáza slovenských aj českých občanov, ktorí sa ocitli v táboroch GULAG. Podľa predbežných odhadov pôjde o viac ako 50-tisíc osôb z bývalého Československa.

Prečo sa do týchto lágrov naši ľudia dostali? Niekde to boli dokonca takmer celé obce.
Po príchode sovietskych vojsk na naše územie sa začalo hromadné internovanie ľudí podľa kolektívnej viny. Týkalo sa to predovšetkým občanov maďarskej a nemeckej národnosti, ktorí mali niesť zodpovednosť za maďarský a nemecký fašizmus. Sovietska tajná polícia NKVD (Narodnyj komissariat vnutrennich del) vyhľadávala predstaviteľov a spolupracovníkov vojnového Slovenského štátu, ale aj vojakov slovenskej armády. Zamerali sa tiež na občanov, ktorí sa im zdali podozriví svojím majetkom či jazykovými znalosťami. Veľkú úlohu zohrávali aj udania, keď si občania medzi sebou vybavovali osobné účty.

Nikto zo štátnej moci sa proti tomu nepostavil?
Orgány formujúcej sa republiky boli zavalené sťažnosťami na postup pri deportácii občanov do ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík). Ich vyjednávacia pozícia však bola zložitá, lebo Červená armáda prinášala veľké obete pri oslobodzovaní nášho územia od fašizmu. Rovnako komplikované to bolo aj v povojnových rokoch. Definitívny koniec utrpenia našich občanov priniesla až všeobecná amnestia po smrti Stalina v roku 1953, keď sa mohli vrátiť domov.

Aký účel mali tieto deportácie?
Dôvod bol zrejmý. Snaha nahradiť výpadok pracovných síl v ZSSR a pomáhať pri budovaní zničenej krajiny.

Ľudí však po návrate prenasledovali aj doma.
V prevažnej miere niesli po celý život biľag kriminálnika. Okolie ich vnímalo ako ľudí, ktorí museli byť v niečom vinní, inak by ich predsa neinternovali. V skutočnosti zavlečení nikdy nestáli pred spravodlivým súdom, takže z dnešného pohľadu išlo o nevinných. Niektorých navrátilcov dodatočne zatvorili do väzenia aj doma. Pavla Tunáka z Kysúc zavreli na rok za to, že „ohováral sovietske zriadenie“, čiže povedal pravdu o lágri. Spolu s rodinami ich brali ako skrytých nepriateľov nového socialistického režimu.

Čo to vlastne boli gulagy?
GULAG je ruská skratka pre Hlavnú správu táborov, ktorá spravovala pracovné lágre v ZSSR. Systém táborov bol sovietsky represívny model, ktorý sa rozšíril po ruskej revolúcii. Bol to zdroj lacnej pracovnej sily pri budovaní Stalinových hospodárskych zázrakov. Za nimi však nájdeme tisícky zmarených životov bezprávnych otrokov rôznych národností.


odkaz

Američané nám pomohli, Rusové akorát do hrobu

Ten perfektní text koluje po Facebooku a sdílí jej hodně lidí. Na nezpochybnitelných faktech dokazuje, jak to bylo v našich dějinách s Rusy a Američany. Z Ruska pro nás nikdy nevzešlo nic dobrého.

Rusofilie je buď nebezpečnou duševní poruchou, nebo kolaborací a vlastizradou. Jiné vysvětlení neexistuje a uvádím onen text.

Zatímco Amerika dle požadavků TGM prosadila vznik Československa, tou dobou se komunisti v Rusku snažili za všech sil zmasakrovat naše legionáře. Zatímco Amerika nám nabídla Marshallův plán, SSSR odvlekl tisíce našich občanů na Sibiř a ON rozhodl, že MY americké peníze nechceme.
Zatímco SSSR rozjezdil tanky pražské jaro, Amerika přijímala tisíce našich uprchlíků.
Zatímco SSSR se nikoho na nic neptal a nastěhoval k nám jaderné hlavice, USA u nás chtěly postavit radar a nepostavily, protože naši současní bolševici ho tady nechtěli.
Zatímco země na západ od nás osvobozené USA 50 let vzkvétaly, ty východní obsazené SSSR šly od deseti k pěti.
Zatímco před 89 utíkaly tisíce lidí na západ, na východ dneska nikdo neprchá.

To je přece naprosto čistá pravda, žádná rusofobie. Když se někdo neumí smířit s pravdou, je to jeho problém. A ještě dodám další fakta. USA nám po roce 1945 poskytly pomoc v rámci akce UNRRA. Jak uvedl brněnský historik Libor Vykoupil v publikaci Slovník českých dějin, například Československo z ní získalo od května 1945 do konce roku 1947 zboží za 270 milionů dolarů, přepočteno na dnešní ceny se jednalo řádově o desítky miliardy korun.

Naše země tak dostala 793 451 tun potravin, polovinu z toho tvořily obilí a mouka, dále pak maso, masové a rybí konzervy, mléko, káva a kakao. Do naší země také dorazily potraviny, které byly za války prakticky nedostupné. K nim patřily rýže, špagety, burská pomazánka, různé druhy čajů, pro děti pak čokoláda, burské oříšky, cukrovinky, ovocné šťávy, ovocné konzervy, jablečné protlaky a džemy.

V tucích a olejích pokrývaly dodávky UNRRA 33% naší celostátní spotřeby, v mase a obilí pak 15%. Důležité byly i dodávky strojů, dopravních prostředků a spotřebního zboží. Mezi nimi byly například i traktory a zemědělské stroje, které k nám byly dovezeny přímo z Ameriky, takže není pravdou, že by se jednalo pouze o přebytky, které nám tady Američané zanechali.

Výrazně nám také pomohla dodaná léčiva, hlavně antibiotikum - penicilin, který se u nás tehdy nevyráběl a jenž pomohl zachránit životy tisíců nemocných lidí.

Pro srovnání to ještě porovnejme s chováním Rusů v poválečném Československu. To například přiblížil ministr financí v čs. exilové londýnské vládě Ladislav Feierabend v knize Politické vzpomínky, díl III., kterou vydalo brněnské nakladatelství Atlantis, takto. „Rusové si nic nepřivezli sebou a žijí ze země. Vybíjejí dobytek, hlavně dojnice, a hromadně porážení prasata. Kdyby to tak šlo delší dobu, nebude ani maso, ani mléko, ani hnůj.“

Ministr zahraničních věcí Jan Masaryk také ještě v květnu 1945 protestoval u sovětského velvyslance Valerije Zorina proti tomu, že vojáci Rudé armády demontují a odvážejí strojní zařízení československých továren, které v žádném případě nespadají do kategorie válečné kořisti. A na ústřední čs. orgány v Praze došly stovky stížností místních národních výborů na bezohledné chování ruských vojsk, rabování a svévolně zabírání soukromých majetků.

A Američané nás na rozdíl od Rusů nikdy neokupovali.

Aj si dávaš čiarky, že koľký krát si to sem už uverejnil? 🙂