Kontroverzná téma ľudského utrpenia

Kontroverzná téma ľudského utrpenia


Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hos****?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko a niekdy až smrteľne choré?

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežnou. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Božej.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Božej. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätaj teda človeče, že za všetko zlé, čo i vykonal, budeš musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímaj svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti tvojho Boha! Ak ho takto prijmeš, tvoja vina bude jeho prežitím vymazaná a ty budeš voľný. Voľný a slobodný. Potom však už nerob nič zlého, aby ťa nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.

odkaz v spolupráci s M.Š.

Ako obvykle, skvelý článok.

Z tohto článku vyplýva napr. aj to, že v EÚ trpíme odôvodnene. A vskutku je to tak. Utrpenie síce do skutočnosti uvádzajú zlé činy jednotlivých ľudí, ale jeho dôsledky si potom vypijú tí, ktorí škodili v minulých životoch. Aké spravodlivé.

tak to si dal system karmy namahu ze nas nahnal vsetkych do eu

Verím tomu. Dokonca ste si tú EÚ aj sami odhlasovali (Aj ja som bol "za", kým som pochopil systém odvíjania sa karmy vo svete. Ej, veru že nie vždy som bol taký múdry ako dnes.)

👍: bielamodrá

Je to aj uhol pohľadu. Ľudia majú zmysel pre spravodlivosť, prípadne aj pomstu. Ak sa niekto dopustí zlých vecí, chcú aby ho postihol spravodlivý trest. Ak urobí dobré veci, zaslúži si odmenu. Či už svetsky alebo duchovne.
Utrpenie - a šťastie - na tomto svete však nemusí byť vždy otázkou spravodlivosti. Väčšinou je to tak, že raz človek zažíva pekné a dobré veci a raz utrpenie. Je to otázka povahy tohto sveta a ľudských reakcií. Nie je tu raj, ale ani peklo. Raz je lepšie, raz horšie. Ideálne je, ak sa človek naučí vyrovnanosti za rôznych okolností. Vlastne väčšinou je tak "obyčajne", ani zle, ani dobre. Nemusíme to brať tak, že keď sa človeku darí, je to tým, že v domnelom minulom živote urobil dobré skutky. A keď v inom období zažíva utrpenie, nemusí to byť preto, že v nejakom akože minulom živote urobil zlé skutky. Toto je proste škola života, ktorá nie je o spravodlivosti, ale učení sa. V jednej piesni sa dokonca spieva: ...som tu len na prázdninách... Ide o prítomnosť a budúcnosť, nie údajné minulé životy. Toto je proste taký svet: patrí k nemu aj starnutie, slabosti, smrť, ale aj zdravie, pohoda, radosť. Nejde o to, že by život na tomto svete mal byť vždy "spravodlivý". Naopak, neraz trpia nevinní a darí sa zlým. Aj Kristus trpel. Nie preto, že bol v "minulom živote" zlým. Aj z utrpenia sa môžeme učiť. Napríklad trpezlivosti. Samozrejme, niekedy môže ísť o ten "zákon" príčiny a následku, čo kto zasadí, to bude žať. Nepopieram existenciu spravodlivosti, trestu, odmeny a pod. Nie vždy to však súvisí s otázkou spravodlivosti. Ak niekto trpí, nebudeme ho ignorovať a kritizovať s tým, že tak mu treba, zaslúži si to, lebo v minulom živote bol zlý. Život si vážime aj preto, že je zraniteľný a smrteľný. Chorý človek, trpiace nevinné dieťa nám viac pripomína hodnotu zdravia a zdravých detí. Učí nás súcitu a pod. Väčšinou sú deti zdravé a nezbedné, žiaľ niektoré trpia a umierajú v tak útlom veku, že si ešte nedokážu uvedomiť otázku spravodlivosti. Vtedy to môže mať význam len pre ich okolie vo vyššie uvedenom zmysle.