Syn Imricha Gablecha: Komunistický režim je svinstvo
„O tom, že otec je hrdina, vedelo dosť ľudí. S výnimkou niektorých jeho kolegov v robotníckych profesiách, to však nedávali verejne najavo," hovorí syn legendy československého odboja.
Jeho otec patril k najvyraznejším vojnovým hrdinom, on sám sa médiám skôr vyhýbal.
O tom, aký bol Imrich Gablech, ako ho poznačili perzekúcie komunistov, akým bol otcom, hovorí Imrich Gablech ml. v rozhovore pre Aktuality.sk.
Ako si spomínate na vášho otca, aký bol?
Otecko bol nesmierne fajn človek. Bol v každej bunke vlastencom. Miloval republiku, nakoniec za ňu išiel aj do vojny. Miloval svoju vlasť, predovšetkým Slovensko.
Nikdy som nevidel, že by niekoho nevypočul a vždy sa snažil pomôcť každému, kto ho oslovil s nejakým problémom. Prispieť či už pochopením, radou alebo pomocou. Je však tiež fakt, že bol tvrdý, ale svoju tvrdosť rozdeľoval rovnomerne – a najtvrdší bol sám na seba.
Inak by iste nevydržali všetko, čo vo svojom dlhom a pestrom živote prežil. A je treba povedať, že si všetko pamätal.
Je zaujímavé, že ľudí, ktorí ho v minulosti udávali alebo mu nejako škodili, vytesnil zo svojich spomienok. Asi mu nestáli za reč, hoci následky preňho boli niekedy veľmi kruté.
Osobne bol strašne skromný, miestami skoro ako pustovník. Niekedy sa mu mama smiala a hovorila mu „otec Školastykus“. Bol ale nenápadný, neupozorňoval na seba, nesnažil sa drať do popredia a neusiloval sa o funkcie alebo uznanie.
To, čo miloval najviac - lietanie - mu komunisti vzali. Bol však mierumilovný a nikdy sa nedokázal mstiť ani tým, ktorí sa voči nemu otvorene previnili
Napriek tomu, že bol medzi prvou skupinou letcov, ktorí uleteli do odboja, zradcom bol nielen pre Tisov režim, ale neskôr aj pre komunistov. Tí znevažovali západných letcov, označovali ich za imperialistov. Ako sa vašej rodine žilo v tom období?
Komunistický režim je jednoducho svinstvo, pretože dáva možnosť vyniknúť tej najhoršej stránke ľudskej povahy. Správali sa tak ku každému, kto s nimi akokoľvek nesúhlasil, a nebol teda ani dôvod, aby bolo ich správanie k nám iné.
Úprimne povedané, nemožno uvádzať ani jednotlivé prípady, pretože sú späté s konkrétnymi ľuďmi, ktorí ešte dokonca žijú alebo majú deti.
Nie som pomstychtivý, ale ani nemám oteckovu mierumilovnú povahu a tie mená si dobre pamätám z otcovho rozprávania.
Od Anglicka - kde sa mu po prvýkrát českí boľševici po príchode z gulagu vyhrážali: „Ty Gablech, po vojne sa domov ani nevracaj, lebo budeš visieť na najbližšom strome - až po Havlíčkův Brod.“ Ich identita bude jedného dňa možno niekoho zaujímať.
Ako vnímate, že sa dnes obdobie toho komunistického režimu čoraz relativizuje? Namiesto konkrétnych osudov ľudí, ktorým komunisti zničili život, sa hovorí o mlieku za dve koruny alebo práci a bytoch pre každého...
Myslím si, že to bola veľká chyba, že po roku 1989 u nás neprebehlo naozajstné vyrovnanie s komunistickou minulosťou, podobné denacifikácii v západnom Nemecku.
Otcov osud počas komunistického režimu bol rovnaký ako v prípade mnohých iných vojakov.
Najskôr vyšetrovanie Štátnou bezpečnosťou, kde mu nič nedokázali, nemožnosť zohnať si prácu nasledovaná zle platenými miestami, prekladaním z jednej práce do druhej alebo politickou šikanou.
Naša rodina mala povesť stigmatizovaných, spoločenská atmosféra niekedy mojim rodičom pripomínala skutočné peklo na zemi. Od nespavosti po strachom o vlastnú existenciu.
Kedy ste sa zoznámili s jeho príbehom počas vojny?
V atmosfére jeho spomienok som vyrastal od detstva, svoje spomienky starostlivo filtroval primerane k môjmu veku. Snáď jedinou chybou, ktorej sa dopustil, bolo to, že v snahe ochrániť pred boľševikmi rodinu, sa pred mnou nevyjadroval pregnantne, aby som asi niekde niečo nepovedal a nedostal sa do problémov.
Zvýšený záujem o jeho príbeh som mal v čase, ked som bol druhákom - tretiakom na základnej škole.
Učiteľka, ktorej manžel bol politruk, ma nechávala pravidelne po škole s piatakmi, kde ma nútila maľovať sovietskych vojakov, tanky a lietadlá s päťcípou hviezdou.
Verejne mi pred ostatnými deťmi vysvetľovala, ako je pre mňa, čo zdôrazňovala, doslova trápne, že môj otec bol kapitalistický oficier, zatiaľ čo jej manžel je socialistický dôstojník.
Medzi tými piatakmi bolo vtedy dosť detí z komunistických rodín, a tak mali možnosť sa na niekom vybúriť. Pojem šikana sa vtedy ešte nepoužíval.
Rodičia ma potom dali na inú školu, ale bol som, bohužiaľ, v centre záujmu inak zmýšľajúcich aj tam.
Inými slovami, keby ma otec nechcel chrániť a povedal by mi viac, mohol som sa vtedy pobiť aj zaňho, takto som sa naučil bojovať v prvej rade sám za seba. Nakoniec ešte dlho som z neho musel každú spomienku doslova páčiť, zlom nastal až na gymnáziu.
Našli sa aj ľudia, ktorí si už vtedy uvedomovali, že Váš otec s jeho životným príbehom je hrdina?
O tom, že otec je hrdina, vedelo dosť ľudí. S výnimkou niektorých jeho kolegov v robotníckych profesiách, to však nedávali verejne najavo. Ale pristupovali tak k nemu.
Svojou zásadovosťou si však časom vydobyl aj rešpekt svojich odporcov a keď režim zistil, že Gablecha jednoducho nezmenia, tak ho od konca 60. rokov len z diaľky sledoval.
Vášho otca sledovala Štátna bezpečnosť ako nepriateľskú osobu. Stretával sa otec aj v období pred rokom 1989 s inými letcami RAF?
Áno, aj keď to na začiatku príliš možné nebolo. V 50. a 60. rokoch sme navyše ani nemali auto, otec si nikdy neurobil vodičský preukaz, a možnosti komunikácie boli v tých pomeroch dosť obmedzené.
Zlom nastal až niekedy v 70. rokoch, keď sa u nás začali objavovať otcovi známi z Anglicka a od letectva. S pánom plukovníkom Zdeňkom Bachůrkom, ktorý bol s oteckom v gulagu, si pravidelne písali listy. Väčšinu z preživších veteránov osobne poznal, a tak sa u nás sem-tam niektorý objavil.
Veľmi si vážil predovšetkým pána generála Aloisa Šišku. Bol to vzor človeka, vojaka aj odbojára.
odkaz
Najčastejšie sa u nás objavoval plukovník Antonín Vendl, ktorý počas vojny lietal s Beaufighterom a žil neďaleko Havlíčkovho Brodu.
V 80. rokoch ten režimový dohľad zoslabol, a tak sa veteráni mohli znova stretávať, čo samozrejme pozitívne ovplyvnilo oteckove myslenie a dalo mu nádej, že sa zasa raz vrátia veci do normálu. Som rád, že sa tej zmeny pomerov dožil, hoci ma hrozne mrzí, že na to čakal celý svoj
Ved tento v...