Koberček 7

Rozhodli sme sa, že si spravíme skupinovú stanovačku. Keďže sme chceli, aby to bol čo najväčší zážitok, tak sme sa rozhodli pre veľký počet ľudí aj dní. Šlo sa na štyri noci a išlo nás takmer pätnásť. Rozložili sme sa v lesíku za lúkou pri malom potôčiku, ktorý sa ako milučký slepúch vlnil okolo. Samozrejme, že sme mu našli pragmatickejšie využitie ako len objekt estetického záujmu. Chladnička piva. Potom prišlo to obligátne vybaľovanie a porovnávanie alkoholu rôznej farby a percentáže. Najväčší úspech mala klasicky borovička a vodka, na potešenie všetkých však Klaudia doniesla whisky. Takže sme pekne po slovensky vypili jednu fľašu ešte pred večerou a dali sa do rozkladania stanov, mužská časť nášho osadenstva (mňa nevynímajúc) pocítila potrebu muža zhotoviť dom, zasadiť strom a ukojiť ženu bez pridaného syna. Všetci sme múdro diskutovali s tyčami od stanov v rukách a návodom položeným na zemi. Dievčatá sa z nás len smiali, čo nás pochopiteľne poburovalo, až kým sme neprišli na to, že Maťo namiesto návodu od stanu vzal návod na zostavenie kolísky pre batoľa a aj ten sme pozerali hore nohami. Poslúžil na rozpálenie ohňa a my sme sa pustili do technickej improvizácie a za chvíľočku už pred nami stáli príbytky pre všetkých, päť stanov, každý pre troch (teda niektoré pre dvoch). Od šťastia sme vypili ďalšiu fľašu a bežali sme si zahrať futbal na lúku. Pitie rumu sa ukázalo ako nešťastná voľba, pocit poskakujúceho rum v útrobách si veľmi rýchlo vyžiadal prvého zeleného zvracajúceho mužíčka. Dievčatá zvolili lepší program a zatiaľ vyriešili všetky možné vzťahy, aké kedy na zemi boli, sú a budú. Dokonca a tie, ktoré nebudú. Do večera nás čakalo len tupé čakanie a tak sme krátili chvíľu aspoň cigaretami a kartami. Nikdy som nerozumel, prečo sme vôbec čakali? Nebolo jedno, či sa začneme zabávať hneď ako sme prišli? Očividne nie a tak sme ďalej čakali.

Všetci tí, čo sme mali nedoriešené lásky a nenávisti, sme postupom hodín pociťovali naliehavosť pocitov a dramatickú túžbu a nádej vyriešenia, ktoré príde prirodzene počas pobytu medzi stromami. Každý z nás (a hlavne ja) chcel vstať a kričať pocity do nádhernej oblohy a ešte nádhernejšej tváre. Milovali sme a to bolo naším nešťastím, našou nenávisťou, naším zúfalstvom a našim hnevom voči nebeskému pánovi, ktorý blahosklonne hádzal smietky nádeje svojim poddaným. Oči nám žiarili spaľujúcim ohňom vriacej životnej tekutiny. Chúlili sme sa v listoch beznádeje a márne v nich hľadali odpoveď pre uslzené oči. V skutočnosti sme stáli pevne a neochvejne ako stromy čakajúce nápor vetra, ako vojaci sledujúci bežiacu díviziu rovno na nich. V pozore a chladnom pokoji sme čakali na svoju chvíľu, vnútri roztrasení, bledí a prázdni.

Prvá noc.

Povinne sme rozostavili fľaše mokré od potoka pred nás. Došlo k tradičnému boju hudobného výberu, keď každý chcel predstaviť svoju obľúbenú hudbu v tom najlepšom svetle a na tomto piedestále vyzdvihnúť jej nezmerateľné kvality. Všetci sme vedeli, že tá naša hudba je najlepšia a že pokiaľ bude hrať a budeme môcť ukázať, že taká skutočne je a ostatní jej konečne prídu na chuť. Samozrejme, takto to nefungovalo.
-Počkaj, teraz pustím niečo ja.-
-Ale teraz som bol na rade predsa ja!-
-Dobre, tak po tebe pustím ja.-
-Len ešte jednu, dobre? Má len dve minúty.-
Pili sme a pitie prebúdzalo vášne, ktoré zatajené driemali kým sme chodili po svete a usmievali sa falošnou silou. Možno ani nebola falošná, pretože určite bolo potrebné mať veľkú silu na predstieranie veľkej sily. Alebo to bola slabosť? To je len hra pojmov a záležalo len na „teraz“ a „tu“.

Čím viac sme pili, tým viac sa rozpadala celistvosť skupiny, kdesi sa začal preberať zmysel života, kdesi politika, niekde filmy, niekde politika a všade život. Ja som zapadol do skupiny, ktorá filozofovala. Mlčal som a počúval zabratý v schizofrenickom rozdvojení myšlienok. Nehovoril som preto, lebo som sa bál, že môj pohľad, samozrejme najsprávnejší, nemá dostatočnú silu argumentov a niekto má správnejší pohľad a to som predsa mojej koncepcii sveta nemohol urobiť. Bála sa ako dieťa tmy a ja s ňou. Nakoniec mi to pochopiteľne nedalo a zapojil som sa.
-Zmysel života máme od Boha.-, povedala Martina.
-Od Boha? A to ako?-, začudoval som sa.
-No sme jeho deti, jeho stvorenie.-
-V prvom rade, sme deti našich rodičov a nemám pocit, že by oni určovali zmysel nášho života.-
-Na tom niečo bude.-, odpil si Jaro z fľaše.
-Ale všetci sme Božie deti!-, namietala.
-Dobre, ale tak aký je ten zmysel?-, predbehol ma Jaro a podal mi fľašu.
-A celí padli do ****a!-, ozval sa smiech z kinematografickej oblasti.
-Trefné!-, smial som sa, len Martina bola stále vážna, -No dobre, teda cieľom je priblížiť sa k Bohu plnením rituálov, ktoré určil náboženský systém?-
-To znie tak sektársky. Ale chodenie do kostola alebo modlenie sa stanovil Boh, aby sme mu mohli byť bližšie.-
-A čo potom, keď sme mu bližšie? Aký to má účel alebo výsledok?-
-Tak,-, zaváhala,- sa môžeš zúčastňovať na Jeho láske a milosrdenstve.-
-Boh vraj miluje hriešnikov a keďže im odpúšťa viac hriechov, keďže sú hriešnejší, tak im prejavuje väčšiu lásku ako poctivému katolíkovi a čím väčší hriech, tým viac si ťa k sebe ťahá a viac ti odpúšťa. Viac ťa miluje. Ergo Boh najviac na svete miluje najväčšieho hriešnika.-
-To znie ako by bol Satanom skôr ako Bohom.-
-Ale on ním aj je, musí byť, všemocný a všadeprítomný by sa predsa nemohol vynechať zo zla.-
-Nerozumiete Bohu.-, kontrovala nám Maťa.
-Ale o nič menej ako ty.-, usmial som sa.
-Ja som čítala Jeho slovo.-
-Bibliu som čítal aj ja. Asi ju mali napísať jasnejšie, aby sme ju neinterpretovali tak rôzne.-
-Ale vy Ho nepoznáte, lebo sa mu otáčate chrbtom, ja Ho poznám, lebo som každý deň s ním.-
-Ja na to nemám čas, chodím na jazykovku a musím doma umývať riad.-, uzavrel tému Jaro.

Pozrel som na Maťa, ktorý držal v náručí Klaudiu a po prvotnom pocite závisti som sa musel potešiť jeho šťastiu a smiechu, ktorý u neho záver diskusie vyvolal. Klaudii žiarili oči v odlesku ohňa. Vedel som, že hoci sme Ukrajinu nechali za východnou hranicou, tak sme si z nej predsa niečo doniesli. Neistotu a prázdnotu. Čo tu vôbec malo hodnotu, keď sme boli schopní sa toho tak rýchlo vzdať? Zdalo sa, že hoci šťastie v nás ostalo, tak už malo úplne inú príchuť. Už to nebolo len sladké šťastie, bezstarostné šťastie, už to bolo šťastie, ktoré plynule prechádzalo z chute medu a vianočných sladkostí cez horkú pachuť grepu až do sviežej mentolovej, potom bolo ťaživé. Duša ho pociťovala ako telo cítilo stiahnuté priedušky.
Sylvia sedela na druhej strane a keď som sa na ňu pozrel, tak som zistil, že pozerá na mňa a ja som sa cítil ako vystrašený škôlkar. Srdce zbesnelo v snahe pumpovať krv do krátera, ktorý jej pohľad vo mne zanechával.

Druhá noc.

Celý deň sme trávili priblblými rečami, ktoré v nás zobudil alkohol minulého večera. Snažili sme sa zachrániť žalúdky teplou stravou a hektolitrami tekutín.
So Sylviou som stále nehovoril, hoci sa so mnou chcela stretnúť po návrate zo Žytomýru, tak som jej neodpísal ani na jednu správu, najprv som nechcel a potom som už nevedel, čo by som vlastne mal odpísať. Tu som sa jej neustále vyhýbal, keď bolo treba rúbať drevo neďaleko na čistinke, tak som bol prvý, kto sa tam hnal. Isteže som sa cítil trápne, ale bolo to jednoduchšie ako postaviť sa celej situácii tvárou v tvár.
Tento krát sme s veselicou čakali do večera, aby si telo mohlo viac oddýchnuť. Popíjali sme pivo a zabíjali zbytkový alkohol aktívnym. Keď sa zotmelo, tak sme už všetci boli pripravený na zábavu a fit. Po prvej noci nás opustil pocit príslušnosti k zvyšku sveta a tak sme boli teraz veselší a uvoľnenejší. „Teraz a tu“ už dostalo svoj plný význam.
-Prečo sa s ňou neporozprávaš?-, prisadla si ku mne Maťa, sedeli sme na okraji lúky, ja som fajčil a pozeral na hviezdy, aby som zintenzívnil pocit vlastnej malosti.
-Neviem. Asi sa bojím.-
-A čoho Alex?-
-Odmietnutia, Sherlock? Veď vieš aké všelijaké to s ňou už bolo.-
-Ty sa nemáš prečo, každá ťa chce.-
-Dobrý vtip.-, ale do smiechu mi nebolo.
-Napríklad aj ja som ťa chcela?-
-To vážne?-, teraz som sa už zasmial.
-No áno. Hoci si taký neznaboh.-, zasmiala sa aj ona.
-To ma na tebe vždy zarážalo, síce pevne veríš, ale nenútiš.-
-No občas...-
-Tak jasné, ono sa to niekedy nesie ruka v ruke.-
-Alex, choď a porozprávaj sa s ňou.-, cítil som sa ako chromý, ktorému práve Ježiš povedal: „Vstaň a choď.“. Nemohol som namietať, tak som vstal a šiel.

-Ale ale, kto že sa to objavil.-, urazene zažmúrila oči.
-Prepáč Sylvi.-, pozrel som kajúcne do zeme.
-Vieš, chcela som ti povedať...-
-No?-, zdvihol som hlavu a hľadel do očí môjmu najväčšiemu nepriateľovi, vlastne ešte horšie, mojej láske.
-Ja som sa ti chcela ospravedlniť za to, ako to medzi nami dopadlo.-
-Čo bolo, to bolo.-, vzdychol som si a snažil som sa v sebe všetko umŕtviť. Čiastočne sa mi to darilo, chvíľkami som sa nachádzal v stave ľadového pokoja a chvíľami som vrel v ošiali.
-Vieš, mňa to mrzí, lebo mi s tebou bolo dobre.-
-Tak bolo dobre?-, obočie mi vyletelo do nebies, pozdravilo svätých a vrátilo sa späť na moje čelo. Začínal vo mne burácať hnev voči tejto bytosti, ktorá si myslela, že mi môže vykonať čokoľvek. A ja som si to pochopiteľne masochisticky nechal.
-Áno, bolo dobre, vlastne najlepšie, bola som šťastná.-
-Vieš čo? Aj ja som bol šťastný, najšťastnejší, dokonale spokojný, v dúhovom stave beztiaže. A vieš, že nie som ja ten, kto to zahodil a takým spôsobom. Sylvia, prečo si proste nedáš pokoj? Vieš, že som z teba hotový a vidíš, že mi to ubližuje, tak buďme v pohode, zrejme sa ti budem chvíľku vyhýbať, potom to bude čudné a potom to bude zas v pohode. Dobre?-, v očiach sa jej zaleskli slzy a vo mne prekvapenie nad výbuchom, ktorý zo mňa vystrelil.
-Dobre Alex, dobre...-, odišiel som.

Alkohol podávaný vo veľkých dávkach ma rýchlo odstavil do toho, aby som na to myslel a upadol som do prázdnej zábavy vo víre partie. Smútok z tohto rozhovoru vo mne začal pracovať až keď som sa v noci zobudil v stane, hlava sa mi stále trochu krútila. Všade bolo ticho a tma. Počul som nádychy, výdychy a snové vzdychy ľudí okolo mňa. Vyšiel som von, zapálil som si a pozeral som na náš mĺkvy tábor. Vedľa zurčal potôčik a kdesi v diaľave sa pomaly začínalo rozvidnievať a ľudia tam tíšili nariekajúce budíky, tu bolo stále ticho. Cítil som príjemný pokoj, opäť raz sa ma nič nedotýkalo a zároveň to bolo všetko na svete, čo bolo so mnou, čím som bol. Zahodil som špak a ľahol som si späť do stanu, vo vedľajšej časti spal Jaro a podchvíľou pochrapkával. Zrazu sa ozval zips a niekto vošiel do stanu, do mojej časti. Spoznal som ju podľa vône a pokúsil som sa tváriť sa, že spím. Mäkko sa mi zložila na hruď a vzdychla si. Vedel som, že vie, že nespím. Pritisol som si ju a takto držiac v rukách som zaspal.

Ostávali ešte dve noci.

👍: bielamodrá , rose.madder

To by nebol výlet, keby na ňom chýbal sex 😉).

...ether, to chce pokračovanie ....tie dve nasledujúce noci by ma celkom zaujímali ; )

neboj sa, prirodzene bude aj pokračovanie