Koberček 6

Sevastopoľ. Mesto obmedzených možností. Trvalo len pár hodín po tom, čo sme dorazili, aby sme si uvedomili, že tu sme na konci nášho úteku a že sa budeme musieť vrátiť. Ťažké pochopenie, že toto nikam nevedie, nikam neviedlo a nikam viesť ani nebude. Preto nemá zmysel utekať, pretože aj tak sa nakoniec musíte vrátiť k svojmu životu. Klaudia len ticho sedela na lavičke a smutne pozerala chvíľu na mňa, chvíľu na more. Pohľad na more musel byť plný nádeje, ja som naopak predstavoval presný protipól. Bol to najsmutnejší deň tejto cesty, obaja sme celý deň sedeli ako zmoknutí a každý z nás myslel na to, k čomu sa vráti. Ona si nejasne uvedomovala, že Maťo bol skvelá voľba a že je najlepšie s ním ostať, to však bude ťažké po tom všetkom, čo sa v posledných dňoch udialo. Ja som vedel, že som nikam neušiel, že sa vrátim do smutného skľúčeného kolobehu prázdnej zábavy a trýznivých pocitov.

Celý deň sme sa smutne potĺkali po meste a nevedeli čo so sebou. Konečne sme narazili na podivnú putiku zapadnutú v úzkej uličke. Najedli sme sa a dali sme si po pive, Klaudia si presunula stoličku ku mne, pobozkala ma a skleslo sa na mňa zahľadela.
-Alex, čo s nami bude?-
-Neviem Klaudia, neviem, čo bude. Ale vieš, že sa budeme musieť vrátiť.-
-Nechcem ísť naspäť. Viem, že by som mala, ale nechcem... a zároveň chcem.-
-Maťo, že?-
-Áno.-
-Myslíš, že bola chyba ísť so mnou?-
-Nie, to určite nie. Páčilo sa mi to, potrebovala som to a spravila by som to znovu.-
-Aj s tým, čo bolo medzi nami?-, pokúsil som sa o úsmev.
-Aj s tým. So všetkým.-
Opäť ma pobozkala a ja som uhol pohľadom. Na stene visel plagát, ktorý pôsobil dojmom, že ho včera niekto narýchlo vytlačil na ihličkovej tlačiarni. Zvedavo som si ho obzeral, nebol vôbec štýlový, skôr informačný ako estetický. Hlásal koncert skupiny na dnes večer, názov Mutagen mi nič nehovoril, ale aj tak sa mi zdalo, že nemáme čo robiť.
-Ideme?-
-Tam?-
-Vlastne tu, dnes večer.-
-To sú pankáči?-, opýtala sa s neveľkým nadšením. Vedel som, že punk nie je práve jej šálka kávy, čaju, čokolády alebo čohokoľvek. Tak som sa len nadšene usmial a prikývol. Nebolo o čom, išli sme. Obaja sme to potrebovali, na chvíľu vypnúť, utiecť pred útekom.

Večer bolo všade pološero slabého osvetlenia, cigaretového dymu a ľudského potu. Mlela sa tu masa ľudí, nezdalo sa mi, že by nás tu bolo až tak veľa, ale keď sme sa všetci stretli pod jednou strechou, tak nás bolo až absurdne veľa. Skupina hrala a že boli skutočne dobrí, ľudia pili a bavili sa. Keď som vybehol na pár sekúnd von na cigaretu do čistého vzduchu, tak vonku stálo niekoľko párikov a nádejných zaľúbencov, ktorí pod tlakom danej chvíle riešili svoje životy v neskonalej intenzite slzami, krikom, bozkami. Vnútri sme pod vplyvom alkoholu zažili s Klaudiou druhú a poslednú fázu zblíženia. Neskôr, keď sme sa vracali domov, tak sme cestovali už len ako dobrí priatelia, podľa vzoru a pravidiel sveta, do ktorého sme šli.
Ani neviem ako, ale zrazu som sedel za stolom v rohu s pankáčom, ktorý bol oblečený do smokingu. Jeho vyšinutá tvár, číro a smoking bola pekelná kombinácia, ktorá ma tak priťahovala. Keďže som v tej dobre ovládal ruštinu asi na úrovni No počkaj, zajac!, tak sme sa snažili dohovoriť opitou angličtinou. Bol to ten vzácny moment, keď sa stretnú dvaja ľudia oklamaní božími slovami o tom, že všetko je dokonalé, krásne a má svoj účel. My sme nevideli ani dokonalosť a ani účel, možno jediná krása sa nám javila ako skutočná vo svojej absurdnosti.
-Vieš, keby Boh bol skutočne chcel, aby bol svet dobrý a úžasný, tak by nikdy nedovolil, aby sme sa my narodili.-, predniesol prorocky.
-Neviem, či by som to videl až tak čierne.-, ozval sa vo mne skrytý optimista a milovník života vo všetkých jeho podobách a prejavoch.
-Ale áno, nevyhnutne je to tak. My nie sme TEN hnus, ktorý ľuďom ukazuje odvrátenú stranu. My sme TEN hnus, ktorý je vrcholným prejavom sveta. My sme ten toaletný papier, ktorý sklamaný po prdnutí, ktoré malo byť niečím viac, zahadzuješ do misy.-
-Čo je na nás tak hnusné?-, úprimne ma zaujímalo.
-To, že sme. Naša existencia má podstatu hnusu, nie je na nej nič hnusné, len je hnusom sama osebe.-
Po tomto rozhovore odišiel za svojou partiou, kde sa v dave mihla nejaká krásavica, krásna tak, až mi zmäklo srdce a stvrdlo... no nebudem to rozpitvávať. Až o niekoľko rokov neskôr som si uvedomil, že tento prorok v smokingu bol Iľja, keď sme si to obaja uvedomili, tak sme šli popukať do smiechu. Ako povedal Iľja „Ten hnus nás k sebe osudovo priťahuje.“. Tá krásavica, ktorá sa zjavila a hneď aj zmizla v dave nebol pochopiteľne nik iný ako Nasťa. Ach Nastenka, ešte veľa utrpenia a času prešlo, kým sme sa stretli vo vzájomnom šťastí.

-Bože, to bola noc.-, ťažko vzdychla Klaudia vedľa na posteli. S ťažkým bolehlavom som prikývol a hľadel na jej nahý chrbát a zadok, kým vstávala. Predsa len, vždy je niečo uspokojujúce na ženskej spoločnosti, niečo vo vás kričí, že ste úplný, už nie ste muž – polovica tvorstva – ste dvaja – základ tvorstva. Životná jednotka v dvojke alebo pokojne aj naopak, v tej chvíli je to už jedno.
-Otoč sa.-, povedal som ešte zo včera zachrípnutým hlasom. Klaudia sa otočila, nahá, v rukách prevracajúca tričko, s oťapeným úsmevom. Plne som prežíval ženskú krásu, keď sa začala obliekať, tak to začalo byť depresívne, celé zle. Začal som myslieť na Sylviu a krivky tejto žienky ma niesli k temnej víle, ktorá mi zohrievala krv až nad bod varu, na bod kypenia. Videl som v hlave ako sa mi pení krv v nemilosrdnom teple, ako varí srdce a mozog v bublajúcej nástojčivosti, ako vháňa páľavu aj do poslednej pokojnej bunky. Toto boli chvíle, v ktorých som si bol istý, že som stratil zdravý rozum a vtedy som si nejasne uvedomoval, že duševne chorý si neuvedomuje, že je chorý a teda som bol zdravý, ale v tom istom okamihu toto pravidlo spôsobilo, že som bol podľa neho dokonale narušený.

Celý deň sme potom s minerálkami v ruke a poslednými zvýšenými cigaretami hľadeli na more. Z tohto bodu sa zdalo, že stojíme na Myse kraju sveta a pred nami sa v búrlivom hluku rozlieva ničota. Ten večer sme nastúpili na autobus a vycestovali na Kyjev, tam sme mali prestúpiť a vrátiť sa do rodnej krajiny pod Tatrou, Matrou a Fatrou. Pociťovali sme zvláštnu únavu, zároveň sme boli oddýchnutí. Po prestupe v Kyjeve sme sa viezli cez Žytomýr a až sme nechali jeho krásne svetlá za nami, tak zrazu všetko dostalo zmysel, všetko bolo tak, ako má byť. Bolo úplne prirodzene správne, že sme ušli, že sme zradili priateľa a rodičov, bolo najsprávnejšie na svete, že Sylvia ma vymenila za toho druhého.

Po prekročení hraníc Slovenska som pocítil strach, vedel som, že jediný rozumiem tomu, že všetko sa dialo a udialo tak ako malo a že nikto iný to tak nevezme, toľko vysvetľovania, toľko naprávania, toľko hnevu. V očakávaní týchto nepríjemnosti mi srdce zase zapišťalo za cestou. Tento krát som ani netúžil tak po ceste ako po cieli. Chcel som tam niekde ostať a hovieť si vo svojom pokoji, v nedotknutosti. Vrcholky hôr sa čneli nad nami, obor so svojou rodinou obríčat a háremom obrýň. Snehom pokryté ako by si dali čiapočky proti nemilosrdnému vetru, obryne si naopak bez čiapok zapletali biele vlasy do vrkočov, ktoré im padali na plecia. Skaly ich tiel nás strážili ako monumenty božích stavieb.

Doma to rozhodne nebolo pekné ani dobré, najprv krik, potom plač. Ako to ale vždy býva, všetko pominie a ako v rozprávkach sa aj na dobre obráti. Horšie som si predstavoval stretnutie s Maťom, Klaudiu poslal kadeľahšie, ale nejako som tušil, že sa to časom urovná. Teraz bol rad na mne.
-Ahoj.-
-Čo chceš?-
-Čo myslíš?-, vystrel som ospravedlňujúco ruku s nastavenou cigaretou.
-No som zvedavý, že čo mi povieš.-, povedal a prehodil si bundu cez seba. Šli sme na naše fajčiarske miesto.
-Vieš,-, ošíval som sa niečo povedať, pretože som mal pocit, že pochopenie z druhej strany nepríde,- nebudem ti hovoriť nič o tom, že sa to proste stalo, aj keď to je pravda. Potrebovali sme to. Obaja.-
-Mohli ste sa aspoň ozvať. Koniec koncov som mohol ísť aj s vami.-
-Neviem, mohol. Ale všetko sa to zbehlo tak rýchlo.-
-Tak rýchlo ste na mňa zabudli.-
-Nezabudli, celý čas som myslel na to, že čo ti povedať.-
-Určite aj keď si bol v posteli s Klaudiou.-, padla výčitka.
-Samozrejme, že nie.-, skúsil som úprimnosť, strelil mi za ňu. Pokorne som prijal svoj trest a naklonil hlavu na opačnú stranu, aby som podľa Džej Krista nastavil druhú tvár. Úder už neprišiel. Videl som, že kamarátovi je smutno. –Prepáč.- , povedal som potichu a objal som ho.
-Je to zrada.-, zavzlykal.
-Je. Ale Klaudia ťa miluje, to som spoznal určite.-
-Nemiluje.-
-Netrep. Miluje a chce byť s tebou.-
-Skutočne?-
-Poď!-, schmatol som ho za bundu a ťahal.
Dotiahol som ho so sklonenou hlavou (obaja sme mali sklonenú hlavu) až pred Klaudiin dom a zazvonil som. Otvorila Klaudia s opuchnutými očami, Maťo zachrčal v snahe niečo povedať a ja som znervóznel. Keď som nervózny, tak sa smejem. Takže ja som sa začal uškierať na pol ksichtu.
-Klaudia. Maťo.-, zaúpel som prosebne.
-Už nikdy viac.-, povedal chladne Maťo.
-Už nikdy viac.-, povedala hrejivo Klaudia.
-Už nikdy viac.-, povedal som prísažne.
Všetci sme sa zasmiali a padli do objatia. Nakoniec som ich nechal, nech si pestujú a hoja ranenú lásku. Kráčal som v prítmi domov a usmieval som sa. Teraz bolo naozaj všetko v poriadku. Hrejivé teplo sa mi rozlievalo po duši a tele, samozrejme až kým nenarazilo na mŕtvolný chlad diery v duševnom podlaží. Tá diera mala názov Sylvia a jej menovkyňa nezaháľala a spôsobila pípnutie mobilu.

„Od: Sylv
Ahoj.Počula som, že si späť. To som rada, chcem pre teba len to najlepšie. Nestretneme sa?“

Všetky okná v mojej duši umreli prievanom a v hroznom hluku sa rozsypali po dlaždiciach ulíc mesta Psyché. Hrdlo vyschlo, keďže šokované slinné žľazy sa pozabudli v produkcii a telo sa zachvelo v nápore hurikánu. Preto dávajú hurikánom ženské mená. Moje dediny zaplavila tmavá voda, strechy vzal víchor a blesky vyhodili poistky, v správach vystrašený moderátor ukazoval na mapu mňa a ukazoval ako sa s desivou rýchlosťou ženie hurikán Sylvia.

Raz už spravil spúšť.

som si to precitala,bo tam mas za kobercom cislo 6

co znaci pre teba sestka?Okrem toho,ze je to sucet cisel v novom roku.

Cooo?
Prečo si to sčítala? a radsej neodčítala?

scitanie je mi sympatickejsie.

v roku 1666 vraj velky ohen znicil jeden kostol niekde v Londyne
moj ty boze

a to ti je az taka tragedia? Dufam,ze s veriacimi.Aspon sa rychlejsie dostali do neba.

ostali z nich do dnesneho dna mrtvolne vosky

ale doma ich predsa nemas,ci sa mylim?

nie,doma mam bakterie a tu na df ta caka virus..bud odides,alebo ta tu zaviria a zabalia ta do koberceka a hodia do kufra

nahodou.Zatial ste tu vseci sympaticky a troska rafnuti,ako ja.
A nasla som si tu aj kamosa,ktory odo mna kupi stare topanky.  

ze kamos,ten si bude tak akurat po case a to dost kratkom na tebe uvolnovat svoje plyny

snad nie.Ci fakt je taky smrad? Bez urazky teraz.

a ja ta pred nim bez urazky varujem..zozelenies z neho a stane sa tu z teba mimozemstan,stratis zdravy usudok

Tebe sa to stalo?Nevraj ze z neho.

celkovo z df som si zacala viac uvedomovat pritomnost Elfov
potrebujem uz dlhsi cas,aby som sa vratila do normalu ..no neznie to uzasne ?

Elf-tvoj talizman?ci boh?ci diabol?mimon?

bohuzial iba respirator

o je mi luto.Takze problem s dychanim.
Vsetci sme nejako chorí.

hej,je to tu nepriedusne uzvarete

tak ahoj.A drz sa

ranexil,potom daj odresu kde ich mam zaslať. 

vsak vies,vypoved som si uz podala,kolegovia sa uz tesia
IQ mas ako vidim vysoke,tak si fajn zadiskutuj hlavne s ruwolfom,ja som tu iba kristalovo cisto po cely cas jedina z nich kecala chujoviny a no a co,ze mam z vas najnizsie IQ ?
ja sa za to nehanbim

čo také "mrtvolne vošky" zvyknu konať? A ako ich rozpoznávaš?

to čo za literatura? Pekne. Velmi pekne.