Koberček 5

-Už na ňu zabudni.-
-Ako?-
-Kašli na ňu, už sa za ňou tak dlho ťaháš.-
-Tak...-
-Pozri , akokoľvek sa budeš trápiť, nikdy to s ňou nebude v pohode.-
-Ja viem, ale poznáš to, zaľúbený som a aj bez toho som sprostý, s tou láskou ešte sprostejší...-
Pozrel som strápene na Klaudiu a ona sa pokúsila o povzbudivý úsmev, ktorý mi mal doliať síl. Mimovoľne som sa pozrel na jej prsia a odpil si z piva. Kútikom oka som si všimol, že si aj ona všimla mňa a usmiala sa, tento krát ako hrdá majiteľka krásneho poprsia. Moja myseľ sa snažila márne zaháňať myšlienky na teraz už bývalú priateľku. Bohužiaľ sme sa stále stretávali a nedalo sa tomu zabrániť, nikdy si nezačínajte s niekým, s kým sa musíte stretávať. Každý deň som ju videl ako sa svojim žiarivým úsmevom zubila na svet a každý deň ju čakal jej nový priateľ pred školou, každý deň sa mi v srdci spúšťal nový dážď a lavína výčitiek smerovaných k nej. Každý deň som umieral v agónii miliónov poblúdených duší a každý deň som prestával tušiť aký je zmysel života. Potreboval som niekam vypadnúť, niekam ďaleko a preč od tohto všetkého.
-Poďme preč!-
-Chceš ísť domov?-
-Nie, Klaudia, poďme preč, úplne preč, niekam vypadnime.-
-A kam?-
-Neviem, ale skutočne potrebujem niekam ísť.-, videl som ako premýšľa a aj v nej sa búri klasická túžba utiecť pred všetkým, ktorá nakoniec tak veľmi sformovala môj život. Vstala a obliekla si bundu, vonku pršalo a ja som nevedel, čo s nami všetkými bude.
-No vstávaj Alex, ideme.-
-Kam?-, prekvapene som na ňu pozrel.
-Na stanicu a prvým diaľkovým autobusom.-
-Nerob si srandu, Klaudy.-
-Nerobím.-

O dvadsať minút sme stáli na stanici, naše telá sa zúfalo snažili dostať jedno k druhému, aby sa zahriali v daždi. Samozrejme, Klaudia chodila s Maťom a ja nie som hajzel. Ale cítil som jej spriaznenosť a strácal som pocit, že som na svete sám. Prvý autobus hlásal konečnú na Ukrajine. Pozrel som na Klaudiu, zaleskli sa jej oči, od strachu, ale neviem a vykročila k autobusu, skontrolovala ma pohľadom, či idem aj ja. Vykročil som a prvýkrát v živote som opúšťal domovinu smerom na východ.
V autobuse nebol skoro nikto, Klaudia sa schúlila na sedadle a chytila sa ma rukou. Ja som lietal v oblakoch a hľadel som cez sklo do nočnej scenérie rovín, vrchov a dedín. Boli sme na ceste a to ma napĺňalo dušurvúcou neistotou a radosťou. Mal som pocit, že všetko, čo sa stalo, ostalo za nami. Isteže som sa mýlil, všetko si nesieme so sebou, vždy. Prešli sme z oblasti, v ktorej žiarila jasná noc, do dažďa, ktorý nemilosrdne bičoval okná. Klaudia zaspala a pravidelne dýchala v rytme jej snov a v mojej osamelosti sa mi javila strašne krásna. Potreboval som teplo a cit iného človeka, do ktorého rúk by som zložil môj kardiovaskulárny-psycho systém. Ležala tak, že som jej videl do výstrihu a muž vo mne fúkal a rozdúchaval ohník túžby. V nápore myšlienok a snov som zaspal aj ja. V spánku som videl ako sa celý svet vznáša v opare ružovkastého šťastia a ja som uprostred. Kvety kvitnú nevídanými farbami, ženy nosia minisukne, ktoré jemný vánok zľahka nadvihuje a nikdy vám tam nezabehne.

-Alex?-, otvoril som oči a zbadal som Klaudiu.
-Áno?-
-Za chvíľku je konečná.-
-Zdáš sa mi smutná.-
-Som, už nechcem ísť naspäť. Nikdy.-
-A Maťo?-
-No...-, zvyšok myšlienky bolo už ťažko vysloviť, keďže sa nám stretli teplé pery. Pery dvoch najosamelejších bytostí na svete. Vedel som, že zrádzam kamaráta, ale moment bol silnejší a nikto by sa nezachoval na mojom mieste v danej chvíli inak (a to sa nesnažím ospravedlniť moje konanie). Spoločne sme si zošívali pierka, ktoré nám svet vytrhal v krvavých chuchvalcoch z krídel. Teraz sme sa stali skutočnými padlými anjelmi. V prvej chvíli som ju aj chcel odstrčiť, ale náruživosť jej pŕs hrnúcich sa na moju hruď a dychu, ktorý ma teplom plnil tak, že som pretekal. Nemuseli sme hovoriť, tu a teraz to bolo správne. Bolo správne zradiť kamaráta, zradiť rodičov útekom a zradiť lásku. Bolo správne zradiť a zapredať aj tú zradu, to všetko v mene šťastia. Kúska šťastia, ktorý každý z nás tak veľmi potrebuje a žiada. Odtrhli sme sa od seba a usmiali sa jeden na druhého. V jej očiach bol odlesk odovzdanosti a moje museli vyzerať tak isto.

Autobus zastal a vystúpili sme. Svietilo tu slnko a ľudia boli veselí, boli sme v inom svete. Obzrel som sa na autobus a až teraz som si uvedomil, že sme vyše sto kilometrov od Kyjeva, v Žytomyre. Pár krokov a stáli sme pred Preobraženskyjym soborom – katedrálou svätej Sofie. Držali sme sa za ruky a s úžasom sme hľadeli na biele vežičky kostola, ktoré nad nami držali stráž. Neďaleko, po prechádzke po Kyjevskej ulici, sme našli hotel a ubytovali sa, moja mužskosť dostávala na frak vzhľadom na to, že Klaudia bola z bohatej rodiny. Posadili sme sa na posteľ a začali sa bozkávať. Nič sme neriešili, jednoducho sme splývali a ten deň sme aj splynuli v jedno.

-Myslím, že moji rodičia ma nemajú radi.-, povedala Klaudia, keď sme kráčali ruka v ruke po námestí Soborna.
-Prečo? Sú to rodičia a určite ťa majú radi.-, zažmurkal som do slnka.
-Pozri tebe volali rodičia už asi tristokrát, že kde si.-
-No jo, nechcela mi mamka veriť, že som na Ukrajine.-, zasmial som sa pri spomienke na nie celkom pohodový telefonát s mojou rodičkou.
-Vieš, myslím to tak, že som pre nich len domáce zvieratko.-
-Ako zvieratko?-
-No áno, starajú sa o mňa len natoľko, že mi dávajú peniaze a že mám čo jesť.-
-Myslím, že viem kam smeruješ. Radšej by si ich lásku namiesto tých peňazí, však?-
-Presne, vieš, nikdy sa ma nepýtajú na priateľov, na to, čo ma zaujíma alebo čo som robila.-
-Tí moji zas vyzvedajú až priveľa.-, skúsil som odľahčiť tému. Neúspešne.
-Doma, ak sú vôbec doma, sedíme večer pred televízorom a nič, ani slovo. Keď skúsim niečo nadhodiť, tak to rýchlo otec uhrá do autu, že teraz nie, teraz pozeráme telku.-
-Viem, že je blbosť, aby si si z toho nič nerobila, ale myslím, že je to klasický obraz dnešnej doby. Spoločne sa pozeráme na televízory, počítače a snažíme sa nahonobiť čo najväčší majetok a pritom si ho ani nemáme s kým užiť. Viem, že aj ja chcem veľa peňazí, chcem byť bohatý, v pohodlí. Ale radšej chcem niekoho s kým budem. Radšej sa budem pod mostom tešiť ako sa drať pre nič. Koniec koncov život je len jeden. A to skutočne nie som romantik.-, zaškeril som sa.
-Ach Alex, ako ťa mohla Sylvia nechať?-, vtisla mi vlhkú pusu na líce.

Prišli sme na južný koniec námestia a ocitli sme sa pred divadlom. Mohlo by sa zdať, že to prikrášľujem pre plynulosť rozprávania, ale skutočne sme prišli tesne pred predstavením. Utrel som Klaudii slzu a narýchlo som kúpil lístky. Pozerali sme na hercov a obaja sme premýšľali, že nakoľko sa títo herci líšia od skutočných ľudí. Všetci sme hercami životných situácii. Radšej hráme svoje úlohy ako by sme žili svoje životy. Na konci predstavenia sme boli teda naladení ešte smutnejšie. Ten večer sme sa ešte potĺkali ulicami mesta, previezli sme sa poslednou električkou a na druhý deň sme už utekali ďalej.

Opäť autobus a krajina za oknom, stačí len natiahnuť ruku, samozrejme, že sa vám to nepodarí, pretože ste izolovaní oknom. Všetko je len jedna veľká obrazovka a vy poslušný divák. Cestovanie vás vždy donúti premýšľať nad svojim životom, či len mňa? Kam idem? Odkiaľ? Prečo? Zas a večne trýznivá otázka „prečo“. A kolotoč hodnotenia svojich životných úspechov a neúspechov sa zas rozkrúca.
Z úvah ma vytrhlo zvonenie. V tej dobe to bola pieseň ****o v hlave od punkovej Nekultúry. Pozrel som na mobil a potom na Klaudiu. Pokrútila hlavou. Nezdvihni to, videla kto volá. Vo mne sa práve odohrávala dilema. Volal Maťo a ja som chcel kamaráta počuť a určite mu začínalo dopínať, že sme možno zdrhli s Klaudiou spolu. Nakoniec som nechal mobil dozvoniť, zvíťazil vo mne pocit sviniara, ktorý podrazil svojho priateľa. Koniec našej cesty oznamoval nové miesto, nový útek, nové zážitky.

Sevastopoľ.

👍: bielamodrá

Hormonálno pudová láska, spôsobuje viac problémov ako radosti.

ether,..máš môj obdiv..)

aj moj..