Koberček 4

Pozeráte sa na západ slnka a cítite úžasnú transcendentnosť bytia, ktorá sa premieta skrz vás a do vás. Cítite ako vás zalievajú chladivé lúče a pokožka vás mrazí v pálivej nástojčivosti momentu. Všetko navôkol je zaliate krásou a tie purpurové, fialové a oranžové vzdychy unavenej ohnivej gule plynú pomaly, kradmo a neúprosne rýchlo ako myšlienky, ktoré máte, mali ste. Vôbec by vám nevadil koniec sveta. Keby sa teraz ohnivý kruh odtrhol z vlákien oblohy a spaľujúco dopadol na svet, keby modrá z neba zaliala v hrôzostrašnej chvíli celú zem. Keby sa kyslík rozhodol, že stačilo, prestal by existovať. Keby sa svetová duša prebrala z dynamickej stagnácie a vystúpila mimo ľudskú existenciu. Nič z toho by vám nevadilo.
Samozrejme vo všetkom sú výnimky, sme ľudia a výnimkami žije každý atóm v nás. Každá čiastočka dýcha a baží po výnimke, niečom, čo vás vytrhne z apokalyptickej túžby a ťažoby bytia. Niekedy stačí menej, niekedy viac... a niekedy to najviac.

-Ahoj. Čakáš dlho?-
-Ahoj, nie nie.-, aj keby, ty si tá výnimka. Ty si Beatrice Dantovej komédie, ty si Laura Petrarchu, ty si Júlia mŕtveho Rómea. Si moja.
-Krásny západ slnka.-, vždy mi v takýchto chvíľach napadne, či aj ten druhý človek vedľa mňa vidí to isté, hrozivý kotúč v kráse svetiel ničiaci svet.
-Ty si rozhodne krajšia.-
-Ale prosím Ťa.-, cerí zúbky a mne sa slnko zrazu javí ako hrejivý krb zimnej noci.
-Kam chceš ísť?-
-Neviem, len tak sa prejsť?-
-Jasné, a kam?-, niektorí z nás potrebujú istoty.
-Kam chceš ty.-
-Nikdy nekončiaca dilema, mám návrh.-, usmievaj sa,- Obaja vykročíme prvým smerom, ktorý nám napadne, vzhľadom na to, že sme si súdení, tak určite to bude rovnaký smer.-
-Dobre, raz... dva... tri...-
Ona smerom do lúky, ja asi o pravý uhol doľava a do psieho ****a.
-Sakra!-
-Teraz neviem, či ti je súdené tá psia tortička alebo ja.-, smeje sa krajšie ako zvoní zvonček, na ktorý sadol ten najkrajší motýľ na svete.

To bola ešte stredná škola, jej koniec. O niekoľko rokov som to isté skúšal s Nasťou v Moskve. Zatvorili sme oči a vykročili, ja opäť do ****a (to snáď ani nie je možné, stavil by som sa, že psia populácia má vyhradenú sraciu jednotku, ktorá na mňa striehne na každom kroku – určite by ste nenašli človeka, ktorý by stúpil do psieho ****a toľkokrát – vraj chodím s hlavou v oblakoch, ja som skôr zástancom tej špeciálnej psej teroristickej zložky) a ona mne na nohu.
Myslím, že to bol právom jeden z najkrajších dní môjho života. Ten deň sme nerobili nič, prechádzali sme sa pred Kremľom a lízali zmrzlinu, ktorá bola teplejšia ako vzduch, ktorý sa nám otieral o tváre. Nemohol nás vyrušiť nik a nič na svete. Potom sme si šli sadnúť do kaviarne, pokusne. Obaja bez tričiek, samozrejme, že ja som vyzeral ako obyvateľ koncentračného tábora - exhibicionista, ktorý má po troch rokoch vychádzku. Nasťa sedela na stoličke tak, ako som ešte nikoho nevidel. Nebolo nič krajšie na svete, aj keby ste hľadali v diamantových doloch. Až prišiel čašník, tak som objednával ja, poriadne nahlas a všetci ľudia pozerali našim smerom. Čašník sa snažil písať poslepiačky do notesa objednávku a pritom sa vyočoval na obsah podprsenky mojej drahej. Nikdy som si nebol istý, či mi to je príjemne ak si niekto iný obzerá moju milovanú ženu, alebo nie. Rozhodne to bolo ocenenie profesionálne vykonaného procesu tvorenia, ktorým si Boh podmanil toľko ľudí.
Vo chvíli, keď milujete úžasnú ženu, sa stávate veriacim. Ste kresťan, je to vaša Mária Magdaléna a nepoškvrnená Mária v jednom. Ste žid, je to vaša šechina zostúpená len k vám. Ste moslim, je to váš hárem. Ste budhista, je vaša harmónia. Ste polyteista, každá z jej častí je vašim najvyšším bohom. Ste hrozný sektár, obetujete jej všetko. V neposlednom rade ste indián a vytesávate jej podobu do každého totemu, ktorý by kedy mohol stáť.
Nasťa sa naklonila bližšie ku mne a čašník skoro skolaboval, zapálila si a potiahla do seba dym, čašník už nutne potreboval RZP-éčku, chytila ma za ruku a položila si ju na ľavý prsník, čašníkova duša práve objavovala koniec svetelného tunela. Nejaká teta vzadu odpadla a jej manžel si to nevšimol, všetci hľadeli na tú anjelskú postavu s mojou rukou na tej krásnej okrúhlej hračke. Ja osobne som zabudol dýchať. Všetkých nás prebudil až jej smiech, vstala a plynulo sa obliekajúc vyšla von. Pánovi pri vedľajšom stole padla slina na francúzsku kocku, čašník tupo zažmurkal a ja som si pomaly natiahol tričko, strčil som čašníkovi do vrecka nejakú bankovku a vyšiel som von. Nasťa nikde nebola, objavil som ju až keď ma trafila zľadovateľou snehovou guľou do ucha. Bozk démona. V noci zo spánku prehĺtala slzy a ja som nespal, nemohol som, celé moje vnútro ma budilo len preto, aby som vnímal blízkosť druhej osôbky schúlenej vedľa mňa. Iľja sedel v kuchyni nadopovaný benzedrínom a vyškrabkával do okennej tabule nejakú básničku.

To všetko sa však stalo až o osť neskôr. Medzi tým sa v tu prítomnej prítomnosti Sylvia so mnou štebotavo rozprávala, čokoľvek, čo vyslovila som hltal ako vodu na púšti. Dva týždne som nevidel nikoho iného, nevedel som sa jej nabažiť a ona mňa. Maťo sa snažil dovolať, dozvoniť, dohovoriť, nič som nepočúval, len ju.
Odišla na týždeň a ja som sa konečne vrátil späť do života. Sedel som s Maťom pod mostom pri rieke a pili sme lacné víno.
-Ako vám to klape?-
-Výborne, som do nej celý blázon.-
-Ale? Nehovor!-, zarehotal sa mi do tváre a odpil dvojitý dúšok.
-No jo, prepáč, že Ťa zanedbávam.-, zaškeril som sa zas ja a nežne si cucol, čo bola chyba, lebo som s tým nasal všetok zápach vína a naplo ma.
-Myslíš, že je to s ňou vážne?-
-S ňou neviem, ale so mnou áno.-
-Dávaj si pozor, vieš, že raz to už zle dopadlo a nechcem Ťa zase ťahať z mlák tvojho moču a sĺz.-
-Jasan, ja viem.-
-Pamätáš tie kočky, čo sme stretli u Klaudie?-
-Ktoré? Bolo ich strašne veľa.-, smejem sa a vôbec neklamem.
-No tie na tej záhrade.-
-Aha! Čo, ktorú si zmagoril?-
-Práveže žiadnu, ukázalo sa, že dve boli lezbičky a zvyšné zadané. Ale predstav si, pri fľaši ma dali dokopy s Klaudiou.-
-Kecáš.-
-Vôbec nie. Ráno som sa zobudil s rukou v jej nohavičkách a ona sa zas túlila ku mne.-
-Umriem!-, opäť som neklamal, naozaj som pukal od smiechu. Niežeby na Maťovi bolo niečo zlé, ale zo vzťahov mal panický strach a s Klaudiou sa k sebe hodili asi ako manikúrové nožničky a zemiak položený na kresle z osemnásteho storočia.
-No to, ale nie je všetko.-, pokračoval Maťo,- Vieš aká je Klaudia, kalba je kalba, ale všetko ostatné musí byť tip-top. No tak, kým ty si duchom neprítomný chodil za Sylviou, tak mňa po týždni pozvala k sebe. Ja som samozrejme súhlasil a prišiel som. Tak sme si sedeli v obývačke a ona celá nervózna, že láska sem a láska tam. Fakt som nechápal o čom, to točí a zrazu vošli jej rodičia. Chápeš? Spadol som do pasce, posedenie s rodičmi.-
-Ha ha, fakt Ťa chce uhnať.-
-To stále nie je všetko, ja som zľakol ako debil a vyskočil som, pritom som zhodil nejakú nevkusnú vázu a tá sa rozbila aj s konferenčným stolíkom a všade popol. Babička. Samozrejme, že to mi došlo až neskôr, tak som najprv začal kýchať a kašlať nasilu. Oni na mňa hľadia v nemom úžase a vieš aký som ja blbec v týchto situáciách, tak som zadrel s nechápavým výrazom, že som alergický na prach.-
-Tak to snáď nie!-
-Bohužiaľ áno.-, smutne odpovedal Maťo
-A Klaudia?-
-Klaudia sa so mnou nebaví. Ten večer mi dokonca poslala aj veľmi nepeknú esemesku.-, odpil si z fľaše a sklonil hlavu.
-Neboj to bude dobré... aj keď neviem si predstaviť, že ako.-, bolo mi ho ľúto, ale nesmejte sa v takej chvíli.
Slnko prežiarilo fľašu od vína a obaja sme zostali ticho, každý v myšlienkach, ktoré boli určené len pre neho. Ja som myslel na Sylviu a na to, ako sa asi má a Maťo si dookola preberal svoju nedávnu tragédiu. Bolo mi ľúto kamaráta, ale na druhú stranu som mal pocit, že konečne sa v mojom živote všetko napravilo a tak som bol plný zaľúbeného optimizmu. Tak ako každý človek so sľubne a šťastne sa vyvíjajúcim vzťahom som si myslel, že všetky vzťahy a problémy na svete sa krásne vyriešia a všetci na svete sa potom navzájom požerieme od šťastia.
Samozrejme, nič na svete nie je také jednoduché a vzťahy už vôbec, už o týždeň bolo všetko inak. Ja som naháňal Maťa, či si nenájde čas a on ten čas nenachádzal. S Klaudiou sa to uhladilo, stačili silné vzájomné sympatie a jej rodičia to nejako za týždeň spracovali do podoby, v ktorej sa z toho budú smiať o niekoľko rokov (samozrejme, viac ako aspoň sedem).

Nakoniec som teda sám sedel na múriku, fajčil predposlednú cigaretu a rozmýšľal, že mi dochádzajú nejako financie a budem potrebovať nejakú brigádu. Koniec koncov, teraz mám času dosť, možno až príliš. Zafúkal studený vetrík a tak som vytiahol zips na bunde, ktorá mi bola primalá a niesla odznak „STOP HNAČKE“. Už bolo neskoro, zima prenikla celým telom a striaslo ma. Vzdychol som si a vykročil smerom do mesta. V hlave prázdno, v srdci kráter s tromi čiernymi dierami. V hlave mi hučali Sex Pistols a dookola sa mi premietal text esemesky, ktorú som dostal pred pár dňami. Bola od Sylvie. „Prepáč, ale myslím si, že to nebude fungovať. Ešte raz prepáč a buď šťastný.“, ako by som teraz mohol byť šťastný. Rýchlo som to vtedy spracoval a povedal som si, že je to záchvev neistoty v ženskom srdci, ktoré je tak náchylné na hlúposti. Nebol. Dva dni nato som ju videl v meste s iným. V meste som stretol kamaráta, dali sme pár drobných dohromady a šli sme na víno. Večer po zotmení ma opustili už aj snahy jej napísať alebo to nejako vôbec riešiť. V opitej namyslenosti som si nahováral, že teraz som krásne slobodný a všetky ženy padnú predo mnou na kolená, možno, že aj padali, ale akurát od smiechu a na zadok. Nechcel som byť slobodný. Nechcel som nič. Nechcel som. Každý západ slnka bol opäť tragédiou sveta a každý východ sa menil na bolehlav a ak nie na ten, tak na bolesrdc. Farby sa stratili a svet sa ponoril do čiernobielych odtieňov a jediné, čo v realite ešte niečo znamenalo, bol dážď. Ten zázračne zmýval všetko zlé a odplavoval to k ostatným ľuďom, prehlboval utrpenie a mizériu zvyšku sveta a ja som to nadšene hltal. Ak je zle mne, tak nech je zle a ešte horšie aj vám. Ak susedovi zdochla koza, nech zdochne aj jemu a nech zdochne aj on, nech mu aj dom vyhorí a rovnako celému jeho príbuzenstvu.

Prečo?

👍: rose.madder , bielamodrá

Ether, napísal by som ti to asi tak, ako mne raz dávnejšie do emailu istý známy slovenský spisovateľ, keď som mu poslal jednu poviedku (asi 3 strany vo Worde): "Váš pokus je zaujímavý... Verím, že máte potenciál venovať sa umeleckej próze a dosiahnuť v nej výraznejšie výsledky." Samozrejme, mal tam aj jednu kritickú poznámku :-)

ďakujem

👍: Krištof

v závere trošku veľa opisu myšlienok...
ináč dobré čítanie..ako obyčajne

.." v hlave prázdno, v srdci kráter s tromi čiernymi dierami..."
..pekné ...

alebo:
"Krásny západ slnka - vždy mi napadne, či aj ten druhý človek vidí to isté..."
( aj ja sa často takto pýtam )

👍: rose.madder

..občas to vidíme bez slov v očiach toho druhého ...či vidí krásny západ slnka, či len otravnú žeravú guľu, nemusíš sa pýtať, pozri sa mu do očí ..
..a ked nezaberie západ, treba skúsiť východ slnka ; )

no jo, občas..už nič neskúšam, tak je dobre..ako je