Koberček 3

Je tu nuda, idem sa vyvetrať na balkón. Otváram dvere na balkón a vychádzam do cigaretového oparu nočnej radosti. Okrem tejto vône môj nos zachytil niečo neodolateľné, niečo ako keď otvoríte okno z dusnej izby, ako keď kráčate po chodníku na námestí, kde sa miešajú rôzne pachy a zrazu okolo vás prejde sviežo voňajúca slečna, ako keď si v horúcom sparnom dni pred búrkou nasypete do koly sedem kociek ľadu, ako keď prídete domov zo zimy a naložíte sa do teplej vane. Ako keď sa vám niečo prihodí, na čo viete, že nikdy nezabudnete a že na to budete s radosťou spomínať každý deň svojho života až po jeho nevyhnutný koniec.
-Ahoj.-, usmiala sa.
V tejto chvíli by ste sa vo mne krvi nedorezali, polovica sa sústredila do penisu a tá druhá polovica zmrzla priamo v cievach a žilách. Stojí rovno predo mnou (Ona, nie môj penis), medzi prstami záblesk nikotínoveho klinca a okolo nej hmla svietiaca v tme večera.

Sedem hodín a šestnásť minút predtým.

-No ideš?-
-Čo ja viem Maťo, nebude tam priveľa nejakých divných ľudí?-
-Neboj sa, aspoň sa nalejeme keď už nič.-
-Alebo dostaneme cez hubu.-
-Tak vybehneme len tak von?-
-No dobre, tak o štvrť hodku sa stretneme pred mojim domom.-
-Nie, pred mojim!-
-Bože, dobre.-, aj tak vždy ideme naspäť okolo môjho domova, tak nechápem prečo sa večne musíme stretávať u neho. Každopádne som si už zvykol to neriešiť. Idem sa radšej ešte vyprázdniť, minule som musel vykonávať nie veľkú, ale priam gigantickú potrebu priamo pod nebesami na poli. Šup do nohavíc, z ktorých sa mi pred týždňom odtrhol celý plát látky ako podľa pravítka, hop do botasiek, bunda cez plece, slnečné okuliare nesmú chýbať (proste vyzerám s nimi dobre), slúchadlá do uší a hor sa do mestského vzduchu.

Šesť a pol hodiny predtým.

-Nie, naozaj šumienky nie!-
-Ale jo!-
-Nie a kúpim na miesto toho pivo.-
Tak sme si s vínom a jedenapolkou piva sadli ku kotolni. Je to v podstate naše obľúbené miesto, sme trochu skrytí pred svetom, len nie pred našimi myšlienkami, tie sa samozrejme rady slobodne rozkotúľajú všetkými smermi a vždy so silnejším dôrazom. To sú účinky tekutiny, ktorú požívame a v nás prúdiaceho strachu z prázdnoty života. Obaja vieme, že niekde okolo a možno dokonca až aj vnútri nás sa rozlieha a kričí ohromný nihilizmus tohto sveta, ktorý si žije vlastným desivým životom a pohlcuje všetko živé. Cítime to a tak sa ako ustráchané deti schovávame za rohom a pozorujeme ho ako obieha po okolí a hľadá nás, otvára prvú skriňu, tam nie je nič. Otvára druhú skriňu, opäť nič, blíži sa k nám. Zrazu sa za ním ozve hluk a s mlákou v našich nohaviciach sa obracia a chytá inú obeť. Pre tento moment sme zachránení, ale naše životy sú predsa nikdy nekončiaci boj.

Päť hodín predtým.

Slnko pomaly zapadá a my sa predsa rozhodujeme, či sme neurobili chybu a nemali sme ísť na párty plnú cudzích ľudí. Možno mali, spoznať niekoho cudzieho nikdy nie je na škodu, potom až sa nudíte, tak máte možnosť stretnúť o človeka viac. Zbadáme policajné auto a už nás niet, vlastne sa ani nemusíme báť, sme slobodní, sme tí najslobodnejší ľudia na svete. Aspoň teraz. Za chvíľku sme už najväčšími otrokmi na svete. Zbadáme bandu dievčat v obtiahnutom polooblečení ako kráčajú niekam zažiť „niečo viac“ a sme celkom hotoví. Hormóny v desivom rytme búšiaceho srdca kopú z posledných síl dýchajúci mozog.
-Ahojte holky!-, zvládame sa pozdraviť aj jednohlasne. Obaja sa tvárime maximálne sebavedomo, ledva zaujato a natoľko sexy, že si pripadáme až smiešne. Dievčatá sa však len smejú, chichotajú a pokračujú ďalej preč od nás.
-Dobre, ideme tam?-
-No oukej, poďme.-

Štyri hodiny predtým.

-Ahoj, ja som Alex.-
-Ja som Jožo, Klaudiin kamarát.-
-Aha, ja tiež, sme doniesli borovičku.-, dnes sa Maťo dal nahovoriť.
-Ahoooj Aleeex!-, Klaudia má nezameniteľný hlas a hlavne jeho tón.
-Ahoj Klaudia.-, usmievaj sa na ňu len tými najlepšími zubmi, ktoré vlastním a v objatí na privítanie si vychutnám jej vzdúvajúci sa svetrík, mimochodom super chic. Klaudia má dosť bohatých rodičov, teda, čo sa financií týka, rodičovsky veľmi bohatí nie sú, večne sú niekde na cestách okolo sveta a Klaudia tak neváha a prázdno v sebe zapĺňa divokými oslavami a rôznymi jedincami mužského pohlavia, z tých, ktorí ju ešte nezbalili som tu asi len ja a podľa toho, ako sa tváril, tak aj Jožo. Jožo je asi nový a ja som bol vždy skôr jej kamarátom ako nápadníkom a keď sme možno k sebe raz mali bližšie, tak nám to pokazila tá moja nešťastná zamilovanosť a bolo to zas celé v ťahu a ja som len po nociach v nepokojných chvíľach, v ktorých som sa snažil zabudnúť, spomínal na jej vzdúvajúce sa chic svetríky...

Tri hodiny predtým.

Strácam prehľad o tom, kto tu vlastne je a kto nie. Maťo s tupým pohľadom počúva nejakú holku a ja zase fajčím a pozerám na dievčatá tancujúce na záhrade. Je to krásna postindustriálna liberálna verzia Botticelliho Primavery. Najradšej by som sa pridal, ale pochybujem, že by o to stáli. Som ako divák v kine, len na miesto pukancov mám cigaretu a pohár piva. Akurát som v tej úžasnej zóne, v ktorej počujem rovnako zreteľne aj hudbu z vnútra aj z vonku a tak sa z toho stáva jedna nepretržitá pieseň plná prekvapení. Maťo sa dotrepal za mnou.
-Dáš si?-, otrčil fľašu.
-Mhm.-, zamyslene si odpijem.
-Dobré sú tie kočky.-
-Veru. Ale pochybujem, že pre nás.-
-Srať na to!-, zasmial sa a už si to k ním smeroval, musím sa smiať a napodobňujúc ho prichádzam k nim.
Tancujeme a noc zakrýva naše neisté a nemotorné pohyby a s alkoholom v našich očiach z nich robí ladné pohyby kráľov a kráľovien parketu. Netuším ako, ale presúvame sa opäť dovnútra, tento krát sme na poschodí, zdola hučí hudba a my sa všetci snažíme rozprávať. Po chvíli to polovicu nudí a odchádzajú dole, my ostatní sa smejeme a konečne dostávame ten krásny pocit, že sa bavíme.

Dve hodiny predtým.

Objavujú sa prvé zvracajúce obete. Sú asi len dvaja, takže zábavou to nijako nemôže pohnúť a tá nerušene pokračuje. Ja sa nútim do náručie jednej z tancujúcich jarných víl, nejasne si uvedomujem, že je tu aj niekto iný a že len asi dva metre od nás sa deje to isté. Som okúzlený, momentom, vílou, všetkým navôkol. Ak náhodou zahliadnem gýčový obraz visiaci na stene, tak aj ten sa mi zdá úžasný. Prečo vôbec niekto vytvoril niečo také odporné?

Necelá hodina predtým.

Som naplno zamestnaný starostlivosťou o dievča, ktoré je pri mne (sakra, neviem si vybaviť meno). Som vrcholne šťastný, minimálne momentálne. Konečne som zabudol a nemyslím na Ňu. Sakra, to sa mi stane vždy, vždy príde tá myšlienka „Ha ha, práve som na Teba zabudol!“ a potom to trpké uvedomenie, že je to najparadoxnejšia myšlienka aká sa mi kedy vynorila v hlave. Každopádne som teraz ohlúpnutý dosť na to, aby som na to kašľal. O chvíľku sa ma slečna pýta, či si nejdeme zatancovať a ja nemôžem namietať. Má ma vo svojej moci. Dole chvíľku tancujeme (tá chvíľka trvá pochopiteľne dlhšie ako si uvedomujem). Nejakým spôsobom sme odtancovali až do rohu, keď niekto vyhlásil, že ideme hrať Fľašu. Čože? Fľašu? Máme dvanásť (alebo dnes sedem)?

Dve minúty predtým.

Sral to pes, idem si radšej zapáliť. Ani Maťa nikde nevidím a ani cigarety, Bože, kde mám bundu?

Teraz.

-Ahoj.-, usmiala sa.
-Ahoj!-, takmer som to vykríkol.
-Ako sa máš?-
-Celkom dobre a ty?-, odpovedám bez toho, aby som si uvedomoval, že na ňu púlim oči ako dve vajíčka natvrdo pripravené opustiť škrupinku.
-Taktiež.-
-A... ako si sa tu vlastne dostala? Nevidel som Ťa tu celý večer.-
-Práve som prišla, ale počula som, že sa ide hrať Fľaša, tak som šla hľadať niekoho iného.-
-A nikoho si nenašla...-
-Ale našla, Teba.-, takéto slová mi vždy od Nej pripadajú ako signál.
-Na...naozaj?-, ach, daj sa dokopy!
-No áno, vidíš tu niekoho iného?-
-Nie.-, odpovedám prirýchlo, tak sme chvíľku ticho a fajčíme. Niečo sa vo mne pohne a odrazu sa cítim ako najsilnejší slaboch na svete a tak pokračujem.
-Chýbaš mi.-
-Ale Alex, nekecaj.-
-Naozaj, myslím, že som bez teba úplne stratený.-
-Celé je to inak.-
-Ale... milujem Ťa.-, cítim sa akoby som prehltol korytnačku, ktorá mi zastala niekde v hrdle.
-Nemiluješ. Len si to myslíš.-
-Ako to, že ma poznáš lepšie ako ja?!-
-Poď dnu.-, samozrejme nikdy sa nič nedozvedám.
Vchádzame dnu a mne sa chce trhať si vlasy od zúfalstva. Prečo objekt lásky nevie a nechce vedieť, že ním je?
-Milujem Ťa!-
-Ľahni si.-
Ukladá ma na koberec a kým pochopím, čo sa deje, tak ju už mám v náručí, nehovorí, nehýbe sa, len pokojne a rovnomerne dýcha. Cítim sa skvele a hrozne zároveň, jej vôňa ma napĺňa, hrôzou, krásou, láskou, nehou a jedom.
A tým jedom až po okraj.

👍: rose.madder , bielamodrá

..otrava láskou : )

môž byť, ale spomína Alexa..tak je to pokračovanie Rohožka 9,5..či Koberca...
nože si rose, prečítaj aj predchádzajúce časti..kedy si tu ešte nebola

Mojka, je to to, čo sa stalo pred magistrálou, je to pred kobercom (je to aj v názve prvej časti), Rohožka skončila tam, kde mala

však ty vieš ether, že si všetko sťahujem a ukladám, tak prečo si mi nepovedal..keď som Rohožku reklamovala...?