Dejiny zázračnej medaily vlastne nepatria do rámcov životopisu sestry Kataríny, ale poneváč táto ctihodná služobnica Božia za 12 rokov sprostredkovala zhotovovanie a rozširovanie medaily,by sme sa jakosi previnili, keby sme oddelili od seba tieto dva momenty, ktoré podstatne splynuli. Ostatne, hlavný úkol sestry Kataríny v tom pozostával, aby verne rozkazu svätej Panny, dľa vzoru nebeského zjavenia dala raziť medaily, ktoré dôvera a láska ľudu čoskoro poctila rázovitým, vhodným názvom: „Zázračná medaila.”
Po seminári sestru Katarínu predstavení poslali do útulne Enghien v Paríži. Útulňu spravovali dcéry lásky. Poskytovala domova zostarnutým chudobným a zotavujúcim sa nemocným.
Prv, než by bola odišla na jej vykázané nové miesto, strávila nejaký čas v istej veľkej nemocnici Paríža. Jako, jako nie, sestry akosi začuli, že jedna sestra mala nebeské videnie a že otec Aladel je do tajomstva zasvätený. Otec Aladel práve navštívil nemocnicu. Sestry ho v pravom zmysle slova napadli a vypytovanie nemalo konca-kraja. Chudák, dosť sa musel namáhať, uniknúť útoku bez toho, aby tajomstvo nenarušil, ani sestru Katarínu, ktorá bola tiež prítomná, do zmätku nepriviedol. V duši utiekal sa k svätej Panne a celkom otvorene vyrozprával zjavenie. Medzitým prekvapene obdivoval spokojné sebachovanie sestry, ktorá ani najmenej neprišla do zmätku, ba jakoby sa vec jej osoby ani netýkala, celkom nenútene sa dopytovala aj ona na tento predmet.
V Enghiene zverili na ňu kuchyňu. Nič by nebolo mohlo byť primeranejším zamestnaním pre jej dušu, po ukrytom živote túžiacu. Čím viac sa utiahla pred ľuďmi, jej duša sa tým voľnejšie vznášala k P. Bohu. Len jednu túžbu mala, aby medaila dľa žiadosti panenskej Matky čím skôr bola zhotovená. Bola silne presvedčená, že dielo, ktoré Boh započal, dôjde ukončenia; len o to sa snažila, preto vzdychala, aby ona sama neprekážala plánom Božím.
Pri poslednom videní jej svätá Panna povedala: „Dcéro moja, už neprídem viac, len vo svojej modlitbe uslyšíš môj hlas.” Ták sa aj stalo. A z vnútorného vnuknutia počula len sťažnosť. Svätá Panna nebola s tým spokojná, že so zhotovením medaily toľko odkladajú. Aj sestra Katarína si skromne sťažovala na otca Aladela: „Moja drahá Matičko, ty vidíš, že mi neverí.” „Buď spokojná — odpovedal jej vnútorný hlas — ,,príde čas, keď učiní, čo si žiadam. On je mojím služobníkom a bojí sa zarmútiť ma.”
Otec Aladel konečne spoznal vôľu Božiu a na počiatku r. 1882. sa rozhodol, že nebude ďalej odporovať žiadosti sestry, lepšie rečeno rozkazu svätej Panny. Zdelil tedy videnia sestry Kataríny Quélen Jacinthu Ludvíkovi, arcibiskupovi Paríža. Arcibiskup nenachádzal, čo sa týka viery a mravov, žiadnej námietky proti zhotoveniu medaily.
Jako hovoril, toto, nielen že sa neprotiví viere Cirkvi, ale opačne, je to príhodný prostriedok ku rozširovaniu úcty svätej Panny. Aj on sám si žiada takúto medailu, akonáhle bude hotová.
Medzitým však vypukla kolera a na toľko využila času otca Aladela, že len v júni toho roku sa mu podarilo svoj plán previesť, keď konečne boli zhotovené prvé medaily. Môžeme si predstaviť, s jakou zbožnosťou prijala sestra Katarína prvú medailu. Súc dojatá, len toľko povedala: „Musí sa rozširovať.”
Prvým rozširovateľom medaily bol sám arcibiskup Quélen. Niekdajší biskup De Malinesu, jeho osvietenosť De Pradt, ležal na smrteľnej posteli. Arcibiskup Quélen ustrnuto prijal tú zvesť, už tým viac, poneváč ťažká nemoc zastihla biskupa nie práve v najpríhodnejšom duševnom stave. On totižto povstanúc proti Cirkvi, odoprel poslušnosť a za dlhý čas tvrdošijne sa pridŕžal svojich bludných zásad. Arcibiskup si umienil, že ho navštívi. Vzal sebou aj zázračný agnuštek a do ochrany nepoškvrnenej Matky Božej odporučil zomierajúceho. Ale tento tvrdošijne odmietol vysokého návštevníka. Arcibiskup nemohol iného učiniť, než že sa vzdialil, ale v duši s tým väčšou dôverou opakoval povzdych: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”
Sotvaže opustil dom so smrťou zápasiaceho chorého, zmocnila sa tamtoho nápadná rozčúlenosť. Prosil, až úpenlivé žiadal, aby zavolali naspäť pána arcibiskupa. Odbila hodina milosti. Uznal a horko oplakal svoje poblúdenie, zmieril sa so svojím Božským Majstrom a príkladnou smrťou zakončil svoju pozemskú púť.
Toto obrátenie bolo prvým zázrakom, ktorý svätá Panna svojou medailou vykonala. Za prvým nasledoval druhý, … stý … tisíci… Takže čoskoro nesčíselným bol počet zázračných obrátení a uzdravení.
Uplynulo niekoľko mesiacov. Za ten čas na milióny razili najrozličnejšie továrne tento zázračný prostriedok milosti, a predsa sotva bolo možno vyhovieť všetkým tým, ktorí po ňom túžil. Jasotom ich prijali na blízku práve tak, jako aj v najvzdialenejších krajinách. V Ríme najrozličnejšie cirkevné spolky závodili, aby ich rozširovali. Aj sám pápež Rehor XVI. si zázračný agnuštek veľmi ctil, položil ho k nohám svojho kríža, aby zrak jeho stále na ňom spočíval. Bez rozdielu pohlavia, veku a stavu každý po medaile túžil.
Čoskoro bolo treba sosbierať na medailu sa vzťahujúce dáta a spísať ich. Duchovný otec dcér lásky, Le Guillou, z poverenia arcibiskupa De Quélen vydal r. 1834. spis o medaile. — V septembri toho istého roku aj otec Aladel spísal knižočku o medaile, ktorej prvé vydanie na 10.000 exemplárov zaraz sa minulo. Aj 19.500 exemplárov októbrového druhého a 37.000 exemplárov decembrového tretieho vydania neuveriteľne rýchle rozobrali. R. 1835. vydania nasledovali rýchlo za sebou. Viac než 100.000 exemplárov sa minulo. Tieto hodné čísla mnoho hovoria, zvlášte keď si povážime, že školy boli v tom čase ešte na veľmi počiatočnom stupni a stálymi búrkami zapríčinená ľahostajnosť vo viere každým dňom vzrastala, medaila sa takou mierou šírila a divy skrz ňu činené tak nápadne, sa množily, že aj Cirkev považovala za príhodné, aby vec medaily úradne preskúmala, odobrila a hodnovernosť zázrakov uznala.
Arcibiskup Paríža, De Quélen teda započal vyšetrovať. Od 16. februára r. 1836. do 13. júla zahájil devätnásť zasadnutí pod predsedníctvom kanonika Petra Quentin, biskupského zástupcu. Spomedzi najnápadnejších zázrakov v Paríži sa udavších deväť vyšetrili a za hodnoverné vyhlásili.
Prvé zasadnutia vzťahovali sa výhradne na sestru Katarínu. Nebude bez záujmu, keď tu uvedieme malý úryvok zápisnice prvého zasadnutia:
Predseda: Či zachovala sestra tajomstvo tak, že ani generálna predstavená, ani niektorá iná sestra nevedela o tom, že ona, totižto sestra Katarína Labouré je tá, ktorá mala videnia?
Pán Aladel: V celej spoločnosti nikto nezná mena patričnej sestry. Sestra Katarína nielen že o tomto nikomu nič nehovorila, ale ničoho sa nebojí väčšmi, než že by mohli prípadne na ňu myslieť.
Predseda: Či vy znáte, že prečo chce ostať táto sestra nepoznanou?
Pán Aladel: Nikdy som nezbadal inej príčiny, než poníženosť.
Predseda: Veríte, že táto’ sestra cíti nepremožiteľný odpor proti tomu, aby osobne objasnila pred cirkevnou vrchnosťou vznik medaily?
Pán Aladel: Už bola k tomu vyzvaná, ale určite to odoprela.
Tento dôvod a počas zasadnutí uvedené mnohé iné svedčia o hlbokej poníženosti a úchvatnej jednoduchosti vyvoleného miláčka nepoškvrnenej Panny, že ako starostlivé do podrobnosti presne jednali na zasadnutiach, o tom nám verný obraz poskytujú zápisnice. V prítomnom prípade pre nedostatok miesta obmedzíme sa len na konečné rozhodnutie v doslovnom znení.
Predseda v nasledujúcich bodoch zhrnul výnosy zasadnutí: Vyšetrujúc videnia sestry Kataríny Labouré, naskytla sa otázka, či sa im môže veriť?
Uzhodli sme sa, že pochybovať nemožno; to nemohol byť ani sen, ani prelud. Zistili sme aj to, že sestru Katarínu vo vyznaniach nevedie ani márnomyseľnosť, ani samoláska, ani ctibažnosť, a že sú tieto vyznania každého hmotného záujmu prosté. Dostatočným dôkazom je aj okolnosť, že týchto videní za hodnú uznaná sestra aj napotom si žiadala ostať v úplnej utiahnutosti, nepoznane. Zázraky, ktoré sa diali skrze zázračnú medailu, súc preskúmané, dokazujú ich nadprirodzený pôvod. Mnohé zázraky, jako aj, že sa medaila neobyčajne rýchle rozšírila, svedčí o pravdivostí zjavenia a povzbudzuje ju čím viac rozširovať.
Arcibiskup De Quélen živým záujmom sprevádzal riešenie veci. Tento vynikajúci veľký muž bol aj ináč oduševneným apoštolom viery v Nepoškvrnené Počatie. Nie div teda, keď mu prirástla k srdcu aj úcta zázračnej medaily. Pri vysviacke chrámu po Loretánskej Matke Božej zvaného, 15. decembra r. 1836., celým zápalom duše svojej povzbudzoval veriacich, aby v tomto chráme veľmi ctili Nepoškvrnené Počatie, s dôverou nosili pred niekoľko rokmi poznanú zázračnú medailu, čím častejšie opakujúc povzdych: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!”
V časopise ĽAmi de la Religion, — „Priateľ náboženstva”, 22. augusta r. 1897. sa objavivšom čítame:
„V chráme svätého Qerváza odbavovala sa 14. augusta slávnosť odhalenia jed noho milého obrazu panny Marie. Obraz vyhotovený bol dľa vzoru zjavenia na všeobecne známej zázračnej medaile znázorneného.
Dozor nad jednotlivými podrobnosťami maľby prevzal na seba ten kňaz, ktorý dôkladne zná podrobnosti zjavenia medaily. Medailu jeho Eminencia pán arcibiskup vo zvláštnom arcipastierskom obežníku vrelým hlasom odporúča zbožnej úcte veriacich …
Nasledujúceho roku arcibiskup De Quélen prosil pápeža Rehora XVI., aby v záujme ešte väčšieho šírenia stále sa stupňujúcej úcty nepoškvrnenej Matky Božej — so zreteľom na prehojné ovocie tejto zbožnej úcty, ktoré sa zvlášte na poli zázračných obrátení a uzdravení ukazuje, — pápež jeho svätosť najmilostivejšie povolil nasledujúce výsady:
1. Na druhú nedeľu adventnú ku cti Nepoškvrneného Počatia verejný sviatok.
2. Do prefácie panenskej Matky vziať slová: ,,Et te in conceptione Immaculata.”
3. Na tento sviatok pre večné časy plnomocné odpustky.
Jeho svätosť pápež so svojom 7. decembra 1838. vydanom nariadení všetky tri prosby arcibiskupa vzťahujúce sa na parížsku diecézu vyplnil. Arcibiskup Quélen však sa ani s týmto neuspokojil. V januári r. 1830. vydal obežník, ktorý nie je iným, než ku cti Nepoškvrneného Počatia zhotoveným, skvelo pamätným, vznešene krásnym vysvetlením povzdychu: „Ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj zá nás, ktorí sa k tebe utiekame!”
Arcipastier, ktorého Boh ešte toho roku povolal k sebe, takto začína svoj obežník:
„Milí Bratia a Sestry! Nevyčkáme konca tohoto milostného roku, aby sme vám zdelili tú veľkú milosť, ktorú sme od Rímskej svätej Stolice obsiahli.”
Potom nasleduje opravdivá pieseň triumfu, víťazstva: Maria je bez poškvrny počatá! Toto je učením neomylnej Cirkvi. Maria je bez poškvrny počatá; toto učenie obrániť a vyznať je hlavným úkolom parížskej diecézy. „Maria je bez poškvrny počatá”, tento povzdych zaznieva všade, kde prosia o duševnú-telesnú milosť, ochranu, o zdravie a obrátenie. V nápisoch sa skveje na bránach miest, na dverách domov. Týmto povzdychom okrúžené obrazy nájdeme na posteliach nemocných a na prsiach zomierajúcich. Táto svätá viera sa hlboko zakorenila do sŕdc veriacich, zvlášť v čase sotva uplynulom a vetvy svoje divotvorne rozšírila po celom okršleku zemskom. Zbožnosť a úcta naša dá sa vysvetliť milosťami na prímluvu Matky Božej obsiahnutými…”
Pastiersky list arcibiskupa končí sa prekrásnou modlitbou, ktorú zostavila z biblických predobrazov na svätú Pannu sa vzťahujúcich, z anjelského pozdravenia a z viery v nepoškvrnené počatie ešte blahoslavená Lujza De Marillac, spoluzakladateľka spoločnosti dcér lásky:
„Ó, Maria, ktorá od počiatku vládneš darom múdrosti; ty úrodný oblaku, vždy jasný, nikdy nie tmavý; ty nová Eva, ktorá si potrela hlavu hada pekelného; ty vzmužilá Judith; sláva Jeruzalema, radosť Izraela; ty česť ľudu svojho; láskyhodná Ester; výnimka z pod spoločnej kliatby, ktorá stíha celé pokolenie Adamovo. Plná milosti, požehnaná medzi ženami, ó, bez hriechu počatá Panno Maria, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame! Ó, najčistejšia Panno, pre svoju panenskú čistotu, svoje nepoškvrnené počatie, vypros nám čistotu srdca a tela, v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen.”
Onedlho po tomto obežníku dostal arcibiskup De Quélen dopis od kardinála Sevilly, Xav. Františka Cieníuegos, v ktorom kardinál s vytržením rozpráva o krásnom obežníku arcibiskupa Quélen a prosí ho, aby prosil rímsku svätú Stolicu na obsiahnutie novej milosti. Aby totižto dovolila svätá Stolica pripojiť k loretánskym litániám povzdych: „Kráľovno bez poškvrny počatá, oroduj za nás!”
V liste vykladá ďalej, že prosba táto sa úplne zhoduje s náhľadmi De Quélena, jako aj s úmyslami božskej Prozreteľnosti, ktorú skrze zázračnú medailu prejavil. Píše ďalej, že jednanie arcibiskupa De Quélen vzťahujúce sa na zázračnú medailu je tak správnym, že v tomto predmete nemá čo hovoriť. Istotne dúfa, že nariadenie arcibiskupa, zodpovedne žiadosti veriacich, zveľadí úctu nepoškvrnenej Matky Božej.
Arcibiskup De Qúélen ihneď zakročil u Svätého Otca, a už obežník vydaný 24. júna roku 1839. ohlasoval veriacim radosť, že zemský námestník Krista pripojil k litániám loretánskym povzdych: „Kráľovno bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás!”
Medzitým dosiahla knižočka, oboznamujúca so zázračnou medailou, siedmeho vydania — 123.000 exemplárov bolo medzi čitateľmi odrátajúc z toho preklady do talianskeho, anglického, španielskeho, nemeckého, flamandského, gréckeho a čínskeho jazyka.
Ale vyšetrovanie veci pre chorobu predsedu odložili. No, keď vec až potiaľ dospela, že len konečne platný rozsudok a schválenie arcibiskupa chýbalo, povolal Pán tohoto šľachetného, horlivého veľkňaza 31. decembra r. 1830. k sebe.
Milovaný tento arcipastier, nadšený apoštol medaily, 15. augusta r. 1839. smrteľne onemocnel. Ešte 21. novembra, zoberúc všetky svoje sily, v obežníku pripravil veriacich ku blížiacemu sa veľkému sviatku Nepoškvrneného Počatia. Dľa vzoru zjavenia zázračnej medaile znázorneného, dal do bronzu vliať obraz Matky Božej a dal jej postaviť zvláštny trón v chráme Notre-Dame. Sochu dal vo sviatok Nepoškvrneného Počatia a pod jeho oktávou v prôvode nosiť, ktorý zvyk v každý väčší sviatok svätej Panny až podnes zadržia.
Na deň svätého Silvestra zúčastnila nepoškvrnená Panna svojho verného služobníka vo svojej nebeskej sláve, aby ju už teraz v úplnej nebeskej kráse, vznešenosti a skvelosti mohol obdivovať na večné veky.
Trebárs výnos vyšetrujúcej komisie už nemohol schváliť, no, preto jeho mienka vzťahujúca sa na zázračnú medailu, nemôže trpieť pochybnosti. Až do posledného svojho dychu zrejme vyznával svoju vieru a dôveru v zázračnú medailu.
Arcibiskup De Quélen žiadal si vlastnými očami vidieť sestru Katarínu, ale otec Aladel sa tým vymlúval, že sestra si žiada ostať nepoznanou. „To nič nerobí — odpovedal arcibiskup. — Nech vezme na seba závoj a tak nech hovorí so mnou.” Ale poneváč otec Aladel aj toto držal za nemožné, arcibiskup zriekol sa žiadosti a zomrel bez toho, žeby sa i len raz bol stretol so sestrou Katarínou.
O zjaveniach r. 1830. rozprávalo sa široko-ďaleko. Zázračná medaila obracala sa v rukách ľudu bez toho, žeby i len niekto bol tušil meno vyvoleného miláčka nepoškvrnenej Panny. Zbor francúzskych biskupov spojene s Rímom vyvinul činný ruch v záujme tejto veci, a ona, ktorej sa udalosti tak blízko týkali, utiahla a tešila sa, že môže ostať celkom nepoznanou. Ešte aj spomedzi spolusestier vynikala len svojou láskou k utrpeniu a stále sa stupňujúcou horlivosťou.
Ku koncu r. 1841. istá vznešená ruská dáma, Natalia Nariškinová, cestujúc prehliadla si aj významnosti Paríža. Medzi iným zašla aj do materského domu dcér lásky. (Rue du Bac 140.) Zdržujúc sa v chráme, ktorý od času nebeského zjavenia Nepoškvrnenej Panny stal sa milostným miestom, so záujmom počúvala, keď jej rozprávali o tom sa odohravších udalostiach. Avšak márne sa snažila dozvedieť meno patričnej sestry, o tomto jej nik nevedel ničoho povedať, lebo to bolo pred každým tajnosťou. Dámu, ktorá bola pravoslávneho vierovyznania, natoľko dojala tá poníženosť a utiahnutosť, že si žiadala bližšie poznať náboženstvo, ktoré vychováva takýchto hrdinov. Teraz porozumela v úplnej kráse zmysel pojmu: poníženosť. Natália Nariškinová neodporovala hlasu milosti. Zanechala svoju bludnú vieru, stala sa dieťaťom jedine spasiteľnej Cirkvi a vstúpila do spoločnosti Dcér Lásky. Ten deň bol pre ňu počiatkom blaženosti.
V ukrytom živote sestry Kataríny ani táto udalosť nezmenila ničoho. Ostala tou, akou bola: kvetinou, ktorej vôňa preniká do ďalekých krajín, bez toho, žeby niekto našiel jej koreň.
V januári r. 1842. ešte nápadnejší zázrak upútal pozornosť veriacich na Zázračnú medailu a na sestru Katarínu. Istý 28 ročný, popredný žid, Alfonz Ratisbonne, chcejúc sa ženiť, zaumienil si najprv cestovať na Východ. Do cestovného programu vzal si aj Rím. Už niekoľko dní tam strávil, keď zíduc sa s istým svojim katolíckym priateľom, ctiteľom Panny Marie, zo zdvorilosti prijal od neho zázračnú medailu. Zároveň prisľúbil, že ju bude stále nosiť na krku a odpíše si chýrečnú modlitbu svätého Bernarda „Rozpomeň sa.”
Vo štvrtok, 20. januára, zašiel do kostolíka svätého Andreja „dele Frate”. Bolo asi okolo poludnia. „Sotvaže som bol za chvíľu v kostole — rozpráva on sám — nevysvetliteľná rozčúlenosť a nespokojnosť sa ma zmocnila. Zrazu akoby bola zmizla nado mnou stavba a celý jas odrážal sa na bočnej kaplnke. Nad oltárom v stredisku žiary uzrel som nepoškvrnenú Matku Božiu. Bola prekrásna, vznešená a milostná, tak jako ju vidieť na medaile. Akási neodolateľne, príťažlivá sila pobádala ma priblížiť sa. Svätá Panna kynula mi, abych si pokľakol. Učinil som to. „Tak, je to dobre!” Slyšal som hlas vo svojom vnútri. Svätá Panna nehovorila nič, ale ja som všetkému porozumel.
Že čo sa dialo v duši Ratisbonneho za týchto niekoľko chvíľ, to by sme darmo skúmali. Ale je isté, že sa zopakoval zázrak, udavší sa na ceste do Damasku. „Kto si Pane?” — pýtal sa aj on, na odpoveď nemusel dlho čakať, lebo v duši jeho rozlialo sa svetlo jedine spasiteľnej viery.
Pod dojmom týchto udalostí klátivým krokom takrečeno vytackal sa z kostola a zamieril rovno k otcovi Roothán, generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej. Ctihodný kňaz nasledovne hovorí o tejto významnej návšteve:
„Ratisbonneho som videl prvýkrát vo svojom živote. Jeho sebachovanie prezradzovalo veľkú rozčúlenosť. Na prsiach mal zázračnú medailu. Snažil som sa utajiť svoje prekvapenie a medzitým som ho dôkladne pozoroval. Z niekoľko trhaných slov, ktoré preriekol, som zrejme vyrozumel, že sa nejedná o všednú vec. „Pred polhodinkou — riekol — tupil som vieru Ježiša Krista a teraz?… !” — A zase: „Teraz už rozumiem, prečo som videl minulej noci neustále, akokoľvek som sa snažil svoje myšlienky v iný smer upraviť, čierny kríž, zvláštnej podoby, bez postavy Krista.”
Potom padol jeho zrak na opačnú stranu medaily. Hneď poznal v ňom videný kríž. „Veď toto je ten istý — riekol — len o mnoho menší!”
Chýr tohoto zázraku rýchlosťou blesku sa šíril v Ríme. Každý sa vypytoval a každý rozprával o tom, čo sa o veci dozvedel. Najhorlivejšie sa zaujímajúci, generál Chlapousky neuspokojil sa dotiaľ, kým sa osobne nestretol s obráteným. Obsypal ho otázkami: „Pane, povedzte mi, prosím, či ste opravdu videli obraz svätej Panny? — Hovorte, rozprávajte, jak sa to stalo?”
„Obraz?” — vpadnul mu do reči Ratisbonne — „ja som videl nielen jej obraz, ale ju samú, v skutočnosti, osobne, tak, jako vás vidím teraz pred sebou.” O osem dní neskôr dal sa Alfonz Ratisbonnť pokrstiť.
Zázračné obrátenie začala rímska svätá Stolica úradne vyšetrovať a 3. júna r. 1842. vydala nasledujúci dekrét:
„Jeho Eminencia, vysokodôstojný kardinál Patrizi, všeobecný pápežský zástupca, osvedčuje, že zázrak, ktorý dobrotivý Boh na prímluvu Nepoškvrnenej Matky Božej náhlym a dokonalým obrátením zo židovskej viery, vykonal, je pravdivou udalosťou a skutočne sa stal. Pre zveľadenie väčšej slávy Božej a úcty Nepoškvrnenej, svätej Panny dovoľuje Jeho eminencia, aby bol tento veľký zázrak písomne uverejnený a vládol právomocou pravdivosti.”
Na základe tohoto dekrétu povolila Kongregácia Obradov 23. júla r. 1894. zvláštny sviatok ku cti Nepoškvrnenej Matky Božej Zázračnej medaily, jako má už od dávnejších časov zvláštny sviatok svätý ruženec a karmelský škapuliar. Sviatok Zázračnej medaily svätíme každoročne 27. novembra.
Zázračná medaila sa už teraz nezadržateľne šírila po celom svete. Boh zvolil dve duševné rodiny svätého Vincenta: spoločnosť Misijných kňazov a Dcér Lásky, aby boli apoštolmi tejto pobožnosti. Ctihodná sestra Katarína Labouré prvá sa zúčastnila apoštolstva.
odkaz
ps: tie medaile si môžete kúpiť v eshopoch na nete s kresťanskými predmetmi a je potrebné dať posvätiť kňazovi, kto by mal vážny záujem mám viacej môžem dať/darovať
