Rok 2006 je rokom 150. výročia smrti Ľudovíta Štúra, veľkej osobnosti slovenského národa. Skúsme preto aspoň na chvíľu obrátiť svoj zrak na neľahkú dobu, v ktorej žil a porovnať jeho životné postoje so životnými postojmi našich súčasníkov.
Historické obdobie, do ktorého sa nachvíľku prenesieme, bolo poznačené ťažkým národnostným útlakom takzvaného horného Uhorska na jednej strane, ale na druhej strane, nenápadným budovaním základných kameňov národného povedomia, na ktorých mohla byť o mnoho rokov neskôr sformovaná existencia plnohodnotnej slovenskej štátnosti.
Ľudovít Štúr, ktorý sa v tejto dobe nevyberaných štátnych perzekúcií odvažoval bojovať za prostý, biedny a nevzdelaný ľud, to mal veľmi ťažké. Nemohol totiž očakávať nič pozitívneho od vtedajších vládnych a štátnych inštitúcií, usilujúcich sa o úplne protichodné ciele, ale dokonca ani pochopenie, alebo podporu od tých, ktorým bola jeho pomoc určená, pretože prostý ľud, vo svojej nevedomosti a nevzdelanosti, vlastne ani nechápal skutočný zmysel a ďalekosiahly dosah jeho snaženia.
Čo ho teda hnalo dopredu? Je naprosto jasné, že to nemohla byť ani túžba po moci, po sláve, či po peniazoch, pretože zo všetkých strán sa práve naopak, dala očakávať iba nevraživosť, nepriateľstvo, či skryté, alebo otvorené prenasledovanie. Čo ho teda hnalo dopredu aj napriek všetkým spomenutým prekážkam?
Možno to bude v dnešnej dobe chladných a vypočítavých kalkulácií znieť, ako nereálne posolstvo z ríše bájok, ale rozhodujúcim hnacím motorom všetkého jeho úsilia bola iba nezištná snaha pomôcť zaznávanému slovenskému ľudu. Nezištná snaha pomôcť! Splniť svoju povinnosť voči krajanom, voči ľudu, z ktorého vzišiel, aby sa tento mohol stať rovnocenným medzi všetkými ostatným národmi a nemusel už pred nikým ponížene kľačať na kolenách.
Áno, práve nezištnú snahu pomáhať môžeme považovať za jeden zo základných poznávacích znakov skutočnej osobnosti, snažiacej sa presadzovať v spoločnosti pravé hodnoty. Nezištnosť je vlastnosť, kedy človek myslí omnoho viacej na iných, ako sám na seba. Pramení v živosti citu a má na míle ďaleko od akýchkoľvek vypočítavo – rozumových kalkulácií, či maskovaného, bezohľadného egoizmu, ktorým sa neraz vyznačujú „osobnosti“ našej súčasnosti. A možno práve toto je jeden z hlavných odkazov Ľudovíta Štúra budúcim generáciám.
Naši súčasníci zvyknú neraz z hrdosťou hovoriť o modernej dobe a o dosiahnutej vyspelosti, mysliac pod týmito termínmi iba na pokrok čisto materiálno – technický. Avšak skutočným a pravým pokrokom národa je jedine nárast silných a opravdivých osobností v jeho radoch, vyznačujúcich sa nezištnosťou, ako jedným z hlavných poznávacích znakov. Ak sa teda národ vyvíja správnym smerom, ak v ňom každou generáciu pribúda čoraz viac a viac osobností zmienených kvalít, jedine vtedy možno z hrdosťou hovoriť o jeho napredovaní a skutočnom vzostupe, čo sa následne musí úplne logicky odraziť i na celkovom, duchovnom i materiálnom pozdvihnutí spoločnosti.
Nakoľko sme teda pokročili v tomto smere? Koľko máme medzi sebou pravých osobností, pevne stojacich v živom spolucítení so skutočnými potrebami národa, osobností naplnených nezištnosťou, ktoré sú schopné usmerniť aj súčasné rozumovo – materiálne úsilie správnym smerom a dať mu skutočne „ľudskú“ tvár?
Aj keď by snáď mohla vyzerať dnešná situácia v tomto smere na prvý pohľad zúfalo, nie je tomu tak! V zdravom jadre tohto národa sa predsa len nachádzajú ľudia zmienených kvalít. Možno ešte sami seba neobjavili a možno si ešte neveria. Avšak sú to práve oni, ktorí sú povolanými viesť tento ľud! V nadobudnutí pevného presvedčenia o správnosti hodnôt a cesty, ktorú už dávno podvedome vnútorne vyciťujú, hoci aj osamotení, sú schopní pohnúť osudom národa presne tak, ako sa o tom môžeme presvedčiť pohľadom do našej histórie spred 150. rokov.
Hlboko si je totiž treba uvedomiť, že historický fakt, kedy Štúr a hŕstka jemu verných dokázali vo svojej dobe zdanlivo nemožné, sa dá vysvetliť iba jediným. Vo svojom pôsobení sa museli zákonite opierať o niečo vyššie, stálejšie, presahujúce možnosti odporu nepriateľsky protichodného chcenia. A touto pevnou oporou, schopnou zdolať akékoľvek prekážky, bolo ich vedomé opieranie sa o istú mieru znalosti fungovania univerzálnych zákonitostí, ktoré by sme mohli nazvať Zákonmi stvorenia.
Je totiž už stáročia známe, že tam, kde je vyvíjaná snaha po úprimnej, nezištnej pomoci, tam sa človek spája so silami, za ktorých spoluúčinkovania je schopný priam neuveriteľných a prevratných činov. A tieto možnosti sú stále tu! Nevyčerpateľné zdroje síl sú pripravené k použitiu! Už je treba iba jediné: čistých a nezištných ľudí, ochotných pomôcť tomuto národu. Pomôcť pravým spôsobom, rešpektujúcim nezvratnú realitu duchovného rozmeru bytia a skutočnej ľudskej dôstojnosti.
Lebo útlak chladného rozumu a bezcitného materializmu stupňuje svoju silu. Čoraz viac a viac sa prehlbuje duchovný i mravný úpadok, mizne viera vo všetky vyššie princípy a ideály, „kultúra“ bezduchého konzumu a chladnej vypočítavosti strháva do víru zničenia dušu tohto ľudu. Ale práve v tejto chvíli, keď nenásytnosť a bezohľadnosť siahajú kradmou rukou na všetko pekné, hodnotné, ušľachtilé a čisté, čo ešte zostalo v našom národe, práve v tejto chvíli zaznieva volanie k verným v jeho strede, volanie ozdraveniu spoločnosti.
Preto vy, ktorí ste ešte schopní uvažovať nezištne, nech sa už nachádzate na akejkoľvek úrovni riadenia, alebo spoločenského vplyvu, vy, ktorí ste schopní oprieť sa vo svojich snahách o univerzálne Zákony, práve vy smiete a máte byť vodcami, pomocníkmi a učiteľmi, ktorí, vedomí si hlbokej vážnosti doby, oslobodia náš národ zo smrteľného objatia egoizmu a nesmiernej duchovnej plytkosti, vyvedú ho z toho bahna úpadku a ukážu mu pravú cestu do lepšej budúcnosti. Nech vám k tomu Svetlo Pravdy svieti na vašej ceste.
M.Š
Slovenské občianske združenie pre posiľňovanie mravov a ľudskosti
odkaz
