Je teda viera cnosť alebo nie?

Základom viery je viera v posmrtný život. Utvrdením sa v život v nebi je zmŕtvychvstanie Krista. Tu však prichádza rozpor. Kristus sa údajne zjavil apoštolom v tele,že ho najskôr nepoznali.Ako je to možné,keď v prípade Tomáša mal rany na tele? Kristus vyzval Tomáša,aby vložil ruky do jeho rán a bol veriaci a nie neveriaci. Biblia tvrdí,že do raja pôjdu ľudia bez telesných vád,že všetky budú odstránené. Nakoľko ľudia videli mnoho telesných poškodení,tak by nemalo význam im hovoriť,že takí pôjdu aj do raja.Veď keď niekoho roztrhá napr. granát,tak by veľa z raja nemal,keby bol ako Kristus so svojimi ranami na inom svete.

...ja v prvom rade, ak rozmýšľam o viere v Boha rozlišujem dve veci, ktoré by síce mali spolu súvisieť, ale žiaľ, väčšinou si dokonca odporujú a to - cirkev a viera ....to prvé hned vylúčim, pretože cirkev tvoria ľudia, ktorých síce nechcem a nemôžem hádzať do jedného vreca, ale žiaľ, väčšinou zneužívajú vieru na svoj prospech a nútia ľudí ostať hluchými a slepými a veriť tomu, čo sa im naservíruje v kostoloch a chrámoch ....mám občas pocit, že cirkev by "rozmýšľanie" kľudne pridala medzi smrteľné hriechy, ak by jej v tom nebránila Biblia ...
....čo sa viery v Boha týka - určite nie je zlom, ani ničím negatívnym ...jadrom je dobro a šírenie dobra a lásky ...či už veríme v existenciu Boha, či nie, je nespochybniteľné, že ak by sme sa držali jej princípov -"prikázaní"- ktoré sú síce skôr symbolmi a podobenstvami a treba ich chápať ako podobenstvá, nie doslovne, tak naozaj by bol svet lepší ...a ak Boh existuje a je stelesnenou láskou ako sa tvrdí v Biblii, určite sa nemstí, nie je cielene krutý, netrestá a nie je ješitný :-) a nezakazuje ľuďom rozmýšľať ....

👍: J.Tull

... Okopčím pár myšlienok "kresťanského" filozofa ...
" Ze všeobecných příkazú a zákazú však nelze dostatečně odvodit jednání v konkrétní situaci. Přímý a neodvolatelný požadavek "tak-musíš-činit" je veden spíše právě přítomnou dějinnou situací. Co se tu jednotlivec domnívá slyšet jako příkaz, zůstává však při vší jistotě sporné.V bytnosti takového naslouchání Božímu vedení je odvaha k pochybení, a tudíž skromnost. To vylučuje záruku jistoty, zakazuje zevšeobecňovat vlastní jednání v požadavek platný pro všechny a zabraňuje fanatismu. Ani naprostá jasnost cesty, kterou vidíme pod Božím vedením, nesmí vést k naší jistotě, že to je jediná cesta pro všechny.
Neboť za chvíli může vše vypadat zase jinak. V jasu může být přece nastoupena chybná cesta. Dokonce i v jistotě rozhodnutí, pokud k němu dochází ve světě, musí zůstat jistá nedefinitivnost. Neboť pýcha absolutně pravého je pro pravdu ve světě zničujícím nebezpečím. I v okamžicích jistoty je nezbytná pokora trvalého tázání.
Teprve zpětný pohled umožňuje velký údiv nad nepochopitelným vedením. Ani v tomto případe to však není nikdy jisté, ani zde se Boží vedení nestává vlastnictvím.
"Už som to dával odkaz
"To, co v zamyšlení získávám pouze sám pro sebe - i kdyby to bylo vším, je jakoby ničím.
Co se neuskututečňuje v komunikaci, ještě není, co v ní nakonec není založeno, nemá dostatečný základ. Pravda začíná u dvou.
Filozofie proto požaduje: stále hledat komunikaci, odvažovat se jí bez zábran, obětovat své vzdorné sebepotvrzení, které se vnucuje ve stále nových přestrojeních, žít v naději, že si budu z oddanosti znovu dasrován.
Proto musím stále o sobě pochybovat, nesmím se stát jistým, nesmím se držet nějakého domnělého pevného bodu v sobě, který by mna jakoby spolehlivě projasňoval a pravdivě posuzoval. Taková sebejistota je nejsvúdnější formou nepravého sebeprosazování.
Karl Jaspers Úvod do filosofie
Na kresťanstvu sa mi páči to, že patrí k nemnohým náboženstvám, vieram, ktoré "dovoľujú" o tom, čomu veria, nielen rozmýšľať, pochybovať, ale i prispôsobovať dogmy novým objektívnym poznatkom. V tomto smere, podľa toho, čo poznám, je katolícka cirkev asi najotvorenejšia ... určite je kritickejšou, racionálnejšou, ako napr. "angeológovia", ID-čkári /títo majstri učenia k nemysleniu/ ...
Napriek uvedenému sa katolícka cirkev nedokáže vzdať nekritického hodnotenia svojich dejín a nielen ich ... Stručne uvediem príklad. Dnes som na Tv Lux pozeral dokument o slobode. Dejiny ľudstva tu pojali ako boj myšlienok, ideológií ... absolútne ignorujúc ostatné okolnosti, vplyvy ... Spomínali, že grécka demokracia, kde mali právo rozhodovať slobodní občania - muži /nie otroci, ktorí ich blahobyt tvorili .../ odsúdila k trestu smrti Sokrata vôľou väčšiny, ktorý sa nemohol odvolať na nejaký vyšší zákon, inštanciu. Ani písmenko o tom, že mu dali na výber - vyhnanstvo, alebo smrť. V protiklade s tým uviedli kresťanstvo. Len na základe neho bolo zrušené otroctvo a od jeho nástupu k moci sa nič podobné už nestávalo /ak aj bolo, bolo to v protiklade s kresťanským učením a len vďaka nemu a len od čias kresťanstva, otroctvo ako zlo, aj chápeme/ a žeby bol stredovek temným, je bohapustá lož. Ani zmienka o kresťanmi umučenej Hypatii, o židovskom učencovi /autora tuším Talmudu, meno si nepamätám .../ kresťanmi stiahnutým z kože ... Podobnými tendenčnosťami sa dokument hemžil a pritom sa odvolávali na kritické myslenie ...