Iba láska vie...

(podľa Jánovho evanjelia)

Som Mária, niektorí ma volajú aj Magdaléna. Som nepokojná žena. Od detstva som sa nevedela vtesnať do všeobecne uznaných predstáv o tom, aká by mala byť žena. Nikdy som nechápala, prečo by muži mali byť viac, než sme my. Túžila som po poznaní, po vzdelaní, chcela som sa rozvíjať; nelákala ma predstava usadlej pani, okolo ktorej sa točí kŕdeľ detí - večnej kuchárky, ktorá sa zvŕta okolo hrncov a poslúcha pokyny mužov. Hľadala som skutočný, plný, autentický život.

Rodičia to so mnou mali ťažké. Zaplietala som sa do podivných vzťahov. V slušných rodinách som si vyslúžila povesť ľahkého dievčaťa. Otec sa za mňa hanbil. Čím viac som toho chcela zažiť, tým viac som bola rozorvaná. Napokon sa moja duša celkom rozpadla. Prenasledovali ma temní démoni, ubližovala som si, chcela som si siahnuť na život.

A vtedy som ho stretla. Bola som na tom naozaj zle. To stretnutie si pamätám iba napoly, ako vo sne - v temnom sne. Dotkol sa ma, čosi hovoril; tma ma opúšťala, démoni boli preč a ja som tam ležala vysilená zápasom a hľadela mu do tváre. Nebola to iba tvár človeka - bola to samotná láska. Díval sa na mňa tak, ako nikto predtým, videl ma tak, ako ma nikto iný nevidel. V jeho prítomnosti som nebola iba ženou - po prvýkrát som sa cítila byť človekom.

Tie temné dni sú dávno za mnou ako zlý sen, na ktorý si už takmer nepamätám. Chcela som byť s ním, učiť sa od neho, byť neustále blízko tajomstvu toho človeka, zjednoteného s Bohom. Dovolil mi chodiť s ním a sedieť v kruhu jeho učeníkov. Mnohí nad tým krútili hlavami...

Dnes večer je dom vyzdobený, plný hostí. Koná sa hostina na počesť môjho brata Lazára. Prišiel aj on so svojimi učeníkmi. Je to zvláštny večer. Ježiš sedí uprostred tej vravy, ale zdá sa mi, že jeho myseľ je ďaleko odtiaľ. Ešte nikdy nevyzeral taký osamelý, ešte nikdy nebol taký tichý, taký opustený. Na tvári má olivové tiene, zrak znova a znova obracia k Jeruzalemu. Tam, kdesi v tme pod hviezdami, sa krčí vrch lebiek...

Iba nakrátko sa nám stretol pohľad. V jeho očiach som zahliadla smrť!
Videla som, že zbadal môj úľak; vedel, že to viem. Chcela som k nemu pribehnúť a vstúpiť do jeho vesmírnej samoty, byť tam s ním. Chcela som mu povedať, že pre mňa znamená všetko - darovať mu všetko, kým som. Vybehla som do izby, tam, kde mám odložené svoje veno. Vybrala som to najdrahšie, čo mám. Alabastrovú nádobu, plnú vonnej masti. Drahocennosť, pripravenú na deň mojej svadby - symbol môjho ženstva, môj osud, moju budúcnosť...

Vzala som to, ruky sa mi chveli. Pred ním som to rozbila. Sála sa naplnila nádhernou vôňou, vôňou svadby, vôňou smrti, vôňou pohrebu - mojou obetou. Pomazala som mu čelo. Trpezlivo držal hlavu, viečka mal privreté... V tej chvíli sme boli zajedno v smrti. Tak veľmi to bolelo...

Sklonila som sa k jeho nohám, doráňaným putovaním. Premohol ma plač. Masť na jeho nohách sa miešala s mojimi slzami. Nemohla som inak - pobozkala som tie nohy, na ktorých neúnavne putoval, aby stretal opustených, biednych a liečil ich svojou láskou. V tej chvíli tu nebol pre mňa nikto, iba on. Vstúpila som do jeho samoty.

Vyrušil ma krik. Ktosi ma dvíhal zo zeme, sálou sa rozliehali rozhorčené hlasy. Ježiš mal privreté viečka. Chvíľu hovoril môj otec, chvíľu Judáš. Hovoril rozvážne, tým svojím zvláštnym, kovovo monotónnym hlasom... o tom, aká je to škoda, že sa to malo predať a peniaze dať chudobným. Všetci mu prikyvovali na znak súhlasu...

Ježiš bol ticho, akoby tam ani nebol; potom pomaly, namáhavo otvoril oči. „Nechajte ju.“ Zastal sa ma. Hovoril ticho, no dôrazne. „Pomazala mi telo na deň pohrebu.“

Všetci zrazu zostali ticho. Nikto mu nerozumel, nikto nevedel, čo sa práve stalo. Reč uviazla, nebolo zrazu čo povedať. Ježiš sa postavil. Okolo neho sa šírilo smutné, no slávnostné ticho. Potom pozrel na mňa a riekol: „Po celom svete, všade, kde sa bude hlásať toto evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť o tom, čo vykonala...“

„Jedna vec, ktorú nás tu Mária učí, je, že láska si nenecháva priestor na kalkulovanie. Mária v istom zmysle dala svoje veno - dala svoju budúcnosť. Tu je úplné jadro tohto príbehu. Kresťania vidia v Kristovi Boha, ktorý sa rozhodol bezhranične dať sám seba každému človeku. Vidíme ho, ako ide smerom k jedinému aktu – rovnako absurdnému, ak nie ešte absurdnejšiemu, ako tomu Máriinmu – a čo už môže byť absurdnejšie, ako to, že Boh zomrie, nechá sa zabiť ľuďmi? Môže to byť vôbec prijateľné z hľadiska rozumného premýšľania?

A Kristus ide, pretože neexistuje iný čin, ktorým by mohol bezhranične dať samého seba človeku. A Mária to svojou láskou cíti a vie. Vie to napriek tomu, že o nej nemáme žiadne informácie o tom, že by jej niekedy povedal, že zomrie. Že ide na kríž. A učeníci, ktorým to stále hovoril, tam sedia a nič nechápu. Pretože láska vie. Skutočná, oddaná láska vie. Skutočná hlboká láska – tam prebieha niečo, čo sa slovami ani nemusí vyjadrovať. Láska pozná aj to, čo nebolo ani vyslovené. Láska pozná dokonca aj to, čo sa nedá vysloviť.

Tak tu vlastne to Božie obrovské zavolanie, ktoré sa ide udiať na kríži, našlo prvú skutočnú odozvu. Odozvu, ktorá sa stane modelom – stane sa príbehom, ktorý sa bude stále rozprávať, pretože je v ňom zahrnuté tak veľa.

Čo vidíme nakoniec? Učeníci a všetci tí, ktorí sa postavili proti Márii, zostali sami. V tej chvíli sami. Sami vo svojom nepochopení, vo svojom povrchnom zhodnotení situácie. I keď sa opreli o dobrú radu Písma („dávať chudobným“), nestačilo to na to, aby vedeli pochopiť a posúdiť situáciu...

Pri tom všetkom sa tu odohráva hlboké zjednotenie medzi Kristom a Máriou, ktoré sa ani nedá presne popísať. Oni dvaja vedeli, čo sa tam deje. A Mária vedela práve preto, že láska - jedine láska - vie presne, čo je najprimeranejšie v každej situácii.“

(výňatok z komentára)

Láska si nenecháva priestor na kalkulovanie..

Skutočná hlboká láska – tam prebieha niečo, čo sa slovami ani nemusí vyjadrovať. Láska pozná aj to, čo nebolo ani vyslovené. Láska pozná dokonca aj to, čo sa nedá vysloviť.

👍: rastos