Mladá panovníčka venovala pozornosť zlepšeniu zdravotníctva a hygieny. Počas svojej vlády vydala množstvo patentov. Jej osobný lekár Gerhard van Swieden pred svojou smrťou presadil aj vydanie dekrétu o reforme zdravotníctva – Generale normativum in resanitatis (1770).
V tomto dekréte sa napríklad stanovilo, že len lekári, ktorí majú univerzitné medicínske vzdelanie, môžu vykonávať oficiálnu lekársku prax. Panovníčka nestrpela šarlatánov a pseudoliečiteľské kšefty. Škoda, že táto principiálnosť neprežila do dnešnej modernej doby. Cynickí kšeftári, ako badatel.net, by už inak dávno dostali ráznu stopku.
Odborné skúšky na lekárskej fakulte museli zložiť ránhojiči, lekárnici a praktickí chirurgovia.
Lieky mali byť pripravované lekárnikmi podľa receptom z lekárnických príručiek. Pod dohľadom praktického lekára mali pôrodné babice, ktoré pôsobili hlavne na vidieku, absolvovať pôrodnícky kurz.
Úradní lekári mali poskytovať lekársku pomoc všetkým bez rozdielu. S kolegami si mali navzájom pomáhať, správať sa znášanlivo, žiť mravne a striedmo.
V druhej časti normatívu sa písalo aj o zabezpečení ochrany proti epidémiám. Obsahovali ustanovenia o karanténnych a kontumačných staniciach, povinnosti zdravotníka počas morovej epidémie a pod. To, čo dnes mnohým robí problém dodržiavať bolo uvedené do praxe už v 18.tom storočí.
Ešte v roku 1752 vydala nariadenie, podľa ktorého musela mať každá stolica lekára, tzv. fyzikusa a ránhojiča. Lekár sa musel preukázať diplomom z domácej, alebo zahraničnej univerzity. Stolice mali často problém s plnením tohto nariadenia kvôli nedostatku kvalifikovaných lekárov. Škoda, že si nepočkali ďalších 270 rokov, kedy rozmach internetu priviedol novú éru, kedy sa doktormi cítia byť stovky tisíc absolventov diaľkového štúdia na vysokej škole života.
V roku 1755 prijala Zdravotnícka komisia uznesenie, ktorým upravila finančné ohodnocovanie zdravotníckych pracovníkov. Najlepšie ohodnotení mali byť lekári, najnižšie pôrodné asistentky a kúpeľníci.
Komisia zistila, že problém nedostatku lekárov vyplýva z nedostatku záujmu o odborné vzdelávanie adeptov na lekárske povolanie v Uhorsku. Lekári zo zahraničia sa museli pred nástupom na nové miesto podrobiť komisionálnej skúške, predstaviť sa miestodržiteľskej rade a preukázať sa diplomom.
Za vlády Márie Terézie bola úmrtnosť detí, rodičiek aj chorých v porovnaní s dnešnou dobou stále vysoká, no predsa došlo k miernemu zlepšeniu.
Pohľad do našej minulosti nám ukazuje, že mnoho z problémov a výziev zdravotníctva sa vedelo v princípe riešiť už vtedy(a to bol život neporovnateľne ťažsí a vedecké poznanie obmedzenejšie, ako je tomu dnes).
Dnes nám nechýbajú poznatky z vedy a medicíny. No často doplácame na to, že sa máme príliš dobre a novonadobudnutú schopnosť komunikovať prenechávame rozmachu epidémie ľahkovážnosti a sebectva.
odkaz
