Hladomor bol pre Sovietov laboratóriom, v ktorom zistili, že môžu prakticky všetko

Ukrajinskí roľníci mali ďaleko od komunistických ideálov, hovorí ukrajinský historik. Stalinistický režim preto hľadal spôsoby, ako ich zlomiť.

V roku 1932 ukrajinský vidiek stíchol. Polia, na ktorých dovtedy gazdovali tamojší roľníci, spustli, dedinami sa túlali bezprízorní obyvatelia, ktorí zbierali buriny, aby sa aspoň trochu zasýtili.

Zostali bez akýchkoľvek zásob - všetko, do posledného semienka, museli odovzdať štátnemu aparátu. Pokiaľ niekoho pristihli, ako na družstevných poliach po zime zbiera sčerneté klasy obilia, potrestali ho bitkami alebo vyhnanstvom na Sibíri.

Hladomor, ktorý stvorila stalinistická represívna politika, stál nakoniec životy viac ako štyroch miliónov Ukrajincov.

O tom, ako Holodomor vznikol a čím sa líšil od iných hladomorov v sovietskom priestore, sme sa v Kyjeve zhovárali s historikom Ukrajinského inštitútu národnej pamäti Vitalijom OHIJENKOM.

Keď sa povie slovo Holodomor, čo prvé vám v tejto súvislosti, ako človeku, ktorý ho skúma, zíde na um?

Príbeh, ktorý sa ešte neskončil. Dávny príbeh, ktorý svojimi dôsledkami siaha až do prítomnosti. Ľudia ich dodnes pociťujú. Je to unikátny príbeh, o ktorom máme povinnosť hovoriť svetu, aby o ňom vedelo stále viac ľudí.

Kde sa vlastne vzal plán nechať Ukrajincov vyhladovať? Čo historici vedia o detailoch, kto má zodpovednosť?

Všetko to bol proces, ktorý mal svoje najkľúčovejšie etapy, v rámci tohto procesu sa prijali najdôležitejšie rozhodnutia. Ak sa na to pozrieme z pohľadu histórie, spomenul by som to v bodoch, aby ste pochopili, aké udalosti sa diali. Pre mňa sa tento príbeh začína v roku 1917 až 1921, keď prebiehala tzv. Národná revolúcia, ktorá viedla k národnému štátu (Ukrajinskej ľudovej republike, pozn. red). Potom prišla vojna s boľševikmi, v ktorej boľševici zvíťazili.

Od tohto momentu mohli prijímať hocijaké rozhodnutia. Tie sa ale neprijímali v Kyjeve, ale v Moskve. Na druhej strane ale, Ukrajinci, respektíve predstavitelia Ukrajiny v sovietskom priestore mali svoju silu. Existoval odpor, a hoci sa politické rozhodnutia prijímali v Moskve, obyvatelia stále mali nejaké práva. Tento odpor v nadchádzajúcich rokoch doslova visel v povetrí.

Potom prišiel rok 1929, keď sa začalo s plánom kolektivizácie a industrializácie. Prečo ich bolo potrebné spraviť? Bolo za tým mnoho príčin. Jednou z nich boli ekonomické príčiny - Stalin a jeho najbližší ľudia potrebovali dohnať Západ. Boli ctižiadostiví, chceli zmeniť svet. A na to potrebovali pretvoriť i vidiecke hospodárstva.

Bola to však etapa, keď Stalin ešte nemal plnú kontrolu. Po II. svetovej vojne bol „bohom i cárom”, no v tomto období si kontrolu ešte len budoval, vtedy ešte existovali rôzne lokálne skupiny, ktoré mal v opozícii. Aby sa mu to podarilo, potreboval vytvoriť sovietskych ľudí. Lenže napríklad ukrajinskí roľníci sovietskymi ľuďmi neboli.

Ako vyzeral ich život?

Veľmi tradične. Boli to ľudia, pre ktorých bola pôda všetkým. Z generácie na generáciu bolo ich cieľom kúpiť čo najviac zeme, mali veľmi ďaleko od komunistických ideálov. Úloha znela: zmeniť identitu ľudí. Metóda však bola len jedna - násilie. Aby sa podarilo dosiahnuť všetky zamýšľané ciele, v Ukrajine stačilo zorganizovať politiku zločinu genocídy, politiku hladu.

Tu niekde je odpoveď na vašu otázku: Kto nesie zodpovednosť? Tí ľudia, ktorí to všetko iniciovali, ktorí to všetko stvorili, rôznym spôsobom, napríklad ideologickým, tí, ktorí dávali príkazy, ktorí to organizovali - začínajúc v Moskve končiac tou najmenšou dedinou. Išlo o hierarchickú sieť, pyramídu. Keď zaznel príkaz v Moskve, o týždeň ho vykonali v najmenšej dedine. Bol to veľmi totalitárny administratívny systém.

Takže zodpovednosť ležala na systéme.

Na ľuďoch, ktorí ho tvorili. Holodomor bol pre nich v zásade laboratóriom, keď zistili, že môžu prakticky všetko. Genocída je vždy skúškou, keď niekto testuje ten či inakší nástroj, je to sociálne inžinierstvo, testuje, kde je odpor, kam až sa dá zájsť. Tu zistili, že sa dá zájsť veľmi ďaleko.

Povedali ste, že pre ukrajinských roľníkov bola pôda všetkým. Ako reagovali, keď od nich komunisti začali žiadať, aby gazdovstvá odovzdávali do kolchozov?

Reakciu je ľahké odhadnúť. Predstavte si človeka, ktorý žije tradičným spôsobom života, je veriaci, často necestuje, väčšinou sa zdržiava v rodnej dedine, pracuje od rána do večera. Jeho cieľom je stať sa aspoň o čosi bohatším.

Je to taký jednoduchý kapitalizmus - čím viac pracuješ vlastnými rukami, tým viac máš. Aby ste mali viac peňazí, musíte viac pracovať, obrábať viac pôdy.

Keď im boľševici najskôr dali pôdu, ktorú predtým zhabali veľkostatkárom, a podelili ju, najskôr sa im to zdalo ako dobro. Lenže zrazu sa v dedine zjavili ľudia, ktorí im hovoria, že všetku pôdu aj všetky poľnohospodárske nástroje majú odovzdať. Pre roľníkov to bola globálna zmena života, ich vedomia. Začali sa búriť. Odpor trval tri či štyri roky, čo je celkom dlhý čas. Vidiecke povstania však boli len málokrát úspešné.

Ako vôbec vyzeral taký boj za svoj majetok?

To ani nebol boj, nemali zbrane. Mohlo sa stať, že niekomu podpálili napríklad dom, ale ten odpor mal skôr pasívnu podobu.

Ľudia odmietali plniť príkazy, odmietali pracovať v kolektívnych hospodárstvach. Nechali polia zarastať burinou. Nevideli zmysel v tom, aby pracovali na pôde, ktorá nebola ich. Vyskytovali sa i nepokoje, často ich organizovali ženy, mnoho mužov už vtedy deportovali na Sibír
www.aktuality.sk