Prečo sa skláňaš ku kalužiam svetskej útechy, keď svoj smäd môžeš uhasiť vo vodách, ktoré tryskajú až k večnému životu?
Robíš dojem, že nosíš srdce na dlani, akoby si ponúkal nejaký tovar: Kto ho chce? A keď ho nikto nebude chcieť, pôjdeš a dáš ho Bohu. Myslíš, že takto konali svätí?
Stvorenia pre teba? Stvorenia pre Boha; a keď už pre teba, tak cez Boha.
149
Odpútaj sa od stvorení tak, aby si bol od nich úplne obnažený. Pretože, ako hovorí pápež svätý Gregor, diablovi na tomto svete nepatrí nič a nahý ide do boja. Ak s ním pôjdeš zápasiť oblečený, rýchlo sa ocitneš na zemi, lebo ťa bude mať za čo chytiť.
150
Ako keby ti tvoj Anjel strážca hovoril: “Máš srdce plné toľkých ľudských náklonností! A potom: “A toto chceš, aby tvoj Anjel strážca ustrážil?
151
Odpútanie sa. Aké je to ťažké! Kiež by som nebol pripútaný ničím iným než len troma klincami a na svojom tele necítil nič iné ako kríž!
152
Necítiš, že ťa čaká oveľa väčší pokoj a omnoho užšie spojenie s Bohom, keď odpovieš na tú neobyčajnú milosť, ktorá od teba ale vyžaduje úplné odpútanie sa? Bojuj pre Neho, aby si sa mu zapáčil, no posilňuj svoju nádej.
153
Do toho! Veľkoryso a ako dieťa mu povedz: „Čo mi asi chceš dať, keď ma o „toto” žiadaš?”
154
Obávaš sa, že sa staneš chladným a odmietavým voči všetkým. Tak veľmi sa chceš odpútať! Netráp sa: ak patríš Kristovi — celý Kristovi! — budeš mať oheň, svetlo i lásku pre všetkých.
155
Ježiš sa neuspokojí iba s nejakým ”podielom”. Žiada všetko.
156
Nechceš sa podrobiť Božej vôli... ale ochotne vyhovieš prianiam hocijakej bezvýznamnej bytosti.
157
Nestavaj veci na hlavu. Keď sa ti dáva samotný Boh, prečo, prosím ťa, tá pripútanosť k stvoreniam?
158
Teraz sú to slzy. Bolí to, však? Pravdaže, veď preto ťa zasiahli práve tam.
159
Tvoje srdce ochabuje a ty hľadáš nejakú oporu na zemi. Dobre, ale dávaj pozor, aby sa opora, ktorej sa chytáš, aby zadržala tvoj pád, nezmenila na olovené závažie, ktoré ťa svojou váhou stiahne dolu, alebo na reťaz, ktorá z teba urobí otroka.
160
Povedz mi úprimne: je to priateľstvo, alebo okovy?
161
Mrháš nehou. A vravím ti: láska k tvojim blížnym: áno, vždy. Ale - dobre ma počúvaj, duša apoštolská: iba Kristovi a jedine jemu prináleží tento druhý cit, ktorý sám Pán vložil do tvojho srdca. Okrem toho... či nie je pravda, že po otvorení jednej závory na tvojom srdci — a potrebuješ ich sedem — sa zrazu začal na tvojom nadprirodzenom horizonte vznášať malý obláčik pochybnosti a ty, utrápený, napriek čistote svojich úmyslov sa pýtaš: „Nezašiel som priďaleko vo vonkajších prejavoch svojich citov?”
162
Srdce bokom. Najprv povinnosť. No keď vykonávaš svoju povinnosť, vlož do jej plnenia srdce — so všetkou jeho láskavosťou.
163
”Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba...” Úbohé srdce, práve ono ťa zvádza! Stisni ho, zovri ho pevne vo svojich rukách; neutešuj ho. No ak na tom trvá, plný vznešeného súcitu, pomaly a akoby v dôvernom rozhovore mu povedz: „Srdce, moje drahé srdce — na kríž! Tvoje miesto je na kríži!
164
Ako sa darí tvojmu srdcu? Neznepokojuj sa: svätí - ktorí boli takí obyčajní a normálni ľudia ako ty a ja, tiež pociťovali tieto „prirodzené” náklonnosti. A keby ich neboli pociťovali, ich „nadprirodzená” reakcia zachovať svoje srdce — dušu a telo — Bohu, namiesto toho, aby ho venovali stvoreniu, bola by málo záslužná. Preto si myslím, že slabosť srdca, keď už sme raz videli cestu, nemusí byť prekážkou odhodlanej a „skutočne zamilovanej” duši.
165
Ty, čo si pre pozemskú lásku podstúpil toľko poníženia, naozaj si myslíš, že miluješ Krista, keď nie si ochotný — preňho! — podstúpiť toto pokorenie?!
166
Píšeš mi: „Otče, mám... bolesti zubov v srdci.” Nepovažujem to za žart, pretože si uvedomujem, že potrebuješ dobrého zubára, ktorý by ti vytrhol niekoľko zubov. Len keby si si dal povedať!...
167
„Ach, keby som to bol skončil hneď na začiatku!”, povedal si mi. Kiežby si už nikdy nemusel opakovať toto oneskorené zvolanie.
168
„Pobavilo ma, keď som vás počul hovoriť o „vyúčtovaní”, ktoré bude od vás Pán žiadať. Nie, nebude vám sudcom v tom strohom zmysle slova, bude jednoducho Ježišom.” Tieto slová, ktoré napísal istý svätý biskup, poskytli útechu viac než jednému ťažko skúšanému srdcu a môžu utešiť aj to tvoje.
169
Bolesť ťa zráža, lebo ju prijímaš zbabelo. Prijmi ju statočne, v kresťanskom duchu, a budeš si ju vážiť ako poklad.
170
Aká jasná je cesta!... Aké zreteľné sú prekážky!... A aké dobré zbrane máme na ich prekonanie!...A predsa, koľko obchádzok a koľko zakopnutí! Však? Tá tenučká nitka — vlastne reťaz, reťaz z kovaného železa, o ktorej ty i ja dobre vieme a ktorú nechceš pretrhnúť, je príčinou, ktorá ťa oddeľuje od cesty a spôsobuje, že sa potkýnaš a dokonca aj padáš. Na čo čakáš? Pretrhni ju a napreduj!
171
Láska...rozhodne stojí za lásku!
odkaz
