Keď jeden komunistický ideológ (Kusý) hodnotí druhého komunistického ideológa (Mešťana).
Prof. PhDr. Pavol Mešťan, DrSc., bol po roku 1968, až do roku 1989, v období tzv. normalizácie, slovenským Hrzalom, t. j. hlavným normalizátorom v oblasti ideológie na Slovensku (podobne ako prof. Hrzal v Čechách). Bol hlavným bojovníkom proti antikomunizmu, tzv. demokratickému socializmu, sociálreformizmu (v podaní rakúskych sociálnych demokratov) a po roku 1977 aj hlavným bojovníkom proti Charte 77 na Slovensku. Na tomto základe získal veľký doktorát a potom aj profesúru (tzv. "menovaný" profesor) z vedeckého komunizmu na Vysokej straníckej škole ÚV KSS v Bratislave. to sú jeho tituly, ktoré si uvádza pred menom i za menom až doteraz. Pravdaže, keby bol zamestnancom Komenského univerzity, takáto "profesúra" by sa mu tam už dávno neuznávala.
Osobne som sa s ním dostal do konfliktu niekedy v prvej polovici osemdesiatych rokov (presný dátum nebude problém zistiť), keď v študentskom internáte Mladá garda usporiadal verejnú prednášku s besedou o Charte 77. Prednáška bola avizovaná na plagátoch. Spolu s Milanom Šimečkom st. a Jánom Čarnogurským sme sa dohodli, že sa na prednáške zúčastníme a budeme na jeho (vtedy už známe) protichartistické výpady na mieste reagovať. Keď Mešťan zistil našu prítomnosť, žiadal, aby sme opustili sálu, lebo nás dá vyviesť. Iba rozhorčené protesty študentov mu v tom zabránili. Verejne sme s ním diskutovali a vyvracali jeho lživé protichartistické útoky. Po prednáške sa Mešťan sťažoval na ÚV KSS. V dôsledku jeho intervencie odvolali riaditeľa internátu (pretože nezabránil našej prítomnosti na verejnej prednáške!) a všetci traja sme boli v tejto veci vypočúvaní na Štátnej bezpečnosti (za verejnú provokáciu, protištátnu činnosť).
Prof. Mešťan nikdy nezmenil svoje vedecko-komunistické východisko, nikdy neprekročil úroveň ideologického prisluhovača a partajného bojovníka. Ak vtedy bojoval proti sionizmu, dnes bojuje proti antisionizmu. Výrazným dokladom toho je recenzia Maríny Závackej (Poznámky k štúdii prof. Mešťana) k jeho publikovanej prednáške Židia na Slovensku v rokoch pokusu o transformáciu spoločnosti na spoločnosť socialistickú (po roku 1948), ktorá odznela na medzinárodnej konferencii Židia na rázcestí, konanej v Bratislave v roku 1996.
Po druhý raz som sa s prof. Mešťanom stretol v r. 2000 ako členom akreditačnej (sub)komisie pre odbor politológie. Bol to pre mňa šok a na mieste som protestoval proti jeho členstvu v tomto orgáne. Hlavný normalizátor záverečného obdobia komunistickej totality na Slovensku nemôže predsa preverovať súčasnú slovenskú politológiu. Nemôže to byť prípustné z mravných dôvodov a nemá pre to ani odborné predpoklady. Jeho kvalifikácia sa má k politológii ako voda k vodke, nota bene, ak nejestvujú nijaké doklady o jeho odbornom raste v tejto oblasti za ostatných desať rokov. Na základe môjho protestu bol prof. Mešťan z tohto orgánu odvolaný.
Pozrime sa, na základe čoho dostal Pavol Mešťan svoju profesúru z vedeckého komunizmu (výber z bibliografie, vynechané tituly sú toho istého druhu): Niet takej cesty. Antikomunizmus ako súčasná buržoázna ideológia (Smena 10. 3. 1977); Staronový ideový nástroj pravice. Antikomunizmus pod pláštikom demokratického socializmu (spolu s L. Hrzalom, Pravda 13. 9. 1978); Aktuálnosť boja proti súčasnému antikomunizmu (text k diafilmu, vyd. Smena 1978); Demokratický socializmus. Ideológia a politika bez budúcnosti (spolu s L. Hrzalom, vyd. Smena 1979); Demokratický socializmus: ideológia reformizmu (vyd. Pravda, 1980); Demokratický socializmus v službách antikomunizmu (Kritická analýza najcharakteristickejších čŕt Socialistickej strany Rakúska), (spolu s L. Hrzalom, vyd. Pravda 1981); Cesta, ktorá nikam nevedie (spolu s L. Hrzalom, vyd. Smena 1984); Buržoázna a socialistická demokracia (spolu s L. Hrzalom, Pravda 30. 10. 1984).
Len pre ilustráciu Mešťanových "analýz" a Mešťanovho "štýlu" z toho obdobia. V knihe Sociálne partnerstvo a participácia (Pravda 1986) venuje celú jej tretinu rozboru vývinu situácie u nás po roku 1968 (5. kapitola: Zbrane pravice v podmienkach Československa). Píše tam napr.: "Revizionisti a renegáti komunistického hnutia chcú splniť sociálnu objednávku monopolného kapitálu falšovaním úlohy robotníckej triedy v živote socialistickej spoločnosti. Snažia sa aplikovať názory analogické koncepciám "pluralizmu", "sociálneho partnerstva" a "participácie" na podmienky reálneho socializmu. Je to pre nich cesta, ako zbaviť marxizmus-leninizmus triedneho obsahu, zrevidovať a spochybniť základné otázky vedeckého komunizmu o vedúcej úlohe robotníckej triedy a jej predvoja - komunistickej strany - v teórii a praxi budovania socialistickej spoločnosti" (s. 101).
Alebo: "Revizionisti v Československu sa v šesťdesiatych rokoch pomocou imperialistických centrál pokúšali z inteligencie urobiť opozičnú silu a vytvárať dojem, že jej záujmy a ciele nie sú totožné s rozvojom socialistickej spoločnosti. Upieraním práva robotníckej triede na vedúcu úlohu v spoločnosti sa snažili vraziť klin medzi robotnícku triedu a inteligenciu, rozdeliť spoločnosť a prevziať vedúcu úlohu" (s. 111).
Alebo: "Pravdivosť a správnosť marxisticko-leninskej teórie triedy, triedneho boja a socialistickej revolúcie preverila a ďalej preveruje prax. Veď ako hodnotíme vývoj vo svete od čias, keď bol prvý raz uverejnený program robotníckej triedy, keď boli otvorene vyhlásené úlohy, ktoré je potrebné splniť, potom je zrejmé - a to i nepriateľom reálneho socializmu -, že hlavný smer svetového vývoja je v súlade s tým a zodpovedá tomu, čo geniálne predpovedali Karol Marx a Fridrich Engels. Robotnícka trieda svoje historické poslanie plní a revolučná marxisticko-leninská teória je jej duchovnou zbraňou v pretváraní sveta" (s. 126).
Okrem takýchto všeobecných dobových klišé, nájdeme však v tejto kapitole celý rad adresných denunciácií na jednotlivých kritikov komunistického režimu z roku 1968. Objektom nevyberavých Mešťanových útokov tu je napr. A. J. Liehm, Václav Havel, Pavel Machonin, Zdeněk Mlynář, Miroslav Král, Zdeněk Hejzlar, Otta Šik, Petr Pithart, Ivan Sviták, Pavel Kohout, Miroslav Kusý, Rudolf Hoffman, Július Strinka, Ludvík Vaculík, František Šamalík a celý rad ďalších. Sú to adresné obvinenia z "protištátnej a protisocialistickej činnosti", každé ako podklad pre prokurátora, aby začal konať. Napríklad píše, že "Kusého výklad otázky československej inštitucionálnej revolúcie, ak si všimneme len otázku vedúcej úlohy strany, bol i zovšeobecnením určitých návodov, ako má prebiehať proces "odovzdávania" moci" (s. 126). To už bolo v tých časoch obvinenie najvyššieho rangu, spadajúce do kategórie trestných činov proti republike, za ktoré sa mohol uložiť aj trest smrti. Celá táto produkcia prof. Mešťana predstavuje bojovné ideologické pamflety písané na objednávku normalizačného vedenia ÚV KSS po roku 1969. Oproti mnohým iným "vedeckým komunistom" z toho obdobia robil iniciatívne neporovnateľnú nadprácu. Pokiaľ viem, nie som sám, pre koho je absolútne neprijateľné, aby prof. Mešťan na akomkoľvek domácom či zahraničnom fóre reprezentoval slovenskú politológiu. Tá vznikla až po roku 1989, okrem iného aj v procese jednoznačného dištancovania sa od takých komunistických predstaviteľov spoločenských vied, medzi ktorých na prvom mieste patril práve prof. Mešťan.
To nemá nič spoločné so stínaním hláv, s existenčnými postihmi či s prenasledovaním do tretieho kolena, ako to voči svojim kritikom praktikovali komunisti. Nech sa eštebák uplatňuje primerane svojej kvalifikácii, nemal by byť však garantom štátneho tajomstva; skompromitovaný predstaviteľ komunistickej moci by sa nemal dostať na post predstaviteľa demokratickej moci; a rovnako ani skompromitovaný komunistický ideológ - bojovný antikomunista - nemôže ani doma, tobôž nie v zahraničí, vystupovať ako reprezentatívny predstaviteľ súčasnej slovenskej politológie. Žiaľ, prof. Mešťan v tejto roli doma i vo svete stále vystupuje. Dokonca je garantom odboru politológia na nitrianskej univerzite!
Je to výsmech mravných zásad i dobrého vkusu, nehovoriac už o spochybnení elementárnych kritérií odbornosti a vedeckej poctivosti.
Z knihy "Na vlnách Slobodnej Európy", autor Miroslav Kusý
Text zverejnil:
odkaz
