Duša, duch a telo

V tejto téme nebude veľa mojich slov, nechám hovoríť Písmo, aby vysvetlilo mylné chápanie pojmu duša a príbuzných pojmov. Súčasné davové chápanie tohto pojmu má pramálo spoločné s tým, čo tvrdí Písmo, lebo je poznačené vplyvmi iných náboženstiev a filozofií, hlavne gréckej (platón, arystoteles), prípadne nadmernej snahe si domýšlať.

Biblia definuje / používa slovo Duša vo viacerých príbuzných významoch ako: bytosť, život človek, osoba (1). Takže správne je hovoriť “človek je duša“, nie “človek má dušu“. Základné dve zložky človeka / živej bytosti / duše sú telo a duch (1), pričom duch oživuje telo (2). Smrťou sa duch oddelí od tela, pričom telo sa vracia do zeme a duch k Bohu (Kaz 12:7) (2). Áno, duša je smrteľná, ukazuje to (2) a hlavne (3). Pritom v Písme sa nehovori, ze zomrie iba telo, ale nejaká nesmrtelná zložka nezomrie. Dušou je celý človek, bytosť, teda celý zomiera. Mŕtva duša spí spánkom pokoja v hrobe (4), t.j. telo a duch mŕtveho človeka v hrobe nevie o sebe, o svete, o ničom, lebo nežije a nevníma, akoby spal. Aj Ježiš hovoril o mŕtvom lazarovi a dievčine, že iba spí. Spia až do druhého príchodu Krista, kedy bude prvé vzkriesenie.

1. Čo je duša? Duša = duch + telo
*********************************************************************************************************************
Genezis 2,7: A JeHoVaH Bôh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou (bytosťou v SEP, SKP).....duša=bytosť.

1.Korint 15,45: Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou (bytosťou v SEP), posledný Adam oživujúcim duchom …. duša = bytosť.

Žalm 16,9: Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie. …... S dušou sa zachráni aj telo, takže duša má aj telo.

Zjavenie 20,4: Videl som aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali znak na svoje čelo a na ruku. Ožili a kraľovali s Kristom tisícrokov. ..….. Znak je na čele a ruke, teda na tele, takže duša má telo.

Numeri 16,22: Ale oni padli na svoju tvár a riekli: Ó, silný Bože, Bože duchov, každého tela, či keď zhreší jediný človek, budeš sa preto hnevať na celú obec?

Zachariáš 12,1: Bremä slova JeHoVaHovho na Izraela. Hovorí JeHoVaH, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.

Genezis 9,4: SEP: Len mäso s dušou, teda s jeho krvou, jesť nebudete …. ESV: But you shall not eat flesh with its life, that is, its blood. …. krv je symbol života, duša = život

Ezech. 18,4: duša, ktorá hreší, tá zomrie. .... osoba, ktorá hreší, zomrie! … duša = osoba

Boh vdýchol telu ducha života (Gen 6,17; 7:15 ), aby sa stal dušou zivou (Gen.9,15):
Gen 6,17: „A ja, hľa, uvediem potopu vôd na zem, aby som skazil každé telo, v ktorom je duch života pod nebom; všetko, čo je na zemi, zomrie.“
Gen 7,15: „A vošli k Noachovi do korábu, dve a dve z každého tela, v ktorom je duch života.“
Gen.9,15: „a vtedy sa rozpamätám na svoju smluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami jako i medzi každou živou dušou v každom tele, a nebude viacej vôd na potopu, aby zkazila každé telo.“

2. Duch oživuje telo, smrťou sa duch oddelí od tela
*****************************************************************************************************************
Gen 2,7: A JeHoVaH Bôh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.

Jób 34,14: Keby svoje srdce upriamil len na seba a svojho ducha i dych späť k sebe vzal, všetko živé by zaraz skonalo a človek by sa do prachu vrátil......... všetko živé = duše

Kaz 12,7: a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal

Ezechiel 37: (skoro celá kapitola) … „5 Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, …... 9 Takto vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. 10 A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy.“

Žalmy 146,4: SEP: Keď vyjde z nich duch, vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány. …. WEB: His spirit departs, and he returns to the earth. In that very day, his thoughts perish.

Lukáš 23,46: a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol.

Sk 7,59: A kameňovali Štefana, ktorý sa modlil: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha. Potom si kľakol a zvolal silným hlasom: Pane, nezapočítaj im tento hriech. Keď to povedal, zomrel. 

3. Duša je smrteľná, formulované explicitne
****************************************************************************************************************
Ezech. 18,4: …. duša, ktorá hreší, tá zomrie
Zjavenie 16,3: ....a zomrela každá duša živá, ktorá bola v mori.

Sud.16,30: A Samson povedal: Nech tedy zomrie moja duša s Filištínmi! A nahol sa mocne, a dom padol na kniežatá a na všetok ľud, ktorý bol v ňom, takže bolo mŕtvych, ktorých pobil, keď zomieral, viacej, než bolo tých, ktorých pobil vo svojom živote.

Mt 10,28: A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.

Zjavenie 20,4: Videl som aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali znak na svoje čelo a na ruku. Ožili a kraľovali s Kristom tisícrokov. ..…. Nesmrteľné duše ožili? Takže boli mŕtve.

Rim 6,23: Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.

4.Mŕtva duša spí spánkom pokoja, nie je aktívna
*******************************************************************************************************************
Kazateľ 9,5: Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič. Niet pre nich viac odmeny, lebo ich pamiatka je zabudnutá. 6Aj ich láska, aj ich nenávisť, aj ich horlivosť dávno zanikli a nemajú už podiel na ničom, čo sa deje pod slnkom. …. 10Všetko, čo tvoja ruka nájde k práci, urob podľa svojej sily, lebo niet práce ani uvažovania, ani poznania a múdrosti v podsvetí, do ktorého ideš.

Jób 14,10:Ale ak muž zomrie, je po ňom, ak človek skoná, kdeže je? Ako vody sa tratia z jazera a rieka opadá a vysychá, tak človek si ľahne, a nepovstane; pokiaľ sa nerozpadnú nebesá, neprebudí sa zo svojho spánku.

Iz 38,18: Lebo hrob ťa nebude oslavovať, smrť ťa nebude chváliť; nebudú očakávať na tvoju pravdu tí, ktorí sostupujú do jamy. Živý, živý ťa bude oslavovať ako ja dnes; otec bude oznamovať synom tvoju pravdu.

Jób 3,13:Lebo teraz by som ležal a odpočíval, spal by som a mal by som pokoj ….. 17Tam prestávajú bezbožníci zúriť, a tam odpočívajú tí, ktorí ustali v sile od práce. 18Tam sú spolu bezpeční i väzni, nepočujú hlasu pohoniča. 19Malý a veľký sú tam rovní, a sluha je tam prostý svojho pána.

Ž 88,11: Či asnáď tým, ktorí pomreli, učiníš zázrak? Alebo azda mŕtvi vstanú, aby ťa chválili? Sélah. Či sa bude rozprávať o tvojej milosti v hrobe? O tvojej pravde v zahynutí? Či sa bude znať tvoj zázrak vo tme alebo tvoja spravedlivosť v zemi zabudnutia?

Tak ešte raz a jednoduchšie. Duša = Bytosť / Človek / Osoba / Život = Duch + Telo. Teda každá živá bytosť, každý človek a zviera je telo oživené duchom / dychom. Telo a duch sú oddeliteľné časti / entity, duša nie, duša je celok. Preto platí: človek je duša alebo človek je dušou. Toto som v podstate dokazoval v časti (1). Ostatné je snáď jasné.

Dokazoval? WTF? Len prázdno nepodložene drístaš...
Primitívne národy, vrátane Izraelitov, si dych/duch (dýchať/dúchať) spájali so životom...

mne je s toho jasné iba jedno,kopa somarín a dôkaz žiadny,diskutovať o niečom o čom diskutéri nemajú ani šajnu,žiadnu skúsenosť a vôbec žiadny dôkaz je hlúpe a smiešne,s Jehovistami je lepšia sranda,levy žerú trávu,tak je to aj s tebou milky....

v prvom rade citujes pismo ktore je milion krat prepisovane ludmi ktori nemali relane duchovne znalosti a len pisali to co im niekto nadiktoval... tym padom sa z duchovneho ucenia jezisa krista vytratila logika vesmniru. Ak to chces nejako logicky usporiadat tak musis zacat od zakladu... zaklad je prach cize mineralne latky z ktorych je telo poskladane a tak clovek prinalezi alebo je sprianeny s mineralmi. Druhy stupen je ze clovek sa sklada zo zivich buniek rastie a umiera a tak je spojeny s rastlinami treti stupen je to ze clovek zaziva emocie je ovladany pudmi citi bolest a tak je spojeny so zviaratami.... proste logika vesmiru... nabozenstvo ktore si vsetko prisposobuje dogmam a tuzbe po moci krivy logiku ktoru treba odsledovat v prirode.

Ďakujem za reakciu k téme. Ja som sa pokúšal dokazovať uvedené pojmy Písmom / Bibliou, lebo všetky jeho najstaršie preklady sú zhodné alebo veľmi podobné, hoci pochádzajú z rôznych zdrojov. To je vždy lepšie ako veriť filozofickým žvástom Platóna a Aristotela, teda výmyslom brucha.

Nie je možné dokazovať niečo hlúpymi výmyslami, ktoré odporujú sebe samým...

1. Biblia hovorí, že Boh je duch a človek ho má uctievať v duchu. Jn 4, 23-24: "...praví ctitelia sa budú klaňať Otcovi v duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v duchu a pravde." Tu vidíme, že Boží Duch je bytosť, ktorá normálne žije, myslí atď. Nie je to len niečo neosobné, "čo len oživuje telo". Ako sa dá primerane komunikovať s Božím Duchom, ak nie s ľudským duchom? Hádam nie s telom (mozgom). Biblia hovorí, že Kristus je Duch. 2 Kor 3, 17: "Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda."
Biblia hovorí aj o tom, že ľudia majú telesných otcov, ktorí splodili ich telo, ale Otcom ich ducha je Boh. Hebrejom 12, 9: "Veď aj naši telesní otcovia boli prísnymi vychovávateľmi a vážili sme si ich. Vari sa nepodriadime o to viac Otcovi duchov, aby sme mali život?" Boh je Duch a my sme jeho deti hlavne v duchovnom zmysle. Duch človeka je podľa Biblie "vnútorný človek". Fyzické telo je "vonkajší človek". 2 Kor 4, 16: "...aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň." 1Petra 3, 4: "...skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti."
Biblia priamo porovnáva poznávaciu schopnosť Božieho ducha k sebe a ľudského ducha k sebe: 1Kor 2, 11: "Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží."
Apoštol Pavol hovorí, že byť mimo te­la (po telesnej smrti) znamená byť pri Pánovi v nebi. 2Kor 5: "Sme teda vždy dobrej mysle a vieme, že dokiaľ prebývame v tele, ďaleko sme od Pána, lebo žijeme vierou, a nie videním. Sme dobrej mysle a radšej si volíme vysťahovať sa z tela a prebývať s Pánom. Preto či prebývame v tele, a či sa vysťahúvame z neho, snažíme sa byť Mu príjemní. Všetci sa totiž musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý prijal dobré či zlé ako odplatu za to, čo konal v tele, podľa toho, ako pracoval."

Takže človek je v podstate duchovná bytosť, ktorá má fyzické telo, hoci je to tak späté, že ide o jednotu ducha (duše) a tela. V bežnom živote preto človek ani nerozoznáva rozdiel.

Slová majú v Biblii viac významov, aj slovo duša či duch. Tiež záleží na výklade daných textov. Podľa správnosti by sa veci mali vykladať duchovne, podľa ducha, nie telesne, podľa litery. Ježiš v Jn 6, 63: "Duch oživuje, telo nič ne­osoží! Slová, ktoré som vám po­vedal, sú Duch a život." Podobne 2Kor 3, 6: "On nás uspôsobil, aby sme boli služob­ník­mi novej zmluvy, nie litery, ale Ducha. Lebo litera za­bíja, ale Duch oživuje." Ide napr. o pojmy ako vzkriesenie. Je to duchovné vzkriesenie v tomto živote, keď sa človek, jeho duch, predtým žijúci bez Boh, s Bohom spojí a obnoví. Keďže človek je aj telesný, vzkriesenie je vlastne celkové. Jn 1, 12-13: "...tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha."

Niektorí si tieto veci vykladajú tak telesne, prípadne nejako krkolomne. Ako keby duchovno s Bohom, Ježišom a anjelmi neexistovalo, takže človek sa k nim po telesnej smrti nemôže dostať. Keď po smrti spália ľudské telo, popol rozsypú do rieky a človek nemá nesmrteľnú podstatu, duchovnú dušu, tak jeho telo, duša, identita, skutky, duchovný život - všetko sa stratí. Vzkriesiť takýto stratený "popol" nie je možné, Boh by mohol iba znovu stvoriť človeka, ale znovu stvoriť predsa nie je vzkriesiť toho istého. Keď ma napr. zožerú divé zvieratá a moja duša neprežije, tak moja identita sa stratí. Moje telo sa premení na energiu pre zvieratá a na ich vlastné tkanivá. Niečo zo mňa sa premení na ich výkaly. To sa nedá vzkriesiť ako ja, tam už nie je moja identita. Znovu ma stvoriť? O tom Biblia nehovorí. Navyše to by bola len ako moja kópia, "klon", bez mojich skúseností, hriechov či dobra. Ako keď Boh stvoril Adama a ten bol najprv bez skúseností, nepopísaná tabuľa. "Duchovné vzkriesenie fyzickej mŕtvoly" alebo "vzkriesenie duchovného tela pochádzajúceho z fyzického tela" je tiež nonsens. Nehovoriac o tom, že tam niekedy ani nie je fyzická mŕtvola - iba stratený popol, či telo rozložené a premenené na tkanivá šeliem atď. Tu sa skutočne nedá hovoriť o tom, že "niekto spí v hrobe". V akom hrobe spí? Keď je mŕtvola spálená a popol rozsypaný v horách, nie je tam de facto žiadny "hrob", žiadny "niekto" ("telo a duša"), žiadny "spánok"...

Problém je asi otázka vzkriesenia. Tá sa chápe často nesprávne, telesne alebo nejako "krkolomne". Ide totiž o to, že človek môže byť vďaka Kristovi duchovne vzkriesený v tomto živote, duchovne obnovený, oživený. Efezským 2. kap.: "Boh... oživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v hriechoch - veď milosťou ste spasení! - a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježišovi." Takže človek nemusí čakať na to, že zomrie a potom bude nejaký čas "spať" a až potom bude vzkriesený. Vo večnosti bude len pokračovať v tom, čo začalo tu, nebude to začiatok, ale pokračovanie.

Krištof 95:
Ahoj Krišťof, ďakujem za jednu z mála reakcií k téme. Začiatok je dobrý, plne súhlasím až do vety: „Apoštol Pavol hovorí, že byť mimo te­la (po telesnej smrti) znamená byť pri Pánovi v nebi. 2Kor 5:“ … To je blbosť. Mŕtvi nie sú s Pánom v nebi, sú v hrobe. Pozri poslednú sekciu v prvom príspevku s názvom „4.Mŕtva duša spí spánkom pokoja, nie je aktívna.“, t.j. (4). Tam sú písma, ktoré jasne dokazujú, kde sú mŕtvi a v akom stave. Okrem toho si pozri 1.Solúnčanom 4,14-17, kde sa píše, že Ježiš príde po mŕtvych, ktorí zosnuli skrze Ježiša. Keď po nich príde, asi nie sú s ním. Podobne o tom hovorí aj Ján 5,25 a 5,28. Tvoje písmo 2Kor 5 hovorí len o túžobnom očakávaní druhého príchodu Krista, teda o 1.Sol 4,14-17.

Niektoré citované písma:
1. Solúnčanom 4,14 (Tesalonickým): Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych, tak i Bôh tých, ktorí zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. ….......16 Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou sostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv (prvé vzkriesenie, tak jak je v Zjavení Jána 20); 17 potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.
Ján 5,25: Ameň, ameň vám hovorím, že prijde hodina a je teraz, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, ktorí počujú, budú žiť. ….
Ján 5,28: Nedivte sa tomu, lebo prijde hodina, v ktorú všetci, ktorí sú v hroboch, počujú jeho hlas, 29a vyjdú tí, ktorí dobre činili, na vzkriesenie života, ale tí, ktorí zle robili, na vzkriesenie súdu.

To je kopec srandy. Ty tomu hovoríš “duchovné vzkriesenie“, veriaci-1 tomu hovorí “znovuzrodenie“ a Písmo tomu hovorí krst. Načo sa držať zavedených pojmov v Písme, keď môžeme vymyslieť nové a vlastné. Veď to treba pomenovať inak a hneď viacerými názvami, aby z toho vznikol chaos a potom sa v tom už ani divá sviňa nevyznala. Potom keď si chce človek niečo overiť v písme, tak má smolu.

V 96 hovoríš o vzkriesení, varíš tam guláš, ktorý mi moc nechutí :-). Vzkriesenie je obnova života človeka teda duše. Obnoviť život človeka znamená “znovuspojiť ducha a telo; ducha, ktorý po smrti odišiel k Bohu (Kaz 12,7) a telo, ktoré Boh vyhotoví nové, pritom telo môže byť buď hmotné alebo duchovné (1. Korint 15,35+). Obnovením človeka by sa mali obnoviť aj jeho skúsenosti, pamäť, vedomosti. Neviem ako sa toto stane, zrejme cez ducha človeka. Ten je alebo sa stane nositeľom informácii, ale toto neviem overiť písmom.

Pýtaš sa v akom hrobe spí. Neviem v akom, ja nie som Boh, len čítam Písmo, napr.: Žalm 16,9: „Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie.“ …..... ríša smrti = hrob. O hrobe píšem v (4), kde sú citované písma starého zákona, lebo židia vedeli o hrobe. Zároveň pred smrťou zvykli hovoriť vetu, ktorú vyslovil aj Ježiš: „bože do tvojích rúk porúčam svojho ducha“ (dá sa nájsť v starom písme). Takže čo z toho vyplýva? Že hovoria o tom istom, že hrob a prijatie do božích rúk sú ekvivalentné, buď sú totožné alebo jedno predchádza druhé, neviem. Pri vzkriesení sa duch človeka vracia z hrobu, z božích rúk.

101. Milky945, domnievam sa, že tvoj problém je tu taký skostnatelý výklad Písma, podľa litery, nie podľa Ducha. Akýsi fundamentalizmus bez zvažovania širších súvislostí. Preto hovoríš: "Pýtaš sa v akom hrobe spí. Neviem v akom, ja nie som Boh, len čítam Písmo." Nuž čítaš, ale zrejme bez porozumenia, s predpojatým prístupom a s vopred hotovým názorom.

"Mŕtvi nie sú s Pánom v nebi, sú v hrobe."

Hehe, ja netvrdím, že s Pánom sú v nebi mŕtvi. Mŕtvi nemôžu byť s Pánom, s jeho Duchom, Pán je živý a nebo je miesto pre živých. S Pánom, s jeho Duchom sú živé duchovné bytosti. Ja som nehovoril o mŕtvych, ale o živých duchovných bytostiach, ľuďoch. V tom zmysle to písal apoštol Pavol :-)

"Tam sú písma, ktoré jasne dokazujú, kde sú mŕtvi a v akom stave."

Hehe, opakujem, ja tam nehovorím o mŕtvych. Keď človek telesne zomrie, zomrie jeho telo. Ale jeho nemateriálna - duchovná - stránka (podstata) nie je mŕtva, je živá.

"1.Solúnčanom 4,14-17, kde sa píše, že Ježiš príde po mŕtvych,"

Mŕtvi, smrť, večný život podľa Biblie má viacero významov. Adam po prvom hriechu v ten deň "zomrel", ako mu Boh povedal (Gn 2, 16-17), a predsa žil ďalej. Ako je to možné? Ďalej, Pavol hovorí, že smrť panovala nad ľuďmi po Adamovi, že prešla na všetkých ľudí, hoci títo ľudia inak žili. Ako je to možné? Rimanom 5 kap.: "Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili. Smrť panovala od Adama do Mojžiša aj nad tými, čo nehrešili na spôsob priestupku Adamovho... Ale nie je tak s darom milosti ako s pádom. Lebo ak pádom jedného mnohí umreli, milosťou toho jedného človeka, Ježiša Krista, sa milosť Božia a dar tým väčšmi rozhojnili pri mnohých... Lebo ak pádom jedného smrť zavládla, tým skôr skrze Toho jedného, Ježiša Krista, budú kraľovať v živote tí, čo došli hojnej milosti a daru spravodlivosti." Takže ľudia boli mŕtvi, boli bez Boha, ale cez Ježiša Krista dostali dar milosti a života.
Efezským 2. kap.: "Boh... oživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v hriechoch". Vidíš, že smrť podľa tohto významu môže mať aj inak živý človek, že hoci žije, môže byť v určitom zmysle slova "mŕtvy". Ako to, že "sme boli mŕtvi v hriechom" a pritom sme žili? Alebo Jakub 1, 15: "Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech a hriech - vykonaný - splodí smrť." Jakub tu nepíše o tom, že človek takto doslova zomrie. Smrť tu má iný význam. Vzdiali človeka od Boha. Podobne večný život má taký význam, že ide jednoducho o duchovné požehnanie od Boha cez Krista, zjednotenie s Bohom. Takže v takomto zmysle treba chápať výrazy ako "mŕtvy človek", "mŕtva hriešna duša". Nie doslova mŕtvy, mŕtva.

"Ty tomu hovoríš “duchovné vzkriesenie“, veriaci-1 tomu hovorí “znovuzrodenie“"

Áno, Kristus povedal, že do neba sa človek môže dostať až po duchovnom znovuzrodení. (Jn 3, 3-8) Duchovne sa znovuzrodí tu v tomto svojom živote. Samozrejme, že vzkriesenie je duchovné. Opakujem, Kristus je Duch a žije v nebi pri Otcovi, ktorý je tiež Duch. Taká je aj naša podstata, duchovná, sme mu podobní. Ale žijeme v tele, boli sme "mŕtvi", "panovala nad nami smrť od Adama"... Boh nám však cez Krista dáva život, večný život, znovuzrodenie, vzkriesenie. "Boli sme mŕtvi, bez Boha, ale Boh nás milosťou oživil, vzkriesil".

"Žalm 16,9: „Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie.“

Tu sa predsa píše, že "nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie". To je skôr v prospech toho, čo hovorím ja, že duša nepôjde do hrobu, že svätý nebude porušený duchovne.

Izaiáš 53 hovorí o Kristovej smrti, o Kristovej obete a používa sa nato iba slovo duša:
10: .... ak jeho duša položí obeť za hriech ....
11: .... Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa. ....
12: ..... Preto mu dám podiel medzi veľkými, a s mocnými deliť bude korisť, pretože vylial svoju dušu na smrť

Že vylial svoju dušu znamená, že zomrel telom a duchom, že na jeho obeti mali podiel jeho telo aj duch. Dá sa to dokázať, aj keď sa ignoruje Gen 2,7 a ďalšie, nasledujúcou úvahou.
Skrze slovo bolo všetko stvorené (aj svet a človek), to slovo je Kristus. On prišiel do svojho a jeho vlastný ho nepriali / nepoznali. To všetko a viac je v Ján 1. Takže v genezis 1 Ježiš hovorí: „učiňme človeka na náš obraz“ a učinil človeka dušou, zloženú z tela a ducha. Teda aj Ježiš je duša a v Iz 53 sa hovorí len o duši.

To všetko pekne sedí a zapadá. Horšie je to však s ďalšími / inými výkladmi pojmu duša:
1. Duša ako vonkajší človek, obsahuje alebo zabezpečuje pocity, emócie, intelekt.
2. Duša ako nižšia časť neviditeľného človeka, je spojkou medzi duchom a telom.
3. Duša = Duch, pričom duch je vyšší princíp duše, ktorý má len človek.
Hociktorý výklad keď sa spojí s veršami vyššie v Iz 53, nedáva zmysel, význam.

Márnite čas hádkami, ktoré som nechcel vyprovokovať. Ste sa mohli radšej vyjadriť k téme, nie offtopic, tí ktorí majú záujem.

o duchu,telu a duši sa títo nevedia baviť, su to telesní ludia....

Ty si tiež len telesný človek...

Ale ved to je to, co nabozenstva vseobecne robia.

tvoja téma je kopa bludov, klamstiev a báchoriek...

anjelom .-)
odkaz

👍: mather

milky 945 chyba ti k duchovnemu rastu Talmud

strasne vela odpisujes
to je nem dobre

prezrela som si tvoje temy
ved ty chlope nevies filozofovat

Krištof 103:
Čítal si 1.Sol 4,14-17 v písme? Citoval som ho aj v texte. Zdá sa že nie, lebo tam sa píše o mŕtvych a živých doslova: "16 .... mŕtvi v Kristu vstanú najprv 17 potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení". Tam sa hovorí o vzkriesení, podobne ako v Ján 5,25. Nuž ale dobre, keď hlas archaniela a Ján 5,25 vnímaš obrazne, nie doslovne, nedá sa nič robiť.

Efezským 2. kap.: "Boh... oživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v hriechoch": Mŕtvi v hriechoch a v mŕtvi v Kristovi je samozrejme rozdiel. Mŕtvi v hriechoch sú ľudia, ktorí žijú bez Krista v hriechoch. Mŕtvi v Kristovi sú ľudia, ktorý skutočne zomreli, ale ich život bol už v Kristovi / v Kristovej milosti (Kristus žil v nich), už boli nové stvorenie bez hriechu. Preto vstanú / budú vzkriesení ako prví. A keď ani nové stvorenia, teda mŕtvi v Kristu nie sú s Kristom, keďže musí pre nich prísť, potom tam nemôžu byť ani hriešnici.

Citujem "Keď človek telesne zomrie, zomrie jeho telo. Ale jeho nemateriálna - duchovná - stránka (podstata) nie je mŕtva, je živá." .... Toto dokáž v písme, ale nie v Rim 5, lebo tam to nie je. Rim 5 hovorí hlavne vo veršoch 15 a 17 to, že prvý Adam nepremohol diabla, nezlomil zlo a vďaka tomu zlo ostalo na zemi a naďalej kraľovalo. Vďaka tomu ostala smrť, ale smrť existenčná. No Kristus ako druhý Adam prišiel zlomiť toto zlo cez nás / v nás a tiež smrť. Vystihuje to pekne verš 19. Nič sa tu ale nehovorí o živote hneď po smrti, čo tvrdíš v citovanej vete vyššie.

Čo je existenčná smrť? Prepáč, môj pojem, ktorí mi prišiel teraz na um. Samotné Rimanom 5 hovorí o smrti v dvoch významoch: vo význame konca života na zemi a vo význame konca existencie človeka vôbec, t.j. existenčná smrť. Obidve sú smrť, ale je medzi nimi sakra veľký rozdiel. V Lukáš 9,59 Ježiš hovorí o mŕtvych existenčne, hovorí o mŕtvych, ktorý ešte nemajú večný život. Pojem existenčná smrť je podobný tvojmu citujem: „Vzdiali človeka od Boha“. Mŕtvi v hriechoch v Efezským 2 = existenčná smrť.

Citované písma:
Lukáš 9,59: “A inému riekol: Poď za mnou! Ale on povedal: Pane, dovoľ mi, aby som prv odišiel a pochoval svojho otca. 60 Ale Ježiš mu povedal: Nechaj mŕtvych pochovať svojich mŕtvych, ale ty odídi a rozhlasuj kráľovstvo Božie!”
Rim 5:"15: .... Lebo ak pádom toho jedného zomreli mnohí ..." a "17Lebo ak pádom, prehrešením sa, toho jedného kraľovala smrť skrze jedného, je o mnoho istejšie, že tí, ktorí dostávajú hojnosť milosti a daru spravedlivosti, budú kraľovať v živote skrze toho jedného, Ježiša Krista."

Poznámka: Nechápem prečo kresťania veria na život hneď po smrti, pritom Písmo jasne hovorí v Ján 5,25, Ján 5,28 a Daniel 12,2-3 o vzkriesení. Život hneď po smrti je podľa vás život bez tela, aspoň tak som to pochopil, keď si písal, že ostane žiť naša duchovná stránka, ale my sme tak neboli stvorení. My sme boli stvorení ako duše, teda duch v tele a do tela budeme aj vzkriesení, Gen 2,7.

Písmo jasne hovorí v Ján 5,25, Ján 5,28 a Daniel 12,2-3 o vzkriesení na konci vekov / veku, v tom čase alebo príde hodina a už je tu.

Začiatky judaizmu

V počiatkoch judaizmu sa pri učení o živom človeku zdôrazňovala jednota ľudského tela (basar) a ducha (nefesh alebo ruach). Židia vnímali človeka ako živé telo, ktoré má životný dych (nefesh), ako plod Božieho výdychu (ruach). Táto koncepcia sa celkovo výrazne odlišuje od platónskej idey, podľa ktorej je duša uväznená v tele. Duch (nefesh) znamená jednoducho život. Je to konkrétny, individuálny život, aký prežíva človek, ktorý miluje, trápi sa, túži, žije v dialógu s Bohom. Keď Biblia hovorí o živom človeku, zdôrazňuje jednotu duše a tela. Situácia sa však mení, keď hovorí o človeku po smrti. Odlišuje sa tu telo zosnulého, ktoré je pochované, a refaim, ktoré žije v krajine tieňov, čiže v šeole. Refaim si predstavovali ako živý duchovný tieň celého človeka.

Aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam, v najstarších biblických textoch je jasne odlíšený šeol od hrobu, a pozostatky od refaim. Šeol nie je rodinnou hrobkou (porov. Gn 25, 8; 49, 29 – 33). „Keď Jakub skončil odkaz pre svojich synov, vyložil si nohy na lôžko a skonal. Tak sa pripojil k svojmu ľudu“ (Gn 49, 33). Abrahám aj Jakub sa vo chvíli smrti pripojili k svojim predkom, ale nie tak, že by ich boli pochovali do spoločnej hrobky. Preto nemajú pravdu tí, ktorí šeol stotožňujú s rodinnou hrobkou. Keď sa Jakub dozvedel o Jozefovej smrti, vie, že ho zožrali divé zvery, a teda že nemá nijaký hrob. Aj napriek tomu hovorí: „V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi“ (Gn 37, 25). Pre Jakuba zostúpenie do podsvetia (šeolu) neznamená pochovanie do toho istého hrobu. Treba si tiež všimnúť, že zosnulý Samuel sa zjavil Saulovi a rozprával sa s ním (porov. 1 Sam 28, 15 – 19). Tieto texty jasne hovoria o tom, že Židia od samého začiatku verili v posmrtný život človeka, že refaim po smrti žije v šeole. Z textov Svätého písma sa dozvedáme, že refaim žijú v šeole, ale akoby spali (porov. Jób 3, 13; 17, 16), nezvelebujú Boha (Iz 38, 18; Ž 88, 11). Židia spočiatku vnímali šeol ako spoločné miesto, kde sa nachádzajú všetci mŕtvi; nerozlišovali údel spravodlivých a nespravodlivých.

Takže Židia v období patriarchov verili, že refaim ako tieň ľudskej bytosti žije po smrti, pričom ho jasne odlišovali od tela, ktoré bolo pochované v hrobe.

Proroci, žalmy a Kniha múdrosti

Proroci chápali šeol a posmrtný život hlbšie (porov. Iz 14, 15; Ez 32, 22); rovnako aj Kniha prísloví (porov. 7, 27; 9, 18). Začali v šeole rozlišovať priepasť pre nespravodlivých a lepšie miesto pre dobrých ľudí. Badateľná je aj myšlienka trestu a odmeny po smrti.

Ďalší vývin koncepcie šeolu, ako aj vzťahu duše a tela v človeku (basar – nefesh) badať v mystických žalmoch (pozri Ž 16; 49; 73). Žalmista dúfa, že Jahve ho vyslobodí z podsvetia (šeolu) a vezme ho k sebe: „No moju dušu (nefesh) Boh vykúpi, z moci podsvetia (šeolu) ma iste vezme k sebe“ (Ž 49, 16). Duša (nefesh) je tu predstavená ako duch človeka, ktorý jestvuje aj po telesnej smrti. Toto nové chápanie ľudského ducha je blízke koncepcii substanciálnej, individuálnej duše.

V Žalme 16 sa dočítame: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (10 – 11). Je tu zreteľne vyjadrené, že spravodliví sú hneď po smrti odmenení zjednotením s Bohom v nebi.

Kniha múdrosti rozhodnými slovami odmieta názor, že človek zomiera s dušou aj s telom: „Duše spravodlivých sú však v Božích rukách, muka sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich; za nešťastie posudzoval sa ich odchod, za skazu ich poberanie od nás. Oni sú však na pokoji“ (Múd 3, 1 – 3); „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby“ (2, 23). Duše spravodlivých majú hneď po smrti účasť na Božej nesmrteľnosti. Duša (psyche) je tu stotožnená s osobou. Vo chvíli smrti sa duša oddelí od tela, ale zachová si vzťah s Bohom: „Spravodliví žijú naveky“ (Múd 5, 15). Zato smrť bezbožných nie je zničenie, ale zvrhnutie do šeolu: „Potom budú mŕtvolami bez úcty, na posmech medzi umrlcami večnými.... Budú trpieť muky a vyhasne aj ich pamiatka“ (Múd 4, 19). Takže po telesnej smrti Boh vezme k sebe dušu spravodlivého človeka. Šeol bude miestom pre zatratených.

Ježišovo učenie o nesmrteľnosti duše

Podľa Nového zákona je človek jednotou duše a tela (soma a psyche). Dôležitým textom, ktorý hovorí o existencii duše po telesnej smrti, sú Ježišove slová, ktoré povedal svojim učeníkom: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu (psyche) zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Tento text jednoznačne potvrdzuje fakt, že po telesnej smrti ľudská duša naďalej existuje.

Ježišove slová adresované Marte, sestre zosnulého Lazára, sú jasným vyjadrením toho, že človek žije ďalej aj po telesnej smrti: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26). Aj na inom mieste nás Ježiš uisťuje o posmrtnom živote: „Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky“ (Jn 8, 51).

V Evanjeliu podľa svätého Lukáša si treba všimnúť dva texty, v ktorých Ježiš Kristus hovorí o živote človeka po smrti pred vzkriesením tela.

V podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19 – 31) hovorí o posmrtnom živote spravodlivých aj nespravodlivých. Verše 19 – 26 vravia, že vo chvíli smrti sa rozhodne o poslednom osude človeka, o jeho spáse alebo zatratení. V šeole sú dve rozličné úrovne: jedna pre spasených a druhá pre zatratených, pričom ich od seba oddeľuje nepreklenuteľná priepasť (v. 26). Verše 23 – 31 hovoria o živote zosnulých v stave medzi smrťou a vzkriesením. Boháč bol po smrti zatratený (v. 23). Na vyjadrenie miesta, kde sa nachádza boháč a ostatní zatratení, používa svätý Lukáš slovo hades, a nie gehenna, aby takto poukázal na existenciu zatratených ľudí pred vzkriesením ich tiel. Zato gehenna označuje miesto večného zatratenia už po vzkriesení tiel. Fakt, že boháč prosí Abraháma, aby poslal Lazára k jeho piatim bratom, ktorí ešte žijú na zemi, aby ich varoval (v. 27 – 28), svedčí o tom, že boháč žije pred vzkriesením tiel. Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi jednoznačne hovorí o posmrtnom živote.

Rozhovor ukrižovaného Ježiša s kajúcim zločincom poukazuje na skutočnosť, že človek žije aj po telesnej smrti. Na prosbu kajúceho zločinca: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42) Ježiš odpovedá: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (v. 43). Spasiteľ použil slovo raj, ktoré poukazuje na posmrtný život pred vzkriesením tiel. Keď Ježiš hovorí „dnes budeš so mnou v raji“, znamená to, že hneď po smrti, doslova „pred západom slnka“ – čiže keď bude telo v stave smrti. Vzkriesenie tiel nastane až „v posledný deň“ (Jn 6, 54). Slovami adresovanými kajúcemu zločincovi Ježiš jednoznačne potvrdzuje, že ľudská nesmrteľná duša žije aj po telesnej smrti.

Nesmrteľnosť duše u svätého Pavla

Keď svätý Pavol píše o človeku, hovorí o smrteľnom tele soma a o duši, ktorú vyjadruje pojmami psyche a pneuma – ako princípe nadprirodzeného života: „Váš duch a duša i telo“ (1 Sol 5, 23). V iných textoch apoštol Pavol používa na vyjadrenie nadprirodzeného rozmeru ľudskej duše pojmy kardia a nous.

V Prvom liste Solúnčanom svätý Pavol píše o Kristovi, „ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme“ (5, 10). Jasne tu potvrdzuje, že žijú aj tí, ktorí už zomreli. Teda nezomiera celý človek. Mýlia sa všetci (medzi nimi aj adventisti aj jehovisti), ktorí tvrdia, že Sväté písmo učí, že vo chvíli smrti zomiera celý človek s telom aj dušou.

Svätý Pavol opisuje svoju osobnú dilemu: „Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás“ (Flp 1, 23 – 24). Najvýznačnejší exegéti sa zhodujú v tom, že tento text hovorí o živote v stave medzi smrťou a vzkriesením. Hneď po individuálnej smrti dochádza k zjednoteniu s Kristom, čiže človek ďalej žije, ale už bez tela. Vo vete: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (v. 23) by sa sloveso „zomrieť“ dalo preložiť dynamickejším výrazom „zvinúť svoj stan“ (porov. 2 Pt 1, 14), čo naznačuje opustenie tela vo chvíli smrti. Je tu zreteľne vyjadrená pravda, že po telesnej smrti duša ďalej žije spolu s Kristom.

Idea o telesnom, čiže porušiteľnom, a duchovnom, čiže neporušiteľnom elemente nášho človečenstva je vyjadrená aj v Druhom liste Korinťanom (5, 1 – 10). Svätý Pavol tu smrť nazýva „vyzlečením tela“ – a teda podľa neho nezomiera celý človek. Neporušiteľné duchovné ja „si vyzlieka telo“ a žije v Kristovi. Svätý Pavol si túži „obliecť naň svoj nebeský príbytok“ (v. 2), čiže dostať oslávené, vzkriesené telo v deň posledného Kristovho príchodu na konci sveta (pri parúzii). Svätý Pavol píše, že ľudia, ktorí žijú na zemi, čakajú na tento deň v tele, zatiaľ čo zosnulí, ktorí žijú v duchovnom rozmere, čakajú na tento deň bez tela. Pavol by si z týchto dvoch možností radšej vyvolil prvú. Vysvetľuje však, že život v tele znamená byť „vzdialený od Pána“ (v. 6); zato vo chvíli smrti opustíme svoje telo a budeme v Pánovej prítomnosti. Svätý Pavol tu nadväzuje na dilemu, ktorú vyjadril v Liste Filipanom (1, 23), že aj napriek prirodzenej neochote umrieť sa chce radšej vzdialiť z tela a bývať u Pána (v. 8).

Keď svätý Pavol píše o človeku z eschatologickej perspektívy, tvrdí, že jestvuje nesmrteľná duša a smrteľné telo, ktoré však bude vzkriesené v deň parúzie. V tento deň budú oslávené všetky ľudské telá; „mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme,“ píše svätý Pavol (1 Kor 15, 52).

Celý text tu odkaz

Miky945, toto je taký realistickejší výklad problematiky. Žiadny skostnatelý biblický fundamentalizmus, ako by som tu označil tvoj prístup. Nemám dnes veľa času, ani sa mi nechce teraz to rozoberať iným spôsobom, ideme na jazero a vôbec. Preto som sem dal aspoň ten text. Samozrejme, tvoj názor ti neberiem :-) Podobne to chápu aj Jehovovi svedkovia a i.

Toto som čítal, ešte keď si to dal v jednej staršej téme nedávno. Nie je tam nič, čo by ma trochu prekvapilo alebo vyviedlo z miery, všetko ma necháva chladným.

Napr.: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu (psyche) zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10, 28). Tento verš vraj jednoznačne potvrdzuje fakt, že po telesnej smrti ľudská duša naďalej existuje. Neviem, ako nato autor prišiel. Ježiš tu hovorí len to, koho sa máme báť. Máme sa báť nie toho, kto nám zoberie život na zemi, ale toho ktorý môže zahubiť dušu, teda našu existenciu a to je Boh. Boha sa máme báť, lebo on má pod kontrolu našu dušu / život / ďalšiu existenciu.

Krištof-tvoj rozbor o podobenstve/boháč,Lazár/ nie je správny.Je správa v Lukášovi 16:19–31 doslovná, alebo je len znázornením niečoho iného? The Jeruzalem Bible v poznámke pod čiarou pripúšťa, že je to „podobenstvo vo forme príbehu bez vzťahu k akejkoľvek historickej osobe“. Ak by sme to brali doslova, znamenalo by to, že tí, ktorí sa tešia z božskej priazne, by sa všetci zmestili do náručia jedného muža, Abraháma; že voda na končeku prsta by sa nevyparila v ohni hádesu;/pekla/ že jediná kvapka vody by priniesla úľavu tomu, kto tam trpí.Alebo ,že z pekla vidieť do neba,a že sa dokonca môžu účastníci týchto ustanovizní/nebo,peklo/ medzi sebou aj rozprávať...atd. Znie to logicky? Keby to bolo doslovné, bolo by to v rozpore s inými časťami Biblie. Ak by si teda Biblia odporovala, použil by ju milovník pravdy za základ pre svoju vieru? Avšak Biblia si neodporuje.

Čo toto podobenstvo znamená? „Boháč“ predstavuje farizejov. (Pozri 14. verš.) Žobrák Lazar predstavuje obyčajných židovských ľudí, ktorými farizeji pohŕdali, ale ktorí sa kajali a stali sa Ježišovými nasledovníkmi. (Pozri Lukáša 18:11; Jána 7:49; Matúša 21:31, 32.) Ich smrť bola tiež symbolická a predstavovala zmenu okolností. Tak sa tí, ktorými predtým pohŕdali, dostali do stavu božskej priazne, a tých, ktorí predtým boli zdanlivo v priazni, Boh zavrhol a boli trápení sudcovskými posolstvami odovzdávanými tými, ktorými pohŕdali. — Sk. 5:33; 7:54.
Peklo,miesto múk totiž neexistuje,je to len "prívesok" /dalšia nebiblická náuka/nesmrtelnej duše. A to je tiež nebiblická náuka. Cirkev si uvedomila,že ak je duša nesmrteľná,tak čo urobia so zlými nesmrteľnými dušami? Tak teofilozofovia narýchlo prišli s predstavou pekla.
Ved uváž,ak zoberieme iný príbeh o inom Lazárovi, ktorý bol 4 dni mŕtvi a bol vzkriesený,bolo to láskavé od Ježiša ,že svojho priateľa stiahol z nebeskej blaženosti,do tohto svete trápenia? A prečo sa Lazár ani slovom nezmienil kde bol,prečo nič nehovoril o duši/a to aj další vzkriesení/,o tom ,ako to v nebi vyzeralo? Pretože,v nebi neboli,boli mŕtvi a čakali na "poslední deň" ,ked začne Kristus kriesiť mŕtvych. To vyznala i Marta Kristovi,a a on ju neopravil,ale podporil.
Krištof,náuka o nesmrteľnosti padá,ked sa človeka/ktorý v ňu verí/ opýtaš,čo bude vlastne v ten "posledný deň" vzkriesené?
Prosím ťa odpovedz,aké telo bude vzkriesené,s akým telom budeme žiť v nebi?
A či nevidíš rozpor v tom,že to ,čo je nesmrteľné,nemá význam kriesiť,opatovne oživovať?
A ako chápeš slová Písma ,že "peklo bude vrhnuté do ohnivého jazera"? Alebo sú dve peklá? Citujem dané slová zo Zjavenia 20,14-15....:" Smrť a Hádes /peklo/boli zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je druhá smrť. 15 A kto nebol zapísaný v knihe života, toho vrhli do ohnivého jazera. "
Alebo inak,môže smrť,peklo trpieť?

👍: milky945

nie je nič, čo by som namietal v tvojich slovách, pekný súhrn