Nechcela som vypisovať dlhé litánie do etherovej témy a unavovať tým niekoho. Ale kto bude mať chuť si to prečítať, urobí tak a kto nie, vráti sa k pôvodnej téme. Ľudia sa asi vždy zamýšľali nad tým, prečo žijú. Ponúkam Vám úryvok z básne od Hviezdoslava - Orol...
...Ó, ty sudba neľútostná. Na svet
padáš ani balvan, lomcuješ ním,
ako byľkou, kedykoľvek zachce
vrtoch tvoj... No, vyznaj, ukrutnica,
predrenica, povedz, kto ťa prosil
o tú biednu smietku živobytia?
Ja? On?.. Nikto! Sama nanútila
si ho darom neveľkému tvoru,
darom i mne... Teda odpovedaj,
šudiarka!: Nač sa mi bolo zrodiť,
keď zaplatiť za to žiadaš smrťou!
Zhynom za vznik? Nač mi slasť a rozkvet
mladých rokov, na pustý keď prieloh
staroby ma odkazuješ teraz?
Nač mi dostať krídla, keď aj tak ich
musím vrátiť? Prečo navnadiť sa,
podráždiť len zmysly krásou sveta,
keď ju načim zajesť, pridusiť sa
jeho špatou? Prečo hrdý výlet
do azúru, keď sa končí pádom? Načo
bratanie sa so svitom, hold hviezdam,
návštevy sfér, triumf horovania,
vrcholenia prestol, oheň túžby,
horúčka snáh, čaro záľub, útech,
oheň ctižiadosti, záchvat vôle,
nádej, trúfalosť? Ó, načo je
výsledkom len západ, ostyd, popol...?
...Ale smej sa závratnica, rehoc
do zniku. Ja predsa som ťa poznal
aspoň zamak skôr a prezrel zradný
tvoj úmysel so mnou... Na ňom sa, hľa,
chechcem tobôž, lebo môžem prestať
byť ti hračkou, bláznom, prv, než sama
skazíš ju, než sama odpraceš ma
medzi trosky... Tu ti vrhám späť tvoj
pochybný dar: kúsok bytia! Ber si,
teš sa, hraj sa s mŕtvolou.
V tej chvíli
odkvačiac sa paznechtami, strmhlav
zrútil sa ta v priapasť. O výstupok
rozrazil črep. A keď na dno skydol,
po hladine plesa vstrel krídla.
Kruhy vĺn ho nesú kamsi. Tak ho
predtým nosievali vzdušné kruhy...
atď.