Dnes na Slovensku oslavujeme americký sviatok MDŽ .

Okrem MDŽ Slovensko oslavuje ešte jeden americký sviatok 1 máj.

Zuzana Čaputová

Dnes spoločne oslavujeme Medzinárodný deň žien.

Pripomíname si tak viac ako storočnú cestu k našej rovnoprávnosti. Moje zvolenie bolo aj pre mňa dôležitým signálom toho, ako sme na tejto ceste významne pokročili.

Som jedna z vás a záleží mi na tom, aby každá z nás mohla na Slovensku žiť dôstojne. Chcem vás povzbudiť v tom, aby ste sa nevzdávali svojich ambícií a túžob. Aby ste sa zapájali do verejného a politického života a spoločne sme menili Slovensko. Aby ste sa postavili za svoje práva, ak nie sú dodržiavané.

Aj keď oceňujem pokrok, ktorý sme vo viacerých oblastiach dosiahli, bolo by ilúziou si myslieť, že rovnosť šancí je realitou.

Mnohé z nás čelia predsudkom o tom, na čo máme alebo nemáme. Vysloveným či nevysloveným poznámkam o tom, kde je alebo nie je naše miesto.

Mnohé z vás pracujú v zamestnaniach za stále výrazne nižšie mzdy, ako je spravodlivé. Mnohé z vás zostali v starostlivosti o svoje deti samy, každodenne bojujúc o existenčné prežitie. Mnohé z vás sú nútené opúšťať svoje rodiny, aby sa mohli starať o iné, pretože v regióne nie je práca, ktorá by vás uživila. Mnohým priťažuje zdravotné znevýhodnenie, vek či príslušnosť k menšine.

Až príliš veľa z vás žije v permanentnom strachu z psychického či fyzického násilia vo vlastnom domove, bez prostriedkov a reálnej možnosti dovolať sa pomoci.

Slovensko v tomto období čaká na veľkú zmenu. Zmena je spájaná predovšetkým s nádejou spravodlivejšieho Slovenska. Spravodlivé Slovensko je aj takým, v ktorom máme všetky rovné šance. Aj takým, kde štát prijme všetky potrebné opatrenia na to, aby u nás ženy a deti nezažívali násilie vo vlastnom domove. Nová vláda, ktorá má ambíciu byť spravodlivou, má podľa mojej mienky zodpovednosť tento rozmer reflektovať tak vo svojom zložení, ako aj vo svojom programe a činnosti.

USA by sa malo hanbiť za svoje správanie voči ženám, ktoré museli za svoje práva bojovať holým životom. MDŽ je pre Američanov krvavá škvrna v ich dejinách, krv na rukách kapitalistov.

Za zneužitie amerického sviatku z roku 1908 sa môžu hanbiť súdruhovia .

V Rusku sa môžu hanbiť za zákon ktorý umožnuje mlátiť ženy u nás za neprijatie Istanbulského dohovoru.

Zneužitie amerického sviatku na komunisticku propagandu dorazilo dno.

Možno, ale za samotný vznik sviatku sa môžu hanbiť americkí vykorisťovatelia, americké kapitalistické nenažrané svine.

Príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej k MDŽ:

odkaz

Protestné pochody časom nadobúdali na sile, roku 1908 v tento marcový deň pochodovalo ulicami New Yorku už 15 000 žien. K žiadostiam o skrátenie pracovného času a vyššie platy pribudli aj politické požiadavky, najmä získanie volebného práva. odkaz

Lemmy aby sme len nedrístali o kapitalistických sviniach a volebnom práve žien .

Pred 114 rokmi mali ženy volebné právo iba v jedinej krajine sveta, na Novom Zélande. Ten ženám priznal právo voliť (nie byť volené) už v roku 1893. O ďalší prielom sa postaralo Fínsko, ktoré pred 114 rokmi (7. marca 1906) zaviedlo volebné

Hoci boj za zrovnoprávnenie žien (nielen vo voľbách) sa začal v 19. storočí vo Veľkej Británii a Spojených štátoch, ani jedna z týchto krajín nebola medzi prvými, ktoré ho na celonárodnej úrovni uznali. Do vypuknutia druhej svetovej vojny získali ženy práva vo voľbách v 32 krajinách vrátane, napríklad, Kanady (1918), Československa (1919) či USA (1920). Až po vojne získali ženy právo voliť aj vo Francúzsku či v Taliansku.

odkaz - toto oslavujem ja

Ako žijú ženy v najhoršej diktatúre sveta?

Oficiálne sú si v Severnej Kórei rovní všetci, vrátane mužov a žien. Nie je to pravda.

Naisto to nevieme, lebo severokórejský režim je tajomný a tajnostkársky. Zrejmé však je, že ženy, ktorým sa odtiaľ podarilo utiecť, podávajú úplne iný obraz ako propaganda. Podľa nej sú si ženy a muži v KĽDR rovní a majú rovnaké práva. Tie a tí, čo tam kedysi žili, však hovoria, že je to obrovská lož. V Severnej Kórei majú práva len vyvolení, ostatní sú vystrašená, hladná a zrobená masa. Život v KĽDR je hrozný a v mnohých ohľadoch dopadá na ženy ešte drsnejšie ako na mužov.

Hoci oficiálne miesta hovoria o rovnosti a emancipácii, v spoločnosti sú hlboko zakorenené patriarchálne predstavy o postavení muža a ženy, na vidieku dokonca aj predsudky a povery o tom, že ženy môžu ľuďom počarovať, nosia smolu a podobne. Platí tiež, že úlohy muža a ženy sú presne zadefinované a neznesú sa žiadne odchýlky. „Ideálne“ usporiadanie vyjadruje kórejské príslovie: Dvor, na ktorom je kohút ticho a sliepka kotkodáka, nie je v poriadku.
Manžel ideológ

V KĽDR nie je muž ani tak tým, kto nosí domov peniaze, ale ako v Guardiane opísala jedna zo severokórejských utečeniek, „úlohou muža je predovšetkým naučiť manželku a deti, aby neurobili niečo, čo je v rozpore s ideológiou, dokonca aj keby to malo znamenať, že zomrú od hladu. Toto vedieaž k rozvodom. Ak manžel alebo manželka robia niečo, čo je v kontraste so straníckou ideológiou, považuje sa to za dôvod na rozvod. Rovnako je zvykom, že svojmu životnému partnerovi nemôžu ľudia ukázať stranícky preukaz ani hovoriť o svojich úlohách, pretože politická ideológia je oveľa dôležitejšia ako vzťah medzi manželmi.“

V podozrievavom až paranoidnom režime si ľudia nedôverujú, boja sa povedať svoj vlastný názor, nasilu a kŕčovito vyjadrujú svoju oddanosť zriadeniu, a to platí aj medzi manželmi. V takomto nastavení asi ťažko hľadať v rodinách nejaké hlbšie city.

Hoci v Severnej Kórei ľuďom prikazujú aj to, čo si majú myslieť a chcú o nich vedieť všetko, sú oblasti, kde je režim benevolentný a tvári sa, že nezasahuje do súkromia svojich občanov. Týka sa to napríklad aj domáceho násilia.

K ideológii KĽDR patrí aj tvrdenie, že v spoločnosti neexistujú žiadne triedy a kasty, čo však nie je pravda. Napríklad ženy vysoko postavených štátnych funkcionárov žijú v inom svete ako ich spoluobčianky. Inde nakupujú, rodia, bývajú.
Ako prežiť

Rovnosť sa neprejavuje ani medzi pracujúcimi. Ženy stále dostávajú menej platenú prácu, nepostupujú a keďže severokórejské hospodárstvo stagnuje, mnohé ženy sa už ani nevedia zamestnať a zostávajú v domácnosti. To však rodiny ešte viac posúva k hladu a biede, hlavne v prípade, ak ide o rodiny bez otca.

Potom má takáto žena možnosť pokúsiť sa zarobiť niečo na čiernom trhu, ktorý sa v KĽDR čoraz viac rozmáha, čo však môže byť riskantné. „Pre vážnu ekonomickú situáciu a potravinovú krízu čoraz viac žien preberá zodpovednosť za zabezpečenie svojich rodín, čo znamená, že sa viac pohybujú na verejných miestach, predávajú a prevážajú svoj tovar. V štáte, kde sú muži dominantní v silových zložkách, to znamená, že ženy obťažujú a znásilňujú inšpektori na trhoviskách, sprievodcovia vo vlakoch či vojaci. Máme svedectvá, že aj keď je znásilnenie maloletej v KĽDR kruto potrestané, v prípade dospelej ženy sa to takmer nepovažuje za zločin,“ napísala vo svojej správe ľudskoprávna organizácia Amnesty International.

Inou alternatívou ako prežiť, je skončiť ako prostitútka v prihraničí s Čínou, čo tiež predstavuje mnohé riziká. Hoci režim oficiálne hovorí, že prostitúcia je ilegálna, ešte za vlády otca súčasného lídra Kim Čong-una, Kim Čong-ila, samotný režim „prevádzkoval“ skupiny starostlivo vybraných dcér z rodín oddaných straníkov, ktoré od puberty vychovávali na to, aby „slúžili“ najvyšším lídrom. Aj keď ich po nástupe Kim Čong-una zrušili, objavili sa informácie, že nové ženy zháňajú aj pre neho.
Nepriateľské živly

Ako v každej totalite, aj v KĽDR existuje skupina ľudí, voči ktorým sa treba vymedzovať, trestať ich a poukazovať na nich ako na zradcov. Ide hlavne o politických väzňov, čo sú ľudia odsúdení aj za úplné maličkosti. Obyčajne skončia v pracovnom alebo reedukačnom tábore, kde mnohé a mnohí neprežijú. Aj tu sa dá povedať, že ženy to majú ťažšie: už len pre samotný charakter ťažkých prác, ale aj preto, že im odoberajú deti a v táboroch ich sexuálne zneužívajú dozorcovia.

„V tábore som videla tehotné ženy. V KĽDR je zákon, podľa ktorého nesmú mať politickí väzni potomkov. Tak týmto ženám robili potraty. Do maternice tehotnej ženy napustili pomocou veľkej striekačky slanú vodu, aby zabili plod, dokonca aj keď bola žena osem, deväť mesiacov tehotná. Niekedy sa narodilo živé dieťa, ale dozorcovia ho ešte zakrvavené po pôrode dokopali na smrť,“ opisuje vo svojej knihe Li Sun-Ok, ktorá prežila v severokórejskom pracovnom tábore sedem rokov.

Oddaná členka strany sa do väzenia dostala preto, lebo na jej pracovisku meškali dodávky a režim v tom namiesto zúfalo zlého plánovania a nedostatku materiálu videl jej sabotáž.

Dnes občianka Južnej Kórey Li o znásilňovaní, vraždách novorodencov, práci, pri ktorej sa jej skrátila chrbtica, popravách žien, čo kričali mená svojich detí, i o tom, ako ona sama prišla o rodinu, rozpráva už roky.

Neznesiteľnosť pomerov v KĽDR, kde ženy v posledných rokoch ešte musia aj povinne slúžiť v armáde, spôsobuje, že ľudia hľadajú cesty, ako utiecť. Medzi utečencami z KĽDR asi nie prekvapujúco prevládajú ženy, ktoré však často skončia v rukách prevádzačov a obchodníkov s bielym mäsom. Na rozdiel od mužov, čo si útek vybrali skôr z ideologických dôvodov, ich k nemu doženú skôr bieda, hlad, strata živiteľa, hlavne ak skončil ako politický väzeň, a túžba prežiť.

KĽDR má samozrejme aj ženy, ktoré majú prominentné postavenie, ale väčšinou nie v politike. Ide hlavne o športovkyne či vzorné pracovníčky.