Desiaty krát Koberec

Slnko svieti, vtáčiky čvirikajú...hnusná idylka...ale lampa slabo svieti a sestričky štebotajú, to je krásny pocit po dva a pol týždni rekreačného pobytu v nemocnici s liečebným programom: bezvedomie 24 hodín denne. Otvoril som oči úplne či ma zrak a sluch neklame, neklamali, okrem toho, že som bol strašne stuhnutý a dolámaný, som sa cítil skutočne dobre. Žil som a hoci som sa toho života už dvakrát toho večera vzdal, tak som ho teraz celkom rád ponúkol nech si otrie zablatené nôžky po dlhej ceste na mojej rohožke kričiacej WELCOME. Jemne som sa zdvihol na lakťoch, brucho ma už nebolelo, a obzrel som si izbu. Krásna nemocničná izba, len som nemal pocit, že by to moje poistenie alebo moje peniaze v prasiatku mohli vykryť. Vidíte aký je človek skazený, preberiem sa z mŕtvych a prvé na čo myslím sú peniaze (vráťte sa na začiatok, prvé bolo slnko a vtáčiky). Takže som si vnútorne vynadal a dostal som chuť zabehať si, natiahnúť už zdravé telo, dať si lízatko a šálku čaju.

-Mademoiselle, nemáte niečo na pitie?-, usmial som sa na mladučký zjav v sestričkovských šatách.
-Iste, monsieur.-, a doniesla mi pohár minerálky. Napil som sa a pokračoval som úsmevom.
-Prepáčte, že som tak smelý, ale ako dlho tu som?-
-Presne osemnásť dní. Ani Vás nebolo treba veľmi zašívať, doplnili sme Vás krvou, len nejako sa Vám nechcelo sa zobudiť.-, áno, úsmev milej sestričky lieči najviac.
-Uf, ospravedlňujem sa, že vám tu zaberám lôžko z tej mojej čistej lenivosti.-
-To je v poriadku, zajtra príde Vaša priateľka a ak doktor dovolí, tak si Vás aj o dva dni odvedie.-
-Moja priateľka?-
-Tá, ktorá Vás prakticky doviezla, vravela, že je Vaša priateľka.-
-Ah, áno, jasné.-, hoci som si spomínal na nejakú ženu, tak pochybujem, že moje bezvedomé telo ju stihlo očariť niektorým z mojich tisíc a jeden spôsobov, -Chápte, som ešte trošku zmätený.-, pozrel som jej na menovku, -Prosím Vás, Marie, viem, že by ste nemala, ale vezmite ma vonku na cigaretu.-
-Teraz ste z hrobu utiekol a už si zabíjate ďalší klinec?-
-Chcem si len spomenúť na ten pocit.-, pripočítajte dvadsaťtri minút presviedčania a podarilo sa, opieral som sa o múrik a pri chuti cigarety som si spomenul na všetko z toho večera. Bolo to zvláštne, ale sám v sebe som sa smial smrti do očí, ušiel som je. Zase raz. Viem si predstaviť ako teraz smrť v ťažkej depresii z mojej možnej nesmrteľnosti doma pije do nemoty. Trošku mi jej bolo ľúto, no čo už, vyhráva silnejší a okrem toho, veď mala ešte dosť času sa na mňa pripraviť.

Moja samozvaná priateľka sa skutočne objavila na druhý deň môjho návratu. Teraz som už mohol plne odceniť jej krásu, črty nepatrili femme fatale, ale v kombinácií s tým, čo z nej vyžarovalo, to jednoznačne femme fatale bola. Odhadol som ju na tridsať rokov a značné bohatstvo podľa ledabolej elegancie, ktorú na nej odrážalo oblečenie. Naozaj som nerozumel, prečo sa práve táto žena o mňa v hlbokej noci postarala. Čokoládovo-orieškové oči sa na mňa upreli, tak som sa posadil a usmial (uvedomil som si, že som čistý a v posteli, takže som nadobudol trošku sebavedomia).
-Madame, som Vám neskutočne zaviazaný. Ďakujem, že ste mi zachránili život.-, zažmurkal som a zneistel som, pretože som vlastne nevedel aká reč bude vhodná, rozhodol som sa ponechať si teda svoj prirodzený štýl vyjadrovania.
-To nestojí za reč, verím, že aj Vy by ste mi v obdobnej chvíli pomohol.-
-Isteže, ale kto by už ubližoval takej žene ako ste Vy?-
-Takých sa nájde, najmä tých závistlivých.-
-Takže môj odhad je správny, ste bohatá.-
-Áno, máte skvelý postreh,-, znelo to pomerne dosť sarkasticky, ale sarkazmus znášam veľmi dobre, - ale viac sa dozviete, až viete kedy?-, usmiala sa vyzývavo.
-Našťastie je tunajší personál celkom milého správania, takže som mal možnosť si spomenúť.-
-Takže?-
-Takže máte moje ďalšie ospravedlnenie, že som Vás ešte aj v takej chvíli obťažoval.-
-Pôvodne som sa na Vás ozaj v tomto chcela vykašľať, ale ako vidím, ste celkom milý a vnímavý mladý muž.-
-A ani škaredý nie som. Aha!-, s úplnou vážnosťou som ukázal na tvár.
-A skromnosť Vám tiež nechýba.-
-Álee, skromnosť je pre tých čo nie sú skutočne úžasný ako ja. Som Alex.-
-Constance, teší ma.-, cítil som sa ako nedávno bodnutý D'Artagnan, ale bodnutý kupidovým šípom.
-Že vraj ma zajtra pustia.-, tentokrát celkom prázdno som nadhodil blížiacu sa realitu.
-Neboj sa, všetko som za teba zaplatila,-, nenechala ma oponovať,- peňazí mám viac než dosť, nerob si starosť. A zajtra prídem po teba, môžeš chvíku ostať u mňa. A nenamietaj, tu máš pomaranč.-, podala mi pomaranč, ktorý pred chvíľkou ošúpala, otočila sa na podpätku a odišla, ostal som ešte chvíľku stáť s otvorenými ústami. Až som sa spamätal, tak som si jeden mesiačik citrusového plodu vložil do úst a rukou pritlačil nemohúcu sánku. Zažmurkal som a poslal vrúcny bozk na líce Boha, ktorého neexistenciu som len nedávno vnímal. Potom som si spomenul ešte na ďalšiu osobu, ktorá si zaslúži poďakovať. Život, chlapče milý, ďakujem, že ma nikdy nenechávaš v kýbli.

Ďalší deň som bol už od rána pobalený a sedel som pri okne zvedavý, či si Constance zo mňa len parádne nevystrelila, no paranoja nebola na mieste, keďže sa zjavila v dverách okolo druhej poobede, kým som sa stihol potešiť, tak za ňou vstúpil aj muž. Oblial ma pot, no za chvíľku som pochopil („Pane, môžem Vám vziať kufre do auta?“), bol to šofér, oblial ma druhý pot, že čo za ženu si ma tu adoptovala, no kocky boli už dávno hodené, teraz už dokonca aj stratené, tak som sa vydal na ďalší kúsok mojej životnej cesty a nastúpil som do čierneho mercedesu so zatemnenými oknami a po hodine cesty sa moje prekvapenie ešte vystupňovalo, keď sme zastali a šofér nám otvoril dvere, tak som zbadal, že stojíme pred malou vilou (popravde slovo „malá“ tu bolo úplným offtopicom, odhadol som, že pár mojich pôvodných bytov by sa tu vošlo aj s posilami). Šofér poodnášal veci a Constance ma zaviedla do záhrady. Posadil som sa pod slnečník a usmial sa na vtáčika naľavo a potom na dážďovku pod zemou a nakoniec aj na trávu. Moja bytosť hltala všetok ostatný život navôkol ako smädná ťava, až kým sa nevrátila Constance s minerálkou, musel som protestovať, že by som si aj dal pivo po tak dlhom čase. Tichúčko sa usmiala a doniesla mi plechovku (chválabohu Heineken a nie nejaká francúzska sračka) a dokonca aj cigaretu som dostal. Zbytočne by som opisoval nasledujúci rozhovor, každopádne krátky výcuc je asi takýto. Constance je sirota, na jej malé šťastie (málo cynické) jej rodičia mali istý titul, ktorý zdedila aj ona, je to barónka bohvieakého rodu. S týmto titulom ako jedináčik zdedila aj ohromné bohatstvo. Najzaujímavejšie je, že aj tak si zachovala neskutočnú, krásnu jednoduchosť normálneho človeka, čo zabezpečilo pokračovanie môjho života. Smiala sa z hlúpostí, smiala sa z múdrostí, smiala sa zo smrti, smiala sa z chudoby, smiala sa s bohatstva a čo bolo najdôležitejšie, tak sa smiala aj zo života samotného. Bolo mi s ňou naozaj dobre, jej inteligencia ma bavila pri ťažkých otázkach a jej prirodzená vlastnosť byť milá ma zas chránila pred okoloidúcim svetom, pomaličky ale isto som sa s ňou cítil viac než dobre...až tak, že som sa chvíľkami ponáral do perín, ktoré sa nenachádzali v mojej hosťovskej (mimochodom, hosťovská je v tomto prípade veľmi ľahkomyseľne použitý výraz, keďže luxusný apartmán by bol tejto izbe len špajzou), ale v jej vlastnej spálni. Nový príbeh sa naplno rozkrútil a moje koleso šťastia neustále zastávalo na stopercentnej zľave. Tu v pokojnom zázemí sa mi dokonca podarilo zohnať aj prácu, síce to bola práca grafika na polovičný úväzok, ale nechcelo sa mi len tak sedieť na zadku a príjmať od Constance naozaj všetko, veď to poznáte, mužská hrdosť. Smiešna záležitosť, ale tak to funguje. Bola ochotná ma počúvať a bola ochotná aj nechať sa počúvať, rozumeli sme si, hoci bola o približne desať rokov staršia, ale fungovalo to. Dokonca (ja!!!) som spoznal aj parížsku smotánku, večierky plné kaviáru, šampanského a neskutočne prázdnych kecov vlastnými manželmi ohrdnutých dám a zároveň tých mužov, ktorí už nič iné ako akcie a biznis nemali, dočkal som sa aj intríg, skutočne neľudských (síce ich konali práve ľudia). Svet, v ktorom som ozaj nikdy nechcel byť, ma práve teraz pohltil a to len kvôli nej, kým som tie dva mesiace spomínal na lásky a sklamania a útrapy a šťastia môjho života, tak teraz som ho len tak naprázdno žil a ozaj mi nič nechýbalo. Zabával som sa na ľuďoch, ktorí mali najviac na to, aby žiť mohli, ale žiť nevedeli a zároveň som sa tešil z Constance, ktorá žiť práve vedela a zabávala sa na tom tak isto ako ja a po večeroch, keď sme pili lacné víno na trávniku jej záhrady, tak sme viedli dlhé rozhovory, ktorých výsledkom bolo jediné, nezmysel.

Samozrejme sa to nestalo mojou jedinou náplňou, so šoférom som sa veľmi dobre spriatelil a poniektoré noci sme sa len tak flákali mestom a vymetali lacné pajzle. Po istom čase ma ale celý život začal nejako mrzieť, v tých krčmách, medzi chudobnými a stratenými ľuďmi nebolo ani o kúsok viac ľudskosti ako v tých bohatých hlupákoch. Okrem kaviáru to boli slané tyčinky a miesto šampusu to bolo pivo, poldeci alebo lacné napodobeniny vína, ale všetko to neľudské tu bolo prítomné v rovnakej miere. Človek ako taký mi začal vadiť priam bytostne, nevedel som sa zmieriť s toľkým zlom. Toľko špiny, že by som sa márne hrabal roky v žumpách sveta, aj tak by to bol len zlomok humusu za nechtom, kedy sa človek zapredal tomu, že prestane tým človekom byť?

Ako to už vo mne bývalo v tom čase, tak som veľmi rýchlo začal byť znechutený. Príliš znechutený aj na to, aby to Constance ešte stíhala zachrániť, žiadalo sa mi vrátiť sa na tú špinavú ulicu a krvácať dušu do prázdna pomäteného sveta, žiadalo sa mi tam konečne umrieť na tom chodníku, túžil som aby ma ten človek bol bodol ešte raz alebo aby Constance nikdy nebola prejavila to jednoduché ľudské dobro. A tak: Vďaka prírode za krásne divadlá, práve vychádza slnko. V Paríži niet krajšej veci ako západ alebo východ slnka, tá panoráma je proste ľúbivá. Škoda, že tá ľudská panoráma je tak smutná...
Muselo to prísť, to ráno som povedal Constance po niekoľkých mesiacoch, že odchádzam, musím ďalej. A vlastne ani nie tak ďalej, ako ísť domov, áno, konečne mi srdce zapišťalo za slovenskými horami, dolami a bytovkami. Nevzal som si od nej žiadne peniaze, na svoj polovičný úväzok som si zarobil dosť, dosť na to, aby som sa vrátil domov, veď môj byt na Slovensku bol ešte asi stále platený z konta vyhradeného na tento účel, takže stačilo mi minimum na to, aby som sa dostal domov a vrátil sa po tomto dobrodrúžstve do môjho pôvodného života. Ešte ten večer som si pobalil to málo, čo mi ostalo, pobozkal Constance na rozlúčku, poďakoval a dal si pivo na stanici so šoférom (mimochodom Michel) a nasadol na vlak...lietajúci koberec pristával späť v mieste výroby.

👍: piskotka

a marska a vies,ze som po vcerajsku aj ja nasadla na vlak ? ani ja uz nechcem byt nikym a nicim viazana a hlavne byt vaznena k niekomu vztahom,bo vdaka citom sa da s clovekom tak manipulovat,ze az ...uprednostnujem od teraz vsade iba rozum a vyrabam si svoj koberec s nazvom Logika a city prenechavam Parizankam,na Slovensku sa s nimi neda prezit..

hmm marsok..nemám slov..krásne podané ..))

👍: piskotka

nepresať a pokračovať..o dalšej púti a cesty životom..koberca

uz sedime viacere na tom koberci, tak nech nas to veje dalej.

už končí, už len jedna posledná časť bude