Chvíľka na druhom brehu

Pozoroval som, ako lekár začal s oživovacími pokusmi a pritom zistil, že mám zlomené rebrá. Poznamenal pri tom: „Nemôžem mu robiť masáž srdca“. Po niekoľkých minútach vstal a povedal: „Nejde to, tu sa nedá nič robiť, je mŕtvy“. Hovoril bernským dialektom a trochu úsmevnou taliančinou.

Sám som sa tej tragikomickej scéne skoro smial, pretože som vedel, že žijem, že moje ja neumrelo. Tam dolu ležalo len moje mŕtve telo. Situácia vyzerala dosť beznádejne, no vôbec mi to nevadilo. Naopak: bavil som sa pozorovaním celej tej námahy ľudí navôkol. Chcel som na nich „zhora“ zavolať: „Haló, ja som tu, ja žijem! Nechajte to telo na pokoji, ja žijem! Je mi dobre!“ Ale nikto mi nerozumel a ja som zo seba nemohol vydať žiadny zvuk, pretože tam „hore“ som nemal hrdlo ani ústa.

Koniec-koncov však bolo veľmi zaujímavé pozerať sa, ako tam „dolu“ umieram, – zhora ako divák, bez emócií a v nebeskom stave, vidieť tam dolu každú podrobnosť a pritom žiť ďalej. Mimozmyslové orgány mi fungovali dobre a moja pamäť registrovala všetko, čo sa odohrávalo. Mohol som myslieť, rozhodovať sa a necítil som pritom žiadne pozemské prekážky. Vznášal som sa vo výške asi troch metrov nad miestom nehody – vo viacrozmernom priestore.

Potom prišlo druhé intermezzo. Dejstvo sa ukončilo a pokračovalo ďalej to, ktoré predtým začalo.
Odvrátil som sa od miesta nehody, pretože ma už nezaujímalo. Chcel som letieť odtiaľ preč– a hneď som aj letel. Všetko bolo upokojujúce, harmonické, nádherné. Tóny a hra farieb boli čoraz silnejšie, stále plnšie, zaplavovali mňa aj celé moje okolie. Zreteľne som cítil harmonické zachvievanie. Potom som niekde vpravo hore uvidel slnko. Neviem prečo, ale videl som ho vpravo hore pulzovať, vpravo hore – a nie priamo nad sebou. Zamieril som preto tým smerom. Slnko bolo stále svetlejšie, stále žiarivejšie, stále viac pulzovalo. Teraz už viem, prečo toľko ľudí a toľko náboženstiev považuje slnko za symbol Boha alebo ho dokonca priamo ako Boha uctievajú .

Letel som ďalej, sám – no mal som pritom pocit, že sám nie som, že ma obklopujú dobré bytosti. Vravím, všetko bolo upokojujúce, všetko harmonické a nádherné.

Ten zážitok beztiažového stavu a voľného letu na mňa tak hlboko zapôsobil, že som si po uzdravení urobil pilotný kurz a keď mám voľný čas, lietam vysoko nad hmlistými údoliami, v ktorých žijú ľudia, plní svojich problémov. Lietam trebárs z Lugana cez Poebene až k Stredozemnému moru. Keď je popoludní slnko vpravo nado mnou, cítim znovu, ako je všetko navôkol prežiarené a zaplavené Svetlom, energiou a Pravdou. A keď mám problémy, sám podstupujem túto ezoterickú leteckú terapiu a načerpám tak nové sily.

Autor: Artur Zatloukal