Cesta do raja

Stalo sa to už veľmi dávno, v Anglicku. Akási ženička v otrhaných šatách chodila po dedine, kopala na dvere domov a prosila o almužnu. Nemalo ktovieaké šťastie. Mnohí ju urážali, iní na ňu huckali psov, aby ju odohnali. Ktosi jej hodil do zásterky kúsok plesnivého chleba alebo zhnité zemiaky. Iba starček a starenka, ktorí bývali v domci na konci dediny, ju pozvali ďalej.
„Posaď sa trochu sa zohrej,“ povedal starček.“ Starenka pripravila hrnček teplého mlieka a poriadny krajec chleba. Pritom sa pekne porozprávali a povzbudili ju.
Na druhý deň sa v dedine stala mimoriadna vec. Kráľovský posol poroznášal po domoch pozvanie do kráľovského zámku. Nečakane a prekvapujúce pozvanie vyvolalo v dedine veľký rozruch a popoludní sa všetky rodiny, vyobliekané do sviatočných šiat, hrnuli na hrad. Uviedli ich do nádhernej hodovej siene, každého na určené miesto. Keď si všetci hostia posadali, čašníci v livjerach ich začali obsluhovať. Hneď sa ozvali sklamaní nespokojenci a ich výkriky hnevu. Šikovní čašníci im kládli do tanierov zemiakové šupy, kamene a kúsky plesnivého chleba. Ale starých manželov, ktorí sedeli v kútiku, obslúžili so všetkou zdvorilosťou najvyberanejšími jedlami.
Do siene nečakane prišla ženička v otrhaných šatách. Všetci zmĺkli. „Dnes,“ povedala žena, „ste našli presne to, čo ste mi darovali včera.“ Zhodila zo seba obnosené handry, pod ktorými sa skrývalo zlatom vyšívané a drahokamami posiate žiarivé rúcho. Bola to kráľovná.

Jeden boháč sa dostal do raja. Najprv sa poprechádzal po trhu a s prekvapení zistil, že všetko sa tu predáva za veľmi nízke ceny. Hneď vytiahol peňaženku a začal si vyberať najkrajšie veci, ktoré videl. Keď šiel zaplatiť, podal anjelovi – predavačovi plnú hrsť veľkých bankoviek.
Anjel sa usmial a povedal: „Je mi ľúto, ale tieto peniaze tu nemajú nijakú hodnotu.“
„Akože?“ začudoval sa boháč.
„Tu platia iba peniaze, ktoré si daroval na zemi,“ povedal anjel.
Nezabudni na kapitál na svoju cestu do raja.

ktora kralovna to bola?

to by som aj ja rada vedela

ako zvycajne to bude opat len fiktivny pribeh..aj ked, richard III sa rad prechadzal po svojom kralovstve prezleceny za zobraka, aby vedel co si o nom pospolity plebs mysli a ako sa im pod jeho vladou naziva

nielen on, bol taký kráľ aj tu nablízku.

palotai pálca, nicsen száma 🙂
odkaz

tvojej maďarčine nerozumiem, ale je to Máťáš

Mátyas ..nepoznáš tento jeho výrok? ( Maďari nepoznajú mäkčeň )

ee ty si maďarka?

čo je na tom na zaplakanie?

veď to, že nepoznám. dve maďarky sa rozprávajú..

no bóže, ty máš lepší slovenský slovosled a ja maďarský pravopis

Antoanette?

antoanette zila v anglicku? mas brilantne znalosti dejin ty genius 🙂

Urcite to nebolo v anglicku ty genius. oni nemali ziadne dobre sklony.

...milá rozprávka. Tiež jednému bezdomovci vždy dáme nejaké drobné, keď ideme okolo, ale nechcem sa chváliť, naopak! Strašne ma hnevá, že na križovatku plnú smogu si posadí dieťa v kočíku, ako prostriedok na citové vydieranie...už som chcela naňho poslať sociálku, ale...nedokážem to! Mám dilemu. Keď mu to dieťa vezmú, urobím dobre?

Smrť nie je práve téma, ktorou sa ľudia radi zaoberajú. Bojíme sa umierania. No možno ešte viac ako samotnej smrti sa bojíme toho, že upadneme do zabudnutia. Prečo by sa inak toľko investovalo do mramorových pomníkov a zlatého gravírovania? Tibeťania však majú na celú záležitosť iný názor. V ich ponímaní je telo len obyčajnou schránkou. Keď sa raz duša rozhodne odísť, telo nemá ďalší význam. A posledný akt šľachetnosti môže byť doslova jeho návrat do prírody.
Prastarý buddhistický rituál dža-tor je na Tibetskej náhornej plošine stále najbežnejšou formou, ako sa vyrovnať s telesnými pozostatkami. Nazýva sa aj nebeský pohreb, aj keď v doslovnom preklade znamená „poskytnúť almužnu vtákom“.

Na chrbte:

Prvých dvadsaťštyri hodín po smrti mŕtveho udržiavajú v sediacej polohe. Keďže sa verí, že človek opúšťa telo cez temeno hlavy, posed mu má celý proces uľahčiť. Lámovia nebožtíkovi predčítavajú text z Knihy mŕtvych, ktorý ho má previesť úskaliami barda. Bardo je interval medzi dvoma okamihmi, medzistupeň medzi dvoma životmi. Má niekoľko úsekov. Začína sa opustením starého tela, končí sa nájdením nového. Čo sa deje medzi tým, závisí do istej miery od duchovnej úrovne mŕtveho. Môže dôjsť k oslobodeniu od kolobehu znovuzrodení, no tiež hrozí nebezpečenstvo v podobe halucinácií, ktoré prichádzajú ako echo skutkov vykonaných počas života. V kresťanskej terminológii by sa práve toto dalo prirovnať k prechodu očistcom. V takýchto okamihoch by Kniha mŕtvych mala poskytnúť pomoc a vedenie. Na tretí deň rán mŕtveho požehnajú a zložia do prenatálnej polohy. Blízky priateľ ho potom na chrbte odnesie na pohrebisko.
Ako piknik: Čínske úradynerady vidia cudzincov na nebeskom pohrebe. Niekoľko turistov už pre to uväznili, vypočúvali a prinútili podpísať priznanie viny. Ani Tibeťania nie sú práve nadšení nevítanými hosťami. Predsa len - je to pohreb, intímna záležitosť. Kto to nepochopí po dobrom, tomu sa môže ujsť aj spŕška kameňov.
Keď som sa v to ráno vybrala k stovkám modlitebných vlajočiek za mestom, mala som nejasný pocit, že idem práve na pohrebisko. Istotu som získala pri pohľade na blízky kopec. Čo z diaľky vyzeralo ako nerovnomerne porozhadzované skaly, bol v skutočnosti kŕdeľ obrovských supov. Vôbec sa nehýbali. Spali. Dolu pod kopcom stáli tri autá. Asi dvadsať ľudí sedelo v malých skupinkách na lúke. Opatrne som sa priblížila. Zaregistrovali ma. Niektorí mi na pozdrav kývli hlavou. Dosť na to, aby som si to vysvetlila ako povolenie zostať...
Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Ľudia besedovali, pili kolu, niektorí podriemkavali. Vyzeralo to skôr ako piknik než ako pohreb. Slnko už bolo vysoko, keď sa jeden z mužov začal prezliekať. Tričko vymenil za dlhú bielu košeľu. Na nohavice si navliekol sukňu. Opásal sa igelitovou zásterou. Nakoniec si založil biele rúško na tvár. Bol to rogjapa, vykonávateľ rituálu.
Pristúpil k malej skupinke sediacej pri bale tmavočervenej látky. Aj ostatní ľudia povstávali a presunuli sa bližšie. Niekoľkí mu asistovali pri otváraní balíka. Bolo v ňom telo muža.

Smútočné zhromaždenie:

Čínska vláda označila v 60. a 70. rokoch nebeský pohreb za barbarskú praktiku a zakázala ho. Po čiastočnom uvoľnení ovzdušia kultúrnej revolúcie sa však rituál začal opäť praktizovať. Jeho pôvod nie je úplne jasný. Buddhizmus sa objavil na Tibetskej náhornej plošine okolo šiesteho storočia nášho letopočtu. Predtým telá mŕtvych pravdepodobne hádzali do riek. Nové náboženstvo však prinieslo iný pohľad na vec. Učenie o znovuzrodení postavilo telo do pozície bezvýznamného obalu. To spolu so zdôraznením štedrosti a súcitu so všetkými živými bytosťami vytvorilo vhodný základ pre rituál nebeského pohrebu. Okrem toho v kraji, kde je drevo vzácne a zem často celoročne zamrznutá, ním aj prakticky vyriešili problém, čo s mŕtvolou.
Nebožtíka celého v bielom vyzliekli donaha. Samotným pohrebiskom boli dva štvorcové metre udupanej zeme, starostlivo vyčistené od trávy a kameňov. Na jednej strane do zeme zabili kôl. O ten kusom povrazu priviazali hlavu mŕtveho.
Rogjapa si začal ostriť nôž. Popritom si len akoby sám pre seba niečo hmkal. Niekoľkokrát obišiel telo, pravdepodobne sledoval predpis, no ja som skôr mala pocit, akoby nevedel, odkiaľ začať. Ostatní si zatiaľ posadali okolo. Muž sa zohol a pustil sa do práce.
Systematicky rozrezával svaly a šľachy, oddeľoval kusy mäsa od kostí. Najprv chrbát, potom ramená, ruky, stehná, pomaly sa prepracoval až k chodidlám. Po krátkej prestávke si celé telo otočil a pokračoval. Občas prešiel z mrmlania do polohlasného spevavého odriekania mantier. Potom, akoby sa zadýchal, náhle stíšil hlas tak, že ho skoro vôbec nebolo počuť.
Supy sa zatiaľ ani nepohli. Rovnako ani ľudia, sedeli alebo ležali v tráve takmer bez pohybu. Občas po očku pozreli na muža, ktorý rezal ešte pred tromi dňami živé telo na kúsky, a vrátili sa k rozhovoru. Žiadne smútočné zhromaždenie.
Takto prešla možno polhodina. Napokon sa rogjapa vystrel a narovnal si chrbát. Bokom niečo zakričal k prísediacim. Tí sa poslušne zodvihli a presťahovali pár metrov ďalej. Muž potom zodvihol kus mäsa. Vyhodil ho vysoko do povetria.
Hladné vtáky: Supy sa akoby len teraz zobudili. Pomrvili sa, ponaťahovali krídla. Ťažkopádne sa spustili z vŕška a urobili niekoľko pomalých okruhov nad našimi hlavami. Trochu nemotorne pristávali. Skackajúc sa pomaly priblížili. Len pár krokov od tela zastali a už iba hladne naťahovali krky. Rogjapa im hodil ďalší kus mäsa. S krikom sa oň pobili. Muž poodstúpil. Supy sa pomaličky odvážili o ďalších pár centimetrov. Zrazu jeden z nich postrčil toho pred sebou a celý kŕdeľ škriekajúc cúvol. Vyzeralo to, že rogjapa stratil trpezlivosť. Znovu podišiel k telu. Odrezal ešte niekoľko kusov a ledabolo ich hodil kŕdľu. Potom si sadol do trávy, chrbtom k celému dianiu. Supy sa ešte chvíľu okúňali. Nakoniec sa našiel prvý odvážlivec. Zobákom si odrafol kúsok z lýtka. A vtedy sa obrovské vtáky naraz vrhli na nebožtíka.

Kusy mäsa:

Kým na západe supy väčšinou považujú za odpudzujúce stvorenia a synonymum pre akúsi krutosť a krvilačnosť, v tibetskej mytológii majú zvláštne miesto. Je pravda, že málokedy zabíjajú, a ak áno, vyberajú si slabé a choré jedince. V prírode teda udržujú rovnováhu. Občas sa romanticky označujú za stelesnenie dákin, buddhistických bohýň nazývaných aj nebeské tanečnice. Prirovnanie vtákov, ktoré sa zatiaľ snažili ukoristiť si čo najväčší kus ľudského mäsa, k nadpozemským bytostiam bolo nad moje chápanie. Vlastne som od začiatku mala pocit, že toto celé akoby sa dialo v akomsi sne. Z môjho mozgu neprichádzala žiadna citová reakcia na obrazy pred mojimi očami.
Asi v polovici hostiny sa objavili vrany. Chvíľu úctivo postávali v diaľke. Hlad bol však silnejší ako strach. Pomaly, nenápadne sa zamiešali medzi supy. Zrazu sa strhol krik a mávanie krídel. Z hlúčika vtákov vyletela vrana s rebrom v zobáku, prenasledovaná niekoľkými ďalšími. Inak cele kŕmenie prebiehalo relatívne pokojne. Rogjapa občas zakročil, rozrezal šľachu alebo oddelil kosti. Nakoniec odviazal hlavu od kola. Vtedy sa strhla prudká bitka. Supy škriekali a navzájom sa ďobali zobákmi. Každý chcel svoj podiel.
Nezostalo nič: Pohyb ustal. Vtáky neurčito postávali, čakali. Muž začal zbierať kosti, rozvláčené po celej lúke. Chodil pomedzi kŕdeľ obrovských dravcov, akoby to boli len sliepky. Nakoniec zbehol po lebku, čo sa v zápale boja zakotúľala až k potoku.
Jeden z prísediacich mu priniesol vrece s campou, opraženou jačmennou múkou. Ďalší dvaja prišli s plochým kameňom. Rogjapa sa posadil ku kôpke, ktorú nazhromaždil. Do pravej ruky zobral sekeru, ľavou si pridŕžal kosti na kameni. Opakom poriska sekery ich začal drviť a výdatne ich posýpal múkou. Bolo vidieť, že je unavený. Pracoval pomaly a už ani nespieval. Krvavými rukami si utieral pot z čela.
Buch, buch, buch - po krátkom odpore aj lebka predsa len praskla. Jej obsah rogjapa vybral a zamiešal do zmesi. Potom nechal supy, nech pokračujú v hostine.
Želala som si, aby už bol koniec. Nebol. Rogjapa s pomocou ďalších mužov sa dal zbierať úlomky kostí. Tie znovu rozdrvil a zmiešal s múkou. Považuje sa totiž za veľmi zlé znamenie, ak vtáky odmietnu čo i len najmenší kúsok.
Z tela napokon nezostalo nič. Niekoľko supov odletelo naspäť na kopec. Zvyšok zostal len tak stáť; s privretými očami trávili svoje raňajky. Vrany dočisťovali scénu. Nebožtíkovo oblečenie spálili v ohni. Pohreb sa skončil.
Nové vtelenie: Zarazilo ma to prázdno, čo ostalo. Žiadny pomník, žiadne kvety, proste nič. Buddhisti veria, že 49 dní je dosť dlhý čas na nájdenie nového vtelenia. Počas nasledujúcich siedmich týždňov teda budú rodinní príslušníci v chráme ponúkať dary a vykonávať rituály, ktoré majú podporiť mŕtveho na ceste k oslobodeniu.
Sedela som tam a nemohla som pochopiť, čo som práve videla. Uvedomila som si len, že Tibeťanom tak trochu závidím vieru, ktorá považuje smrť za úplne prirodzenú súčasť života a stavia sa k nej čelom bez zbytočných klišé. Ale je naozaj taký veľký rozdiel medzi pomalým rozkladom v truhle a týmto?
Rogjapa podišiel k skupinke, pri ktorej som sedela. Celú zásteru, ruky aj tvár mal zašpinenú krvou a kúskami mäsa. Ruky si nedbalo utrel do sukne. Zložil si rúško. Usmial sa na mňa širokým úsmevom, v ktorom chýbalo pár zubov. „Nechceš jedného z nich pohladkať?“ naznačil smerom k supom. Cely hlúčik vybuchol do hurónskeho smiechu. Zdalo sa mi to celé také neuveriteľne absurdné, že som úsmev úprimne opätovala.

MIRKA FOFFOVÁ

a že pozdravujem Mirku Foffotovu 🙂
odkaz

viem,
poučné sa uvedomí ale rýchlo zabudne.