Budú Božie deti v pekle?

Krištof napísal: Takže kto si evanjelium prečíta, zistí, že nie všetci veriaci kresťania pri druhom príchode Krista nutne pôjdu hneď na nejaké rajské miesto s Pánom Ježišom; niektorí môžu dostať aj trest za svoje zlé skutky a pod.
----------------------------
Nie všetci, ktorí sa hlásia ku kresťanom, sú aj v Božích očiach kresťanmi. Boh vie, ktorí sú jeho, lebo Boh je Duch a vie v ktorom skrci kráľuje svojím Slovom - Duchom. Boh vie, ktorí sú narodení z jeho semena – Slova a teda sú jeho deti a ktorí sa len hlásia ku kresťanom. Ani jedno jeho dieťa nezyhynie a nikto ho nevytrhne z jeho ruky, lebo Otec je najväčší. Náš všeobecný pohľad na kresťanov nie je Božím pohľadom, ktorý nie je všeobecný, ale vie o každom dieťati narodenom z jeho semena.

No tu nestojí otázka, či počas života tu na zemi Otec na nebesiach tresta, či netrestá svoje deti, napomína, alebo nenapomína.

RKC učí niečo úplne prevrátené, čo Písmo neučí a to, že Otec svoje dieťa a teraz pozor - po smrti odsúdi do nejakého dočasného pekla - očistca, ako keby dokonalá obeť Ježiša Krista bola nedostatočná na ospravedlnenie zo všetkých hriechov. Ako keby moc evanjelia Ježiša Krista neviedla k svätému životu. No nie každý strom v Božej záhrade donáša rovnaký počet ovocia. Jeden menej a druhý viacej. No vždy je to strom z Božej záhrady a z Božieho semena. Každá rastlina, ktorú nezasadil Otec, tak vytrhá zo svojej záhrady.

Ospravedlnenie nie je proces. To sa stane raz a navždy, keď človek sa znovuzrodí z Boha a uverí spasiteľnou vierou. Iba tak môže nasledovať nový život vyučovaný a zdokonaľovaný tou istou milosťou. To je to posväcovanie – zdokonaľovanie sa v Kristu, čo už je procesom, no už v istote spásy. RKC učí úplne niečo iné!

Dieťa Božie je preto jeho dieťaťom Božím, lebo sa narodilo z Boha a nikdy neprestáva byť Božím dieťaťom. Otec ho počas jeho pozemskej púte napomína karhá, trestá, ale aj švihá. No táto starostlivosť vystríhanie a napomínanie neznamená stratu postavenia dieťaťa Božieho. Naopak, je tu vidieť opateru Otca o svoje deti, aby nezahynulo ani jedno z nich.

Ak by Otec svoje dieťa po smrti nechal zahynúť v pekle, tak Písmo by si protirečilo a v pekle by bolo plno Božích detí, čo je nezmysel.

Mat18 12Čo sa vám zdá, keby mal niektorý človek sto oviec, a keby jedna z nich zablúdila, či nezanechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nejde a nehľadá tej zablúdilej? 13A keď sa stane, že ju najde, ameň vám hovorím, že sa jej viacej raduje ako tým deväťdesiatim deviatim nepoblúdilým. 14Zrovna tak, nie je vôľa vašeho Otca, ktorý je v nebesiach, aby zahynulo čo len jedno z týchto maličkých.

Čo len jedno! Potom, kde sú tie Božie deti, ktoré by Otec nechal zahynúť v pekle? Ako vidíš, ani jedno nezahynie z tých, ktorých Otec dáva Kristu. Kto sú potom tí, ktorí odpadajú od Krista a hynú vo svojich hriechoch? Sú to tí, ktorých Otec dáva Kristu? Nie, nie sú! Sú ako tí, čo odišli od Krista a nechodili viacej s ním, ktorí z rožných vlastných pohnútok chceli prísť ku Kristu. Ak počuli, že nikto nepríde ku Kristu, komu to nie je dané od Otca, tak takýto Kristus im nevyhovoval a odišli si nájsť iného Krista, ktorý by im lepšie vyhovoval. Z takých potom vznikli rôzné náboženstvá antikrista.

Iba tí, ktorým je to dané od Otca prichádzajú k pravému Kristu.

Ján10 27Moje ovce čujú môj hlas, a ja ich znám, a nasledujú ma, 28a ja im dávam večný život, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky. 29Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých, a nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky môjho Otca. 30Ja a Otec sme jedno.

Je evidentné, že mnohé z Písma RKC ignoruje! Kto vytrhne Božie dieťa z rúk Otca, proti jeho vôli ak Otec je najväčší? Potom ako môžu zahynúť Božie deti v pekle? Nie sú to Božie deti z pohľadu Boha, ale sa len sami vydávajú za Božie deti, no nenarodili sa z Boha.

Tu je poradie – príčina a následok:

Ján 8 47 Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie; vy preto nepočúvate, pretože nie ste z Boha.

Ten, ktorý je z Boha - narodil sa z Boha, tak počúva na slová Božie – má uši od Otca na to aby počul. Najprv je teda narodenie z Boha a až následne je počúvanie – chodenie a teda prinášanie ovocia Ducha a skutkov viery.

No a prečo niektorí nepočúvajú – nedonášajú ovocie Ducha?

Ježiš na to odpovedá: lebo nie sú z Boha – nenarodili sa z Boha. Je to presne v tom zmysle, že najprv je učiniť strom dobrým, aby následne a to už prirodzene donášal dobré ovocie na Božiu chválu, lebo z Božieho semena vždy vyrastie dobrý strom. No a Boh seje do vopred pripravenej a oživenej pôdy v srdci človeka svoje semeno Ducha – Slovo. To semeno vzchádza a zakorení sa a vyrastie dobrý strom, ktorý už prirodzene donáša dobré ovocie. To je prirodzený dôsledok narodenia znova – z Boha.

Ježiš, ako dobrý pastier necháva ostatne a ide zachrániť svoju stratenú ovcu. On nezachraňuje cudziu ovcu, ale svoju ovcu. On vie, ktorá je jeho ovca. Iba Jeho ovce čujú na jeho hlas.

RKC učí, že nezachraňuje stratenú ovcu, ale ju odsúdi po smrti do dočasného pekla, aby si odtrpela svoje hriechy. Týmto protirečí hore uvedeným Kristovým slovám.

To, že RKC si vymyslela ešte nejaké dočasné peklo v podstate nepriamo nabada k hriechu, pretože podľa tohto učenia sa predpokladá, že ak sa katolík dostane do toho dočasného pekla, čo podľa KC to bude väčšina katolíkov, tak potom skôr či neskôr ide vraj do neba. Katolík má potom falošnú nádej spásy, lebo ak sa dostane do očistca, tak má zaistené, že skôr či neskôr vyskočí do neba. Potom je ľahostajný k tomu ako žije, lebo sa spolieha na to, že KC vybaví za neho nebo a to skrz pomyselný očistec. Hlavnou úlohou katolíka je sa dostať do dočasného pekla - očistca. Katolíci nepoznajú znovuzrodenie z Boha, lebo duch katolicizmu nie z Boha. Majú svoje dočasné peklo so sľúbeným rebríkom KC do neba a oni tomu veria.

Máš čiastočne mylný a zaujatý názor. Človek - aj znovuzrodený, vykúpený, "spasený" kresťan zostáva naďalej človekom so svojou nedokonalosťou. Aj tento "kresťan v Božích očiach" je iba nedokonalým človekom, ktorý kvôli tomu má čiastočne sklony robiť i chyby, prípadne zlé veci, hriechy, musí bojovať proti žiadostiam, pokušeniam, Pokušiteľovi, Klamárovi (Jn 8,44), má obmedzenia, môže sa v niečom mýliť. A má určitú slobodu a zodpovednosť. Existuje dobro a zlo, Desatoro, Zlaté pravidlo (Mt 7,12), skutky tela a ovocie Ducha (Gal 5,15-26); rôzne skutočnosti, pravdy.
Ani kresťan nie je vždy so všetkým tým dobrom v súlade. Má prípadne sklony zmýšľať a konať čiastočne zle, napr. podľa tých skutkov tela. A to je potom zlé, ak to niekto robí a zmýšľa čo i len čiastočne podľa toho. Preto niet divu, že existujú dočasné tresty, že je nutné robiť opäť pokánie, keď kresťan urobí zlú vec. Tam mu nepomôže to pôvodné znovuzrodenie, ak aj sám nie je aktívny, sám niečo nerobí, nečiní pokánie a pod. A čo ak sa daný kresťan v niečom dôležitom počas pozemského života mýlil? Čo ak bol v rozpore s dôležitou pravdou? Možno nevedome. Čo ak odporoval pravde, bol v niečom zaujatý, robil rozkoly, sváry...? Ten dočasný trest je v tom prípade namieste. Ten dočasný trest je riešením toho. Preto nie je vždy hneď raj (ani len večné peklo), lež najprv je niekedy dočasný očistec. Kresťan, ktorý si myslí, že je ,dokonalý', či už sám alebo nejako ,vďaka Bohu', a že ho nutne po fyzickej smrti čaká hneď raj bez dočasného očistca, sa môže veľmi prerátať. Môže na súde zistiť, aký bol nedokonalý, kde v čom robil chyby atď. A potom očistec je riešením. Niekedy musíme v pokore priznať, že sme robili i zlé veci, mýlili sa a pod. Tým sa viac priblížime k tomu večnému raju. Očistec znamená, že ten kto je už spasený, sa ešte očisťuje v dôsledku nejakých svojich nedokonalostí, omylov, chýb, čo robil. Ešte nejde hneď do raja, až potom.

Najprv je potrebná viera, krst, znovuzrodenie, to je začiatok, záujem o dar spásy, ale potom je potrebná i snaha kresťana o zodpovedajúci spôsob života, zmýšľania. Spolupráca medzi Pánom Bohom a kresťanom.
Filipanom 2,12: "A preto, moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse." 
Rimanom 8,12-13: "A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť."
Tu je dokonca náznak, že aj títo znovuzrodení kresťania ak by žili podľa tela, teda robili by zlé veci, by zas zomreli kvôli hriechu. A museli by činiť pokánie, aby boli zase "oživení".

Aj katolíci poznajú znovuzrodenie, napr. Katechizmus KC
"1213 Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“
1215 Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5), lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5)."
"1257 Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami."
784 Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu: na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘. Pokrstení sú totiž znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na ,duchovný dom a sväté kňazstvo‘.“
872 „Medzi všetkými veriacimi, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, jestvuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti skutočná rovnosť, na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, každý podľa svojho postavenia a úlohy.“

Alebo viď katolícky komentár k známemu biblickému textu o znovuzrodení Jn 3,3-8: "Tento text má zrejme na mysli sviatosť krstu. V krste dostávame Ducha Svätého, princíp nadprirodzeného, Božieho života. Krstom sa teda človek znovuzrodí." odkaz
Ak sa však krstia malé deti, je potrebné, aby u nich neskôr došlo k prebudeniu v Duchu Svätom, napr. tým, že začnú praktizovať vieru v Cirkvi, viesť duchovný život, modlitbou, čítaním Písma, inými sviatosťami a pod. Pozri k tomu video cca od 51. minúty, posledných asi 9 min.: odkaz

Oheň Ducha Svätého, očistný oheň, ale i "pekelný neuhasiteľný oheň"; Katechizmus KC:

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
odkaz

696 Oheň. Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého. Prorok Eliáš, ktorý „povstal… ako oheň“ a ktorého „slovo blčalo ohňom sťa fakľa“ (Sir 48,1), svojou modlitbou privolal oheň z neba na obetu na vrchu Karmel ako predobraz ohňa Ducha Svätého, ktorý pretvára to, čoho sa dotkne. Ján Krstiteľ, ktorý ide pred Pánom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lk 1,17), zvestuje Krista ako toho, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16), Duchom, o ktorom Ježiš povie: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12,49). V podobe „ohnivých jazykov“ spočinie Duch Svätý v turíčne ráno na učeníkoch a naplní ich sebou. Duchovná tradícia zachová tento symbol ohňa ako jeden z najvýraznejších symbolov pôsobenia Ducha Svätého: „Ducha neuhášajte“ (1Sol 5,19).
odkaz

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).
odkaz

V pekle budú len tí, čo ho vymysleli! odkaz