Augustin Sokol.
bookface 14.
Úsek bookface 14 je pokračovaním predchádzajúceho úseku bookface 13.
Hneď úvodom zdôrazňujem, že ten príjemný zážitok s Verušou je mienený len v rovine mojich spomienok. Sú to spomienky na ten fantastický Silvester a následných pár dní. Stalo sa to už takmer pred štvrťstoročím. Zdá sa mi ale, akoby to bolo nedávno.
Pre milovanú osobu by sme si mali priať vždy len to najlepšie. Verušu stále milujem. Aj teraz. Avšak svojim spôsobom. Veď to bola moja prvá skutočná láska. Teda neplatonická láska. V duchu si to ešte viackrát zopakujem. Lebo pokušenie je predsa len veľké. {
platonická láska
odkaz
odkaz
„Platonická láska je v psychológii, filozofii a bežnej komunikácii láska bez zmyselnosti, t. j. bez sexu (fyzickej intimity) a / alebo sexuálnych pocitov teda vzťah čisto duchovný či duchovno – duševný.“
} Možno, že to teraz nevyznieva celkom úprimne. Ale ja si vskutku želám, aby Veruša žila v šťastnom manželstve. Po boku s jej Václavom. Preto si aj prajem, aby sa Václav uzdravil. Čo najskôr a úplne. Aby bol zdravý ako repa. S týmto predsavzatím ma taxík priváža až na okraj parku. Park je blízko vilovej štvrti, kde býva Veruša. Vyplatím taxikára. Kráčam po cestičke k našej lavičke. Naproti mne ide Veruša so psom.
Veruša: Si presný. Ako vždy. To som si na tebe vždy cenila. A aj cením. Veď nie nadarmo sa hovorí, že presnosť je výsada kráľov. Jednoducho, si stále kráľom môjho srdca. A vždy aj zostaneš.
Ale teraz k veci. Lebo je už neskoro. A čas letí.
Naša lekárka vybavila pre Václava novú sestričku. Je stelesnením pohody a spokojnosti. Vôbec ju nevzrušuje jeho životospráva. Vlastne je jej to úplne jedno. Nuž a Václavovi to zase veľmi vyhovuje. Takže je teraz v dobrých rukách.
Napriek tomu som si ale odskočila iba na chvíľku. Dúfam, že mi to odpustíš.
Ja: Milá moja Veruša! Veď ja ti predsa nemám čo odpúšťať. Naopak. Som šťastný, že ťa vôbec môžem vidieť. Aspoň na malú chvíľočku. Tak veľmi som po tom túžil.
Ináč, ten pes ti celkom pristane.
Veruša: Už som si na neho zvykla. A zajtra sa vráti jeho panička. Možno, že mi nakoniec bude aj trošku chýbať.
Ja: Ale minule si mi do telefónu hovorila inak. Takže už ti chovanie toho psa nepripadá také divné?
Veruša: Už nie. On bol iba tak vycvičený. Podobne ako váš pes. Keď ho tvoja mama vycvičila tak, že dokázal vyštekať vianočnú pieseň o zvončekoch. {
jingle bells youtube
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
} Nuž a vtedy si mi to vysvetlil. Že ako sa to dá. Ty vieš tak dobre vysvetľovať. Prosím ťa, môžeš to teraz zopakovať?
Ja: Môžem. Ale máš čas?
Veruša: Na to vždy mám čas. Nikto tak nevie vysvetľovať ako ty. Si múdra hlavička. A znovu povedz k tomu aj ten vtip.
Ja: Tak dobre. Poďme nato.
Pes žije vo svorke. Podobne ako jeho niekdajší predok vlk. Pes je poslušne, bezvýhradne a úplne podriadený veliteľovi svorky. Pre nášho psa bola moja mama takýmto veliteľom. Navyše pri výcviku využila aj princíp odmeny pri podmienenom reflexe. Ale zdôrazňujem, že iba odmeny. Bez trestu. Takže iba cukor. Rozhodne nie cukor a bič! {
i. p. pavlov
odkaz
odkaz
„Ivan Petrovič Pavlov bol ruský fyziológ, psychológ a lekár, ktorý sa venoval štúdiom tráviacich procesov a s nimi spojených reflexov. V roku 1904 obdŕžal za svoje výskumy Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.“
} A teraz ten vtip o tom, že aký je princíp podmieneného reflexu. Ale pre zmenu z opačného pohľadu. Z pohľadu psa.
Rozprávajú sa dva psy. Foxteriér a interiér. {
foxteriér
odkaz
odkaz
„Foxteriér sa vyskytuje v dvoch variantoch – hladkosrstý a drsnosrstý. Obaja patria vďaka dlhým nohám a pekne tvarovaným telám k najelegantnejším plemenám.“
} „Hav, hav, milý foxteriér!
Predstav si, že ako sa mi podarilo vycvičiť nášho Pavlova. Stačí len, aby som začal slintať. A hneď nato Pavlov pribehne s voňavou a chutnou večerou pre mňa!“
Veruša: Ďakujem ti za ten roztomilý vtip. Ale pomaly už musím ísť.
Ja: Tak poďme. Odprevadím ťa.
