Augustin Sokol.
bookface 10.
Úsek bookface 10 je pokračovaním predchádzajúcich úsekov bookface 7 a bookface 9.
Z Paríža letíme do Prahy. Všetci štyria si vychutnávame pohľad na Paríž z perspektívy vysoko letiaceho vtáka. Tento pohľad v nás vyvoláva aj spomienky na naše zážitky v Paríži. {
paríž obrázky
odkaz
} Boli to nádherné zážitky. Ale bol to aj neustály zhon za ďalšími zážitkami. Veď v Paríži je toho vskutku veľa, čo by stálo za náš obdiv. Kvôli tomuto zhonu sme občas ani nemali času sa poriadne pozhovárať. Teraz počas letu sa mi takáto príležitosť konečne naskytla. Tak to využívam. Zverujem sa so svojím tajomstvom. Veď sme predsa spriaznené duše. Preto by sme si mali navzájom zverovať aj svoje tajomstvá.
Je to nielen tajomstvo. Je to aj moja veľká túžba. V Brne totižto teraz býva Veruša. Už som ju tam pred mesiacom navštívil.
Honza sa veľmi snažil získať si naspäť jej priazeň. Striehol po nej ako nadržaný vlk v dobe párenia. Ale mal smolu. Veruša si pevne stála za svojim slovom. Aj keď jej pokušenie znovu sa s Honzom milovať bolo vskutku veľké. Veď nakoniec sama sa mi s tým zverila.
Potom sa zoznámila s Václavom. Porozprávala mi o tom:
Bolo to na tanečnej zábave, kde chodia aj vojaci. Na tej zábave bol aj Honza. Hneď v prvom tanečnom kole pozval Verušu do tanca. Ale dostal košom.
Václav bol z Brna. Na rozdiel od Honzu ale slúžil iba prvým rokom. Takže to ešte nebol mazák. Bola to jeho prvá vychádzka.
Jeho zrak blúdil po tanečnej sále. Zrazu sa jeho pohľad stretol s pohľadom Veruše. Medzi nimi preskočila tá povestná iskra. Vo svojom priestoročase boli teda obaja na pravom mieste v tom správnom čase. Tak vyšlo.
Václav vstal od stola. Išiel k stolu, kde sedela Veruša. Aj so svojimi dvoma priateľkami. S úklonom ju pozval do tanca. Vtom ale k nemu pribehol Honza. Iba mu niečo pošepkal do ucha. Václav trochu pobledol. Chvíľku ostal stáť ako povestný soľný stĺp v tom známom Biblickom príbehu. Potom sa ale poslušne otočil na podpätku, odkráčal k svojmu stolu a posadil sa.
Síce nebola dámska volenka. Veruša ale vstala od stola. Rýchlym a ráznym krokom odkráčala k stolu, kde sedel Václav. Aj so svojimi dvoma priateľmi. Boli to vojaci, ktorí tiež slúžili prvým rokom. Tiež boli iba na svojej prvej vychádzke.
Veruša doslova zdrapla Václava za ruku a zdvihla ho zo stoličky. Odviedla si ho do stredu tanečnej sály. Začali spolu tancovať. Bola to rýchla skladba. Po nej ale nasledovala pomalá. Tancovali spolu v tesnom objatí. Telo na telo.
Veruša sa potom Václava spýtala, že čo mu Honza pošepol. Povedal jej to. Boli to len tri slová:
Bacha na úppadkv!
Aj jej vysvetlil význam tých slov.
„Bacha na“ znamená:
Dávaj si na to pozor!
Úppadkv je zase skratka.
Skratky sa na vojne ináč dosť často používajú. Nie nadarmo sa hovorí, že čo vojak, to skratka. Tá skratka stelesňuje šikanovanie prvoročiakov na vojne. Niektorí dôstojníci to šikanovanie podporujú. Žiaľ Bohu. Vraj to pomáha udržiavať poriadok na vojne. Nuž a až na výnimky, aj druhoročiaci to považujú za spravodlivé. Veď aj oni boli prvoročiaci. Tak nech si to tak užijú aj iní.
Skratka úppadkv znamená:
Úplne po p... až do konca vojny!
Namiesto „p...“ je tam ale vulgárny výraz pre ženský pohlavný orgán.
Po skúsenosti s Honzom bola tentoraz Veruša už viacej opatrná. Spýtala sa Václava, že či by si mohla pozrieť jeho vychádzkovú knižku. Len tak. Zo zvedavosti. Súhlasil. Pritom si pozrela, a aj dobre zapamätala, jeho meno, priezvisko a aj číslo vojenského útvaru. To patrilo ku kasárni, v ktorej bol aj Honza.
Táto tanečná zábava bola v sobotu. Veruša hneď v pondelok doobeda prišla ku vchodu do kasárne. Odtiaľ si dala zavolať podporučíka. Toho, ktorý jej vtedy na Silvestra, mimo iného, ešte aj povedal:
Ak by mala v budúcnosti podobný problém, tak potom nech sa na neho s dôverou obráti. Teraz to teda využila.
Mala šťastie. Nadporučík mal práve službu na rote. Za chvíľu prišiel. Hneď ju spoznal. Usmial sa na ňu. Bol to férový chlap. A aj dobrý dôstojník. Bodaj by takých bolo na vojne ešte viacej. Povedala mu, že sa zoznámila s jedným sympatickým vojakom. Pritom mu podala papierik. Na ňom bolo napísane Václavove meno aj s priezviskom. Poprosila nadporučíka, aby jej zistil, že či nie je náhodou aj tento vojak ženatý. Ten jej ale najprv povedal, že tohto vojaka nepozná. Možno je z inej roty. Potom ju pozval na kávičku so zákuskom do vojenskej kantíny. Súhlasila. Medzitým nadporučík odbehol za svojim priateľom. Bol to kontráš. Teda náčelník vojenskej kontrarozviedky útvaru. Mal preto neobmedzený prístup ku všetkým osobným údajom všetkých vojakov v celom útvare. Veruša mala opäť šťastie. Kontráš mal práve službu na štábe. O chvíľu sa nadporučík vrátil. S úsmevom jej oznámil, že mu to kontráš overil. Václav nie je ženatý.
Ďalšiu vychádzku dostal Václav už aj s opušťákom. Bolo to z dôvodu jeho svadby s Verušou. Nadporučík napriek tomu, že bol pomerne mladý, mal veľa priateľov medzi dôstojníkmi na celom útvare. S ich pomocou sa mu podarilo vybaviť, že Václav bol prevelený do vojenského útvaru v mieste svojho trvalého bydliska. Teda do Brna.
Václavove najvyššie ukončené vzdelanie bola učňovka. Bol vyučený mäsiar. Zaradili ho preto do vojenskej kuchyne. Najprv iba ako pomocného kuchára.
Aj na vojne je výhodne mať čo najvyššie vzdelanie. Napríklad absíci, teda absolventi vojenských katedier pri vysokých školách alebo univerzitách, majú lepšiu vojnu, akú by mali vojaci s nižším stupňom vzdelania. Ale pre Václava mu jeho vzdelanie úplne vyhovovalo aj na vojne.
Václav je jedináčik. Obaja jeho rodičia sú mäsiari. Síce môžeme sa iba domnievať, že ako, ale podarilo sa im nahrabať peniažky, z ktorých si postavili dva domy v luxusnej štvrti Brna. Jeden pre seba. Druhý pre Václava.
Veruša sa potom zo svojej suterénnej izbičky v našom dome presťahovala k svojmu manželovi do jeho domu v Brne.
