Bojuj, človeče!

Bojuj, človeče! Vidíš ty vlastne, ľudské dieťa tejto zeme, že si zajatcom? Udivene potriasaš hlavou a nechceš tomu veriť. Dávno už necítiš ťarchu pút a preto si na všetko zabudol. Zabudol si na ľahké kroky, ktoré ťa ako na krídlach niesli k výšinám hôr. Zajatec! Si ním aj keď tomu neveríš, aj keď sa chceš naďalej klamať. Sotva že sa pohnú perute tvojho ducha v túžbe po vzlete, narazia hneď na pevné, strnulé múry. Zranený mnohými tvrdými údermi, uzavrie sa tvoj duch sám v sebe a - uloží sa k spánku. Múry sa zdajú byť nerozbitné.

Pred ich bránami stoja prísni strážcovia. Ostrými kopijami ženú naspäť všetkých, ktorí na nich dorážajú a ktorí sa snažia o prielom múru. K smrti zranené, unavené, odovzdané do zdanlivo neodvratného osudu, vracajú sa späť tie duše, ktoré sa vzopreli a chceli si vydobiť svoju slobodu.

Kto sú tí strážcovia vysokých múrov väzenia? Poznáš ich dobre, často si počul ich mená. Aj keď si sa vo svojej mladosti často vzoprel proti ich tyranskej panovačnosti - teraz, dávno už, si sa ich jarmu podrobil rovnako, ako všetci ostatní. A prosíš, aby ťa šetrili, keď im práve nelichotíš ako všetci, ktorí tak robia zo strachu, alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je meno jedného zo strážcov. „Zvyk“ nazýva sa iný, „verejná mienka“, „spoločnosť“ opäť iný. Majú ešte mnoho dobrých priateľov, ktorí sú im veľmi podobní. Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť. Dokiaľ sa im človek podrobuje, sú oni veľkí a mocní a panujú neobmedzene na tejto zemi. Vysoké strmé múry sú ich dielom. Majú ľudského ducha držať v putách. Až doposiaľ sa im to dobre darilo. Len v tichých snoch z nich človek prchá. V snoch, o ktorých nerád hovorí a ktoré len zriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádzajú ľudia k prísnym strážcom, kľakajú pred nimi, vzývajú ich a prosia o ich priazeň. Bez ich pomoci nemôže dnes žiaden človek dosiahnuť pozemského úspechu. Preto im musí každý prinášať obete. A sú prinášané všetky obete, ktoré sú tyransky požadované.

Rovnako ako žhavý Moloch ovíjal hadovito ľudské obete, tak strážcovia väzenia ľudstva prijímajú všetko, čo môžu dosiahnuť ako vítanú korisť.

Je skoro neuveriteľné, čo všetko je im kladené k nohám: Voľnosť myslenia a viery, sila vzletu ducha, svieža chuť podnikania, šťastie samotného vývinu, vlastná mienka a tým aj osobnosť. Rodičia obetujú svoje deti v najútlejšom veku strnulej tradícii a lenivému zvyku. Mladí muži a panie dávajú svoju voľnosť za priazeň verejnej mienky. Starci a chorí kľakajú pred nehybnou tvárou slepej viery.

Pred strážcami väzenia sa kopia bohaté odevy, drahocenné klenoty.

„Buď priaznivý mne, nie môjmu susedovi!“ šepkajú ústa prosiaceho.

„Mne daruj slávu, česť, úspech a bohatstvo“, naliehajú druhí.

Nikto neprosí: „Vráťte mi slobodu, nech môžem von, do krásnej Božej prírody, učiť sa a vedieť milovať jej tajomstvá a zázraky. Dajte mi späť voľnosť, aby mi narástli krídla, ktoré by ma povzniesli k výšinám, kde žiari lesk čistého Svetla!“

Puto za putom založili strážcovia ľuďom. Každé pokolenie je obťažené ešte viacej než predchádzajúce. Už deti vyrastajú pod bremenom týchto reťazí a necítia ich ťarchu. Ako otroci, ktorí nikdy neokúsili dych voľnosti.

„Jedine my určujeme, čo máte konať, čo myslieť a čo veriť“, vštepujú strážcovia každému pokoleniu znovu. „Bez nás ste stratení, vydaní napospas smiešnosti, ste ochudobnení a osamelí. My vám urovnáme cestu k úspechu, pohodlnému pozemskému žitiu, k bohatstvu a sláve. My sme to, ktorí píšeme zákony vašej zeme. Vyvrhnutý z ľudskej spoločnosti bude každý, kto sa im protiví. Na našej strane je väčšina, v našich rukách spočíva moc. Môžeme zvolať celé zástupy proti každému útočníkovi a skoro ho urobíme neškodným. Riadime štáty a národy, vládneme v rodinách. Sme všemocní a vy ste bezmocní.

Vidíte tie vysoké pevné múry? Myslí niekto, že by mohol preraziť? Kameň ku kameňu je tak tesne položený, že až doposiaľ si každý zranil ruky do krvava, kto sa o to pokúsil. A prečo to vlastne žiadate? Len v ochrane týchto múrov môžete viesť bezpečný a kľudný život. Ony zadržia nebezpečné búrky i hroziace víchrice, pálivé slnko i studený dážď. Zmierte sa s tým, bolo to vždycky tak a taktiež to tak vždy zostane dokiaľ zem bude zemou.“

Ľudia načúvajú týmto stále sa opakujúcim slovám a veria im. Dávno sa už odnaučili mať inú mienku než tú, ktorú im strážcovia predpísali:

Strnulý, nehybný zostáva vzhľad ľudí. Len „verejná mienka“ ukazuje každý deň inú tvár, iný odev. Ľudia ju denne ovešiavajú novými skvostami a menia farby jej šatu každým okamihom.

Všemocnými sa cítia tieto postavy, všemocnými jednaním človeka, ktorý im svojim zbožňovaním vdychuje život a pri živote ich udržuje. Dokiaľ sú tieto postavy, dotiaľ tiež stoja ich pevné múry a ponuro hrozia každému bytiu človeka.

Kam zmizla voľnosť, ktorá bola človeku kedysi daná k jeho putovaniu ako vzácny dar, ako čarovná palička, ktorá otvára všetky brány? Len vo sne sa vznáša jej svetlý obraz pred zrkadlom spútaného človeka, nedosiahnuteľný obraz, a povzbudzuje v ňom večnú bolesť straty.

Sotva sa rozodnie, je obraz zabudnutý. Duši zostala bodavá bolesť, ktorá ju sprevádza pri všetkom čo koná, ako podzemný prúd a mnohá tajná slza skropí zem. Pre túto bolesť, skrytú v duši každého, ľudia meno nepoznajú.

Nazývajú ju síce túžbou po šťastí, ale čo vlastne je šťastie, či to môžu povedať?

Šťastný môže byť len voľný človek, nikdy zotročený!

Neslobodní sa cítia iba jedinci, ktorí si nevedia usporiadať život.

Vlado, môj ignorátor tvoje príspevky skryl. Nevidel som ich, ani ich čítať nebudem. Pre mňa si stratený prípad.

Dávaš ignorovať len tých, čo ti povedia pravdu. Bojíš sa jej. Vyžívaš sa vo vlastnej fóbii.

a hlavne sa dobre oklamať ?

Také táraniny. A ani nemáš pravdu.

Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť.

Nepravda. Zvyky sa menia, mienka sa mení. Spoločnosť sa vyvíja, práve preto, že je slobodná.

Zopár jedincov trpí nejakou fóbiou, ale ich zdravotný stav na spoločnosť nemá negatívny vplyv.

vlado.. Chmulo si urobil ignoratora, jeho idiot ignoruje prave to, co ma pre neho riesenia, ktore vsak nevyhovuju ignoraotrovi.
AK to riesi takto v svojej tekvici, tak sa necudujem, ze prisiel aj o sny.
Niekto ignoruje chorobu a ta ho zabije. Iny ignoruje sny, a stazuje sa ze ich nema..Je to chmulo...ani moje príspevky nevidí zaiste.

ked ta niekto vyzyva k boju, tak by mal vediet o co nim prijde.

A tiez, dke nepriatelia nei su vojaci si ich vyrobia, aby k niecomu boli. Lebo kto nie je uzitocny zanika. Toto uz ludia davno zsitili a tak murar chodi burat potajme domy, aby mal co stavat.

...zase tá nesloboda...koľko tej slobody vlastne potrebuješ, aby si prestal bojovať a začal konečne milovať...život, seba, ľudí...?

"a začal konečne milovať...život, seba, ľudí...?"

... a stal sa rovnakou nulou, ako ste vy všetci? Nikdy.

Aj ty si nula,len tomu nechces verit.

Niečo mi hovorí, že nie som. Neviem presne, čo to je. A necítte sa urazneí, 90% p0pky je 0.