Teraz rovno filantropovi:
Vážený pán prezident Kiska,
Rozhodla som sa Vám napísať na základe Vašej návštevy pamätníka tragicky zosnulých vojakov v maďarskej Rajke, ktoré bolo odvysielané v televízii 4. 2. 2016, vo večerných hodinách.
Volám sa Iveta Bieliková, mám 53 rokov, bývam v Trenčíne.
Pán prezident, do Rajky by sme nemuseli vôbec chodiť, plakať nad hrobmi a jatriť strašné, strašné rany pozostalých, ktoré sa im možno nikdy nezahoja.
Pán prezident a Vám všetci podobní: pamätník v Rajke by nemusel vôbec vzniknúť, keby sa situácia v bývalej Juhoslávii neriešila silovou metódou. Ale dnes už je viditeľne zrejmé, že šlo o pravý opak. Vo svojej predvolebnej kampani ste sa nechali počuť, že sa čudujete, prečo Slovensko ešte neuznalo samostatnosť Kosova, veď ho už uznal celý svet. Nuž, ako je to teda s tým Vaším čudovaním sa: buď ste totálne nespôsobilý v otázkach zahraničnej politiky alebo ste to na voličov zahrali, a teda ste to spravili zámerne. Tú prvú alternatívu vylučujem. Jednoducho preto, že počúvam, čo kto hovorí a obsah premietam do rovín nevideného, skrytého, až po fyzicky viditeľné. Vo Vašej otázke „Prečo Slovensko ešte stále neuznalo Kosovo?“, jasne vidno odpoveď. Nebudem rozoberať argumentáciu nášho premiéra, p. Fica, aj keď celistvosť nášho štátu je jeho programová priorita. Plne s ním súhlasím a pridávam nasledovné: nemusíme vidieť úmysel pôvodcu, ale fyzicky vidíme dopad na udalosť a podľa výsledku spätne vystopujeme úmysel. Tak sa teda pýtam: „Komu to pomohlo, komu táto vojna v bývalej Juhoslávii pomohla? Pomohla Balkánu, Srbom alebo Kosovčanom? Aký je výsledok tohto príbehu? Toto územie sa stalo územím nikoho, je zničené. Časť obyvateľov ušla do zahraničia, časť ostala a je plná túžby po revolte. Semeno nekonečného sváru bolo zasiate. Kto má z toho osoh? Platí staré a donekonečna otrepané, a predsa o to viac nadobudlo na sile: kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Tak komu to vlastne pomohlo? Na území bývalej Juhoslávie, konkrétne Kosova, ktorého samostatnosť bola vyhlásená bez referenda, teda nie na demokratických princípoch, o ktorých Vy tak rád rozprávate, bola založená základňa USA, základňa veľmi významného strategického charakteru. To za prvé. To bola tá priorita účelu „humanitárneho bombardovania“, ako sa nechal počuť už zosnulý prezident Havel, tiež zástanca demokracie v duchu hesla „Pravda zvíťazí!“
Jeho bývalý kolega z disentu, už zosnulý Dienstbier sa vyjadril v televíznej diskusnej relácii na tému Kosova, a veľmi rozhorčene, že: „Kosovo sa stalo kľúčovým prekladiskom drog a centrom obchodu s bielym mäsom a ľudskými orgánmi...“ To všetko za asistencie dosadenej a chránenej vlády s mafiánskym pozadím. Pán Dienstbier bol oficiálnym splnomocnencom pre otázky Kosova a tieto poznatky poskytol v rozhovore na základe vlastných skúseností. Tak sa Vás pýtam, pán prezident: „Koho to chcete uznať, čie záujmy zastávate?“
Pád Železnej opony v Európe bol podmienený tým, že sa predstavitelia bývalého ZSSR a USA dohodli, že NATO sa nebude rozširovať do postsocialistických krajín. Bola tu požiadavka, aby sa zrušila Varšavská zmluva. VZ padla, NATO zostalo a napriek dohode začalo expandovať práve na územiach bývalých socialistických krajín. A aby sa tomu dal aj účel, Dzurindova vláda umožnila prelety za účelom tzv. „humanitárneho bombardovania“ Juhoslávie. Vláda takmer jednohlasne schválila tento zámer. Dokonca nás tak podcenili, že sa nám pokúšali klamať, že to nie tieto americké lietadlá bombardujú Juhosláviu, ale sú to len médiá na dopĺňanie pohonných hmôt tých druhých lietadiel určených na bombardovanie. Toto sa nedá ani okomentovať, snáď len emotívne: smiech cez slzy.
Vtedy sme členom NATO neboli, neboli sme ničím viazaní. A keď už sme túto prijímaciu skúšku do transatlantického krídla zložili, vláda nemeškala a odsúhlasila vstup do NATO, čo podmienila vstupom do Európskej únie. A tak sa naši „chlapci z armády“, miláčikovia národa stali zrazu nájomnými žoldniermi, s potenciálom bojovať a obetovať svoje životy za pseudoideály cudzích pánov. Žiaden argument neobstojí, že išli niekam do cudziny obhajovať právo a spravodlivosť. To neobstálo nikde a nikdy ani neobstojí. Lebo len vojak, ktorý bojuje za vlastné ideály, vyhráva vojnu a to ho oduševňuje, aby šiel až za hranice svojej existencie. Príkladov zo starobylej, ale aj novšej histórii je veľa. Treba uznať, že je to aj naša chyba, že sme ich v tom nechali. Že sme sa nedožadovali, aby sa tak nestalo, aby nešli zbytočne umierať za cudzie záujmy, ktoré sa nakoniec ukazujú ako zvrátené.
S udalosťami v Rajke mám spojené ešte jedno temné posolstvo. Ono sa mi navždy vrylo do pamäte a prosím Vás, aby ste si z neho vzali poučenie vzali aj Vy. Je neobyčajne ťažké pre pozostalých pristúpiť k tejto udalosti nestranne, ale musí to tak byť, aby sa aj oni vo svojich životoch posunuli niekam inam. Bolo to niekedy v jeseni, približne pol roka pred touto tragédiou. Slovenská televízia vysielala asi polhodinový príspevok vo večerných hodinách, dobrom čase, aby ho zachytilo čo najväčšie množstvo divákov, na počesť slovenskej misie, ktorá bola, myslím, že posledná. Idyla: krásny slnečný deň, vysmiati členovia misie, celá tá scéna mi akosi vzdialene pripomínala dojemné zábery spoza veľkej mláky, keď „ hrdinská“ americká armáda posielala svojich vojakov do Vietnamu. Taká istá idyla, vysmiati chlapci, ich ženy, deti, či priateľky a matky utierajúce si slzy. Oni išli bojovať za hrdinské a ohrozené USA zo strany agresora, ktorý bol od nich vzdialený tisícky kilometrov... Naši bojovať nešli, len konsolidovať danú situáciu a vykonávať špecifické operácie. Boli spokojní a usmiati, akoby šlo o nič. Veď plat im šiel a ešte ich určite čakali aj vyznamenania za zásluhy v tejto hrdinskej misii. Ani komentár moderátora nenasvedčoval, ani slovkom nenaznačoval okolnosti tej obrovskej tragédie, ktorá sa predtým odohrala v Juhoslávii. Musím tu uviesť, že toto všetko na mňa nerobilo ani trochu dobrý dojem, ani tí spokojní vojaci, ani komentáre, ktoré tam boli. Bola to typická rutinná vojenská misia. Žoldnierska misia. Lebo vojak, ktorý ide bojovať za správnu vec, vyzerá inak, hovorí inak, cíti inak. V mojej pamäti je iný archetyp vojaka-hrdinu, ktorý ide bojovať za ideál. Je rovnaký na východe, je rovnaký na západe. Dokonca aj hollywoodska filmová kultúra nám ho stále ukazuje.
Moje znechutenie trvalo celý večer, trvalo aj nasledujúci deň, pretože sa to nedá len tak ľahko prejsť, že niekde našim bratom Slovanom doslova ukradli, ulúpili zem a ešte ich aj vyvraždili. Toto územie bolo vždy nárazníkovou zónou po stáročia a boli to naši bratia, ktorí chránili nás a celú Európu pred útokmi a teraz sme ich opustili, a ešte aj vstúpili nohou do tej vojny, keď sme povolili prelety cez naše územie, aby padli na kolená. To sa nedá hodnotiť inak ako zrada slovanskej vzájomnosti. Krv padlých, ktorou je nasiaknutá táto zem, bude volať po odvete. A právom. Tieto moje úvahy náhle prerušil cudzí, kovový hlas, akoby chcel potvrdiť moje myšlienky a oznámil mi: „Havaruje lietadlo.“ Nepovedal nič viac, ale v tej jedinej krátkej vete bolo obsiahnuté všetko, pretože mi v hlave prebehol zrýchlený film, z ktorého si pamätám len to, že to bude totálna katastrofa pre túto misiu a asi nikto neprežije. Táto udalosť mala v sebe taký náboj, že som vtedy nemo vykríkla, ak sa to dá vôbec opísať, čo som vtedy pocítila. V miestnosti nebolo nikoho, bola som sama. V hlave som akoby zrýchlene vnímala a prežila pocity tých umierajúcich, ale aj ich príbuzných. V mojej vízii som ale videla ešte jedno: tá katastrofa bola úplne zbytočná, nešlo o priamu bojovú akciu. Aby som sa sama s tým vyrovnala, zatlačila som túto udalosť kdesi hlboko a nevracala sa k nej. Zrazu tu bol január. Bolo to, zdá sa mi, v sobotu, keď médiá oznámili tragédiu v Rajke. Okamžite som vedela, že proroctvo sa naplnilo. Už mi nezostalo nič iné, len dúfať, že aspoň niekto prežil. Tak som sa spýtala a dostala som odpoveď: „Dvaja.“
Osud nás vedie nevyspytateľnými cestami, osud je neúprosný, ak nepočúvame hlas svedomia a slepo sa rútime po cestách žitia. Ale osud možno aj ovplyvňovať. To je ukotvené v princípoch jestvovania, aj to je jeden z prejavov duality stvorenia.
Slovensko, a nielen Slovensko, ale celá táto planéta stojí pred obrovským obratom. Ten obrat bude tak obrovský, že tí, čo si so sebou ponesú do tohto nového veku batohy so starým nákladom, v ňom jednoducho nebudú jestvovať. Úplne odpadne princíp duality, ten večný boj medzi dobrom a zlom a bude potláčané všetko, čo bude odporujúce. Udalosti začnú naberať na rýchlosti, čo sa začne viditeľne ukazovať práve v tomto čase.
Preto, pán prezident, Vaše „NATO-harašenie“ nemá a nebude mať miesto v budúcnosti. To je tá neschopnosť druhej strany byť v jednote s celkom a neutíchajúca túžba strašiť, rozdeľovať, rozbíjať, lúpiť. To je tá túžba , posledná slamka, ktorej sa zaslepení chytajú. Ale túžba je neuchopiteľná k záchrane, ak sa topíme, rovnako ako tá slamka. Na záchranu treba aspoň gumový čln. Lenže zaslepení ho nevidia.
Pán prezident, aj Vy ste boli v jednej z mojich vízií. Bolo to v čase Vašej predvolebnej kampane.
V tej vízii bol aj Váš poradca pre zahraničie, pán Bútora. Bolo mi ukázané, že tu, na Slovensku, máte plniť ani nie tak úlohy ako prezident tejto republiky a brániť jej záujmy, ale záujmy spoza zámoria, týkajúce sa nášho suseda z východnej strany hraníc. Vojnové pahreby ešte nevychladli, a preto je potrebné stále prikladať nové polienka, aby sa rozhoreli ohňom veľkého požiaru, ktorý zachváti celú Európu, Áziu a celý svet. Preto treba u nás základne NATO, logistické centrá, ktoré protivník bude ničiť ako prvé. Sú totiž až príliš blízko jeho hraníc.
Pán prezident, mala som v roku 1989, v predvečer Zamatovej ešte jednu víziu. A tá bola najstrašnejšia. Videla som sa totiž umierať po nukleárnom útoku. Vtedy som sa pýtala, kam nás to dovedie, ak pôjdeme do sprievodu 17. novembra. Vtedy som súvislosť medzi našou Zamatovou a smrťou v jadrovej vojne nechápala. Nemala som potrebné vedomosti, kto stál v pozadí a ani skúsenosti. Dnes toto vákuum mám vyplnené udalosťami, ktorých analýzou dochádzam do súčasného deja. Riziko je tu stále. A vojnové napätie sa udržiava aj preto, že obchod so zbraňami je dobrý obchod. Veľmi dobrý obchod. Čo na tom, že umierajú ľudia, ničia sa zdroje. Hlavne, že idú kšefty.
Zamatová a aj tie ostatné revolúcie, vrátane farebných, z ktorých tá najčítankovejšia je ukrajinská, boli uskutočnené na základe tých istých mechanizmov. Majú rôzne fázové posuny, od nenápadného infiltrovania sa do spoločnosti prostredníctvom rôznych zahraničných aj domácich neziskoviek, platených z podivných zdrojov prinášajúcich cudzie idey, multi-kulti , feminizmus, gay-agenda, rôzne formy pomoci v núdzi a potom, destabilizuje sa politická moc pomocou vždy ideovo opozične stojacich mediálnych nosičov, vyťahujú sa kauzy... A keď už je dostatočne zrelé podhubie, prikročí sa k hlavnej fáze: revolúcii, puču, majdanu, samozrejme za výdatnej podpory zahraničných ambasád, Bruselu v tieni Veľkého brata spoza Veľkej mláky. Zabudla som dodať ešte jedného, aby to bolo kompletné: Vatikánu. Egregory sa dvíhajú, ich sila rastie úmerne oduševneniu oslepenej masy. Medzi najlepšie ovládaných patria mladí, neskúsení, plní elánu prejaviť svoju identitu navonok, demonštrovať silu. Nezrelá mladosť, snaha dosiahnuť nejaký čiastkový ideál, snaha napraviť niečo zlé a pritom nevidiaca, že ten, kto ich na tie námestie dostal, nemá záujem naprávať choré miesta organizmu, ale zmocniť sa ho a následne využiť pre seba. A krajina sa zničí, schudobnie, potom do nej zainvestuje niekto za jemu výhodných podmienok, na úkor domácich. Toto je dnešná Európa.
A aby toho nebolo dosť, zástancovia humanity nám tu natlačili imigrantov. Treba vyzdvihnúť, nadradiť a rešpektovať jednu časť populácie tejto planéty na úkor tej našej. Čo na tom, že sú suroví, chovajú sa nadradene a fanaticky, natŕčajú večne prázdne dlane, nič nedávajú, len pýtajú. Nedokážu prejaviť ani štipku vďačnosti. Nemajú v sebe ani kúsok pokory. Čo by robili, keby boli postavení pred takú situáciu ako židovská komunita? Len ich neskrývajte , tú obrovskú masu, za mizivé promile tých prispôsobivých, napr. pár rodín kresťanov.
Pán prezident, túto dobu nazývam dobou zdochýnajúceho koňa. Ten kôň bol smrteľne ranený a jazdec, ktorý ho viedol, bol zhodený, skryl sa, kapituloval a teraz čaká, čo s ním bude. Vykŕmil však koňa a ten zo zotrvačnosti silno kope okolo seba, aby sa uvoľnil od tlaku a zdochol. Treba dávať pozor, lebo zdochýnajúci kôň kope najviac. Tak nie je múdre motať sa v jeho blízkosti.
S pozdravom
Iveta Bieliková
odkaz
