hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Bezdomovec

príspevkov
7
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 20.9.2009 15:08
posledná zmena 21.9.2009 01:00
1
20.09.2009, 15:08
Bolo sychravé novembrové popoludnie.
Ulicami neveľkého mesta svišťal mrazivý vietor
a ľudia, zabalení do hrubých kabátov a šálov, sa ponáhľali, aby sa čo
najskôr zohriali pri krboch vo svojich vyhriatych obývačkách. Na chodníkoch
ležalo polozhnité mokré lístie od javorov, ktoré rástli v malom, skoro
zabudnutom parku. V ňom sa nachádzalo pár lavičiek, na ktorých zvyčajne
spali a popíjali lacné víno tunajší bezdomovci.

Keďže som mal byť za päť minút v kaviarni, kde som sa mal stretnúť
s pár mojimi známymi, musel som ísť skratkou rovno cez park.
Keď som prechádzal okolo vyschnutého ružového kríku,
zrazu som zľava počul akýsi hlas:
,, Mladý pane, nemáte prispieť pár korunami na nejaké jedlo
hladnému bezdomovcovi?“
Zastal som a vtom som na zemi videl kľačiaceho muža,
ktorý mal na sebe vyťahaný sivý sveter s mnohými dierami a nohavice
v podobnom stave. Dlhšie šedivé vlasy mu padali do tváre a splývali
s chumáčovitou bradou. V očiach mal vyrytý hlboký smútok, beznádej a
strach. Bolo cítiť, že sa dlhšie neumýval a ani nepral svoje vetché
oblečenie. Nevyzeral však na nejakého ožrana.

Mnoho ľudí odsudzuje bezdomovcov.
Vravia, že si za to môžu sami a namiesto toho,
aby sa postavili na nohy a našli si prácu, iba žobrú a chľastajú
čučo. Myslím, že vo väčšine prípadov je tomu tak, ale predsa ich nemôžeme hneď
zavrhnúť a všetkých hádzať do jedného vreca. Veď aj to sú ľudia.
Podal som mu ruku, pomohol som mu postaviť sa a spolu sme si sadli na blízku
lavičku.

,, Pane, samozrejme, že vám dám peniaze na jedenie, veď by
som ich aj tak utratil na nejakú hlúposť. Len mi musíte sľúbiť, že si za ne
skutočne kúpite jedlo a nie alkohol.“ povedal som a vložil som dve
eurá do jeho špinavých, popraskaných rúk.

,, Ďakujem vám, veľmi pekne ďakujem. Nebojte sa, alkohol sa
mi z celej duše hnusí. Viete, môj otec bol alkoholik a pamätám si,
aké som mal hrozné detstvo. Spomínam, že po večeroch som sa vždy bál, keď
prišiel ožratý domov. Bíjaval moju mamu, mňa sa však ani nedotkol. Ale tak či
tak to bolo pre mňa peklo na zemi. Z celej duše som ho nenávidel, že
ubližoval mame a tak aj mne. Fľaša mu bola najlepšou kamarátkou. Keď som
bol na prázdninách u babky, mohol som mať okolo šestnásť rokov,
v jednom svojom opileckom záchvate zavraždil mamu kuchynským nožom.
Zrútil sa mi celý svet. Jediná osoba, ktorú som mal rád a dôveroval jej, bola
mŕtva. Dva mesiace som sa liečil v ústave pre duševne chorých.
Pamätám si, že sestričky len preto, aby mali pokoj od
pacientov, nás dopovali všelijakými liekmi a potom zavreli do izby. Keď
doktori skonštatovali, že som schopný sa zapojiť do normálneho života, pustili
ma. Hajzli! Nechápali ma, nevedeli, čo som zažil a mysleli si, že ma
vyliečili. Pche! Ja som sa nemusel vôbec liečiť. Len som mal obrovskú dieru
a prázdno v mojom srdci. Po prepustení z ústavu si ma zobrali
starí rodičia z matkinej strany. Síce mi dávali všetku svoju lásku
a mal som, čo som chcel, ale stále ma zožierala samota.“ povedal smutným hlasom
a utrel si slzy do špinavej vreckovky.

Musím
priznať, že jeho príbeh ma zaujal. Úplne som zabudol na svojich kamarátov
čakajúcich v kaviarni a spýtal som sa ho: ,,Čo sa stalo ďalej?“

,, Starí rodičia dbali na to, aby som mal dobré vzdelanie,
a úspešne som spravil maturitu na priemyselnej škole. Zvažoval som aj nad
vysokou, keď vtom do môjho života vstúpila ona. Lucia. Nádherné dievča, ktorá
si získala moje srdce srdečným smiechom, humorom a veľkou empatiou. Ona mi
opätovala lásku a na pár krátkych mesiacov vyplnila tú dieru v mojej
duši. Vedel som, že je tá pravá a chystali sme svadbu. Aby sme mali
peniaze, našiel som si prácu a tak nebolo možné, aby som si spravil vysokú
školu. Ale mňa to netrápilo. Mal som ženu, ktorú som ľúbil a celkom dobre
platenú prácu. Až kým neprišiel ten čierny deň. Necelý týždeň pred našou
svadbou si Lucia šla do mesta vybrať svadobné šaty. Cestou späť, keď šoférovala
Luciina sestra, dostali na mokrej vozovke šmyk a nabúrali rovno do
betónového múru. Luciina sestra z nehody vyšla s pár škrabancami, ale
Lucia bola na mieste mŕtva. Predok auta ju pripučil k sedadlu. To bol
v mojom živote ďalší krutý šok. Nezúčastnil som sa ani na jej pohrebe,
lebo som vedel, že by som to nezvládol. Bolo mi ešte horšie ako po matkinej
smrti. S nikým som sa nerozprával, odmietal som chodiť do roboty, až kým
ma z nej nevykopli. Ale mne to bolo jedno. Utápal som sa vo vlastnom svete
beznádeje. O pár mesiacov krátko po sebe zomreli i moji starí
rodičia. Ich deti, ktoré boli omnoho staršie než ja a už dávno u nich
nebývali, žiadali o spravodlivé dedičstvo. Keďže starí rodičia nezanechali
závet, celý ich majetok sa rozdelil medzi ich deti. A ja som odvtedy
skončil na ulici. Už je tomu tridsať rokov, čo sa prebíjam životom sám. Nikde
ma nechceli zamestnať, lebo videli, že nemám, kde bývať a neskôr som sa
o to už ani nesnažil. Vedel som, že to bolo zbytočné. Niekedy som prebýval
v ubytovniach pre bezdomovcoch, ale nie vždy som mal peniaze
a zároveň to tam bolo nebezpečné. Vraždy kvôli kvapke alkoholu boli na
dennom poriadku a ja som tam jednoducho nemohol a ani nechcel zostať.
Roky plynuli, až som skončil v tomto meste a v tomto parku.
Prichádza zima a ja neviem, kde sa podejem. Želám si, aby som zomrel. Bolo
by to tak lepšie...“ skončil svoje rozprávanie bezdomovec a zavrel oči,
akoby už čakal na smrť.

Zostali sme obaja ticho. Rozmýšľal som nad tým, ako jeden človek mohol
toto všetko zvládnuť. Najskôr smrť svojich milovaných, potom prebíjanie sa
životom a ešte k tomu všetkému aj hlúpe narážky a nadávky od
ostatných ľudí. Myslím, že o takýchto ľuďoch by sa malo hovoriť
v televíziách, písať v časopisoch a nie o tých ,,hviezdach“ zo
showbiznisu. Tento človek si zažil možno strašnejšie veci, než my všetci
dokopy, a predsa väčšina z nás naňho pozrie s odporom.

Vtom mi začal zvoniť mobil. Na displeji som
videl, že mi volá Peter: ,, Rado, kde toľko trčíš?! Už polhodinu na teba
čakáme.“

,,Prepáčte mi, ale s niekým som sa zakecal. Za chvíľu
som u vás.“ odpovedal som mu a zložil som.

,, Už idete, mladý pán?“ spýtal sa ma bezdomovec.

,, Musím. Čakajú ma priatelia.“

,, Tak potom sa tu zbytočne nezdržiavajte. Buďte rád, že
nejakých máte. Bez nich by bol život veľmi prázdny. Prázdny a smutný. Ako
ten môj. Veru tak.“

Nevedel som, čo mu mám na to odpovedať, a tak som vstal
a rozlúčil som sa s ním. Povedal som mu však, že niekedy sa vrátim
a môže mi ešte rozprávať o svojom živote.

Cestou do kaviarne som stále rozmýšľal o živote toho človeka.
Keď som tam dorazil, zábava bola v plnom prúde. V miestnosti bolo
príjemne teplo,ľudia sedeli pri stoloch so šálkami kávy alebo teplého čaju
a rozprávali sa o úplne zbytočných veciach.
Vôbec ich nezaujímalo, že tam vonku sú ľudia,
ktorí nemajú, čo jesť, a mrznú vo svojich tenkých šatách.
Chvíľu som zadumane sedel pri svojich kamarátoch, potom som
vstal s ospravedlnením, že už musím ísť a pobral som sa domov.

O necelý týždeň som sa vrátil do parku a smeroval som
k lavičke, na ktorej som sa s bezdomovcom rozprával. Jeho som tam
však nevidel. Zamieril som ku skupinke troch bezdomovcov, ktorí sedeli nablízku
a popíjali lacné ríbezľové víno. Vyzerali ešte neupravenejšie ako ten,
ktorého som hľadal. Boli to doslova ľudské trosky. Podávali si navzájom fľašu,
vulgárne nedávali okoloidúcim a potom sa na tom smiali. Podišiel som
k nim a spýtal som sa:

,,Prosím vás, neviete náhodou, kde by som našiel jedného
muža, ktorý sedávala na tamtej lavičke?“ ukázal som za seba. ,, Mal oblečený
sivý dotrhaný sveter a hustú bradu.“
Chvíľu zostali ticho, očividne rozmýšľali, či mi to majú
povedať. Nakoniec sa ozval chlapík oblečený vo fialovej bunde a na hlave
mal žltú pletenú čiapku.

,, Myslíte Jána? Toho pred troma dňami zbili akísi opití
chalani, ktorí nevedeli, čo so sebou. Kopli ho silno do hlavy, dostal krvácanie
do mozgu, následkom čoho zomrel. Teraz je pochovaný na miestnom cintoríne.
Mesto mu zaplatilo pohreb. Bol to dobrý chlapík. Taký tichý. A nikdy si
nechcel nič vypiť. Ani na zahriatie cez zimu. Škoda ho.“

Chvíľu som zostal šokovaný stáť, potom som sa otočil a vyšiel som z parku.
Šiel som na miestny cintorín. Správcu som sa opýtal, kde sú čerstvé hroby
a našiel som jediný s krstným menom ,,Ján“. Na hrob som položil
bundu, ktorú som mu kúpil, aby cez zimu nezamrzol. Teraz mu už bola zbytočná.
Možno sa už má naozaj lepšie. Určite sa stretol so svojou Luciu a matkou. Malý
okamih som tam mlčky stál, pomodlil som sa zaňho a potichu som odišiel..

orlik
👍: J.Tull
none
7

1. 20.09.2009, 15:08

Bolo sychravé novembrové popoludnie.
Ulicami neveľkého mesta svišťal mrazivý vietor
a ľudia, zabalení do hrubých kabátov a šálov, sa ponáhľali, aby sa čo
najskôr zohriali pri krboch vo svojich vyhriatych obývačkách. Na chodníkoch
ležalo polozhnité mokré lístie od javorov, ktoré rástli v malom, skoro
zabudnutom parku. V ňom sa nachádzalo pár lavičiek, na ktorých zvyčajne
spali a popíjali lacné víno tunajší bezdomovci.

Keďže som mal byť za päť minút v kaviarni, kde...

21.09.2009, 01:00
realita - a myslím si,že takýchto príbehov sa dejú denne na svete stovky -a vtedy mi je zle zo samého seba,že mám vlastne všetko a aj tak stále niečo chcem
none
2
20.09.2009, 17:15
prečítala som si to celé...
a len tak pre seba som sa spýtala:"kto vie, ako prežije zimu ten "môj" bezdomovec"
none
3

2. 20.09.2009, 17:15

prečítala som si to celé...
a len tak pre seba som sa spýtala:"kto vie, ako prežije zimu ten "môj" bezdomovec"

20.09.2009, 18:13
no ktovie ako prežije zimu TVOJ BEZDOMOVEC! vraždu však rozhodne neprežije!
none
4
20.09.2009, 18:45
čo tým chcel básnik povedať?
none
6

4. 20.09.2009, 18:45

čo tým chcel básnik povedať?

20.09.2009, 20:43
že bezdomovci si vytrpia hrozné násilnosti.
none
5
20.09.2009, 19:45
Prismutné, priveľmi beznádejné rozprávanie.
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 6 hodinami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 99 148 B vygenerované za : 0.103 s unikátne zobrazenia tém : 36 342 unikátne zobrazenia blogov : 539 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz Možno si myslíš, že programovanie je náročná činnosť a vyžaduje si nejaké špeciálne zručnosti... Ale nie je to celkom tak... Snáď každý z nás denno-denne programuje a ani si to neuvedomuje... Chceš ...

citát dňa :

Ak chceš nájsť tú pravú ženu, naprv buď tým pravým mužom.