Augustin Sokol alias Gugu. 61 Bookface.

Augustin Sokol alias Gugu.
61 bookface.
Začiatok 61 bookface.
Úsek 61 bookface je pokračovaním predchádzajúceho úseku 60 bookface.
Až teraz ukončím náš bojový plán s Aničkinými výstrelmi. Žiaľ Bohu už len sám. Bez Katarínky. Na rade sú najprv traja vojaci v aute. Potom idem do jaskyne. Nakoniec sú Aničkine výstrely určené aj pre snajpera a vojaka v jaskyni. Je to vlastne len formálny rituál. Už ho mám za sebou. Ale nie celkom. Pripadá mi to ako schizofrenická detektívka. Ako by som zo všetkého všetkých upodozrieval. Niekedy dokonca aj sám seba. Obzerám sa po jaskyni. Až teraz vidím, že aká je veľká. Vraciam sa ku Katarínke. Rozkaz sme splnili. Vraciame sa na našu základňu. ... Na chrbte nesiem zranenú Katarínku. Stoná od bolesti a to ma viac trápi ako bolesť z môjho poranenia. Navyše do mňa nemilosrdne páli Slnko. Oči mi zase páli pot. Steká mi z vlasov cez čelo až do očí. Úplne ich prižmúrim. Vidím cez nich celý priebeh nášho boja. Akoby v neskutočnom bojovom filme. A je aj neskutočne krutý. Tu som sa zarazil. Začas som si spytovať svedomie. Kde sa vo mne zobrala ta krutá a zlostná zúrivosť? Veď to je predsa v príkrom rozpore so zásadami bojových umení. Spomenul som si, že čo nás o tom učili: o prvej a druhej noci.
Keywords: {
monk funny clip youtube
odkaz
monk extended intro youtube
odkaz
mr monk and the computer youtube
odkaz
mr monk goes to the dentist randys song youtube
odkaz
mr bean at the dentist beim zahnarz youtube
odkaz
} Koniec 61 bookface.

Gugu chcem sa Ťa opýtať, či si Ty bol reálne aj sniper? Koľkých ľudí si zabil ako odstreľovač? Koľko Ti za to platili? A prečo si to robil? Kvôli veľkým peniazom, alebo kvôli sklonom, ktoré v Tebe driemali? A čo Tvoje svedomie? Dostal si aj diplomy, odznaky a ocenenia za zabíjanie? To zvykli dávať odstreľovačom v prvej aj druhej svetovej vojne a možno aj naším vojakom na "misiách", neviem prečo sa vola zabíjanie misia, keď je to praobyčajné zabíjanie a ničenie vytvorených hodnôt, pričom sú takí ľudia cca 3000 eur čistého na mesiac, pritom stravu, ubytovanie, zdravotnícku starostlivosť, stravu, kozmetiku a skrátka úplne všetko majú ešte zadarmo.

Ahoj Lea Pragmatická, pokúsim sa Ti postupne odpovedať na všetky Tvoje otázky:
Hneď úvodom konštatujem, že všetky Tvoje otázky sú perfektne a jednoznačne formulované. A aj s veľkým pozorovacím talentom pre detaily. Ako keby ich formuloval profesionálny vyšetrovateľ. Ktorý je navyše aj veľmi talentovaný. Pre mňa z toho vyplýva fakt, že bez ohľadu na Tvoj vzácny čas, si venovala pomerne veľký čas na prečítanie, a aj na podrobné preštudovanie týchto mojich súvisiacich úsekov bookface. Srdečná Ti za to vďaka!
Za Tvojimi otázkami nasledujú aj Tvoje odpovede. Teda, ako keby si odpovedala sama sebe. Je to v poriadku. Ale na rozdiel od Tvojich otázok, tak tie Tvoje odpovede sa už nevyznačujú takouto vysokou mierou informačnej hodnoty. Ako vidíš, tak dávam si veľký pozor na to, aby som sa Ťa ani náhodou nedotkol. Tieto Tvoje odpovede totižto okrem právd obsahujú aj takzvané polopravdy. A tie polopravdy sú často aj značne zavádzajúce. Uvádzam zatiaľ iba tieto príklady za všetky:
Ty tam vo svojich odpovediach ako príklady uvádzaš:
1. Odstreľovači v Prvej svetovej vojne. Ako predlohu som si zvolil autobiografický román Zbohom zbraniam od Ernesta Hemingwaya. Dej tohto románu sa pri tom odohráva počas Prvej svetovej vojny. Až po Tvojej dnešnej reakcii som si ale uvedomil, že to nie je ono. Ak by si ma na to upozornila predtým, tak by som si zvolil inú predlohu. Síce taktiež od Hemingwaya. Ale bol by to jeho román Komu zvonia do hrobu. Alebo v českom preklade Komu zvoní hrana.
2. Odstreľovači v Druhej svetovej vojne. Významy týchto odsteľovačov sa evidentne zneužívali na propagandistické ciele. A to na obidvoch stranách fronty. Znovu uvediem iba jeden príklad za všetky: Robotnícky odstreľovač Zajcev v obkľúčenom Stalingrade. Verzus akýsi záhadný nemecký aristokrat. Bola to ale čistá, priezračná a navyše aj hlúpa propaganda. Ale hlupáci jej uverili. A tých bola vtedy vskutku väčšina.
3. Odstreľovači v našich takzvaných misiách. Pritom zdôrazňujem, že sa tu vyložene jedná o oficiálne misie, ktoré sú realizované pod záštitou vskutku oficiálnych inštitúcií, ako sú napríklad mierové misie pri Organizácií spojených národov, a tak ďalej ... A to zabíjanie sa nazýva ako mierová misia. Čo k tomu ešte dodať?
V čom je teda tá hlavná pointa mojej obrany? Lebo ja sa totižto teraz pokúšam brániť. Pokúsim sa to vysvetliť:
Ani jedna z týchto misií, ktorých som sa zúčastňoval, nebola totižto oficiálna. A nielen to. Navyše všetky sa konali v období takzvanej Studenej vojny. Preto nám naši papaláši zvlášť zdôrazňovali, že keby sme sa dostali do zajatia, tak ani pes by po nás neštekol! Teda, žiadna sláva. Bol to typický príklad mojej neopätovanej lásky k vlasti. Ale k tomu sa tu ešte vrátim. Preto som nikdy nemal v úmysle sa o tom zmieňovať ani len jediným slovíčkom! Potom som ale zmenil svoj názor. Citujem z môjho zverejneného profilu: „... Jednou z tém našej debaty bola aj otázka na mňa, či písať alebo nepísať. Bola to priam Hamletovská otázka. Nakoniec som sa rozhodol, že začnem písať. ...“ Dostávam sa teda k tomu, že prečo som to robil:
1. Bolo to hlavne kvôli priateľstvu v našej konšpiračnej päťke. To priateľstvo bolo spečatené krvou. Možno to pre mnohých znie ako neúprimná fráza. Pre mňa ale rozhodne nie! Na druhej strane si ale uvedomujem, že kto to nezažil, tak ten to zrejme asi len ťažko pochopí.
2. Bolo to kvôli mojej neopätovanej lásky k vlasti. Ja som totižto vskutku veril na to, že bojujeme za lepšie zajtrajšky, za lepší život pre nás všetkých a dokonca aj za akúsi podivnú demokraciu. Veď som bol takto v jednom kuse vychovávaný. Ako pionier od základnej školy, až po univerzity, počas základnej vojenskej prezenčnej služby a tak ďalej ... A ani v súčasnosti nie som sám, ktorý tak o tom uvažuje. Napríklad, súčasná nezamestnanosť, sociálne istoty, alebo skôr sociálne neistoty, a tak ďalej ... Ale opäť to možno pre mnohých znie ako neúprimná fráza. Čo už s tým? Jednoducho tak vyšlo.
3. Na týchto misiách som sa zúčastňoval hlavne ako dešifrant. Veď aj moja profesia je predsa programátor kryptoanalytik. Vtedy bola ale taká doba, že deširantov bolo veľa. Ale dobrých odstreľovačov bolo málo. Nuž a ja by som aj pri maximálnej skromnosti musel iba potvrdiť, že som dobrý odstreľovač. Veď som už veľa rôčkov držiteľom zbrojného preukazu. A to nielen na držanie, ale aj na nosenie strelnej zbrane. A to ani v súčasnosti nedávajú kdekomu. Ale mojim najväčším obranným tromfom je: Ja som vskutku iba plnil rozkazy! A vieš, že čo by sa stalo ak by som odmietol splniť rozkaz? Ak nie, tak ti to poviem: Na mieste by ma zastrelili. Takže, jediný sklon, ktorý vo mne driemal, bol sklon nejako to prežiť. Alebo nazvime to pud sebazáchovy. A to všetko v rovnakej miere platí aj pre moje svedomie.
A úplne na záver: Nič nie je zadarmo. Teda, čo sa týka mňa, tak všetko si musím zaplatiť sám, a to do posledného centíku. A môj dôchodok nazývam ako almužna pre žobrákov. A ja som pritom nikdy vo svojom živote o nič nežobral. Všetko som si poctivo, a hlavne tvrdo zarobil. Aj na svoj chlieb každodenný, daj nám dnes, a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom. Amen.

"Ja som vskutku iba plnil rozkazy! A vieš, že čo by sa stalo ak by som odmietol splniť rozkaz? Ak nie, tak ti to poviem: Na mieste by ma zastrelili."

Ale za vojaka si šiel dobrovoľne, takže Tvoja tupá výhovorka neobstojí...

Ahoj Ruwolf, srdečná Ti vďaka za Tvoju reakciu, ale aj keď moja výhovorka vyznie ako tupá, a teda u Teba preto neobstojí, tak je to predovšetkým vec Tvojho názoru. Nuž a ja plne rešpektujem Tvoje právo mať svoj vlastný názor.
Napriek tomu mi to ale nedá. Z mojej strany to totiž v žiadnom prípade nie je iba výhovorka. Ja sa nevyhováram. Iba sa pokúšam vysvetľovať. A to úprimne a v maximálnej pokore. A či som šiel za vojaka dobrovoľne? Nuž tak to rozhodne nebola iba takáto jednoduchá vec. Ja som to nerobil iba dobrovoľne. Ja som si to považoval za veľkú česť, že som mal to šťastie takto bojovať. Bok po boku so svojimi spolubojovníkmi v našej päťke. Bolo to ako v tom známom citáte zo Svätej Biblie: Je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Nuž a ja som bol predsa tým vyvoleným. Bola to posvätná vec. Pekne to vyznieva aj v známej sovietskej piesni z Druhej svetovej vojny: Svajščennaja vojna, teda Posvätná vojna. Znie to síce divne, ale je to tak. Tak vyšlo. Čo už s tým narobiš?

To nie je názor, to je fakt, ktorý si aj Ty teraz potvrdil...

Ahoj Ruwolf, opäť srdečná Ti vďaka za Tvoju vskutku inšpiratívnu reakciu!
Možno, že si to plne ani neuvedomuješ, že prečo je to pre mňa až tak inšpiratívne. Nuž predovšetkým preto, že máš v podstate pravdu. Ale ... Opäť je tu to večné ale ... Takže, dovolil by som Ti položiť zopár otázok:
Predstav si, že by si mal možnosť prežiť všetko to, čo som prežil ja. Potvrdil by si potom aj Ty to, čo podľa Teba nie je Tvoj názor ale fakt? Odkiaľ by si ale bral tú istotu, že je to vskutku fakt? Potvrdil by si to iba tak, ako zvyknú hovoriť Američania: By the way? Bez toho, aby si sa nad tým aspoň trošku zamyslel?

ahoj Gugu, dakujem za vycerpavajucu odpoved, kedze som zablokovana pisem pod inym nickom, ale som to ja lea pragmaticka, pochopila som co si napisal, jedna sniperka pocas druhej svetovej vojny mala dobre vysledky a chvalili ju v armade, ale na starobu ju hryzli vycitky a nemohla nocami spavat a olutovala, ze strielala ludi, ahoj

Ahoj Lea pragmatická alias Alexandra, opäť srdečná Ti vďaka za Tvoju vskutku veľmi inšpiratívnu rekciu!
Vlastne aj mne by mali na starobu hrýzť výčitky. Podobne, ako tú snajperku, ktorá strieľala ľudí počas Druhej svetovej vojny. O dokonca aj o niečo viac. Lebo ju aspoň pochválili. Mňa ale nikto nepochválil. Teda nie, že by mi to nejako vadilo. To teda nie. Ale predsa. ...
Taktiež aj ja som už starý. Síce nie až tak starý ako tá snajperka. Ja som sa totižto iba približne vtedy narodil. Presnejšie, tesne po skončení Stalingradskej bitky.
Mňa ale na rozdiel od tejto snajperky vôbec nehryzú žiadne výčitky. A čo sa týka môjho spánku, tak ten mám úplne pod kontrolou: Ľahnem si do postele a napočítam do päť. A potom spím až do rána, keď ma zobudí budík. Dokázal som sa s tým všetkým totižto postupne vyrovnať. Nebolo to síce až takéto jednoduché, ako by sa to na prvý pohľad zdalo. Ale zvládol som to. Príčin bolo viacej. Iba pre Tvoju informovanosť uvediem iba dva z nich:
1. Zvládol som nácvik jedného veľmi účinného relaxačného jogového cviku. Volá sa ako poloha mŕtvoly. Paradoxne je ale tento cvik plný života.
2. Píšem na pokračovanie svoje úseky bookface. Je to akási forma môjho pokánia. Treba sa ale dobre naučiť jednotlivé spôsoby pokánia. Nie je totiž pokánie ako pokánie.