hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

AMERICKÉ VZDUŠNÉ SILY V EURÓPE POSIELAJÚ POMOC DO TALIANSKA

príspevkov
17
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 24.3.2020 18:32 Čeka
posledná zmena 24.3.2020 21:36
1
24.03.2020, 18:32
Vzdušné sily Spojených štátov v Európe zasielajú materiálnu pomoc do severného Talianska, ktoré je kruto zasiahnuté vírusom COVID-19.

"Riešenie pandémie COVID-19 si vyžaduje vzájomnú spoluprácu partnerov a spojencov. Sme v úzkom kontakte s talianskymi partnermi, aby sme včas zabezpečili potrebný materiál," hovorí veliteľ U.S. Air Forces in Europe and Air Forces Africa Gen Jeff "Cobra" Harrigian.
none
2
24.03.2020, 18:34
Rešpekt pre Nemecko!

Německo, samo mající cca 30 000 nakažených pacientů, předvádí lekci evropanství a solidarity.

Po pacientech z Francie se nyní chystá začít přebírat i některé pacienty z Lombardie, tedy se zemí, které v současnosti nemají takové možnosti léčby.

odkaz
A nejen to: včera vypravilo do Itálie letadlo se 7 tunami zdravotnické pomoci, včetně 300 kusů ventilátorů.
none
4
24.03.2020, 19:01
Ruskí oligarchovia si vo vilách zriaďujú súkromné JIS, v nemocniciach prístroje chýbajú

Infikovaných prijímajú iba štátne nemocnice.

MOSKVA. Nemocnice vo viacerých ruských oblastiach nemajú dosť pľúcnych ventilátorov.

Práve zariadenia na umelú pľúcnu ventiláciu sú v čase pandémie nového koronavírusu pre nemocnice kľúčové. Dokážu totiž čiastočne alebo úplne dýchať za pacienta, ktorému zlyhávajú pľúca. Potrebujú ich ľudia, u ktorých má ochorenie spôsobené koronavírusom ťažký priebeh a rozvinie sa u nich komplikovaný zápal pľúc.

Viaceré ruské zdravotnícke zariadenia však na ventilátory nemajú peniaze. Aj keby mali dostatok financií, vôbec by nebolo isté, že sa k ventilátorom v dohľadom čase dostanú. Mnohí dodávatelia totiž hlásia, že ich sklady sú vypredané.

Ukazuje sa pritom, že viaceré zariadenia končia v luxusných sídlach ruských oligarchov. Tí sa pokúšajú vytvoriť si doma provizórne nemocnice so špičkovým vybavením, aby si v prípade nákazy zabezpečili lepšiu zdravotnú starostlivosť, než akej sa dostane ostatným pacientom.
Infikovaných prijímajú len štátne nemocnice
none
5
24.03.2020, 19:02
Každý podľa svojich zásluh, každému podľa jeho potrieb!!!!!!!!

Bohatí Rusi skupujú zariadenia na umelú pľúcnu ventiláciu a zriaďujú si vo svojich domovoch vlastné kliniky pre prípad infekcie koronavírusom.



odkaz
none
6
24.03.2020, 19:13
skus hlavnespravy
none
7
24.03.2020, 19:21
none
8
24.03.2020, 19:23
Samozrejme , že pomoc USA je taká akú im to dovoluje .
Keby čínske svinstvo neničilo USA pradávno tu máme v europe obrovské materialne zasoby ako sme ich dostali vždy .
none
9
24.03.2020, 19:28
Bodaj by sa stalo chudák rodák pripomeniem ti tri zásadne obrovské materialne pomoci .
none
10
24.03.2020, 19:31
Lend-Lease

USA poskytli svojim spojencom celkovo vojenské vybavenie, výzbroj, výstroj, muníciu (predstavovala polovicu celkového objemu pomoci),[1] prístroje, priemyselné vybavenie, obchodné lode, motorové vozidlá, proviant, palivo, medicínsky materiál a ďalšie vybavenie potrebné na vedenie vojny v hodnote 50,1 miliardy amerických dolárov (ekvivalent 647 miliárd terajších dolárov v roku 2013). Väčšina tovaru v hodnote 31,4 miliardy dolárov bola poskytnutá Spojenému kráľovstvu, 11,3 miliardy ZSSR, 3,2 miliardy Francúzsku, 1,6 miliardy Číne a menšie množstvo ďalším krajinám. Krajiny za to poskytli okrem peňažných náhrad USA rôzne služby ako prenájom leteckých základní atď., v hodnote 7,8 miliardy; z toho služby v hodnote 6,8 miliardy dolárov poskytlo Spojené kráľovstvo a ďalšie krajiny Britského spoločenstva. Briti poskytli Američanom radarové technológie a tiež plány prúdových a raketových motorov. Podľa podmienok dohody mohol byť takto dodaný materiál používaný až do obdobia, kedy bude vrátený Spojeným štátom, resp. do svojho zničenia. Veľké množstvo zásob po skončení doby spotreby bol do Británie predávaný s veľkou zľavou za vyše miliardy libier šterlingov s využitím dlhodobých úverov zo Spojených štátov. Kanada zaviedla podobný program, v rámci ktorého boli do Spojeného kráľovstva a ZSSR predané zásoby za 4,7 miliardy dolárov (tzv. Mutual Aid).

Bez ďalších finančných prostriedkov však Británia nebola schopná nakupovať zásoby z USA a viesť dlhotrvajúcu vojnu proti Nemecku. Roosevelt, ktorý bol zástancom zapojenia USA do vojny na strane Británie však čelil v americkom kongrese veľkej opozícii. Neochota v kongrese však nebola jediná ťažkosť, americké firmy nemohli voľne obchodovať aj kvôli zákonom o neutralite a faktu, že za poskytnuté výrobky zo zákona museli požadovať priame platby, na ktoré obyčajne nemali vojnou vyčerpané krajiny dostatok prostriedkov. Návrh bol podaný v kongrese 6. januára 1941 pod skratkou H.R. 1776 a nakoniec schválený 8. marca 1941.


Napriek tomu, že zákon sa mal pôvodne vzťahovať len na pomoc demokratickým krajinám po napadnutí ZSSR Spojené štáty poskytli veľkú pomoc aj tejto krajine. Spočiatku platila krajina za tovar zlatom. Sovietsky zväz bol nakoniec oficiálne zahrnutý do programu v novembri 1941.[1]

Doprava materiálu Spojencom bola často logisticky náročná. Až do vybojovania prevahy v bitke o Atlantik v priebehu roku 1943 nebola jednoduchá ani pri doprave materiálu do Spojeného kráľovstva. Doprava do ZSSR bola ešte komplikovanejšia lebo zahŕňala okrem dopravy cez Pacifik do Vladivostoku (asi 50% materiálu) a Irán (25%) aj konvoje plaviace sa arktickými vodami (25%) v dosahu nemeckého námorníctva a letectva z Nórska. Čína pre komplikovaný spôsob prísunu zásob preto napríklad obdržala len materiál, ktorý bolo možné dopraviť letecky.

Pomoc Sovietskemu zväzu

Po napadnutí ZSSR sa krajina v lete a na jeseň 1941 dostala do ťažkej vojenskej situácie, ktorú sťažoval fakt, že nacisti okupovali najbohatšie a priemyselne aj poľnohospodársky najvyspelejšie časti krajiny. Situácia sa zhoršila v priebehu roku 1942, kedy bol napadnutý Stalingrad, prerušené vodné spojenie po Volge, pričom bola vyradená ďalšia veľká obilnica a ropné polia v Predkaukazsku. V tomto období sa Sovietsky zväz nachádzal vo veľmi ťažkej situácii. Napriek tomu, že mnohí autori tvrdia, že pomoc západných Spojencov stále vo veľkom množstve neprichádzala, takže krajina zápasila s nacistami vlastnými prostriedkami,[3] bol prínos Lend-Lease nezanedbateľný. Je nesporným faktom, že Sovietsky zväz bol dlhú dobu jedinou krajinou, ktorá viedla proti Nemcom pozemnú vojnu na európskom kontinente. Napriek tomu, že veľká časť pomoci, ktorú západní Spojenci poskytovali nemala priamy vojenský charakter, resp. nebola zbrojného charakteru, no mala pre ZSSR nesmiernu cenu, čo bolo neskôr zo sovietskej strany bagatelizované.

Je nutné poznamenať, že obchodná spolupráca najmä amerických odborníkov na industrializáicii ZSSR prebiehala počas celých 30. rokov.[4] Obdobie druhej svetovej vojny, presnejšie obdobie po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom bolo napokon jej koncentrovaným záverom. Napr. Sovietmi vyrábané osobné a nákladné automobily pred rokom 1941 GAZ-A, GAZ-AA boli licenčne vyrábané vozidlá Ford Model A, Model AA; nákladný automobil ZiS-5 bol licenciou amerického Autocar Dispatch Model SA a pod.

Dodávky zo Spojených štátov a ďalších Spojencov Sovietskemu zväzu uľahčili zásobovaciu situáciu a odľahčili ťažko skúšanej vojnovej ekonomike. Jednalo sa o napr. o dodávky potravín. Do ZSSR boli dodávané hlavne vysokokalorické potraviny (za kritické roky 1941 - 1942 to bolo napr. 50% spotreby cukru, zeleniny, 40% spotreby tukov, 100% spotreby sušených a koncentrovaných potravín, čokolády a pod.)[5]

Do krajiny bolo dodaných 34 miliónov vojenských uniforiem, 15 miliónov párov topánok, 350 000 ton výbušnín, 3 milióny ton nafty, 4,5 miliónov ton potravín (asi 25% potravinových zásob potrebných počas vojny), 12 000 železničných vagónov, 1860 lokomotív, 375 000 nákladných automobilov a 50 000 džípov.[1] Nesmierne dôležité boli dodávky 18 000 stíhacích a bombardovacích lietadiel a 15 000 leteckých motorov.[6] Významné boli dodávky kovov, najmä ocele, ktoré umožnili opäť rozbehnúť produkciu tankov a delostreleckých zbraní, ale hlavne hliníka, ktorého produkcia nebola v napadnutej krajine pre vojenské potreby dostatočná.

Veľký význam Spojeneckej pomoci krajine hodnotili kladne Stalin, Žukov[7] aj Mikojan, ktorý bol počas vojny zodpovedný za zásobovanie Červenej armády. V neskoršom povojnovom období sa však sovietska histografia stavala k tejto pomoci viac kriticky.

Väčšia avšak nie celá časť dlhu bola krajine podobne ako ostatným odpustená.

odkaz
none
11
24.03.2020, 19:33
UNRRA: Na pomoc v najťažšej chvíli sa nezabúda



Víťazov zdobí štedrosť. Týmto heslom sa riadili vlády protihitlerovskej koalície, keď zakladali Správu Spojených národov pre pomoc a obnovu, známu pod skratkou UNRRA (United Nation Relief and Rehabilitation Administration).

Prvý vlak s potravinami a liekmi od tejto medzinárodnej humanitárnej agentúry dorazil do Bratislavy práve pred 70 rokmi. Na Orave a hornom Zemplíne pomohli dodávky zažehnať hroziaci hladomor. Pred prvými povojnovými Vianocami mnohé deti v Československu písali listy nie Ježiškovi, ale dobrej tetuške, víle alebo pani Unrre…

Podľa správy v Pravde zo 7. júna 1945 bolo v prvom transporte s pomocou aj 22 nových nákladných áut zo zásob kanadskej armády. Boli určené na rozvoz tovaru UNRRA, prevažne potravinárskeho, po Bratislave i celom západnom Slovensku. Už týždeň predtým priniesla Pravda informáciu o tom, že pomoc prichádza zo zámoria najprv loďami do rumunského prístavu Konstanca na pobreží Čierneho mora, odkiaľ sa k nám dostane buď riečnymi plavidlami po Dunaji (po odstránení prekážok na jeho toku), alebo vlakmi. "Lode aj vlaky sú vlastne sovietske vojenské transporty,“ oznamovali noviny.

Z iných zdrojov (práce historikov Georgea Woodbridgea, Karla Sommera, Slavomíra Michálka a i.) sa však dozvedáme, že prvá loď El¤Mundo s dodávkami pre Československo pristala v Konstanci už 8.¤apríla a prvý vlak s tovarom dovezeným touto loďou dorazil na Slovensko 2.¤mája 1945. Skončil však v Trebišove, tam sa tovar aj vyložil. Išlo o mäsové konzervy, šatstvo, obuv, lieky a zdravotnícky materiál.

Doprava na ostatnom oslobodenom území bola v tom čase veľmi sťažená alebo úplne paralyzovaná. Veď na strednom a západnom Slovensku sa ešte bojovalo, navyše chýbali aj dopravné prostriedky. S prvým transportom dorazilo preto do Trebišova aj 44 nákladných áut. Nemali však karosérie, ktoré zostali "visieť“ v skladoch v Konstanci. Východniari ich preto nahradili doskami, aby mohli rozviezť tovar do najpostihnutejších miest. Potom však začali pociťovať nedostatok pohonných hmôt, a tak americké autá museli merať dlhú cestu za benzínom až do rumunského prístavu. Veľmi problematická bola vtedy aj doprava vlakmi z Konstance. Prečo prvému transportu trvala cesta takmer štyri týždne? Úlohu zohrala vzdialenosť (vyše 2-tisíc kilometrov), ale najmä povojnové pomery. Nedostatok lokomotív, vozňov a uhlia v štátoch, ktorými prechádzala trasa.

Popri trati číhali lúpežné bandy, ktoré prepadávali vlaky. Transporty spočiatku sprevádzali vojaci Červenej armády, neskôr ich vystriedali strážne oddiely UNRRA. Piati ich príslušníci padli pri prestrelkách s týmito bandami, ďalších 26 bolo zranených. Pri takejto riskantnej preprave tovaru nejaká jeho časť zmizla počas cesty v dôsledku lúpeží alebo rozkradnutia. Straty však boli napodiv výrazne menšie, ako by sa dalo predpokladať. Podľa štatistík, zverejnených agentúrou, sa do polovice augusta 1947 z celkového počtu 6¤850 áut UNRRA prevážaných do Československa stratilo cestou iba 111 a zo 160-tisíc železničných vozňov nedorazilo do cieľa len 335.
Horský guláš a fialový hnus

Konstanca bola do septembra 1945 jediným námorným prístavom, ktorý prijímal lode s nákladom UNRRA pre Československo. Potom k nemu pribudli ďalšie: v Hamburgu, Brémach, Rotterdame, Amsterdame, Terste, Antverpách a tak ďalej. Všade tam zriaďoval Československý úrad pre hospodársku pomoc a obnovu svoje expozitúry.

V Prahe pôsobila zároveň 15-členná misia UNRRA. Je zaujímavé, že ju celý čas viedol Piotr Ivanovič Alexejev zo sovietskeho ministerstva zahraničného obchodu (predtým pôsobil ako obchodný zástupca v Teheráne). Za šéfa misie si ho vybrala exilová československá vláda v Londýne ešte v januári 1945, ďalšími členmi misie boli britskí, americkí a kanadskí odborníci.

Misia úzko spolupracovala s československými úradmi, ministerstvami a (na Slovensku) s povereníctvami. Vo viacerých väčších mestách zriadila svoje odbočky, boli aj v Košiciach a Bratislave. Z diplomatickej korešpondencie tých čias vyplýva, že Američania a Briti spočiatku Alexejevovi nedôverovali, dokonca chceli odporučiť svojim vládam jeho odvolanie. Podozrievali ho napríklad z toho, že umožňuje predisponovať časť dodávok UNRRA jednotkám Červenej armády, ktoré sa nachádzali do neskorej jesene 1945 na území ČSR. Nakoniec sa však britský veľvyslanec v Prahe Philip Nichols o Alexejevovi vyjadril, že "mal dobrú vôľu a snahu urobiť čo najviac v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitol“.

Povojnová situácia bolo naozaj mimoriadne ťažká a chaotická. Do polovice júna 1945 prišlo do ČSR takmer 18-tisíc ton tovaru zo zásob UNRRA, v oblastiach, kde najviac hrozil hlad a epidémie, sa to však neprejavilo. Pritom podľa dohody agentúry s československou vládou mali potraviny a liečivá smerovať do vojnou najviac postihnutých oblastí, predovšetkým do severných okresov Slovenska a na Ostravsko.

Alexejev osobne cestoval a hľadal trhliny v distribučnom systéme. Upozornil vládu na fakt, že kým v Prahe bol denný prídel chleba na osobu 300 gramov, na viacerých miestach Slovenska nedosiahol ani polovicu z tohto množstva. Po tejto inšpekcii šéfa misie vláda okamžite uvoľnila zo svojich rezerv 50 miliónov korún pre Oravu, kde bola situácia už katastrofálna.

Zvýšili sa aj celkové dodávky UNRRA pre Slovensko. Ako informoval Slovenskú národnú radu povereník pre zásobovanie Rudolf Fraštacký, do polovice septembra 1945 prišlo na Slovensko z Konstance 1¤686 ton mäsových konzerv (čo bolo takmer 51 percent z dovezeného množstva pre celú ČSR), 2¤741 ton tukov, 1¤959 ton cukru, 21 miliónov sušených vajec, 93 ton kávy atď.

Pamätníci aj dnes zažiaria, keď príde reč na konzervy so sušeným mäsom zo zásob americkej armády. "Bolo pre nás nevídanou atrakciou a malým zázrakom a výborne chutilo v kapuste.“ To je zo spomienok na mladosť maliara Rudolfa Krivoša, rodáka z Tisovca. Mnohí si však spomenú aj na tzv. horský guláš. Išlo o konzervy s nápisom Horse Meat – konské mäso, ktoré si našinec "preložil“ ako horské mäso. Obsah niektorých ďalších kaki konzerv však väčšina Slovákov nielenže nepoznala, ale im ani nechutil. Napríklad bravčové zaliate sladkou hruškovou alebo jablčnou omáčkou. Alebo tzv. fialový hnus. Takto pomenovali koncentrovaný prášok v polkilovej plechovke podľa jeho sfarbenia. Stačilo nasypať za lyžičku tohto prášku do pohára s osladenou vodou a vznikol skvelý nápoj hroznovej chuti. Ale kto vtedy vedel natoľko po anglicky, aby rozlúštil návod?

Alebo čo si mali dedinčania počať s dovtedy v našich končinách absolútne neznámym arašidovým maslom, s kakaom, ovsenými vločkami či s grapefruitovým džúsom? Ministerstvo výživy sa spamätalo dosť neskoro a až v roku 1946 vydalo brožúrku s názvom Ako používať tovar UNRRA. Neskoro, lebo mnohé z týchto exotických požívatín medzitým skončili v odpade alebo na čiernom trhu.


Kto z toho profitoval

V lete 1945 vládla v niektorých okresoch Slovenska nevýslovná bieda. Nemci pred príchodom frontu vraj odohnali dve tretiny dobytka. „Jediné, čo voľne bolo dostať na trhu, bola pukaná kukurica,“ spomínal oveľa neskôr spisovateľ Vladimír Mináč.

Zároveň však prekvital čierny obchod s mnohonásobne predraženým nedostatkovým tovarom. „Bezočivosť kšeftárov išla v posledných dňoch tak ďaleko, že začali za enormne vysoké ceny uvádzať na trh rozličný tovar UNRRA z vylúpených skladov,“ písala 11.¤augusta 1945 Pravda. U priekupníka bolo dostať takmer všetko: gulášové konzervy (Horse Meat?), sušené mäso a vajcia, džem i mliečnu čokoládu.

Niečo bolo naozaj vylúpené zo skladov a vinníci boli zavše dokonca potrestaní. Veľa tovaru z UNRRA sa však dostalo na čierny trh inými cestami. "Mnohí špekulanti obchodníci skúpili ho, keďže mali dosť peňazí, tovar zadržali a predávali potom drahšie, na čierno.“ To je záznam z kroniky obce Raková (Horné Kysuce). Kronikár Filip Stančo ho urobil niekedy začiatkom roku 1946. V informácii pre poslancov parlamentu to v rovnakom čase tvrdil aj minister výživy ČSR Václav Majer. Čierny trh reagoval podľa neho na dodávky UNRRA najprv znížením cien, ale neskôr zase vyskočili. Na vysvetlenie treba uviesť, že časť dodávok smerovala podľa podmienok stanovených UNRRA do obchodov, kde sa tovar predával. Za ceny, ktoré mali byť prístupné najširším vrstvám obyvateľstva…

Ešte si povedzme, že okolo 45 percent dodávok tvorili potraviny, predovšetkým obilie a múka (kryli až 15 percent domácej spotreby), ďalej jedlé a umelé tuky (33 percent spotreby), sušené mlieko a ovocné šťavy. Ďalšími komoditami boli dopravné prostriedky, poľnohospodárske stroje, lieky a zdravotnícky materiál, suroviny pre chemický a textilný priemysel, odev, obuv atď. Napríklad 5.¤júna 1945 Pravda písala, že na východ republiky dorazil náklad UNNRA s 30-tisíc pármi topánok, ktoré sa budú predávať v rámci prídelového systému po 40 až 60 korún.

Čo však vtedy znamenalo pre obyčajného človeka 40 alebo 60 korún? "Obuvi bolo primálo a bola pridrahá,“ zapísal si kronikár Stančo. "Predávala sa na prídelové lístky, ale potreba sa nijako nekryla.“ Našťastie ďalšia časť potravín a iného tovaru z kvóty určenej pre ČSR smerovala priamo do škôl, nemocníc a zariadení sociálnych služieb. Išlo napríklad o bezplatné stravovanie školákov alebo o tzv. repatriačné kuchyne, čiže vývarovne pri pobočkách Repatriačného úradu, kde sa stravovali predovšetkým ľudia, ktorí sa vracali z nacistických koncentračných táborov. Im sa bezplatne poskytovalo aj ošatenie a obuv, keďže vo vojne prišli o všetko. To isté platilo aj o základných školách vo vojnou najviac postihnutých regiónoch. "Všetky deti školy boli obdarované z akcie UNRRA šatami, blúzkami, čiapkami a topánkami,“ čítame v kronike Základnej školy Tekovské Nemce.

Vráťme sa však k čiernemu trhu. Ako sme už spomenuli, "zásoboval“ ho i bežný spotrebiteľ, ktorému tovar UNRRA z nejakého dôvodu nevyhovoval. Podľa zistení historičky Jany Frydryškovej z Karlovej univerzity v Prahe sa to týkalo napríklad zrnkovej kávy. Hoci sa jej za dva roky doviezli do ČSR stovky ton, stále bola veľmi nedostatkovým tovarom najmä vo veľkých mestách. "Sociálne slabšie vrstvy v českých krajinách i na Slovensku len zriedka kupovali pred vojnou zrnkovú kávu, obľúbenejšia u nich bola tzv. melta,“ vysvetľuje historička. "Na druhej strane tu i tam boli vrstvy prevažne duševne pracujúcich, ktorým dodávané prídely nestačili a boli ochotní kupovať aj predražený tovar. Čierny trh sprostredkoval presun tohto tovaru od jednej skupiny k druhej.“

Kaviareň Grand v bratislavskom Manderláku viedol vtedy otec budúceho humoristu a komika. Dobré raňajky neboli možné bez amerických UNRRA konzerv, s ktorými kšeftovali šmelinári, spomínal po rokoch Julo Satinský. Napriek tomu rozsah predaja tovaru načierno nedosiahol u nás vtedy také rozmery ako v niektorých iných krajinách. "Nebude prehnané povedať, že každý muž, žena a dieťa v západnej Európe sú vo väčšej či menšej miere zapojení do rôznych typov ilegálneho obchodovania,“ hlásil britskému ministerstvu zahraničia regionálny šéf UNRRA.
Maják na ceste z biedy

Vďaka zásielkam UNRRA spoznali mnohé slovenské deti také dobroty ako figy, pomaranče, búrske oriešky, žuvačky. Ale napríklad aj rybí tuk! Pamätníkom sa pritom hneď vybaví jeho odporná pachuť, ale v otrasných povojnových podmienkach znamenal pre mnohých doslova záchranu.

Ešte vzácnejšie boli dodávky penicilínu zo zásob UNRRA, ktorý sa vtedy v ČSR nevyrábal. „Už v júni 1945 prišli z Ameriky prvé jeho zásielky a stále sa zvyšovali,“ pripomína docent Štefan Šimko z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa jeho zistení rozdelila špeciálna komisia ešte do konca roku 1945 okolo 5,5 miliardy jednotiek penicilínu do jednotlivých regiónov s tým, že prednostne ho dostanú nemocnice a liečebné ústavy. Isteže, neušiel sa každému, kto ho súrne potreboval, a na čiernom trhu mal hodnotu zlata. Vláda sa preto rozhodla začať s domácou výrobou penicilínu. Potrebné zariadenie získala opäť prostredníctvom UNRRA z USA a Kanady, tam sa zaškoľovali aj československí experti. „Továreň na výrobu našich prvých antibiotík začala potom fungovať v českých Roztokoch, neskôr sa však výroba penicilínu premiestnila do Slovenskej Ľupče,“ dodáva docent Šimko.

Až dve tretiny všetkých dodávok UNRRA prichádzali z USA, najmä z rezerv tamojšej armády, zvyšná tretina z Kanady, Veľkej Británie, Francúzska a ďalších krajín. ČSR dostala tovar za viac ako 261 miliónov dolárov, čo bola šiesta najvyššia suma spomedzi všetkých prijímajúcich štátov. Za dodaný tovar sme neplatili nič, bolo treba uhradiť len dopravu od štátnych hraníc ČSR do jednotlivých veľkoskladov a nejaké administratívne trovy (celkove okolo 1 miliardy korún).

Čo urobil štát s peniazmi utŕženými za predaj tovaru UNRRA v maloobchode? Predovšetkým ich použil na úhradu rôznych sociálnych a zdravotných služieb. Podľa zistení Frydryškovej vydal na to takmer 18 miliárd korún získaných z predaja vyše pol druha milióna ton tovaru.

Málo sa však vie, že spoločný štát Čechov a Slovákov nebol iba prijímajúcim, ale aj darcovským štátom v rámci UNRRA. V roku 1946, vďaka dobrej úrode, daroval okolitým krajinám tisíce ton cukru, zemiakov a ďalších poľnohospodárskych plodín.

V júli 1947, keď sa akcia UNRRA už faktický končila, odoslala československá vláda generálnemu riaditeľovi agentúry telegram tohto znenia: "Na prácu UNRRA budeme vždy spomínať s pocitom vďačnosti. V ťažkých dňoch na konci najkrutejšej vojny UNRRA ako maják ukazovala ľudstvu cestu z utrpenia a biedy.“

odkaz
none
12
24.03.2020, 19:34
Marshallov plán alebo oficiálne Plán európskej obnovy (European Recovery Program) bol plán prijatý Kongresom 3. apríla 1948 s cieľom organizovane zabezpečiť americkú pomoc povojnovej Európe. Po jeho odmietnutí zo strany krajín východného bloku bol plán napokon obmedzený len na západnú Európu (pozri mapu) a v konečnom dôsledku bránil rozširovaniu komunizmu.

Plán prvý raz vyhlásil štátny tajomník USA George C. Marshall 5. júna 1947 v prejave na Harvarde. Bol iniciátorom a tvorcom plánu. V rokoch 1948-1952 v rámci tohto plánu poskytli USA západnej Európe pomoc vo výške približne 13 miliárd dolárov. Marshallov plán prispel k hospodárskej rekonštrukcii západnej Európy, obnovil priemysel, poľnohospodárstvo a oživil medzinárodný obchod. USA si touto hospodárskou pomocou zabezpečili vplyv a prestíž v Európe, ktorá sa postupne rozdelila železnou oponou na ekonomicky vyspelejší Západ a zaostávajúci Východ. Generál Marshall bol za svoju celoživotnú prácu ocenený Nobelovou cenou za mier.

Dôležitým faktorom po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 bol rodiaci sa konflikt medzi bývalými spojencami protihitlerovskej koalície. Problémy sa objavili ešte počas vojny na jaltskej konferencii 4. až 11. februára 1945. Nezhody sa týkali hlavne hraníc Poľska so ZSSR a povojnového usporiadania Nemecka. Západné mocnosti navrhovali federáciu a Sovietsky zväz trval na jednotnom nemeckom štáte. Za začiatok studenej vojny veľa historikov považuje Trumanovu doktrínu označovanú aj ako koncepcia „zadržovania komunizmu“, ktorú prezident Truman verejne predstavil 12. marca 1947. V rovnakom roku prišli USA aj s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Plán dostal názov Marshallov a bol predstavený na konferencii v Paríži (12. júla až 22. septembra 1947), na ktorej sa zúčastnilo 16 krajín: Veľká Británia, Írsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, nemecká Trizonia, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Dánsko, Švédsko, Nórsko, Island, Grécko, Turecko - a neskôr aj Španielsko). Tie oficiálne požiadali Spojené štáty o hospodársku pomoc.[1]

Práve tento plán definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky (Západ a Východ). Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. Minister zahraničných vecí ZSSR Molotov už začiatkom júla 1947 zamietol plán a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR.

Československo najprv s Benešovým súhlasom a pod Gottwaldovým vedením Marshallov plán 7. júla 1947 privítalo ako pevnú súčasť národohospodárskej obnove štátu.[1] O dva dni neskôr bola do Moskvy na rokovania predvolaná československá delegácia na čele s Gottwaldom, Po návrate sa minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk, ktorý v Moskve protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu, vyjadril: "Odchádzal som ako československý minister a vrátil sa ako Stalinov paholok".[1]

Na samotných jednaniach o pláne v Paríži sa nakoniec žiadna z krajín pod priamym sovietskym vplyvom (tzv. ľudovo demokratických krajín) nezúčastnila. Nezúčastnilo sa ani neutrálne Fínsko z obavy z konfrontácie so ZSSR, naopak Titova Juhoslávia sa k zmluve pripojila neskôr.

V septembri 1947 sa v Poľsku uskutočnila konferencia vodcov komunistických strán, na ktorej bola založená nástupnícka organizácia Kominterny Informbyro a sovieti predstavili alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Česko-Slovensko teda Marshallov plán neprijalo.

Západná Európa z týchto peňazí obnovila vojnou zničenú infraštruktúru a najmä Nemecko naštartovalo svoj „hospodársky zázrak“

odkaz
none
16
24.03.2020, 19:41
Bolestivá historia súdruhovia . Pravdu si treba pripomínať .
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 4 hodinami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 128 797 B vygenerované za : 0.110 s unikátne zobrazenia tém : 36 280 unikátne zobrazenia blogov : 539 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz Možno si myslíš, že programovanie je náročná činnosť a vyžaduje si nejaké špeciálne zručnosti... Ale nie je to celkom tak... Snáď každý z nás denno-denne programuje a ani si to neuvedomuje... Chceš ...

citát dňa :

Žena je najkrajšie umelecké dielo. Niet divu, veď autorom je sama príroda.