Aký máte cieľ vo vašom živote?

alebo čoho chcete dosiahnuť? prípadne sa dostať, ...

dostať sa kam ... do hrobu ? .cieľ je konečná ..nemienim do neho dobehnúť z posledných síl z vyplazeným jazykom pred infarktom..,, dosiahnuť ?.. takto nerozmýšľam..najprv sa potrebujem zbaviť určitých vec í a potom chcem mať svätý pokoj , najradšej navždy.

Ja nemam ziaden ciel a ani nechcem nič dosiahnut. Jednoducho mi vyhovuje status quo, zajtrajsok je len horší a horší, preto si zajtrajsok nevsímam a ani nic v nom dosiahnut nechcem.

Marvin  

Hm.......... cieľ! Vždy, keď sa končí nejaká etapa môjho života, tak ju nazvem dosiahnutie cieľa, ale nie vždy je to radostné. Niekedy mám pocit, že som síce cieľovú čiaru prekročila, ale akosi z toho nemám radosť. Vždy mi je smutno za tým, čo za sebou zanechávam.Decká moje, ono je to tak, že ja v mojom veku už viac konštatujem, ako plánujem. Keď som bola malá, chcela som byť veľká, keď som už koečne nebola malá, zistila som, že krajšie to bolo, keď som bola ešte malá. Túžby a predstavy v školských laviciach o tom, že by som chcela byť módna návrhárka, alebo že by som chcela "učiť sa maľovať v umeleckej škole", alebo že by som bola najradšej sestrička, sa nesplnili. Ale predsa, čosi hej - nebola som sestrička, ale niekoľko rokov pestúnka v jasliach, nestala som sa maliarka, ale pre jasličky som po celý čas kreslila, maľovala, písala texty jednoduchých riekaniek. /Keď som po rokoch navštívila tie isté jasličky kde som robila, bola z nich už škôlka a chodila tam moja vnučka, s prekvapením som zistila, že niektoré moje "riekanky" nakreslené pri obrázkoch prežili a riaditeľka mi ich ukázala!/, tak to ma potešilo. Chcela som byť spisovateľka, hm.......... cieľovú pásku som si predĺžila ešte o pár rokov, že možno - raz! Nestala som sa módnou návrhárkou, ale vďaka tomu, že mama bola krajčírka, využila moju schopnosť kreslenia a tak som na papier naskicovala predstavy zákazníčiek a mama potom ušila podľa toho šaty. Tak vlastne z každého kúsok. A nakoniec som prežila napínavých dvadsať rokov v prostredí, kde nuda nebola, spoznala som veľa ľudí rôzneho zrna, videla také miesta, kde sa mnohí za celý život nedostanú, okrem ilavskej väznici, tú jedinú nepoznám zdnuka. / toš prrrr - nejsem žádny recidivista!!!/
Po niekoľkých rokoch četovania na jednej "diskoške", som konečne spoznala osobne Nadju za zvláštnych podmienok - to sa mi teda splnilo nastopro.  
A tak si teraz dávam za cieľ - starať sa aj trošku o seba - ráno vstať a podľa počasia si naplánovať čo budem robiť, kam pôjdem, a či vôbec pôjdem, a tak. Zatiaľ sa mi to za jeden mesiac dôchodkovania doma splnilo snáď dvakrát - trikrát? Bo času málo a roboty veľa. No čo už!
 

Dosť podobné sny som mala/mám. A momentálne najbližšie ku tomu má tá umelecká škola, kam mám nastúpiť šestnásteho. Veď uvidím, ako to tam bude a čo mi to napokon dá.

Držím ti palce! je to super, len vydržať a vedieť čo ďalej!Nevzdávaj sa, ak máš talent, treba ho využiť. V našej rodine moji predkovia ho mali, len žili v dobe, keď sa v chudobnejších rodinách uprednosťňovalo remeslo, aby mohli zarábať. Tak sa z môjho strýka stal murár po otcovi,a jeho šikovné ruky natoľko stvrdli, že časom na maľovanie zabudol. Zostal po ňom nádherný pamätník s maľbami, jeden obraz, ktorý namaľoval svojej matke a návrh na vyšívaný obrus so šípovými ružami. A to je všetko. Jeho matka - moja stará mama, vedela nádherne vyšívať,učila sa to a mala k tomu aj výučný list. Pamätám si krásne návlečky na parádne periny, množstvo rôznofarebných ženských blúzok s jemným vzorom, obrusy a vyšívné závesy do starodávnych kredencov. V šestdesiatych rokoch svojho života jej porážka umrtvila ruku natoľko, že už nedokázala do nej chytiť ihlu .Trpela veľmi, ale keď nastal čas, učila tomuto umeniu mňa, trpezlivo, každý deň. *Prežila dlhšiu dobu u mňa, bolo to v časoch, keď som bola na materskej a ja si na tú dobu spomínam veľmi rada. Pred niekoľkými dňami som si do priesvitných obalov ukladala ňou nakreslené vzory, niektoré výstrižky zo starých časopisov, množstvo návrhov na monogramy, každý z nich mi pripomenul moje detstvo, keď sme ešte bývlai u starých rodičov. Počujem pukanie ihly, ako sa hrot zapicháva do natiahnutého plátna na veľkom ráme, rozhlas po drôte v kúte jej starodávnej kuchynky potichu hraje poobedňajšie melódie, a ja zaspávam u nej v izbe na starom diváne a vonku páli slnko a všade je vzácne ticho. Je to zaujímavé, ale cítim aj vôňu toho leta, jej rozkvitnutých muškátov na presklenej verande a vidím jej biely plechový hrnček na záhradnom stolíku, z ktorého sa dvíha pásik pary z horúcej poobedňajšej kávy. A chýba mi to všetko tak veľmi, že by som túto noc privítala sen, v ktorom by som sa do stratenej krajiny vrátila.

...Arašidka, ty si veľká spisovateľka, práve pre toto všetko, čo si zažila...píš, nenudíš, a to sa dá povedať len o pár diskutujúcich. 

Na arašidke sa mi páči jej realizmus. Nedosiahla úplne všetko, po čom jej srdce pišťalo, no v rámci možností využila, čo sa dalo a s odstupom času nemá čo ľutovať.

Anette, nič iné mi nezostávalo. Narodila som sa sedem rokov po vojne, nebola to ľahká doba, a moji rodičia museli každú korunku priam vyžmýkať zo všetkého, z čoho sa dalo. A bol lístkový systém, všetko na prídel a otec vážne chorý a jediným živiteľom rodiny bola mama. Časom jej pomáhal otec, nešťastný z toho, že jeho žena musí zastať roboty za dvoch, naučil sa variť a pomáhal jej pri šití a žehlení. Zvláštne, takmer po 48 rokoch som nazrela v skutočnosti do môjho detstva, bolelo to a naplnilo ma to akousi silou a optimizmom. Nedá sa to vysvetliť, tomusí každý prežiť, aby sa vedel vžiť do mojích pocitov. Bolo to pred pár dňami, keď som sa vybrala bicyklom len tak - za nosom. Zrazu som bola na ulici, kde som bývala po odsťahovaní od starých rodičov, bolo mi vtedy sotva päť rokov. Zišla som z bicykla a pomaly som kráčala betónovým chodníkom. "Aspoň sa dotknem kľučky a starých vyrezávaných dverí na dome. Boli to oni, nikto ich za tie dlhé roky nevymenil. To isté číslo popisné a nad bránou to isté rameno na pouličné svetlo. Dvojo okien do ulice pokrýval prach, jedno sklo na okne bolo rozbité. Oprela som čelo na sklenenú výplň a vtedy som uvidela to, čo sa mi toľkokrát vracia v snoch - našu kuchyňu. Nedalo sa, z hrdla sa mi dral vzlyk a tiekli mi prúdom slzy.
"Ančika, ak sa chceš naučiť umývať dlážkku, musíť handru vziať takto do ruky, zložiť ju na polovičku a dobre vyžmýkať". Počula som otcove slová, Bol to on, ktorý ma sotva šesťročnú učil umývať podlahu. Tú istú, na ktorú som sa pozerala cez zatvorené okno - biele dlaždice a medzi nimi čierne malé kocky. Tri dlaždice jedným ťahom, potom tri ďalšie pod prvým radom a umývanie jednou handrou končila pretretím troch ďalších dlaždíc v treťom rade. Dvere do izby boli otvorené - drevené široké rámy v hrubej stene, umelecky vyrezávaná po celej ploche, tie isté mosadzné kľučky a malé tabličky skla na dverách. Nie, to nie... to sa mi asi zdá, a v mojej predstave som tie dvere videla z izbovej strany zakryté dekou, ktorú mama vždy natiahla, keď nás uložila do jedinej izby nášho malého bytu. Dvere oproti, ktoré viedli do malej chodbičky boli tiež otvorené a ja som cez presklenú chodbu videla náš dvor....Za nimi stála stará pumpa, ktorá mi vždy pripomínala hlavu draka a dlhá páka, či ako to nazvať , ktorou sa voda čerpala zo studni bola akoby drakov dlhý jazyk. Zrazu som videla moju mamu ako čupí pred krásnou princeznou v dlhých bielych šatách. Koľko takých princezien sa u nás v kuchyni vystriedalo! Boli to všetko skúšky svadobných šiat. Dalo by sa takto dlho pokračovať, no....
Skončilo to náhlym vystriezvením mysle, keď oproti zašramotili dvere a z nich vyšiel manželský pár. Bol to Martin a jeho žena. Ten istý Martin, s ktorým sme sa na ulici hrávali. Spoznali sme sa pri pohľade na seba, on sklopil oči a ja som si len domýšľala - že ma pochopil, čo asi prežívam. A možno ani nie, veď on v tom istom dome, v ktorom už ako malý chlapec býval, žije dodnes. Ja som v ten podvečer videla svoje detstvo a strašne to bolelo.

...ty by si m0hla aj knizne niec0 vydat...ist0 by s0m kupil...

Tak mi zožeňte sponzora!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

ALE TU ZOSTALO TICHO - nehláste sa všetci odrazu.

ale ty moje zlato, tak za to nechám na tebe, ako by sa knižka mohla volať.

veď napísať to môžeš a šíriť na nete. na to netreba žiadne peniažky.

....ja si tu chcem otvorit Slovensku restiku....

JL - tu? Na DF ? Hm - tu sa najľahšie hádam otvára len huba! To já sa tu ledva vyvyprávam a hlavne po slovensky 

...arasiiiidka))tu v Uk...poliaci tu uz maju polsku restiku,polsky kostol,polske kadernictvo..a Slovaci prd...sa to musi napravit

nuz ale slovensky prd...nie nejakz polsky sid .

mne by vyhovovalo keby som niektr veci stihat nemusela. stacilo by pianisimo.

Mne by stačilo neosprostieť          

...mojim cieľom je cesta. 

...chcem dosiahnuť čo možno najvyšie Poznanie, odísť zmierená.  

napríklad dožiť sa aspoň po smrť 

očúvaj, synku, to jako keby si už mal vybavené... a čo medzi tým?

medzi tým dfko 

Žiadny.  

mojim cieľom a súčasným snažením je vlastné sebazdokonaľovanie