Videl som zvnútra dva utečenecké tábory na Sicílii, sledoval prvé kroky piatich stoviek ľudí na európskej pevnine a zmenilo mi to život.
Prvýkrát som Musu uvidel v rade na cestoviny. Podávali sa z obrovského hrnca, Musa už bol takmer na rade, keď sa nám stretli pohľady a on sa naširoko usmial a impulzívne urobil ku mne gesto v zmysle: chceš najskôr ty?
Nestál som v rade. Nikdy predtým sme sa nevideli. Boli sme v utečeneckom tábore na Sicílii a celý jeho majetok pozostával z oblečenia, ktoré mal na sebe.
Musu pred pár dňami zachránila talianska pobrežná stráž z lode v Stredozemnom mori. Po obede som si k nemu prisadol na múrik pred táborom.
Má 16 rokov, pochádza z Gambie. Nepamätá si ani jedného z rodičov, zomreli, keď bol ešte veľmi malý. Vychovával ho strýko, ktorého považoval za otca. Hovorí so mnou po anglicky, ale nikdy nechodil do školy, od dvanástich rokov pásol strýkov dobytok. „Cez deň, v noci, každý deň, štyri roky,“ hovorí.
Na prahu dospelosti očakával, že s ostatnými súrodencami dostanú po malom kúsku pôdy, aby sa mohli začať sami živiť. „Zrazu mi strýko povedal, že ja nedostanem nič, lebo nie som jeho vlastný syn,“ hovorí Musa. „Chápete, štyri roky, každý deň. Keby som dostal aspoň jednu jedinú kravu. Ale on, že nič, lebo nie som jeho. Nemohol som zostať, musel som odísť,“ hovorí a jeho doteraz veselý výraz sa dramaticky mení, akoby sa smútok zo všetkej nespravodlivosti sveta stretol v jednom jeho pohľade. Bol by to jeden z miliónov podobných príbehov, ale vďaka tým dvom čiernym očiam upreným na mňa na sekundu chápem, čo by inak pre belocha bolo nemožné pochopiť: ako sa cíti Gambijčan, ktorý po rokoch otrockej práce zrazu stratí nádej, že raz bude mať vlastnú kravu.
Poďakujem sa, vyjdem na ulicu, sadnem si na schody a plačem.
Toto nebude objektívny text o probléme migrácie cudzincov do Európy, lebo taký sa po týždni strávenom na Sicílii rozhovormi tohto druhu nedá napísať.
Nebude to však ani text o tom, čo všetko Musovi robili v líbyjskom väzení a na ktorých všetkých miestach ho bili. Bude o tom, prečo sú migranti obrovskou hrozbou pre európsku civilizáciu – ak ich neprijmeme.
Dve zradné slovíčka
Povedzme si niečo o ekonomickej migrácii. Musa je ekonomický migrant. Odišiel, pretože chcel mať šancu vlastniť raz kúsok poľa, ktorý mu nikto nebude môcť zobrať.
Aj 17-ročný Buba, ktorého som našiel v tom istom tábore, je ekonomický migrant. Pomáhal mame v Gambii pestovať rajčiny, ale susedia im zobrali pôdu. Jeho otec bol príliš starý, aby ich ubránil, on sám ešte príliš malý. Mama ho preto poslala do susedného Senegalu, kam ušla aj jeho sestra. Buba videl, že mnohí odtiaľ odchádzajú do Líbye, tak sa pridal. Po niekoľkých mesiacoch v Líbyi, bitkách, internačnom tábore sa mu podarilo prepašovať do člna smerujúceho do Talianska. Dve noci preplakal v podpalubí, nevidel, čo sa deje, dusil sa výparmi z nafty.
V tábore je spokojný, pretože Taliani mu zachránili život. Jeho snom je pracovať na stavbe, ale zobral by akúkoľvek prácu. Keby si zarobil toľko, aby sa mohol vrátiť do Gambie a kúpiť mame pôdu, ktorú by jej už nezobrali.
Ekonomický migrant je jazykové spojenie zákerné ako trebárs „preventívny chirurgický raketový úder“, lebo vyvoláva asociáciu, ktorá nás skôr vzďaľuje od pravdy, ako k nej približuje. Pod „ísť za lepším“ si totiž v strednej Európe predstavujeme niečo úplne iné ako túžbu mať raz v živote prácu, za ktorú dostanete zaplatené namiesto toho, aby vás len zbili.
„Ak niekto vo svojej krajine umiera, lebo nemá dosť jedla, tak je ekonomický migrant,“ hovorí Chiara Montaldo, ktorá je šéfkou misie Lekárov bez hraníc v sicílskom Pozzalle.
„Počúvať ich príbehy a pozerať na ich jazvy, to je vždy také, ako keby mi niekto vrazil päsťou do brucha a zastavil mi dýchanie.“ Peppe Cannella, Lekári za ľudské práva
odkaz
