Zázrak v Maďarsku
Maďarsko, po druhej svetovej vojne
Z obce, kde som bol kňazom, ma za stalinskej krutovlády vyhnali. V Maďarsku bol stalinský režim zvlášť krutý, a preto nie div, že páter Norbert musel byť "preložený". A práve v obci, kde ho preložili, sa stalo niečo mimoriadne, niečo celkom zvláštne, čomu hovoríme zázrak. Nerád by som o tom hovoril pred verejnosťou, lebo najmä inteligencia by ma hneď ozdobila prívlastkom "nenormálny".
Udalosť sa odohrala v obci, ktorá má asi 1500 obyvateľov. Učiteľka bola ozajstná ateistická bojovníčka. Jej výučba a vysvetľovanie sa skoro v každom predmete točili okolo centrálnej osi "Boha odmontovať". Využila každú príležitosť, ako naše náboženstvo zneužiť, zosmiešniť, verejne vysmiať a potupiť. Jej učebný program bol veľmi jednoduchý: vychovať mladých ateistov. V triede mala 32 detí, ale tie sa nikdy neodvážili brániť. Ich rodiny boli veriace a možno povedať verné v plnení svojich náboženských povinností. Bol som v tejto dedine farárom, k vyučovaniu náboženstva som deti zhromažďoval do kostola, lebo v škole to dovolené nebolo. V Maďarsku, ako všade za "železnou oponou", bolo vyučovanie a výchova rozpoltená. V rodine niečo iné, v škole ináč a samozrejme na verejnosti tiež. Chudáci deti! Ako sa majú chovať? Teraz si ale všimnite dobre, ako zasiahne milosť Božia. Nikomu sa o takom dačom ani nesnívalo.
Vo všeobecnosti tie hlúposti, ktorými učiteľka deti kŕmila, nerobili na nich nijaký zvláštny dojem. Deti boli prešibané, preto vedeli dobre rozoznávať čo je pravda a čo lož, čo je správne a čo nie. Ja som sa snažil deti vyzbrojiť najmä tým, že som ich povzbudzoval častejšie pristupovať k sviatostiam. Do stredu som postavil Eucharistiu ako najväčšie žriedlo všetkých milostí. Vedel som, že sväté prijímanie je zárukou ich budúcnosti. Zaujímavé! Slečna učiteľka Gertrúda mala dobre vyvinutý šiesty zmysel, hneď vedela, ktoré deti boli na svätom prijímaní. Týmto "čiernym ovečkám" venovala svoju zvláštnu pozornosť. Použila všetky páky, ktoré mala k dispozícii, aby deti priviedla do "normálnych koľají". Postupovala takticky, pekne i ostro, až zúrivo. Je viac ako pravdepodobné, že mala nenápadných špicľov, ktorí jej donášali všetky podrobnosti.
Čas však prišiel na pomoc. Nové predpisy o pôste pred svätým prijímaním trocha skomplikovali učiteľke situáciu. Všetky deti zavčasu raňajkovali, a tak sa dalo trocha ťažšie zistiť, ktoré boli na svätom prijímaní. Učiteľka sa aj tu vynašla, ale teraz momenty svätého prijímania trocha ustúpili do pozadia. Deti tvorili silnú a pomerne jednotnú skupinu.
Vo štvrtej A bolo desaťročné dievčatko Angela. (Všetky mená pozmenené.) Bolo to dievča múdre, veľmi nadané, vždy a vo všetkom suverénne prvé. Spolužiačky jej nezávideli, lebo mala zlaté srdce a vždy sa snažila každému pomôcť.
Jedného dňa prišla ku mne Angela s prosbou denne pristupovať ku svätému prijímaniu. "Angela, vieš, čo to znamená?" spýtal som sa jej. Usmiala sa: "Pán farár, ona ma tak ľahko nedostane, nebude mi môcť niečo vážnejšie vyčítať, o to sa postarám. Svoju usilovnosť ešte vystupňujem..., neodmietnite moju prosbu. V dňoch svätého prijímania sa cítim silnejšia. Každopádne musím byť vždy dobrým príkladom. Na to potrebujem silu." Po krátkom uvažovaní som súhlasil, ale s určitými obavami i starosťami.
Od toho času bola "štvrtá A" jedno malé peklo. Angela vedela svoje úlohy bez chyby. Učiteľka, keď sa na ňu len pozrela, bola hneď mrzuto naladená, na tvári jej bolo vidieť, že hľadá nejakú zádrapku. Niekedy ju ponížila a veru dosť často i šikanovala. Dieťa znášalo všetky poníženia a krivdy trpezlivo, ale čím ďalej, tým bolo bledučkejšie.
"Pozri, Angela, nie je to pre teba príliš ťažké?" "Ó, nie, pán farár, Ježiš trpel nesmierne viac, bol hanebne potupovaný, bičovaný a nakoniec pribitý na kríž." Statočnosť dieťaťa ma napĺňala veľkým obdivom. Angela sa mi nikdy nesťažovala, že sa s ňou zle zaobchádza, ale jej spolužiačky mi vraveli, že je nepekné, čo s ňou učiteľka vystrája. V učení ju nikdy nemohla prichytiť, preto denne vymýšľala nové a nové spôsoby, ako ju od viery odviesť. Učiteľka nerešpektovala plán výučby, ale postupne vyťahovala celý repertoár svojich bezbožných argumentov a servírovala ich deťom ako jed. Angela mlčala, bola ako nemá, sklonila hlavu a ťažko vzdychala. Jej viera ostala neotrasená, mrzelo ju však, že ju nevie ubrániť.
Keď sa blížil Advent, vyučovanie sa premenilo na súboj medzi učiteľkou a úbohým dievčatkom. Učiteľka z pozície sily triumfovala a posledné slovo patrilo jej. Na čo ten zúrivý súboj? Jej mlčanie ju úplne vyvádzalo z koľají. Zúrila, nemohla to zniesť. Deti chodili ku mne, prosili ma o pomoc. Čo som mohol ja úbožiak, robiť?! Veď v takomto zriadení je kňaz bezmocnejší ako dieťa. Môj zásah by celú atmosféru len vyostril a situácia by prišla na ostrie noža a prehry som si mohol byť istý. Vďaka Bohu, Angela statočne odporovala. Neostávalo nič iné, ako volať o pomoc samého Pána Boha. Modlitby sa vznášali k nebu.
Situáciu v škole poznala celá dedina. Nikto však neurobil ani najmenšiu poznámku alebo výčitku, že som Angele dovolil denne sväté prijímanie. Každý vedel, že cez Angelu učiteľka cieli a útočí na vieru. Na to koncentrovala svoje sily, aby oslabila jej vieru, a tým aj vieru celej triedy. To bol jej sen, to bol jej ideál. Rodičia dieťa povzbudzovali, aby ostalo vytrvalé, aby si z útokov učiteľky nič nerobilo. To sa ľahko povie, ale ťažko prežíva! Všetci obdivovali veľkosť tohto útleho dieťaťa.
Len Angela bola so sebou nespokojná, bola ponižovaná, zosmiešnená. Mrzelo ju len jedno, že sa nedokáže brániť. Krátko pred Vianocami, 17. decembra, vymyslela učiteľka zákernú hru, pričom bola presvedčená, že teraz zasadí jej duši rozhodujúci úder. Táto scéna si zaslúži, aby som ju uviedol v plnom rozsahu.
Hra s Angelou sa začala.
"Čo urobíš, dieťa moje, ak ťa rodičia volajú?"
"Poslúchnem a prídem."
"Výborne, ty ich počuješ volať a hneď aj prídeš, tak ako sa to sluší na dobré dieťa."
"A čo sa stane, ak rodičia zavolajú kominára?"
"Tiež príde," hovorí dieťa. Srdiečko Angely bije prudko, tuší lesť, ale nevie, z ktorej strany. Slečne učiteľke sa iskria oči a pýta sa ďalej. Jedno dievča mi neskoršie povedalo: "Tá naša učiteľka vyzerala zlomyseľne, hrozne odporne."
Dobre, dieťa moje. Kominár príde, lebo on existuje, on žije." Nastalo veľké ticho. Učiteľka pokračuje ďalej: "Ty prídeš, lebo žiješ. Ale povedzme, že tvoji rodičia volajú tvoju babičku, ktorá je mŕtva. Ona príde?"
"Nie, myslím, že nie," odpovedalo dievča.
"Bravo! A keď tvoji rodičia zavolajú Popolušku alebo náčelníka trpaslíkov? Čo sa stane potom?"
"Nepríde nikto, lebo sú to rozprávky." Angela sklopí oči, nemôže sa dívať do tváre zlomyseľnej učiteľky.
"Dobre, veľmi dobre," triumfovala učiteľka. "Zdá sa, že dnes myslíš zvlášť bystro a ostro. Teda vidíte, deti, tí, čo existujú a žijú, ak ich voláme, prídu. Ale ak nepríde ten, koho voláme, je samozrejmé, že neexistuje, alebo vôbec nežije. Je to jasné?
"Áno," odpovedala celá trieda.
"A teraz urobíme malý pokus." Učiteľka sa otočí a vraví: "Choď teraz von, dieťa moje!"
Angela trocha váha, vykročí z lavice, vyjde von a zatvor za sebou dvere. "A teraz deti, zavolajte ju."
"Angela, Angela!" ozýva sa z 31 hrdiel. Deti si mysleli, že ide skutočne o nejakú hru. Angela vojde do triedy, je zmätená. Učiteľka vychutnáva svoj úspech. "Sme teda všetci rovnakej mienky, však? Ak voláte niekoho, kto existuje a žije, ten príde. Ak voláte niekoho, kto neexistuje, ten nepríde a ani prísť nemôže. Angela je živý tvor, ak ju volajú, počuje a príde.
Povedzme teraz, že zavoláte malého Ježiška. Je ešte niekto medzi vami, kto v Ježiška verí?"
Chvíľu vládne úplné ticho. Potom sa niektoré deti bojazlivo hlásia: "Ja, ja ..."
teraz sa obráti k Angele: "A ty, dieťa moje, veríš, že ťa Ježiško počuje, ak ho voláš?"
Angela statočne odpovie: "Áno, ja verím, že ma počuje."
"Výborne." Usmieva sa ironicky učiteľka. "Urobme teda pokus! Predtým ste videli, že Angela prišla, keď ste ju volali. Preto ak Ježiško existuje, tak príde, ak ho zavoláte. Zavolajte teda nahlas všetci: Príď, Ježiško! Raz, dva, tri, všetci spolu!"
Deti sklonili hlavy.
Lesť vyšla najavo. Do hrobového ticha zaznie posmešný výkrik - "To som chcela, vidíte, tu je dôkaz. Vy si ani zavolať netrúfate, lebo ste si isté, že Ježiško nepríde, lebo neexistuje. On to ani nepočuje, lebo kto neexistuje, počuť nemôže, práve tak ako Popoluška, lebo je to len rozprávka." Prekvapené deti mlčia ďalej. Brutálny dôkaz ich trafil rovno do srdca. Kto sa len trocha vyzná v detskej psychológii, pochopí, aké nebezpečne sú podobné triky pre jemné detské duše. Niektoré deti sa mi neskôr priznali že začali pochybovať. Keď Ježiško existuje, prečo ho vlastne nevidíme?
Angela bola ako omráčená, nemá a úplne bledá. "Mala som obavy, že sa zrúti," rozprávalo mi neskôr jedno dievča. Učiteľka sa vyžívala nad jednoznačnou porážkou detí. "Zahoďte takéto rozprávky!"
Tu sa stalo niečo neočakávané. Angela vyskočila z lavice, postavila sa doprostred triedy, jej oči boli zrazu ako oheň a zakričala: "My ho predsa chceme volať. Počúvajte! Zvolajme všetci spolu: Príď, Ježiško!"
V okamihu vstala celá trieda. Ako na protest, so zopätými rukami a s veľkou nádejou v srdci zvolali: "Príď, Ježiško!"
Na to učiteľka pripravená nebola. Ustúpila niekoľko krokov späť.
Oči mala upreté na Angelu. To už nebolo podľa jej plánu. Veľké ticho, strach sa miešal s napätím.
Potom sa zase ozvala Angela: "Ešte raz!"
Všetky deti zvolali ešte hlasnejšie: "Príď, Ježiško, príď!"
Tentoraz to bol krik, že by sa mohli zrútiť steny, rozprávalo mi neskôr jedno dievča. A teraz sa stalo to neočakávané. Chcem to opísať slovami deti, vypytoval som sa každého zvlášť. A to, čo povedali, je také presvedčivé, že sa to lepšie opísať nedá. Ja úbohý kňaz som toto znamenie potreboval vari viac ako deti, ako ktokoľvek iný.
Deti sa dívali na Angelu. Tu sa potichu otvorili dvere. Deti to spozorovali, lebo vchod sa rozžiaril, bol jasnejší ako denné svetlo. Svetlo silnelo, až vyzeralo ako veľká svetelná guľa. Deti sa zľakli, strach im premkol až do kosti, ale všetko prebehlo tak rýchlo, že nemali čas ani zakričať. Guľa sa roztvorila a v nej sa zjavilo dieťa, milučké, pekné, usmievavé, také, aké ešte nikdy nevideli. Dieťa neprehovorilo ani slovo, len sa usmievalo. Jeho prítomnosť vyžarovala nekonečnú ľúbeznosť. Teraz sa už nebáli, strach ustúpil obrovskej radosti. Trvalo to všetko okamih? Štvrťhodinu? Hodinu? Mienky sa rozchádzali Isté je, že celá príhoda netrvala ani jednu vyučovaciu hodinu. Dieťa bolo oblečené v bielom, vyzeralo ako malé slniečko. Vyžarovalo svetlo, v porovnaní s ktorým bolo denné svetlo ako tma. Niektoré dievčatá boli týmto svetlom až oslepené, boleli ich oči. Iné zas pozorovali dieťa bez námahy. Nič nehovorilo, len sa milo usmievalo. Po chvíli jasnosť gule postupne klesala a celý jav pomaly zanikol. Dvere sa samy od seba tíško zatvorili, srdcia detí prekypovali neslýchanou radosťou, nemohli prehovoriť ani slova.
Hrobové ticho zrazu prerušil chrčivý hlas učiteľky, ktorá na smrť bledá skríkla: "Ono prišlo, prišlo!" Potom vybehla z triedy.
Angela vyzerala, ako keby sa prebudila z dlhého sna. Jednoducho povedala: "Vidíte, Ježiško jestvuje, prišiel. A teraz ďakujme!" Deti kľakli ktoré kde stálo a modlili sa: "Otčenáš, Zdravas a Slávu Otcu..." Potom opustili triedu, práve zvonilo na prestávku.
Správa o zázraku sa po dedine rozšírila ako blesk. Navštívili ma rodičia, rozprávali sme o zázračnej udalosti, a ako som už spomenul, každé dieťa som vypočul zvlášť. Pod prísahou môžem potvrdiť, že som v ich výpovediach nezistil ani najmenší rozpor alebo nezhodu. Čo ma ale najviac prekvapilo, bola istota detí. Neposudzovali to ako niečo mimoriadne, pokladali to za uskutočnenie ich viery. "Boli sme v tiesni," povedalo jedno dievča, "a preto Ježiško musel prísť a pomôcť nám."
"A učiteľka?" pýtala sa autorka pátra Norberta. "Áno, musím ešte podotknúť, slečnu učiteľku odviezli na psychiatrickú kliniku. Školské úrady mlčali, ako keby sa nič nebolo stalo. Učiteľka stále kričala: "Predsa prišlo, prišlo..." Chcel som ju na klinike navštíviť, ale moja snaha bola márna. Kňazom bol prístup na kliniku prísne zakázaný. Je zaujímavé, že z ľudí, ktorí sa previnili na zneuctení našich kostolov, sa mnohí ocitli na psychiatrii. O jej ďalšom osude neviem. A Angela? Ukončila školu a pomáhala doma matke. Myslím, že chcela vstúpiť do kláštora a stať sa rehoľnou sestrou. Žiaľ, odvtedy som ju viac nestretol."
Pramene:
Mária Haeseleová - Eucharistické zázraky, Genezis 1991.
odkaz
