Keby sa Iveta Radičová chcela zapojiť do politiky pred sto rokmi, nechali by ju slovutní muži tej doby stáť za dverami. Pred ženami, ktoré sa chceli aktívnejšie zapájať do vecí verejných, si v tom čase ešte odpľúvali.
Vstup žien do politiky nebol kedysi na Slovensku len otázkou ochoty či neochoty konkrétnych mužov na konkrétnych postoch, ale aj zákonov. Hoci Mária Terézia bola s jej šestnástimi pôrodmi dobrým príkladom skĺbenia rodinných a pracovných povinností, vtedajšie občianske kódexy dominanciu mužov kodifikovali. Rakúsky zákon priamo zakazoval prijímať do politických spolkov aj ženy.
Treba však povedať, že slovenským ženám sa pred väčším zapojením do čohokoľvek, čo by sa dalo nazvať politikou, prekážala hlavne nevzdelanosť, maďarizácia a chudoba. Ženy museli často zvládať domáce roboty aj za mužov, ktorí sa vysťahovali za prácou.
Hoci štúrovci zdôrazňovali význam vzdelávania žien, išlo im hlavne o to, aby boli schopné vychovávať národne orientovaných Slovákov. Slovenky sa z tohto dôvodu nemali ani učiť cudzie reči.
Žene treba byť gazdinkou
Ľudovít Štúr sa v článku pre Slovenskje národnie noviny z roku 1846 síce vyjadril takto: „Žene treba byť pravda ´dobrou gazdinou´, ale aj nezunovanou príjemnou spoločnicou, opatrnou, rozvážnou, vzdelanou matkou a napospol žena má byť tiež vo veciach vyšších čo aj nie činná, čomu sme nie priatelia, ale aspoň pasívnu účasť mať."
Diskusie o postavení žien, ktoré sa na Slovensku viedli v druhej polovici 19. storočia, boli však často ešte konzervatívnejšie.
Filozof Pavel Hečko napríklad v článku Určenie ženy, ktorý vyšiel v Národnom almanachu v roku 1872, tvrdil, že muž „má a musí mať všade a vo všetkom na svete prednosť, ktorá jemu na všetky časy a veky daná a zabezpečená je". Hečko nebol jediný, kto v tom čase vystúpil proti volebnému právu žien argumentom, že ženu Boh stvoril pre súkromný a domáci život. Právo realizovať sa inak ako v domácnosti sa v tom čas priznávalo ešte tak vdovám a slobodným ženám.
Vzdelané ženy sa automaticky stávali xantipami, ich zrovnoprávnenie malo byť len smiešnou chimérou.
Na tomto postavení mali svoj diel zodpovednosti aj samotné ženy. „Niet v nás moderného hnutia, že niet zaujatosti za verejnú vec, v ktorej by nám nik, ani vláda prekážať nemohla," napísala v súvislosti s hodnotením činnosti ženského spolku Živena spisovateľka a aktivistka Hana orová, manželka Jozefa Gregora-Tajovského. Treba však povedať, že aktívne ženy to nemali pred sto rokmi ľahké.
Odpor slovenskej spoločnosti k verejnému účinkovaniu žien azda najlepšie dokumentuje Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mal na martinský národný život celé desaťročia významný vplyv.
Hana Gregorová od neho zažívala opovrhnutie, traduje sa, že si pred ňou dokonca raz aj odpľul. Na konto inej aktivistiky Marky Ivankovej-Pietrovej sa mal Vajanský zas posmešne vyjadriť: „Fuj, baba, femina!"
Boj o volebné právo
Prelom v rodových vzťahoch nastal počas vojny. Keď v roku 1915 v uhorskom parlamente vznikla diskusia o volebnom práve pre ženy, ako jediný sa k návrhu otvorene pridal slovenský poslanec Ferdiš Juriga: „Áno, žena vie pracovať rovnako ako muž, žena vie odvádzať také isté dane ako muž, prečo by teda nemala také isté slovo aj v politike? Veď je to len predpojatosť veriť, že žena nie je súca na tieto povolania, je to taká istá predpojatosť, aká kedysi vládla voči otrokom," vyjadril sa.
Prvá poslankyňa bola zvolená do parlamentu ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1912. Bola to spisovateľka Božena Viková-Kunětická, v tom čase sa však zemský snem pre spory s Nemcami neschádzal a nikdy sa nedoriešilo, či jej bude mandát vôbec priznaný, alebo nie.
Vyhostené vlastnými mužmi
Od zmien, ktoré nastali po rozpade Rakúsko-Uhorska, ženy čakali veľa. Martinská deklarácia z 30. októbra 1918 patrí k základných medzníkom v rozvoji nášho národa. Aj slovenské ženy „verné dcéry slovutných otcov a hrdé matky hrdinských synov", ako to vyjadrila v liste predsedníctvu Národnej rady v Turčianskom Svätom Martine známa autorka Ľudmila Podjavorinská, sa dožadovali práva byť prítomné pri „zakladaní uholného kameňa československého štátu".
Ľudmila Podjavorinská sa márne dožadovala účasti na Martinskej deklarácii.
Súčasne poslala otvorený list aj slovenským ženám, aby sa združili vo svojom okolí a vyvolili si spomedzi seba ženy, ktoré by ich reprezentovali.
„Márne to bolo snaženie, márna túžba a vzlet," komentuje reakciu vtedajších mocných slovenských mužov spisovateľka Hana Gregorová. Do budovy martinskej Tatra banky, kde sa rozhodovalo o budúcnosti celého národa, ženy nepustili, zostali „vyhostené, vlastnými mužmi nepripustené k slovu".
„Tri, štyri, obchádzali sme budovu Tatry so zapáleným srdcom, a jednako zatrpknutým citom. Cítili sme, že patríme tam, že je nespravodlivé, nepekné, že nesmieme, ale protesty prednášali sme nemo, len v duchu, s bolestným pocitom, no verejne protestovať neodvážili sme sa ani jedna," opisuje Gregorová v knihe Slovenka pri krbe.
Pritom nejedna žena sa počas prvej svetovej vojny vystavila nebezpečenstvu, ba i väzeniu za účasť na odboji.
Masaryková a tie druhé
V Revolučnom národnom zhromaždení, ktoré pracovalo v rokoch 1919 a 1920, bolo desať poslankýň. Členkou slovenského klubu bola na žiadosť slovenskej strany Alica Masaryková.
Hoci bola nesmierne vzdelanou ženou, aktívnou predovšetkým v humanitárnej a charitatívnej oblasti, paradoxne pri svojich vystúpeniach zdôrazňovala, že politike nerozumie, nechce sa do nej púšťať, že je v parlamente len na to, aby zastupovala sociálne slabších - deti, invalidov a vdovy. Medzi vtedy riešené ženské otázky patril napríklad aj zákaz námedzného dojčenia či zrušenie povinného celibátu pre učiteľky. Po jej odstúpení ju nahradila robotníčka z tabakovej továrne Irena Kaňová.
Volebné právo si ženy mohli uplatniť po prvý raz až vo voľbách v roku 1920, ale veľký záujem spočiatku neprejavili. Jedinou ženskou zástupkyňou zo Slovenska v medzivojnovom období bola poslankyňa Národného zhromaždenia v rokoch 1925 - 1929 Gizela Kolláriková. Ako vidno zo záznamov z rokovania parlamentu, vedela sa verejne zastať ponižovaných žien, mala revolučnú rétoriku.
V tomto období bolo žien v československom parlamente najviac z celého medzivojnového obdobia - z 275 členov 14 žien.
Dôležité, no zabudnuté
Hoci mnohé z poslankýň boli za komunizmu vybrané do parlamentu formálne, aby napĺňali isté regionálne či profesijné kritériá v rámci povinnej kvóty žien, poniektoré sa predsa len zapísali do histórie.
Božena Fuková ako jediná zo Slovenska napríklad patrila k štyrom poslancom, ktorí v roku 1968 nehlasovali za Dohodu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území. Následne, samozrejme, musela odísť zo zamestnania na inštitúte, ktorý sa podieľal na realizácii Šikových ekonomických reforiem a neskôr jej odobrali aj poslanecký mandát. Hoci v auguste 2006 dostala od prezidenta Rad Ľudovíta Štúra 2. triedy, jej postoj a meno zostali v našej histórii takmer zabudnuté.
V československých federálnych vládach boli za celé obdobie rokov 1918 až 1992 len štyri ministerky, všetko Češky. V rámci slovenskej vlády pôsobila v rokoch 1950 - 1954 ako povereníčka práce a sociálnej starostlivosti Emília Janečková-Muríňová, ktorá neskôr zastávala aj ďalšie významné funkcie. Od šesťdesiatych rokov
bola v rôznych funkciách vrátane povereníčky pre obchod zas Petronela Višňovcová. V rokoch 1986 - 88 bola napríklad ministerkou zdravotníctva a sociálnych veci Eva Tökölyová. Zastúpenie žien na ministerských postoch sa začalo po roku 1990 zvyšovať len mierne, počet poslankýň v našom parlamente dokonca klesol.
Prvé poslankyne zo Slovenska
Irena Kaňová (1893 - 1965)
V rokoch 1919 - 1920 bola najmladšou poslankyňou Revolučného národného zhromaždenia, zároveň bola jedinou zástupkyňou slovenskej národnosti v celom medzivojnovom československom parlamente.
Pochádzala z Banskej Štiavnice a pracovala ako robotníčka v tabakovej továrni. V roku 1917 vstúpila do Sociálno-demokratickej strany, v roku 1921 do Komunistickej strany. Aktívne sa zapájala do ženského hnutia, kolportovala časopis Proletárka, organizovala štrajky. S manželom sa počas vojny zúčastnila na odboji. Po vojne bola aktívna v Slovenskom zväze žien aj v KSS.
Gizela Kolláriková (1892 - 1960)
Bola poslankyňou Národnej rady v rokoch 1925 - 1929, jedinou zástupkyňou maďarskej národnosti v medzivojnovom československom parlamente. Pôvodným povolaním bola textilnou robotníčkou.
Najprv bola členkou Sociálno-demokratickej strany, v roku 1921 vstúpila do KSČ. Bola aktivistkou ženského a odborového hnutia.
Z knihy Dana Musilová: Z ženského pohledu. Poslankyně a senátorky Národního shromáždění Československé republiky 1918 - 1939. Hradec Kralové 2007.
Čítajte viac:
odkaz
