V pondelok 25. mája 2020 uplynul rok od posledných volieb do Európskeho parlamentu. Podobne ako ich kolegovia z ďalších členských krajín, slovenskí poslanci sa aktívne zapojili do činnosti tejto európskej inštitúcie – od práce v jednotlivých výboroch, skupinách a straníckych frakciách cez účasť a vystúpenia na plenárnych schôdzach až po hlasovania o jednotlivých rezolúciách a správach.
Priblížiť verejnosti niektoré aspekty pôsobenia poslancov EP z krajín strednej Európy si dali za cieľ účastníci medzinárodného analytického projektu. Skúmali, ako ovplyvňujú činnosť poslancov z Českej republiky, Maďarska, Poľska, Slovenska a Rakúska dva faktory – postoj voči autoritarizmu a hodnotové nastavenie v zahraničnej politike. Projekt uskutočnený inštitútom Political Capital (Budapešť) v spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky (IVO), inštitútom Res Publica (Varšava), Pražským inštitútom pre bezpečnostné štúdie (PSSI) a výskumníkom Antonom Šechovcovom (Viedeň) podporila Národná nadácia pre demokraciu (NED).
V rámci tohto projektu IVO mapoval postoje slovenských europoslancov v otázkach podpory demokracie a odporu voči autoritarizmu a geopolitickej rozpínavosti. Predmetom mapovania boli hlasovania poslancov pri schvaľovaní rezolúcií a správ Európskeho parlamentu, vystúpenia v pléne a autorská tvorba (články v médiách, prejavy na verejných podujatiach, príspevky na sociálnych sieťach a pod.).
V tomto príspevku priblížime aktivity slovenských europoslancov v otázkach súvisiacich so zahraničnou a vnútornou politikou Ruskej federácie.
Na analýzu boli vybrané hlasovania o siedmich rezolúciách a správach. Išlo o päť rezolúcií (o novele tzv. zákona Magnitského, ktorá sa týkala prenasledovania ruských environmentálnych aktivistov a ukrajinských väzňov v Rusku; o problematike historickej pamäti v Európe v kontexte zločinov dvoch totalitných režimov – nacistického a komunistického, vrátane tragických následkov paktu Molotov – Ribbentrop; o zahraničnom zasahovaní do volieb v krajinách EÚ; o neoprávnenom prenasledovaní litovských sudcov justičnými orgánmi Ruskej federácie; a o ruskom zákone o zahraničných agentoch) a dve správy – o Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike a Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike (obidva dokumenty obsahovali kritické hodnotenie politiky Ruskej federácie voči susedným štátom a EÚ).
Spomínané rezolúcie a správy boli reakciou vrcholnej inštitúcie EÚ na znepokojujúce trendy vo vnútornom vývoji Ruska (posilnenie represívnych metód používaných proti oponentom režimu, snahy o revizionistický výklad dejín 20. storočia) a na nepriateľské zahraničnopolitické aktivity Ruska voči susedným štátom (Ukrajina, Gruzínsko), členským krajinám Únie a Európskej únii ako celku (o. i. prostredníctvom „informačných vojen“ a zasahovania do vnútorných záležitostí). Vyjadrili líniu Únie založenú na kľúčových hodnotách integrovanej Európy (sloboda, demokracia, ľudské práva, solidarita). Preto je spôsob, akým sa k týmto dokumentom postavili jednotliví slovenskí europoslanci prostredníctvom hlasovania, možné považovať za demonštráciu podpory alebo odmietnutia týchto hodnôt. Výsledky hlasovania sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.
Tabuľka 1. Prehľad hlasovaní poslancov v otázkach vnútornej a zahraničnej politiky Ruska
Poslanci zvolení za ĽSNS nepodporili ani jeden zo spomínaných dokumentov predložených na hlasovanie – až na jednu výnimku, ktorou bolo hlasovanie Milana Uhríka za uznesenie odsudzujúce stíhanie litovských sudcov ruskými justičnými orgánmi za ich účasť na súdnom uzavretí kauzy tragických udalostí vo Vilniuse v januári roku 1991, keď príslušníci sovietskych špeciálnych jednotiek počas manifestácie pred televíznym štúdiom zabili 14 miestnych občanov a zranili okolo 800. Samotný Uhrík sa k tomuto svojmu viac ako prekvapujúcemu hlasovaniu nevyjadril. Pri všetkých ostatných rezolúciách a dokumentoch hlasoval proti.
Uhrík brojil proti sankciám uvaleným Európskou úniou na Rusko za jeho agresiu proti Ukrajine. Šíril konšpiračno-dezinformačné naratívy. Tvrdil napríklad, že protivládne protesty v Ukrajine koncom roka 2013 financovali a organizovali západné tajné služby. Rolu Ruska v konflikte vôbec nespomenul. Požadoval, aby Únia prestala „zasahovať do vnútorných vecí Ukrajiny“ (v jeho chápaní to však neznamenalo nič iné než ukončenie podpory Ukrajiny zo strany EÚ v jej konflikte s Ruskom).
Vyhlásil: „V prvom rade si treba otvorene povedať, ako sa to celé začalo. Že tajné služby a mimovládne organizácie, financované aj odtiaľto z Bruselu, ale hlavne z Washingtonu, využili frustráciu bežných Ukrajincov, frustráciu z oligarchie, z korupcie a zorganizovali najprv Majdan a potom sa rozpútala aj občianska vojna. … Ukrajinci v tomto konflikte nikoho nezaujímajú. Ide tu len o to, aby západné firmy získali nové trhy a aby sa oslabila pozícia Ruska v Európe“.
V podpore zahraničnej a vnútornej politiky Ruskej federácie Uhríkovi výdatne asistoval druhý poslanec zvolený za ĽSNS, Miroslav Radačovský (v novembri 2019 Radačovský oznámil, že spoluprácu s ĽSNS ukončuje; príčinou rozchodu bol údajne spor o príspevok do straníckej pokladne ĽSNS z Radačovského poslaneckého platu). Ten s preňho príznačnou slovanofilskou rétorikou rozvíjal alternatívne, v skutočnosti diletantské naratívy o národopise, histórii a svetovej politike. V zhode s interpretáciou Vladimira Putina, pomocou ktorej ruský prezident od roku 2014 zdôvodňuje agresiu proti Ukrajine, tvrdil, že Rusi a Ukrajinci sú jeden slovanský národ.
V rozprave venovanej zahraničnému zasahovaniu do volieb v Európe vyhlásil: „Po vypočutí si a po preštudovaní správ ohľadom dezinformácií a hybridných vojen som nadobudol dojem, akoby sme si všetci mali obliecť uniformy, nasadnúť do lietadiel a zaútočiť na Moskvu. Nepovažujem za správne, aby tak v tejto správe, ako aj v iných správach sa za primárneho nepriateľa Európskej únie považovalo Rusko.“
Svojimi hlasovaniami v Európskom parlamente sa slovenská pravicovo extrémistická dvojica totálne rozchádzala tak so spoločnou líniou EÚ, ako aj s prioritami zahraničnej politiky Slovenskej republiky.
V ďalšom príspevku priblížime hlasovanie slovenských europoslancov v otázkach demokracie, právneho štátu a ľudských práv vo svete.
odkaz
